Temná spomienka 7

Annie precitla na tvrdej podlahe v neosvetlenej miestnosti. Zastonala. Cez jediné zamrežované okno sem presvitalo matné svetlo mesiaca. Všetko ju bolelo, ale prevážila eufória, že je ešte nažive. Posadila sa a naslepo si prehmatala končatiny. Žiadne zranenie, ani krv. Aspoň jedna dobrá správa. Ale vzali jej kabelku a mobil. Ako inak. 

Postavila sa. Kde to je a ako dlho bola v bezvedomí? Hľadajú ju vôbec? Zaškúlila do tmy. Sú to dvere, čo zbadala? Pribehla k nim, ale boli zamknuté. V miestnosti nenašla jediný kus nábytku a ani iné dvere.

„Čo so mnou urobíte?!“ skríkla do neznáma. „Pustite ma!“ Silou vôle sa nútila neplakať. Zažila predsa horšie.

Žiadna odpoveď neprišla. Nazúrene kopla do dverí. Strach vystriedal hnev. „Aspoň mi povedzte, prečo som tu, sakra! Urobila som vám niečo?!“

Opäť ticho.

Zavrčala. Doteraz bojovala o svoj život ako dračica. Nech sa prepadne, ak dnes sklame! Čo na tom, že jej život stojí za prd? Dostala ho a nik jej ho nevezme! Zavrela oči. Musí premýšľať. Čo by urobil na jej mieste iný človek? Teda okrem toho, že by sa psychicky zrútil? Asi by sa pokúšal nejako otvoriť dvere.

Nahmatala kľučku a zámok pod ňou. Boli to bezpečnostné dvere, dali sa otvoriť len z opačnej strany. Žeby ich mohla nejako vypáčiť? Nie, asi nie.

Libero, prešlo jej mysľou nové slovo. Zachvela sa a chytila sa za hlavu. Teraz nie je čas na jej postupné strácanie zdravého rozumu.

Libero, opakoval jej mozog. Libero, libero, libero. Zakňučala. Hlava sa jej šla rozletieť. Hneď jej napadli ďalšie slová. Flammiger. Gladius. „Už dosť!“ prosila. Tie slová jej pobehovali v mysli ako neposlušné deti.

Schúlila sa v rohu. Bála sa, že jej mozog nadobro odchádza. Po živote, aký žila, sa mu ani nečuduje. „Libero,“ vyslovila nahlas neznáme slovo. Znelo celkom pekne.

Cvak. Dvere sa otvorili.

Náhlivo vstala, pripravená čeliť komukoľvek, kto vojde. Do miestnosti však vstúpil len prúd svetla. Po minúte absolútneho ticha sa odvážila k nemu priblížiť. Nikoho nevidela. Čo to má znamenať? Len tak ju pustia? Po tom únose?

Pootvorila dvere ešte viac. Uvidela dlhú chodbu s ošarpanými bielymi stenami a kamennou podlahou, ktorú mohlo kedysi pokrývať linoleum. A divne to tam smrdelo. Vyšla von. Žiadny človek naokolo.

Povzbudená novou nádejou sa rozbehla chodbou. Zašla za roh, kde našla staré schodisko. Opatrne stúpila na prvý schod, aby sa uistila, že ju udrží a aby si overila, či vŕzga. Udržalo a nevŕzgalo.

Pritlačená o stenu zišla dole. Bola v nejakom starom skladisku. Horšie ale bolo, že počula hlasy. Ale odkiaľ? Všetok zvuk sa odrážal od holých stien. Zastala dolu a nevedela, čo ďalej.

Nikde nevidela východ. Len ďalšie a ďalšie miestnosti. Urobila tri kroky náhodným smerom a ustrnula. Hlasy utíchli. Obzrela sa. Kde sú?

Po druhom kole okolo vlastnej osi ich uvidela – štyroch mužov, vrátane jej únoscu – na opačnej strane rozľahlého priestoru.

