Temná prísaha 11

Kathrine tichučko kráčala po Nerovom boku, stratená v spomienkach na neveselé detstvo. Odkedy ušla, trápili ju sny a celkom si na ne zvykla, hoci niektoré boli bolestivejšie, než iné. Ten posledný bol rozhodne bolestivý.

Vzdychla a nenápadne pozrela na Nera. Bol k nej taký láskavý... Objímal ju, tíšil a nič za to nechcel. Prečo mu len nedala šancu? Prečo mu ublížila ešte skôr, než ho spoznala? Musí vymyslieť niečo, čo by ich oddelilo, aby boli opäť slobodní. Nero si bude môcť nájsť vhodnejšiu a hlavne poslušnejšiu manželku. Ale dovtedy... dovtedy si užije každú chvíľku s ním.

Jemne sa dotkla jeho ruky a on automaticky preplietol ich prsty. Ten nevinný dotyk stačil, aby sa jej rozbúchalo srdce. Tak veľmi mu chcela povedať, kto je, vysvetliť mu jej útek a prosiť ho o odpustenie. Ale to by znamenalo, že by sa jej už nikdy nedotkol, neusmial sa na ňu, nepohladil ju. To by nezniesla. Ešte nie...

Kráčali celé hodiny a ubúdali im sily. Areál akoby nemal konca. Kathrine prosila hviezdy nad ich hlavami, aby čoskoro našli východ.

„Hovor niečo,“ prerušil nekonečné ticho Nero. „Prosím.“

Prekvapene naňho pozrela. „Prečo?“

„Mám rád tvoj hlas.“ Pobozkal ju do vlasov. „Upokojuje ma.“

Srdce jej poskočilo, potom kleslo až kamsi do nohavíc. Má rád Karenin hlas, nie jej. Kathrine by nenávidel už len z princípu. Preglgla. Ako dlho to ešte vydrží? „A čo by si rád počul? Rozprávku o Červenej Čiapočke a zlom vlkovi?“ podpichla ho.

Nero sa zasmial. Hoci sú v katastrofálnej situácii, pri nej ľahko zabudol na svoj vek. Asi nemal tráviť toľko času medzi rovesníkmi – bratmi. Teraz sa kvôli tomu cíti ako starý dedko. „Niečo originálnejšie nemáš?“

Zamyslela sa. „Ani nie. Som primladá, aby som niečo rozprávala tebe – veľkráľovi. To ty by si mi mohol rozprávať o svojej minulosti. Koľko si toho videl. Zažil.“

Unavene vzdychol. „Nie je to také vzrušujúce, ako si myslíš, Karen. Žiť tak dlho bolí.“

„Bolí?“ Pevnejšie mu stisla ruku.

„Narodil som sa v dobe, keď ešte neexistovali ani poriadne osady. Mama mi povedala, že ma privádzala na svet celú noc. Upíri vtedy nemali žiadne vlády, len sa tak túlali po svete.“

Očarene ho počúvala. Nedokázala si predstaviť takú dobu. Nero ju zažil. „A potom?“ opýtala sa bez dychu.

Nero sa ponoril do spomienok. „S rodičmi a bratmi sme žili v malom domčeku zo slamy spojenom s jaskyňou,“ rozhovoril sa. „Každú noc sme lovili ľudí, aby sme mali čo jesť. Nezabíjali sme ich – báli sme sa, že by si to všimli a zaútočili.“

Páni. V takej krutej dobe a už vtedy nechceli zabíjať. Kathrine o jeho rodičoch počula len málo, no vedela, že boli dobrí a spravodliví. Tak ako ich synovia.

„Aby si mala predstavu, zdržiavali sme sa v zaľudnenej oblasti – medzi Eufratom a Tigrisom, v dnešnom Iraku.“

„Viem, kde to je.“

Prikývol. Isteže to vie. Je múdra. „Nuž, mal som celkom podarené detstvo. S bratmi sme sa učili loviť, postarať sa o seba, a neskôr sme chodievali aj medzi ľudí. Mama s otcom to podporovali, záležalo im na našom vzdelaní. Ja s Dariom sme sa učili bojovať, zatiaľ čo Justin s Alecom v chrámoch zháňali informácie. Samozrejme, len ústne. Písmo sa objavilo až tisícky rokov po našom narodení. Vtedy sme už stihli byť roľníkmi, lovcami aj bojovníkmi. Asi v roku tritisíc tristo aj niečo k tomu pred ľudským letopočtom sme opustili náš jediný domov a začali sme žiť v mestách. Boli sme pri vzniku Uru a Babylonu, no usídlili sme sa až v meste Eridu – najstaršom meste Sumerskej ríše.“ Pozrel na Kathrine a keď zistil, že so záujmom počúva, pokračoval. Ešte nikdy nikoho jeho minulosť nezaujímala. „Naša sila a vzdelanie nás rýchlo dostali na najvyššie priečky vtedajšieho spoločenského života. S bratmi sme boli generálmi vojsk. Otec bol vyhľadávaným liečiteľom a mama vychovávala deti z bohatých rodín.

