Temná prísaha 14

Nasledujúce dni boli pre Kathrine a Nera tými najšťastnejšími v ich životoch. Hrozba lovcov definitívne pominula, ale aj tak z hotela nevychádzali. Vlastne väčšinu času trávili v posteli a občas aj vo vani.

Nehovorili o svojej minulosti ani budúcnosti. Jednoducho si užívali prítomnosť. Každé ráno sa budili v náručí toho druhého a než vôbec vyliezli spod teplých prikrývok, dali si príjemnú rozcvičku. Smiali sa a rozprávali o všetkom možnom. Kathrine mu prezradila, kde všade bola a on jej ku každému miestu povedal nejakú historku, ktorú si zo svojho dlhého života pamätal. Často spomínal svojich bratov a ich roztržky.

Kathrine pochopila, že bratstvo sa naozaj rozpadá a to by mohlo viesť ku katastrofe, ak by sa teraz začal mocenský boj o najvyššie tróny. Už len jej rodičia by boli schopní viesť celú armádu, len aby sa k nim dostali. A nezáležalo by im na obetiach. Želala si, aby mu mohla pomôcť.

„Prečo spolu viac nekomunikujete?“ nadhodila na štvrtý deň, keď vyčerpaná a uspokojená ležala vedľa neho a hľadela mu do modrých očí.

Nero si len smutne vzdychol. „Každý z nás sa tvári, že práve on má dôležitejší problém než vládnuť.“ Otočil sa a pohľad uprel do stropu, aby nevidela zahanbenie v jeho očiach. „Náš vek z nás robí zatrpknutých starcov, ktorí stratili schopnosť odpúšťať.“

Jemne ho pohladila po ramene. Srdce ju bolelo. „Nero, krv nie je voda. Keby sa napríklad Dariovi niečo stalo, čo by si urobil?“

Zovrel pery. „Položil by som život za jeho záchranu,“ odpovedal bez zaváhania.

„Tak vidíš. To puto tu stále je. Len ho musíte obnoviť.“

Vzal jej ruku a pobozkal ju do stredu dlane. Zachvela sa. „Je neskoro. Dario by mi ani nepoďakoval, šiel by ďalej. Ja by som na tom bol podobne. Už sa ani nerozprávame.“

Kathrine bola zhrozená stavom najvyššieho dvora. Jeho moc visí na vlásku. „Všetci musíte najskôr prekonať vlastnú horkosť. Život plynie a zostávať v minulosti nikomu nepomôže. Kathrine ťa ponížila. Ale si to ty, kto vládne a ona, kto sa bude musieť celý život skrývať a utekať,“ dohovárala mu múdro. „Na každý problém existuje riešenie.“

Nera nikdy neprestala udivovať jej inteligencia a dobrosrdečnosť. Karen z neho za pár dní dokázala urobiť cítiacu, vnímavú bytosť s krvou v žilách. A so srdcom v hrudi.

Pritiahol si ju bližšie. „Poď so mnou na dvor,“ prosil ju.

Kathrinino srdce pukalo na kúsky. „Nemôžem, Nero.“

Nežne obtrel svoje pery o jej. „Môžeš,“ šepkal prosebne. „Ochránim ťa. Si moja. Navždy. Nevzdám sa ťa.“

Na jeho líce dopadla jej slza. Tak rada by sa podvolila a zostala s ním až do konca sveta. Vždy k nej bol dobrý a chránil ju niekedy aj pred ňou samotnou. A nikdy sa jej nedotkol proti jej vôli. Nevzal si nič, čo by mu nedala.

Už viac nedokázala potláčať očividné. Zamilovala sa doňho. Hlboko a neodvolateľne. Jediného muža, ktorého nemôže mať.

Ich čas sa kráti. Teraz to pochopila. Čím dlhšie spolu zostanú, tým viac to bude pri odchode bolieť. Ju to bolí už teraz.

„Karen.“ Nero ju prevalil pod seba a vzal jej uslzenú tvár do dlaní. Ich telá sa o seba treli a každý jeden dotyk viac a viac spájal ich srdcia, ktoré bili v spoločnom rytme.

„Nero.“ Objala ho rukami aj nohami a ich stredy sa stretli. Obaja boli pripravení a on do nej hneď vnikol. Spoločne zastonali. Slová neboli potrebné. Bolesť z blížiaceho sa odlúčenia a rozkoš z ich spojenia vytvárali najsilnejšiu búrku emócií, ktorá silnela a silnela.