Ubehla minúta, než sa zvrtla a rozbehla sa opačným smerom, do spleti chodieb a prázdnych miestností veľkých ako hangár. Jej čižmy klopkali na podlahe a uľahčovali únoscom prácu. Musela spomaliť, ale nepomohlo to. Po tom, ako prebehla cez tri miestnosti a sedem chodieb, ju zahnali do slepej uličky v podobe veľkej skladovej miestnosti s jediným východom. Ustúpila k stene.

„Ako si sa dostala von, ženská?“ zrúkol nahnevane prvý únosca. Brian, spomenula si na jeho meno, i keď by prisahala, že sa v živote nestretli. Cúvala a cúvala.

„Nechajte ma odísť, prosím.“ Dotkla sa chladnej steny. Dvaja muži držali v rukách ostré predmety. Dýky? Bolo jej to jedno. Nedá sa zabiť!

„Prestaň prosiť ako malé dieťa,“ odfrkol si Brian. „A ani ten psí pohľad na mňa nezaberie. Ja viem, kto si.“

Zalapala po dychu. „Som iba žena, ktorá takmer umrela a dostala sa do Anglicka! Naozaj ste si ma s niekým pomýlili.“ Preglgla. Brian a posledný únosca tasili skutočné meče! Nezaspali náhodou dobu?

„Vieš čo? Asi som ťa mal vážne zabiť,“ prišiel Brian k spásonosnému záveru a zahnal sa po nej.

Vykríkla a zohla sa. Meč narazil do steny. Brian zanadával. Vrhol sa po nej ďalší a nemala sa kam uhnúť.

„Gladius!“ vyhŕkla bezmyšlienkovite, ani nevedela prečo. V každom prípade, meč ju nezasiahol, pretože... ho odklonila vlastným! V ruke z ničoho nič zvierala skutočný meč! Bola rovnako prekvapená ako oni. Sťažka dýchala. Čo to má znamenať?

„Tak zabite ju!“ rozkázal Brian.

Annie inštinktívne odklonila až dva údery, dokonca sa dostala chrbtom k východu. Nerozumela tomu. Odkiaľ má silu udržať stredoveký meč z pevnej ocele? Veľmi sa tým nezaoberala. Narušila rovnováhu jedného z mužov a ten sa zrútil na ďalšieho. Tým získala čas. Rozbehla sa preč a vo dverách sa otočila. Hnali sa za ňou.

„Flammiger!“ vyšlo jej z úst.

Vykríkla.

Miestnosť zahalili plamene. Vyšľahli presne z miest, kam sa pozerala. Z podlahy tesne pred mužmi. Bála sa ako ešte nikdy. Prinútila sa bežať preč.

Samozrejme, oheň ich nezastavil. Náhlili sa za ňou – štyria dvojmetroví muži za drobnou ženou. Dostihli ju vo veľkej hale. Otočila sa k nim, aby im mohla čeliť. A bez problémov odrazila ich útoky. Ten meč jej vážne nerobil žiadne problémy.

„Flammiger!“ vykríkla zúfalo znovu. Medzi ňou a mužom vyšľahol prúd ohňa. Štipľavý dym ju dráždil na očiach aj pľúcach. Bežala ďalej, ale stretla sa s Brianom. Čakal na ňu.

„Malá potvora!“ skríkol, než sa po nej zahnal. Odskočila, ale stihla to len tak-tak. Meč jej takmer preťal krk. Nebojovala, len bežala, kam mohla. Po chvíli sa otočila. „Flammiger!“

Keď vyšľahol ďalší stĺp ohňa, takmer omdlela. Nedokázala odhadnúť, či od slabosti, alebo šoku. Prípadne oboch. Nevedela, čo robí, ani ako to robí, ale pokračovala v tom. Bežala, otočila sa a zvolala flammiger. Čoskoro cez dym nevidela takmer nič. Obe oči jej slzili a pľúca mala ako v ohni. Horšie ale bolo, že nevidela východ.

