Temná spomienka 6

Damian očami prebehol Annienu zložku. Toto je jej piaty život a predošlý žila na území dnešného Česka v období tureckých vojen. Nič zaujímavé, žiadne záchytné body. Problémom je, že žiadny človek si nesmie spomenúť na svoje predošlé životy. Je to najvyššie pravidlo anjelov. Ani vo sne, ani nijako inak. Možné to je iba hypnózou a tú väčšina považuje za blud. Ako je teda možné, že v námesačnosti hovorila jazykom z minulého života?

 

Vytlačil si pár strán, preložil ich a ukryl do kabáta. Krátko po východe slnka už vysal ďalšiu dávku krvi a stretol Toma, ktorý začal robiť raňajky pre Annie. Tá zišla po schodoch o hodinu neskôr, oblečená do teplého roláku a obtiahnutých džínsov. Usmiala sa naňho a popriala dobré ráno.

„Spala si dobre?“ opýtal sa hneď Damian.

„Výborne.“ Zahryzla do toastu. „Ako princezná.“

„Nespomínaš si na nič nezvyčajné?“ vypočúval ju ďalej a kývol Tomovi, aby sa vzdialil.

Annie zdvihla hlavu od taniera. „Mala by som?“

„Bola si námesačná.“

Prekvapene zalapala po dychu. „Ja? Kedy?“

„V noci.“

Lovila v pamäti, ale na nič si nemohla spomenúť. Ak sa jej aj niečo snívalo, dávno na to zabudla. „A čo som robila?“

„Vlastne nič. Prešla si sa sem, hovorila čosi nezrozumiteľné a odpadla si. Odniesol som ťa späť do postele,“ zaklamal.

„Ty si ma našiel?“ Očervenela. Predstavila si svoje spiace telo v jeho mocnom náručí a prešla ňou vlna vzrušenia. Pohrávala sa s myšlienkou sa dnes v noci zahrať na námesačnú, len aby vedela, aké to je.

„Bol som sa napiť,“ vysvetlil svoju prítomnosť v tak neskorej hodine. „Volal som na teba, ale nereagovala si.“

„Zvláštne. Nikdy som nebola námesačná,“ zamyslela sa.

„Nuž, poradíme sa s Erin, možno nám pomôže.“

„Hneď teraz? Nejdeš do práce?“ začudovala sa. Obvykle odchádzal ešte pred raňajkami a k Salvatorovi chodili popoludní.

„Nie, prácu viem robiť aj z domu. Posledné dni som len musel robiť poriadok po tom podvode, ktorý som riešil v Lyone. Prekáža ti to?“

Žiarivo sa usmiala, až by sa sneh roztopil. Jeho kamarát v nohaviciach hneď zareagoval. Damian si uvedomil, akú kliatbu na seba privolal tým, že ju má v dome a nesmie sa jej dotknúť. „Vôbec nie. Pracoval si naozaj veľa.“

Srdce mu poskočilo nad jej starostlivosťou. Nespomínal si, kedy sa mu pri nejakej žene tak rozbúchalo srdce ako pri Annie. „Oddnes budem doma skoro stále.“ Čakal, čo toto vyhlásenie s jeho hosťom urobí.

Annieno srdce poskočilo radosťou a vôňa jej krvi naplnila miestnosť. „To je dobre. Je škoda mať takýto nádherný dom a nevyužiť ho.“

Je škoda mať takúto krásnu ženu pri sebe a vedieť, že ju nemôžeš mať. Uvedomil si, že odteraz to nebude mať vôbec ľahké.

Damian hneď po príchode zamieril do Salvatorovej pracovne a Annie na ošetrovňu, kde už čakala Aislin.

„Annie, vitaj,“ pozdravila ju lekárka. „Ako sa cítiš?“

„Lepšie.“ Annie mala zvláštny pocit, že sa jej doktorka štíti. Navyše sa k nej ani jediný raz neotočila chrbtom. Čoho sa bojí?

„To je dobre.“ Silene sa usmiala a vzala jej trochu krvi na rozbor. „Žalúdok ťa nebolí? Netrpíš bolesťami hlavy alebo závratmi?“

Pokrútila hlavou. „Nie, len...“

„Len čo?“ Aislin spozornela.