Pohybovali sa v divokom rytme, zhodili všetky vankúše aj prikrývky. Keď prišiel vrchol, neprestali. Nedokázali. Siahli na dno svojich síl, len aby si mohli byť takto blízko. Dotýkali sa kam len dosiahli a perami ochutnávali jeden druhého. Po dlhých hodinách, keď zašlo slnko a oni sa ocitli v tme, prichádzal ďalší výbuch a oni vedeli, že posledný. Kathrine sa mocne zahryzla do jeho pleca a on urobil to isté.

Rozkoš prekročila všetky hranice a zmietla ich ako prílivová vlna. Pili krv a ich divoký rytmus sa konečne spomaľoval. Nakoniec úplne vyčerpaní zaspali uprostred postele ako smutný obraz lúčiacich sa milencov.

Niekoľkokrát sa prebudili, hnaní neutíchajúcou potrebou byť nablízku tomu druhému a city ich opäť premohli. Balansovali medzi spánkom a vášňou, spánkom a vášňou.

Keď sa Nero na ďalšie ráno zobudil, Karen už vedľa neho nebola. V strachu, že sa s ním ani nerozlúčila, vstal a vydýchol si, keď ju našiel vchádzať do dverí. Takto ráno sa chodievala najesť a aj teraz z nej cítil cudziu krv. Váhavo sa usmiala. Mala na sebe úzku sukňu a ladiacu košeľu a vlasy si konečne učesala. Páčili sa mu viac, keď boli rozstrapatené na vankúši.

„Objednala som raňajky, o chvíľu ich prinesú,“ oznámila mu sladko a dala mu ešte sladší bozk.

Nero si dal načas a vychutnával si jej pery, pričom ho perverzne tešilo, aká je maličká a že ju celú krehkú môže zovrieť v náručí.

„Dajte si rýchlu sprchu, Veličenstvo, nech si vychutnáme jedlo,“ zasmiala sa a dostrkala ho do kúpeľne.

„Nepridáš sa?“ pokúšal ju hravo.

„Hmmm, možno inokedy. Budem čakať.“ Nechala ho v kúpeľni a šla otvoriť hotelovej službe, ktorá práve priniesla vozík s raňajkami.

„Toto vám dnes prišlo, slečna,“ milá žena jej podávala dve obálky.

Kathrine si ich vzala a smutne vzdychla. „Ďakujem. To je všetko.“

Posadila sa na posteľ a keď žena odišla, otvorila obe obálky. Je čas. Žalúdok sa jej zovrel žiaľom a odrazu nebola ani hladná. Vymenila by všetko, úplne všetko za to, aby mohla zostať s Nerom. Ale nemôže. Čestný upír ako on si nezaslúži nočnými morami sužovanú klamárku na úteku, ktorá znevážila jeho korunu. Možno jej jedného dňa odpustí, alebo aspoň zabudne. Na obe – Kathrine aj Karen. A pohne sa ďalej, nájde si vhodnú kráľovnú, ktorá prinesie medzi jeho bratov mier a dá mu všetko, čo potrebuje.

Takmer omdlela pri pomyslení, že sa bude dotýkať inej ženy tak, ako sa dotýkal jej. Že jej bude šepkať tie isté dráždivé slová, ktoré ju dokázali priviesť na vrchol.

Nero vyšiel z kúpeľne, okolo neho sa vznášala para a vôňa mydla. Obliekol si jednoduché džínsy a tričko, ktoré nosil len keď potreboval krv a šiel si uloviť nejaký personál.

Posadil sa ku Kathrine, objal ju a pustili sa do jedla ako normálni ľudia. Kathrine sa prinútila napriek stiahnutému žalúdku zjesť niekoľko toastov a vypiť silný čierny čaj. Obálky ukrývala pod vankúšom, pretože stále nevedela, ako Nerovi oznámi, že je koniec.

Nero cítil, aké má napäté svaly, a jemne ju hladil na boku. „Čo ťa trápi, maličká?“ zašepkal jej do ucha. Stačil len jeho dych na jej pokožke a bola vzrušená.