Potkla sa a padla na kolená. Meč jej vypadol z ruky. Nemala síl pokračovať. Brian jej ich však rýchlo vrátil, keď sa za ňou ozvali jeho nadávky. On ju snáď prenasledoval ešte aj cez oheň!

Postavila sa a pokračovala v behu. Musím prežiť! opakovala si. Bez meča sa jej bežalo ľahšie.

Konečne! Pred ňou sa objavila veľká kovová brána, napoly vysunutá nahor. Jej cesta von! Naposledy sa otočila. „Flammiger!“

Briana takmer spálil oheň. Musel zastať a Annie medzitým stihla vyjsť von.

Prázdnu krajinu osvetľoval len mesiac a ju ovial ľadový vietor. Uvedomila si, že nemá svoj kabát. Striasla sa zimou. Kam teraz? Počula praskanie trámov, ako oheň ničil budovu. Nemohla odolať a pozrela na ňu. Sktočne sklad. Opustený. A momentálne horí vďaka nej. Ako, to nechápala. Čo to urobila?

Ach nie! Brian vyskočil z okna na prvom poschodí, dopadol na nohy akoby nič a aj s mečom sa k nej rozbehol. A ona uháňala preč. Odkiaľsi počula hukot áut. Diaľnica? Prosím, áno. Musí sa odtiaľto nejako dostať. Sotva vládala prepletať nohami. Brian ju dobiehal. Nemá na výber.

„Gladius!“ zvolala a zároveň sa otočila práve včas, aby zablokovala jeho prvý výpad. Zvuky áut sa približovali.

„Ako vidím, stále ti niečo zostalo, však maličká?“ snažil sa ju rozptýliť. Jeho biele oblečenie bolo zašpinené a na niekoľkých miestach aj obhorené.

„Neviem, o čom to hovoríte!“ Ako skúsený šermiar ho prinútila ustúpiť. Nevládala. „Flammiger!“ zopakovala znova. Brian takmer vzbĺkol. Zreval. Autá boli takmer pri nich. Hádam len neprichádzajú ďalší?

Na parkovisko pred skladiskom sa prihnalo asi päť áut drahých značiek. A ona mierila priamo k nim. Na jednej strane bol Brian, na druhej autá! A prvý menovaný ju zase dobiehal. Musela sa otočiť chrbtom k autám, aj keď už počula, ako sa otvárajú dvere a ktosi z nich vystupuje. Vymenila si s Brianom niekoľko výpadov. Za ňou zneli kroky a hlasy.

Brian ju zhodil na zem. Dopadla tak tvrdo, až jej vyrazilo dych. Nie, neumrie! Dnes nie! Odkotúľala sa z dosahu meča. Kým sa Brian natočil do správneho uhla, už bola na nohách. Kútikom oka zahliadla vysoké postavy mieriace k nim. „Flammiger!“ vykríkla. Plamene vyšľahli priamo z asfaltu. Brian musel uskočiť.

„Bosorka naničhodná!“ kričal za ňou. Nevzdával sa. Preskočil oheň.

Annie od slabosti videla rozmazane. Ešte raz sa otočila. Načiahla pred seba ruky. Brian zastal. Vydesila ho? Nadýchla sa. „Flammiger!“ zopakovala svoje obľúbené slovo. Muž sa vznietil. Doslova.

Annie klesla na kolená.

„Ty odporný hajzel!“ počula známy hlas. Bol to naozaj Salvator? „Ako si sa opovážil vrátiť do môjho kráľovstva?“

Vzduchom zasvišťal nôž. Skončil blízko Brianovho srdca. Plamene pohasínali. Nie, už viac nevládze.

Brian sa zaškeril. „Nevieš dobre mieriť, Erin.“ Vytiahol si nôž z tela. Ani len nekrvácal. Vtedy to Annie uvidela.