„No, asi to nijako nesúvisí s mojím stavom, ale Damian vraví, že som bola námesačná,“ priznala Annie. „Ešte nikdy sa mi to nestalo.“

„A čo si robila?“

Pokrčila plecami. „Vlastne neviem. Vraj som len čosi nezrozumiteľné bľabotala a potom som odpadla.“

„Myslím, že tomu nemusíš prikladať veľký význam,“ upokojovala ju Aislin. „Posledné dni si zažila veľké zmeny. Môžeme to neskôr prebrať s Erin.“ Prehmatala jej krk a nazrela dnu.

„Nie, nechcem ju zbytočne otravovať. Len sa bojím, aby som v spánku neurobila nejakú hlúposť. Nie sú na to lieky?“

Aislin sa nezatvárila nadšene. „Annie, už aj tak ťa ničia tie, čo berieš. Nerada by som ti predpisovala ďalšiu chémiu.“

„Čo mám teda robiť?“

Doktorka si vzdychla. „Damian by na teba mohol dohliadať.“

„Ako?“

Aislin si prehrabla vlasy. „Nezľakneš sa?“

Annie odvážne pokrútila hlavou.

„Môže ti do izby namontovať pohybové senzory, takže keď stúpiš na zem, upozorní ho poplach,“ navrhla. A aj ona s Erin by pokojnejšie spali, keby vedeli, že upír je upozornený na jej nočné akcie.

Annie vedela, že Damian a jeho známi disponujú vyspelými technológiami, no netušila, čo všetko sú schopní použiť. Sípavo sa nadýchla. Jednalo by sa o zásah do jej súkromia. Trochu utrápene v ruke žmolila vreckovku. Uvedomila si, že sem naozaj nepatrí.

Damian sa posadil oproti Salvatorovi v jeho pracovni a hodil mu na stôl Anniene záznamy. Kráľ ich očami prebehol.

„Chúďa malé,“ poľutoval ju.

„Ona si nejako spomína, Salvator,“ ozrejmil Damian svoje znepokojenie. „Bola námesačná a prehovorila na mňa v staroslovienčine. Ako je to možné?“

Upír nemal tušenia. „Pravidlo hovorí, že žiadny človek si na minulý život nespomenie. Ale ak bola námesačná... neviem. Možno o nič nešlo,“ mykol plecami.

„Skúsenosť mi hovorí, že veci sa nedejú len tak.“

„A odkedy sa ty staráš o problémy iných?“ Kráľ nadvihol obočie.

Damian sa zháčil. „Len chcem vedieť, koho to v dome vlastne mám.“

Salvator pocítil závan nádeje. Mohla by Annie vyliečiť Damianovu nostalgiu? Nebesia, dal by za to čokoľvek! Nerád prichádzal o dobrých mužov. „Tak na ňu dohliadni. Kontroluj ju, či sa situácia zopakuje.“

Upír sa zamračil. „Mám robiť pestúnku?“

„Ty si ju priviedol. Ber to ako rozkaz z dôvodu bezpečnosti našej rasy.“ Salvator si v duchu blahoželal k bystrej mysli. Toto Damian neodmietne. Nemôže.

Zovrel pery. Načo sem chodil? „Chcel som jej len pomôcť. Conor si priviedol Izabellu a nebol potrestaný,“ bránil sa.

„Tak za prvé,“ začal kráľ, „tvoju pomoc inej osobe oceňujem. Za druhé, nie je to trest, ale bezpečnostné opatrenie. A za tretie, Conor ju slušne a v tichosti uniesol. Ty si ju priviedol medzi nás.“

Damian vstal, považujúc rozhovor za ukončený. „Chápem. Dovidenia, Veličenstvo.“

Annie mala zlé sny. Hádzala sa na posteli v podivných mukách. Videla krv. Veľa krvi. A hnev. Netušila, ako je možné vidieť hnev, ale ona ho videla. A cítila. Ibaže nie svoj vlastný. Zradil ma. Bežala. Pred kým? Počula dupot. A zase krv.