Pritúlila sa k nemu a užívala si jeho silu. Vždy sa sily bála. Každý, kto bol silnejší od nej pre ňu predstavoval hrozbu. Nero nie. Jeho sila neubližovala.

Pobozkal ju do dlane a potom zaboril ruku do jej jemných vlasov. Masíroval jej pokožku na hlave, prešiel ku spánkom a skončil na šiji.

„Odchádzam, Nero,“ vyslovila konečne a nespoznávala vlastný hlas.

Jeho ruka stŕpla a odtiahol sa od nej, aby jej videl do očí. Leskli sa slzami. „Čo?“

Kathrine vstala, opustila jeho teplo, jeho náruč. V ruke zvierala letenky v obálkach. Jednu mu podala. „Je načase odísť. Čím dlhšie by sme čakali, tým by to bolo horšie. Ty sa musíš vrátiť na trón a ja späť k svojmu životu,“ udávala dôvody, ktoré obom pripadali smiešne.

Nero zatínal zuby tak pevne, až sa bála, že si rozmliaždi sánku. Chcela ho pohladiť po líci, aby sa uvoľnil, ale skončili by v posteli a to by im nepomohlo. Musia sa rozlúčiť. Navždy.

„Kam pôjdeš?“ podarilo sa mu precediť pomedzi zuby.

„To ti nepoviem a ak si ma vážiš, nebudeš ma sledovať.“ Tu jej nezostávalo nič iné, než veriť jeho zásadám. Nero dostal priamu letenku do Ríma, ona mala prestupnú cez Viedeň do Záhrebu, kde má zásobu peňazí a nové doklady. Obaja budú musieť  použiť trochu mágie, aby sa dostali do lietadla.

Nero odhodil svoju letenku a pritlačil Kathrine ku stene. Od šoku zalapala po dychu a jej nohy stratili pevnú pôdu pod nohami. Nero ju nadvihol, aby boli na rovnakej úrovni.

„Nechcem, aby si odo mňa odišla,“ povedal nebezpečne tichým tónom. „Si moja, Karen.“

Doslova fňukla ako malá. Som Kathrine! Kathrine, Kathrine, Kathrine! Ty ma nenávidíš a ja ťa ľúbim! „Nero, dobre sme vedeli, že to nebude navždy.“ Láskyplne mu pozrela do očí. „Každý z nás má svoj osud určený.“

Nadvihol jej sukňu a dráždivo sa uvelebil medzi jej rozkročenými stehnami. Napriek svojej vôli zastonala. „Seriem na osud, ja si vyberám, čo chcem.“

Zmierlivo sa usmiala. Ona jeho násilie vždy dokázala skrotiť. Nikdy si ho nevylieval na nej. „Nero. Nikdy na tieto dni nezabudnem. Vždy budeš tu,“ ukázala na svoje srdce. „A kedykoľvek budem medzi stromami v prírode, spomeniem si na teba. To nám nikto nikdy nevezme.“

„Ale mne to nestačí,“ zatriasol ňou a rozopol jej košeľu. Perami sa prisal na citlivé miestečko na Kathrininom krku. „Nikdy mi to nebude stačiť. A tebe tiež nie.“

Odovzdane zaklonila hlavu. Keby to lúčenie tak nebolelo, keby mala dosť síl povedať mu zbohom... Keby tak mala dosť síl povedať mu svoje celé meno.

„Povedz, že ma už viac nechceš. Že ti toto nebude chýbať.“ Rukou jej prešiel po odhalenom stehne.

Zastonala. „Dobre vieš, že nemôžem.“ Dovolila mu odhrnúť jemnú čipku jej nohavičiek a ani sa nesnažila skrývať svoje vzrušenie. Aj tak ho mohol cítiť na prstoch, ktoré do nej ponoril.

„Som veľkráľ, Karen. So mnou sa nikto nebude prieť, ak si ťa privediem na dvor. Nikdy viac nebudeš trpieť,“ presviedčal ju, zatiaľ čo zmyselne pohyboval prstami dnu a von, obkrúžil jej citlivý bod a začal zase odznova.

„Nero...“ Ako mu má povedať, že sa mýli? Že to on sám by jej urobil zo života peklo, aj keď sú teraz obaja v nebi? Svaly na bruchu sa jej začali sťahovať v predzvesti vyvrcholenia.

Nero nahradil prsty svojím penisom a ešte silnejšie ju pritlačil o stenu.