Asi pätnásť mužov plus Erin a Aislin stálo všade naokolo. Držali dýky, meče, nože... niekoľkí mali automatické pištole. A priamo medzi nimi, celý v čiernom, stál Damian s mečom v ruke. Vrčal na Briana ako zviera. „Toto si nemal robiť.“ Rozbehol sa k nemu a prebodol mu hrudnú kosť. Annie vykríkla, a o to bolo väčšie jej prekvapenie, keď Brian ustúpil a vystrel sa, akoby ho len uštipla včela. Špinavé biele tričko mu zmáčala krv. Ale stále neumrel!

Vyškriabala sa na nohy.

„Neskončili sme, maličká,“ varoval ju tesne predtým, než zmizol v tieni budovy.

Salvator na ňu pozrel. Zaspätkovala. „Dostaňte ho!“ prikázal mužom. A tí ho naozaj poslúchli.

Na parkovisku zostala len ona, Erin, Aislin, Salvator a Damian. Triasla sa zimou, strachom, hrôzou a slabosťou. Nevládala sa ani pohnúť.

„Annie!“ Damian odhodil meč a už bol pri nej. Vzal ju do náručia tesne predtým, než jej nohy vypovedali službu a ona ochabla. Cítila, ako ju zdvihol.

Salvator k dvojici podišiel. „Je slabá. Vezmeme ju ku mne. Aislin?“

Lekárka s vyvalenými očami prikývla. „Dáme ju do auta. Erin, dostaň nás rýchlo domov.“

Viac si Annie nepamätala. Obostrela ju temnota.

Annie nenávidela prebudenia po tom, čo jej organizmus skolaboval. Vždy sa cítila príšerne. Najradšej by spala naveky.

Prinútila sa však otvoriť oči. Na bezvedomie bude čas neskôr. Potrebuje vedieť, či ju Damian nedal zavrieť do nejakého laboratória po tom, čo videl, že urobila.

Nevyzeralo to na laboratórium. Vlastne sa našla na ošetrovni u Aislin. Mladá doktorka sedela len pár metrov od nej za počítačom a hrala hru.

Annie dostala šialený nápad vyplížiť sa z miestnosti a ujsť. Sotva sa však pohla, zastonala slabosťou. Dobre, útek sa odkladá.

Aislin sa otočila na stoličke a láskavo sa usmiala. Je nutné dodať, že aj dosť falošne. „Ako sa cítiš?“ pribehla k nej a už jej merala teplotu. „Bolí ťa niečo?“

Odkašľala si. „Čo keby si sa ma najprv spýtala, čo ma nebolí?“

Aislin sa zasmiala – tentoraz úprimne. „Bola si veľmi statočná, Annie. Bojovala si ako levica.“

Uhla pohľadom. „Vy ste ma... videli? A predsa ste mi pomohli?“ čudovala sa.

Aislinine kútiky pier sa nadvihli. Odložila teplomer a odhrnula jej z tváre pár prameňov. „Áno, čo sa toho týka... tu sa dejú aj divnejšie veci.“ Stlačila gombík intercomu. „Damian, už je hore.“ Vrátila sa k nej. „Brian ušiel. Nedostali sme ho,“ oznámila jej smutne.

Annie sa striasla. „Ako ste ma...“ nedokončila, pretože do ordinácie vpálil Damian. Svoj pohľad upieral len na ňu, akoby bola jediným bodom svetla v absolútnej tme.

Vydýchol si. Podišiel k lôžku a vzal jej krehkú ruku do dlaní. Jej triaška hneď ustala. Všetky svaly sa jej uvoľnili.

Damian zdvihol pohľad k Aislin. „Povedz to aj Salvatorovi a Erin.“

Doktorka prikývla a odišla. Annie sklopila pohľad. Tak, teraz ju bude kropiť svätenou vodou a odriekať modlitby.