S vreskotom sa prebudila. Triasla sa po celom tele a bola jej zima. Vybehla na chodbu a dolu do jedálne, kde si dala šálku čaju. Takto to šlo už sedem dní. Zlé sny neprestávali, hoci jej Erin predpísala tabletky na spanie a Aislin upokojujúce lieky. Nič nezaberalo. Damian jej už dvakrát povedal, že je námesačná. Akoby nikdy nemohla nájsť pokoj.

Zahryzla do medovníka. Nie sú to však sny, čo ju desilo najviac. Nedokázala si to vysvetliť, ale mala pocit, že sa jej vybavujú cudzie slová. Slová, ktoré nepozná, v jazyku, ktorým nehovorí. Damian zabezpečil celý dom. Kvôli nej. Cítila výčitky. Stará sa o ňu... Stále nechápala prečo.

Keď jej navrhol presun do Londýna, plánovala sa rýchlo zotaviť a nájsť si prácu, aby mu nezostala na krku. Dokonca by tu mohla zostať a platiť nájom, ak by súhlasil. Ale zatiaľ to vyzerá, že sú s ňou len problémy.

Dojedla koláčik a chcela sa vrátiť do postele, ale zastavila sa pred Damianovou pracovňou. Obvykle pracoval až do skorého rána. Takmer akoby nespal. Otvorila dvere, ale za počítačom nesedel. Jeho pracovňa zívala prázdnotou.

„Damian?“ zašepkala.

Nič.

Vošla.

Damianova pracovňa bola obrovská, plná kníh, obrazov a modernej techniky. Zastavila sa pred pohasínajúcim krbom.

Flammiger.

Zamrkala. Ďalšie neznáme slovo. Len tak sa jej ozvalo v hlave. Šalela z toho. Obzrela sa. Nahnevá sa Damian, ak použije jeho počítač? Určite nie.

Posadila sa za drahý mahagónový stôl a zapla obrazovku. Do vyhľadávača zadala slovo, ktoré jej práve napadlo. Flammiger. Vyhodilo jej samé slovníky. Latinsko-anglické. Otvorila hneď prvý odkaz. Oheň. Po latinsky oheň. Rýchlo si spomenula na ďalšie slová, ktoré sa jej vybavili. Gladius. Meč. Sanguis. Krv. Preglgla. Latinčina. Nikdy sa latinčinu neučila. Radšej už ďalej nehľadala. Chcela si na odreagovanie zapnúť nejakú hru, ale jej pozornosť upútali posledné otvorené súbory. Stuhla jej krv v žilách. Objednávka zbraní. Zásielka výbušnín ku dňu... Musela si pritlačiť ruku na ústa, aby nevykríkla. Takže predsa mafián? Vrhla pohľad na dvere. Všade bolo ticho. Otvorila súbory, ale boli uložené na chýbajúcom externom disku. Pozrela históriu vyhľadávania. Nič nezvyčajné. Internet veľmi nepoužíval.

Radšej obrazovku vypla. Nevedela, čo urobí. Trasúcou sa rukou otvorila zásuvku. Samé papiere. V tme nevidela, čo na nich je.

Možno je to lepšie. Ktovie, čo by našla? Vystrelila z pracovne a zamotala sa do prikrývok. Zlé sny pokračovali.

V to ráno sa Annie zobudila celá nesvoja. Nevedela, čo ďalej. V živote už prežila mnohé, ale prvý raz mala pocit, že je to nad jej sily. Nemá domov, nemá peniaze, nemá rodinu. A Damian... je divný. Nehovoriac o nej. Počkala, kým odíde do práce, aby mu nemusela čeliť. Až potom zišla na raňajky. Potrebuje ísť na vzduch. Obzrie si Londýn.

Zabavila Toma v kuchyni a nenápadne prekĺzla zadným vchodom von. Nemala odvahu vziať si jedno z áut, ale našťastie jej Damian kúpil mobil a tak si na vzdialenejšie miesto privolala taxík.

Nechala sa vysadiť v nákupnom centre. Dala si horúcu čokoládu a len tak obdivovala vianočnú výzdobu. Neodvážila sa zájsť do obchodov, pretože v podstate všetky peniaze, ktoré má, sú od Damiana a nechcela ich rozhadzovať. Preto si radšej sadla do kaviarne a len tam tak... pozerala do neznáma. Čo urobí? Kam pôjde?