Po pár rokoch sme mali obrovský majetok a moc. Ľudia si však začali všímať, že nestarneme a tak sme sa každých desať rokov sťahovali – striedali sme Ur, Kiš, Babylon a Išsin.

O tisíc rokov neskôr sme v Kiši narazili na Sargona – vtedy ešte sluhu na kráľovskom dvore. Pomohli sme mu vytvoriť prvú skutočnú ríšu. Sargon Akkadský sa stal kráľom a my sme v tichosti stáli za ním. On mal našu podporu, my sme sa už nemuseli báť ľudí.

So vznikom prvých štátov a ríš sa začali zoskupovať aj iné bytosti. Upíri preferovali mestá, vlkolaci prérie. Veľmi sme sa nestretávali. Územia bolo dosť. Anjeli zostávali v nebi, démonov bolo málo. O bosorkách sme ani nevedeli – žili na severe Európy spolu s valkýrami. Džinovia, najzáhadnejší národ sveta, sa ukrývali. Tí spolu s bosorkami vymreli.

Tento stav trval dlho a neviem ti presne povedať, kedy sa objavili lovci. Ako vznikali náboženstvá, ľudia si vymysleli démonov a to sme mali byť my.

Ich myšlienky sa rozšírili po osídlení Grécka Helénmi. Organizovali sa a upíri sa začali sťahovať z verejného života. Ako odpoveď medzi nami vznikala určitá hierarchia. Najstarší viedli mladších. A začal zmätok.“

Kathrine ani nedýchala. „Aký zmätok?“ súrila ho.

Privrel oči. „Chetiti vyplienili Babylon. Bol to zároveň prvý nájazd lovcov na upírov. Vtedy nás umreli stovky. My z ostatných miest sme ušli do Tróje a aj tam nás vypátrali a počas Trójskej vojny pozabíjali ďalších. My preživší sme sa nahnevali, uzavreli spojenectvo s Dórmi a pomohli im zničiť Mykény. Nie som na to práve hrdý, ale museli sme nejako lovcov zastrašiť. V Mykénach ich bolo viac než dosť.

My sme ušli a začlenili sa do Kartága. Lovci sa pridali k Rimanom.“ Mrkol na Kathrine, či pochopí.

„A prišli Púnske vojny,“ doplnila.

„V tom čase sme už mali vytvorený systém moci. Vládli nám dvaja najstarší králi, jedným z nich bol môj otec. Titul Veľkráli dostali po prvej Púnskej vojne a králi ostatných miest sa im podriadili. Počas ďalších vojen sme sa takmer vyvraždili. Aby toho nebolo dosť, mali sme niekoľko roztržiek s vlkolakmi a tí s nami vstúpili do otvorenej vojny. Oficiálne začala len pár rokov pred novým letopočtom, ale menšie boje tu boli už predtým. Bojovali sme v nich s bratmi. Centrum upírskej moci bolo v Egypte a aby sa posilnila naša moc, otec nás vymenoval za kráľov. Kým on s mamou krotili Rimanov, my sme bojovali a nemali sme sa k trónom. Sotva sme sa videli. Boli sme rozlietaní po celej Európe a Blízkom východe.

Nakoniec boli moji rodičia nútení opustiť Egypt aj s ich ľudom. Otec sa definitívne vzdal koruny. My sme sa čas od času vracali do Grécka alebo Ríma, podľa toho, kde sa tróny formálne nachádzali. Nemohli sme si budovať hrady, lovci nás stále lovili a celkovo sme nevládli dobre.

Všetko sa začalo meniť po nástupe kresťanstva. Lovci využili vieru ľudí, vyhlásili nás za diablov a šli po všetkých nadprirodzených bytostiach. Nebol čas na roztržky s vlkolakmi.

S bratmi sme sa spojili, zjednotili upírov pod vládou Macedónie a odtiaľ sme všetko riadili. Drew bol ten, kto sa po nás zháňal a lietal za nami po celom kontinente. Prijali sme ho medzi seba.