Upír sa dotkol jej líca a pohladil ho. Získal si tým jej pozornosť. „Bál som sa o teba,“ priznal. „Čo sa stalo? Ako ťa Brian dostal?“

Odkašľala si a pravdivo mu popísala, čo sa stalo, kým jej nepichol injekciu. Potom nemala odvahu pokračovať. Sama poriadne nevedela, čo sa stalo.

„A ďalej? Prosím, pokračuj,“ vyzval ju. Správal sa tak ohľaduplne, tak jemne, akoby len pred pár hodinami nepodpálila celú budovu.

Nedokázala mu pozerať do očí. „J-ja neviem. Deje sa so mnou niečo čudné, Damian,“ priznala konečne. „Snívajú sa mi desivé sny, vybavujem si jazyk, ktorým som nikdy nehovorila a... a keď nejaké slovo vyslovím...“ vzlykla. Všetko sa rúcalo.

Damian jej zotrel slzy. „Šššš. Neplač, Annie,“ tíšil ju. Pomohol jej posadiť sa a privinul ju k sebe. „To je v poriadku, všetko je v poriadku.“ Zovrelo mu srdce. Bol zúfalý, pretože jej drobné telo sa mu triaslo v náručí a on nevedel, čo robiť. Odmietal si pripustiť, ako sa mu uľavilo, keď ju našli živú a zdravú. Iba zúrivosť voči Brianovi vzrastala. Najradšej by ho zabil a to pekne pomaly.

„Nič nie je v poriadku,“ smrkla. „Ten chlap – Brian – mi tvrdil, že ma pozná, ale ja som ho nikdy predtým nevidela, prisahám! A keď som vyslovila tie slová...“ nedokázala pokračovať. „Neviem, odkiaľ ich mám.“

Nadvihol jej bradu. „Spoločne na to prídeme, sľubujem. Len sa upokoj. Tu si v bezpečí.“ Keď videl jej chvejúce sa pootvorené pery, nemohol odolať. Zľahka ich pobozkal. Annie sa hneď uvoľnila a zvláčnela. Dovolila mu preniknúť jazykom dnu, akoby sa chcel uistiť, že ani tam jej nikto neublížil.

Ach, toto som potrebovala. Objala ho najmocnejšie ako vedela. Zachránil ju. Neustále ju zachraňuje. Privinula sa k nemu ešte bližšie, kým ju do brucha neštuchlo čosi pevné. Odtiahla sa.

Damianove oči boli naplnené túžbou. A na chvíľu stratili ten neprítomný pohľad. Slabiny mal v jednom ohni, ktorý opäť zapálila Annie a to ani nevyslovila jediné slovo. Nemôžeš ju mať, dohováral si. On je starý, silný upír, ona je mladá a krehká ako snehová vločka. Ublížil by jej. Navyše sa do jeho temného sveta nehodí. Je príliš čistá, nevinná... Radšej ju vrátil späť na lôžko a on sa posadil ďalej. Ruku jej odmietal pustiť.

„Ako si ma tam našiel? A kto boli tí muži...“

Pritisol jej prst na napuchnuté pery. „Všetko ti vysvetlím, ale najprv prestaň plakať. A musíš mi niečo sľúbiť.“

„Čo?“

Vzdychol. „Viem, ako si sa vydesila nad tým, čo si urobila. To nesmieš. Zostaneš pokojná, Annie? Nech ti poviem čokoľvek?“

„Damian, desíš ma,“ priznala. „Hovor!“

„Keď som sa vrátil domov a nenašiel ťa, začal som sa báť, že si odišla. Vieš, nechcela si sem ísť a tak som si myslel... no, našiel som ťa vďaka mobilu. Vystopoval som ho až do toho skladu. Vtedy mi napadlo, že si možno nezmizla dobrovoľne a požiadal som o pomoc Salvatora. Z kamier v obchodnom centre sme videli Briana, ako ťa kamsi vedie. Zavolali sme...“ nechcel ešte použiť slovo upírov „pár známych a vybrali sa tam. Zvyšok poznáš.“

Naozaj sa vydesila. „V priebehu niekoľkých hodín si vystopoval môj mobil, napojil sa na verejné kamery a... predpokladám, že polícia v tom zapletená nie je.“ Panebože, ten muž musí byť poriadne mocný! Celá jeho banda. A čo majú všetci so Salvatorom? Je nejaký ich vodca?