Nemôže na ňom parazitovať večne. Musí si nájsť zamestnanie a začať od nuly.

Stolička vedľa nej sa odsunula. Vydesene sebou trhla. Posadil sa pred ňu čiernovlasý muž v bielom kabáte. „Zdravím, nepoznáme sa odniekiaľ?“ opýtal sa veselo.

Pokrútila hlavou. „S niekým ste si ma zmýlili, prepáčte,“ odvetila slušne.

Usmial sa. Nevedela prečo, ale striasla sa. Mala pocit, že ju chce zabiť. „Počujem francúzsky prízvuk? Ste cudzinka?“ konverzoval ďalej a ona nemala možnosť úniku.

„Hm... áno. Prepáčte, mala by som ísť.“ Vstala.

„To by som ti neradil,“ chytil ju za lakeť a odhalil ukrytú pištoľ pod kabátom. Spanikárila. „Posaď sa a usmej sa, inak zaplatíš životom ty aj všetci naokolo,“ prikázal jej chladne.

„Čo odo mňa chcete?“ pípla, keď urobila, ako kázal. Prechádzali ňou vlny hrôzy, až jej prišlo nevoľno.

Milo sa usmial. „Nič veľké. Len pôjdeš so mnou, to je celé. Naozaj ma nespoznávaš?“

Prisahala by, že ho vidí prvý raz. Alebo nie? „Ja... ja vás nepoznám. Prosím, nechajte ma odísť.“

Veselo sa rozosmial. „Ach, dievča, keby som len mohol.“ Brian si premeriaval ženu pred sebou. V živote nevidel nič krehkejšie. A predsa ho jej samotná existencia ohrozuje. „Buď dobrá a nerob problémy. Vyjdeme von a nasadneme do môjho auta, dobre? Prisahám, že sa ťa ani nedotknem.“

Annie si v hlave rýchlo ujasnila priority. Nebojí sa Damiana. Chce ho mať pri sebe, aby ju zbavil tohto... zločinca. Čo má robiť? Nevie sa brániť. Doma ani nevedia, že je preč. Vyhŕkli jej slzy.

„Ale dievča, neplač,“ zamračil sa neznámy a zotrel jej slzu. Trhla hlavou. „Ako myslíš. Ideme?“

Čo jej zostávalo? Vstala na roztrasené nohy a šla, kam jej povedal. Myseľ jej vypovedala službu. Nakoniec predsa len umrie. Tento svet ju jednoducho nechce. Kráčala ako na popravisko. Bude jej smrť rýchla, alebo pomalá?

Bez slova sa nechala zatlačiť na zadné sedadlo čierneho Jeepu a spútať oceľovými putami. Schúlila sa do klbka. Odmietala plakať. Plač jej nepomôže. „Kam ma veziete?“ opýtala sa neznámeho muža.

Skontroloval ju v spätnom zrkadle. „Ďaleko od tohto prekliateho miesta.“ Trpko pozrel na ulice Londýna. Keď si pomyslí, že mu kedysi vládol... Pokrútil hlavou. „Takže, ty si Annie?“ prehodil, keď sa zaradili do premávky.

Prekvapilo ju, že pozná jej meno. Neodpovedala.

„Pravdepodobne áno. Nevyzeráš nijak mocne. Skôr mi pripomínaš dieťa.“

Zarazila sa. Prečo ju to urazilo? Triaška ustala. „Nenechajte sa oklamať zovňajškom,“ vyletelo z nej.

Sakra Annie, čo to robíš? Chceš, aby ťa zabil?

Uznanlivo prikývol. „Máš pravdu. Už sa nedám.“ Zastavil uprostred cesty. Preľakla sa. Tak, a teraz ma zabije. Bolo mi to potrebné? Poučíš sa niekedy, Annie?

Brian vytiahol z vrecka injekčnú striekačku. Ignorujúc jej výkrik hrôzy ju zapichol do Annienej kože a ona okamžite zaspala.

„Vedel som, že ťa mám zabiť,“ zamrmlal. Priblížil sa k jej tvári. „Tak prečo to nedokážem?“