Prestali sme zasahovať do ľudských vojen a sústredili sme sa na prežitie. Porazili sme lovcov a na znak víťazstva sme obsadili Rímsku ríšu. Založili sme paláce v Ravenne, Miláne a nakoniec vo Verone. Ľudia ani nevedeli, že sme tam. Lovci sa stiahli do Hispánie, dnešného Španielska a Portugalska.

Trvali sme na rozšírení moci. Vysielali sme upírov do sveta, aby obsadzovali aj iné mestá. Tak vznikli kráľovstvá a my sme stáli nad nimi. Aby sme zabránili vojnám medzi nami, králi vládli len územiam vymedzeným ľudskými hranicami. Keď sa hranice zmenili, menili sa aj králi, až kým sme dosiahli spoluprácu. Preto dodnes vládnu králi podľa štátov a krajín.

V stredoveku opäť prišli kruté boje. Inkvizícia. Obe rasy utrpeli – my aj lovci. Otca s mamou sme poslali na sever, kde mali relatívne pokoj. A my sme bojovali.

Bratstvo upadalo. Daria zradila žena, ktorú beznádejne miloval a takmer spôsobila pád veľkráľov. Justin... sa s nami pohádal. Alec riešil politické záležitosti a ja som velil armáde. Drew sa nás opäť snažil udržať pokope.

Po skončení inkvizície prišla pauza. Nevládali sme, všetky rasy boli unavené, alebo aj horšie. Bosorky vymreli. Valkýry sa zavreli vo Valhalle a odmietli mať s ľudským svetom čokoľvek spoločné. Anjeli nás odsudzovali za naše krvavé vojny a boje a démoni len chceli prežiť – stali sa žoldniermi. Vlci čakali na vhodnú chvíľu na útok.“

„Ale vojny nepokračovali,“ hádala Kathrine.

„Ako sa to vezme.“ Nero zoskočil z vysokej skaly a pomohol jej mäkko dopadnúť. „Boli sme nútení zasadnúť za okrúhly stôl. Jednania trvali celé veky. S lovcami boli úspešné – uzavrel sa mier, až na tých pár skupiniek, ktoré sa vzbúrili. Cirkev od nich dala oficiálne ruky preč, ale stále musia mať nejakú podporu, inak by tak dlho nepretrvali. S vlkmi to nikam neviedlo, ale doteraz nezaútočili. Celkom sa nám darí žiť v mieri. Upíri s nimi zväčša žijú v harmónii. Samotní vlci majú rozbroje vo vlastných radoch – na východe sú divé svorky, ktoré zúfalo chcú odvetu.

My s bratmi sme sa definitívne udomácnili vo Verone, aj keď paláce máme po celom svete. Útoky lovcov potláčame, nezabíjame ich. A oni to zneužili.

Najprv zabili otca, keď ukončil mierové jednania v Madride. Bolo to dvesto rokov pred Abbyiným narodením. Mama bola zničená. Odišla bývať do Strednej Európy a dlho žialila. Vôbec sme sa s ňou nestretávali. Pred dvadsiatimi troma rokmi sa však konečne spamätala. Zamilovala sa do člena ochranky, ktorú sme jej poslali, a čakali spolu bábätko. Začali sme dúfať v šťastný koniec. Ibaže sa to len zhoršilo.

Jej milenec bol zabitý len pár mesiacov na to a ani nevidel svoje dieťa. Potom sa narodila Abby. Vyrastala mimo dvor, na pokojnom hrade v Nemecku s mamou.

Jedného dňa k nám prišla správa, že lovci zaútočili na ich hrad.“ Nero sa odmlčal, pretože tieto spomienky boleli najviac. Kathrine ho upokojujúco pohladila po ramene. „Nestihli sme to včas. Keď sme dorazili, hrad bol v plameňoch, mama mŕtva a Abby priviazaná o stĺp, stehná poznačené krvou. Aj keď sme urobili všetko pre to, aby sa zotavila, ducha sme nevyliečili. Prestala sa tešiť zo života. Uzavrela sa do seba, bojí sa dotykov, mužov, prudkých pohybov, stal sa z nej duch. Neustále kreslí čierno-biele obrázky a niekto vždy musí byť pri nej. Nevieme, či ešte niekedy bude ako predtým.“ Zhlboka sa nadýchol. „Nuž, to bola stručná história môjho života. Pred pár rokmi som bol nútený oženiť sa a odvtedy pátram po Kathrine.“

Do pekla, je taký starý, taký skúsený. Nemohla nasrať niekoho menej hrozivého? Naprázdno preglgla. „Bol si niekedy počas toľkých rokov šťastný?“ opýtala sa roztrasene. Postrehla, že ani raz nespomenul manželku, milenku, nikoho, kto by bol jeho srdcu blízky v romantickom zmysle slova.