„Máš pravdu. To si nemôžeme dovoliť. Bojíš sa nás?“

„Nepýtaj sa,“ šepla.

Zaťal päste. Nemohol jej viac tajiť pravdu, pretože Brian predstavuje vážnu hrozbu a ona musí vedieť, čo sa deje. „Kvôli Brianovi sme kedysi boli takmer vyvraždení,“ povedal nakoniec. To ju zaujalo.

„Ako?“

„To je dlhý príbeh a obávam sa, že ho ešte neunesieš. Chcem len, aby si vedela, že nie sme zlí. Áno, nosíme zbrane, podvádzame a robíme veci, ktoré sú za hranicami zákona. Ale nezabíjame nevinných a nikomu neubližujeme, pokiaľ si to nezaslúži.“

„Takže... Salvator je pre teba niečo ako...“

„Vodca,“ doplnil jednoducho. „Takých ako my je tu viac a on nám takpovediac velí. Ale neboj sa, sme ako rodina. Vychovali sme Aislin, keď kvôli takým ako my osirela a Erin... nuž, ona je iná. Nemáme sa radi, ale nikdy by sme jej nedovolili odísť.“

„Prečo vy aj Brian bojujete mečmi? Nie je to trochu... zastaralé?“ začala klásť náročné otázky.

Otvoril ústa aby odpovedal, ale hneď ich aj zavrel. Čo jej má povedať? To vieš, upíra zabiješ len niečím silnejším, než je strelná zbraň. Musí vykrvácať, alebo prísť o hlavu. „To ti poviem neskôr.“

Porazene sklopila pohľad. „Ty sa ma vôbec nebojíš. Prečo?“

Zasmial sa. „Úprimne?“

Prikývla.

„Pretože som na to zvyknutý, Annie, preto.“

Šokovane zamrkala a pozrela mu do očí. „Prosím?“

„Damian hovorí pravdu,“ povedal Salvator od dverí. Krátko im kývol a vošiel dnu spolu s Erin. „Zažili sme aj divnejšie veci.“ Prišiel až k jej posteli a povzbudivo sa usmial, samozrejme, bez zubov.

Skrčila sa na lôžku, aby si všetci posadali k nej. „Ďakujem vám za záchranu.“

„To nič, Annie. Aspoň vieme, že Isobel Briana nezabila. Prisahám, ten chlap je nesmrteľný!“

Všetci až na Annie sa zasmiali. Tá len vyvaľovala oči. „Zabiť? Damian, povedal si mi...“

„Pokoj,“ pohladil ju po ruke. „Ako vidíš, žije, a čo je horšie, pripravuje útok na nás.“ Zamračil sa. „Ale stálemi nejde do hlavy, prečo šiel po tebe.“

To nevedela ani ona. A čo za smrtiacu patriu to majú rozohranú? Hľadala pomoc u Erin. Tá sa na moment zatvárila podráždene, ale rýchlo sa usmiala. „Nemusíš sa báť. Brian je zločinec, ak to ešte nevieš. Takmer upálil moju známu s jej priateľom.“

Annie preglgla. Jednu vec musí vedieť. Vec tak šialenú, až sa jej zahmlievalo pred očami. „Bodli ste ho. Prešiel cez oheň. Mám to chápať tak, že on nie je... č-človek?“

Očakávala vlnu uštipačného smiechu, ale odpoveďou jej bolo len ťaživé ticho. Damian pozeral kamsi na svoje topánky a Salvator na Erin.

Trhane sa nadýchla. „Ani vy nie ste ľudia,“ hádala ďalej. Srdce jej takmer vyskočilo z hrude.

„Ja som,“ šepla Erin neisto a v momente ju spražili dva pohľady. „Aspoň čiastočne,“ dodala. „Ale Aislin je.“

Snažila sa, naozaj sa snažila, to vstrebať. Nie sú ľudia. Dobre. To zvládneš, Annie. Ty chrlíš oheň. Dýchaj. Dýchaj. Preboha dýchaj! Mala chuť utiecť. Utiecť kamkoľvek, preč od tohto zmätku. „Tak potom... čo ste zač?“ vyjachtala bez dychu. Vytrhla si ruku z Damianovho teplého zovretia. „Prosím, nedes sa nás, Annie,“ šepol.

„Odpovedz mi, Damian!“

Preglgol. „Sme nemŕtvi. Upíri.“

Zalapala po dychu. Očakávala čosi ako vedecký experiment, prípadne nejakých mutantov. Nie skutočných upírov. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Obzrela sa po mužoch a Erin, ktorá tvrdila, že nie je ako oni, a snažila sa neprepadnúť panike. „A-ale... veď nemáte... chodíte... nespíte...“ pozrela na Damiana a v jej očiach videl tichú prosbu o uistenie, že nespí v rakve.

„Nie všetky legendy o nás sú pravdivé,“ hneď sa pustil do vysvetľovania. „Zuby máme, ale naučili sme sa hovoriť tak, aby si ich nevidela. Slnko nám neublíži, ak sme najedení a než sa vydesíš k smrti – nepijeme z nevinných obetí. Máme balenia krvi, ktorými sa živíme. Ak máme pravidelný prísun krvi, môžeme chodiť po vonku. A nie, nespíme v rakvách. Vlastne mnohí nespíme vôbec. Nemusíme.“

Vyvalila oči. „Takže ty si...“

„Asi by som to mal upresniť,“ skočil jej do reči Salvator. „Môžeme spať, ale niektorí, ako napríklad Damian, nespia a kompenzujú si to prísunom krvi.“

Prikývla. Zatiaľ jej nepovedali nič... zlé. Teda niežeby sa jej to pitie krvi nezdalo odporné, ale... no čo? Ľudia zabíjajú zvieratá pre mäso. Nemohla súdiť upírov. Pozrela na Erin. „A ty si teda...“

Pokrútila hlavou. „Som človek. Viac-menej. Patrím k rase lovcov – ľudí, ktorí sa zaprisahali vyhladiť všetky bytosti podobné upírom.“

Annie nadvihla obočie.

„Ale už s nimi nebojujem. Žijem so Salvatorom už desať rokov. Ibaže to, čím som bola, nevymažem. Nemusíš sa ma báť.“

„Je veľa tých... lovcov?“

„Bolo,“ vzdychol Salvator. „Donedávna sme viedli vojnu, ale tá skončila. Oficiálne je mier, no aj tak sa ešte nájdu skupinky, ktoré sa tomu priečia a napádajú nás. Každopádne, snažíme sa žiť v mieri, ako sa len dá.“

„Brian je teda lovec?“ snažila sa utriediť si myšlienky. Musela vedieť, na čom vlastne je.

„Nie, Annie. Brian je ako my. Upír.“

Zvláštne, vôbec jej to neprekvapilo. „Aj on je váš nepriateľ?“ tipla si.