Otočil sa k nej, očami ešte stále v minulosti, a jednou obrovskou dlaňou ju pohladil po líci. Ten jemný dotyk ju neuveriteľne upokojoval a vzrušoval. Bol by k nej takýto nežný aj po svadbe? Zahnal by spomienky na mučivé detstvo a ona by sa prestala báť každého dotyku? Konečne by sa budila odpočinutá a uvoľnená, nie schúlená a ubolená, pripravená na údery a rany? Ochránil by ju svojím mocným telom? Alebo by s ňou nechcel mať nič spoločné a ona by skončila ako nula, ktorá nebola dosť dobrá pre veľkráľa? Bála sa poznať odpovede na tieto otázky.

„Roky časom blednú, Karen. Možno som bol šťastný, ja už neviem. Všetko sa mi zlieva dohromady,“ prezradil jej smutne.

Kathrine bola smutná spolu s ním. Nepoznal šťastie. Keby áno, pamätal by si to. Na šťastie sa nezabúda, hlavne ak je ho málo. Stúpila si na špičky a opatrne ho pobozkala, aby ho vrátila späť do súčasnosti. „Šťastie nikdy nevybledne,“ zašepkala mu na pery. „Neukrývaj sa pred ním.“

Nero jej pozrel do žiarivých šedých očí a v tej chvíli mu napadlo, že ak je šťastie niekde ukryté, bude určite v nich. Zdvihol ju zo zeme, aby k nej bol bližšie, a zaboril nos do jej jemných vlasov.

Počas svojho života mal bezpočet mileniek. Nádherných. Skúsených. Zvodných. Ale ani jedna z nich nemala to, čo našiel u Karen. Tú neobvyklú energiu, to tajomné vyžarovanie. Niečo, čo mu rozbúchalo srdce a on zatúžil ukázať jej celý svet, nie len svoju posteľ a cestu z nej.

„Budeš moja, Karen,“ sľúbil jej vášnivo. „Budeš moja a tá spomienka nevybledne. Nikdy.“ Zubami jej zachytil ušný lalôčik. Tlmene vykríkla. Keby bolo na nej, je jeho už tu, uprostred lesa, na chladnej zemi plnej suchých listov a ihličia.

„Áno,“ súhlasila bez rozmýšľania. „Len tvoja,“ dodala.

„Celá,“ upresňoval svoje zámery, keď ju oprel o strom a nenásytne bozkával. Ich zuby do seba narážali a jazyky sa bili o nadvládu.

„Celá,“ zopakovala omámene.

„Budeš kričať rozkošou,“ predostrel jej plán. „Zvíjať sa podo mnou.“

Zastonala, keď jej zovrelo žalúdok a zvlhla. „Áno.“

To slovo jej vzal z pier ďalším bozkom. Jednou rukou našiel miesto, ktoré bolestivo čakalo na jeho pozornosť a stisol ho cez látku nohavíc. Dôverne sa oňho trela. „A keď začneš prosiť, aby som prestal...“ jazykom jej prešiel po spodnej pere, „... ja neprestanem. Budem pokračovať. Stále viac a viac.“

Súhlasne zastonala. Ešte pár slov a prevalcuje ju orgazmus. Ak toto dokáže, zatiaľ čo majú za pätami lovcov, aký bude v posteli, bez hroziaceho nebezpečenstva? Ten upír by mal mať na čele varovanie – nevhodné pre osoby mladšie než tisíc rokov. Kathrine si bola istá, že umrie od rozkoše. Ach, to bude nádherný koniec...

Nero sa odtiahol. Ak by pokračoval, mohli by ich chytiť lovci. Nehovoriac o erekcii, ktorá mu o chvíľu roztrhne nohavice. S čisto mužským uspokojením si premeral Karen. Pery mala opuchnuté, líca ružové, oči zastreté. Chodiace pokušenie.

„Čoskoro, Karen. Čoskoro,“ sľúbil jej.

Kathrine mu nedokázala pozrieť do tváre a keď uhla pohľadom, ohromene otvorila ústa. „Nero, pozri,“ ukázala pred seba.

Veľkráľ sa otočil smerom, kadiaľ ukazovala a zalapal po dychu. Len pár desiatok metrov od nich bol dva metre vysoký plot ohraničujúci celý areál. A strážili ho desiatky lovcov.