Damian zavrčal a Salvator zovrel pery. Vysvetľovania sa teda ujala Erin. „Kedysi vládol anglickým upírom. Keď ich napadli ľudia a vlkolaci, ušiel a ešte poslal jednu ženu, aby mučila jedného z jeho poddaných. Mysleli sme si, že je mŕtvy, kým sa pred pár mesiacmi neobjavil a nezačal robiť problémy.“

„Ale prečo chcel mňa? Nie som upír. Ani čokoľvek iné.“

Damian sa usmial a pohladil jej chladnú dlaň. „My to vieme. Prídeme na to a dovtedy ťa budeme strážiť. Nedovolím, aby ťa znovu dostal.“

Stiahlo jej hrdlo. „Čo sa to so mnou dialo, tam v tom sklade?“ pípla ticho.

„Dúfali sme, že nám to objasníš ty. Ako si dokázala...“

„Ja neviem,“ prerušila ho zúfalo. „Idem sa z toho zblázniť. Začalo to takmer hneď, ako sme prišli do Londýna.“

„Čo začalo, Annie?“ Erin spozornela.

„Sny. Hlasy. Vybavujú sa mi latinské slová. Neviem, čo znamenajú, ale keď som pred Brianom utekala... niečo mi ich našepkalo. Flammiger – oheň. Vyslovila som to a všetko okolo mňa vzbĺklo. Gladius – meč. A mala som ho v ruke. Nechápem to. V snoch vidím... ani neviem čo. Sú desivé a plné krvi.“ Po tvári jej stekali slzy. „Bojím sa, veľmi sa bojím.“ Vydýchla si, keď sa konečne zverila. Nebude v tom sama.

Damian spýtavo pozrel na Salvatora. „Mágia bosoriek,“ povedal sebaisto.

„Nepochybne,“ prikývol kráľ. „Až na malý háčik.“

„Aký?“ opýtala sa Erin.

„Za prvé, bosorky majú charakteristické dvojfarebné vlasy. Za druhé, vyhynuli pred storočiami.“

Annie nevedela, či si vydýchla, alebo viac stŕpla. S istotou vedela, že nie je bosorka. Nemá metlu, bradavice, ani klobúk. Keď sa však nad tým zamyslela, ani upíri nemajú rakvy.

„Ich mágia predsa nie je viazaná na pôvod,“ uvažoval Damian, ktorý s nimi mal tú česť. „Môže ju ovládnuť ktokoľvek, teda po pár rokoch štúdia. A tých rokoch myslím desaťročiach. Rozhodne viac, než má Annie.“

Stále sa necítila lepšie. „Čo to znamená? Damian, povedz mi, čo sa stalo, pretože inak ma budete musieť zavrieť do blázinca!“

Upír jej chlácholivo zovrel ruku v dlani. „Všetko je v poriadku. Si v bezpečí a to je hlavné. So zvyškom si poradíme neskôr.“

Salvator prikývol. „Damian má pravdu. Poradím sa s ostatnými upírmi a kontaktujem Conora. Možno nám pomôže.“

„A čo ja? Čo ak omylom podpálim nejaký dom, alebo... alebo jedného z vás?“ preľakla sa.

„Toho sa nebojím,“ zasmial sa kráľ. „Len nič nevyslovuj po latinsky a keby niečo, upáliť nás je naozaj ťažké. Ak ťa to však upokojí, naučím ťa slovo zastaviť, keby si čokoľvek omylom urobila.“

„Áno, prosím. Ako znie?“

„Obturatio,“ vyslovil pomaly.

Annie to slovo poznala. Nevedela odkiaľ, ale hneď sa jej vynorilo v mysli. Pre istotu ho zopakovala. „Ďakujem. Budem si ho pamätať.“

Prikývol. „Aislin ťa prezrela a nič ti nie je. Brian ti počas bezvedomia nijako neublížil,“ oznámil jej. „Môžeš ísť domov k Damianovi. Som si istý, že sa o teba postará.“

Nepáčilo sa jej, že je od nich závislá. Desila sa, že je uprostred spoločnosti upírov a ktovie ešte čoho a sama nevie, čo sa s ňou deje. A obávala sa, že to bude len horšie.