Vyrazilo im dych a chvíľu tak ostali.

„Ja ťa nenechám odísť,“ šepkal chrapľavým hlasom. „Nedokážem to.“ Spravil jediný surový výpad, ktorým v oboch vyvolal neznesiteľnú rozkoš. Kathrine blažene skrivila tvár.

„Dokážeš,“ presviedčala ho prosebne. „Kvôli kráľovstvu. Kvôli bratom.“ Pri každom jeho výpade jej z očí vyhŕkla nová slza a srdce sa jej lámalo na ešte menšie kúsky.

Stena sa zatriasla ďalším pohybom a Kathrine sa o ňu zaprela dlaňami vysoko nad hlavou. Ako môže odolať takémuto presviedčaniu? Je predsa žena z mäsa a kostí a on je prvý v jej živote, kto jej neubližuje. Aj keď momentálne vyzerali, akoby jej chcel vážne ublížiť.

Prišiel ďalší náraz a ona bola už len kúsoček od orgazmu, ktorý ju položí na kolená. Objala ho a pobozkala na krk. „Nikdy na teba nezabudnem,“ sľúbila mu.

Vykríkol a naposledy prirazil. Oboch zmietla silná vlna vyvrcholenia, pri ktorej kričali a ich telá sa o seba treli v šialenom rytme. Miešal sa im dych a bolesť z odchodu obalila ich srdcia rovnako.

Kathrine nedokázala prestať plakať a ani to neskrývala. Po niekoľkých minútach blaženej agónie Nera pustila a postavila sa na roztrasené nohy. Bez jediného slova si uhladila sukňu.

„Karen, prosím, poď so mnou do Verony,“ prosil ju Nero zúfalo.

Zohla sa, aby si obula topánky. „Som vydatá, Nero,“ povedala, aby ho konečne odplašila.

Klesla mu sánka.

Kathrine vzdychla.

„Ale veď si bola...“

Privrela oči. Robíš to kvôli nemu, hovorila si. „V mnohom som podobná Kathrine,“ začala chladne, zatiaľ čo si obliekala sako a uhládzala vlasy. „Ušla som od svojho manžela ešte pred svadobnou nocou. Preto som na úteku a preto s tebou nemôžem zostať.“

Nerove modré oči šľahali blesky. „Prečo si od neho ušla? Bol to násilník? Zloduch?“

Neveselo skrivila pery. „Nie. Je to spravodlivý a čestný muž.“ Pri tých slovách sa jej do očí nahrnuli ďalšie slzy. „Nikdy by mi neublížil.“

„Tak potom... prečo?“

Pretože som hlúpa. „Možno som len veľký zbabelec.“ Vzala si letenku a novú kabelku. „Vidíš, Nero? Nie som taká, akú si ma videl.“

Otrasene klesol na posteľ. Nevedel, čo má povedať. Toto rozhodne nečakal. Ani v najhoršom sne.

Pre všetko na svete, prečo to tak strašne bolí? Kathrine si nebola istá, či dokáže vôbec prejsť tých pár krokov k výťahu.

Otvorila dvere a tam zastala. Musí mu povedať ešte jednu vec. A potom sa môže po zvyšok svojho nekonečne dlhého života ľutovať.

„Nero, chcem, aby si vedel jednu vec.“ Ľúbim ťa.

Pozrel na ňu, ale z postele nevstal. Čakal. Svaly mal napäté.

„Kathrine je hlúpa a nezaslúži si ťa.“ Nadýchla sa. „Buď si istý, že svoj čin ľutuje a ľutovať bude. Patrí jej to.“

Nič na to nepovedal. Len na ňu hľadel. Ublížene. Rozpoltene.

Zavrela za sebou dvere a prinútila sa kráčať. Jedna noha pred druhú. Áno, už si takmer tam. Nastúpila do výťahu a stlačila prízemie.

Na letisko sa odviezla taxíkom a až keď bezpečne sedela pri okne, rozplakala sa. Lietadlo vzlietlo a ona stále plakala. Preklínala sa za svoju detinskosť. Sama si za to môže. Nemala utekať. Mala sa problémom postaviť čelom a dnes by bezpečne stála po Nerovom boku ako veľkráľovná.

Čo má teraz? Má zlomené srdce a je odsúdená na samotu. Kedysi si pripadala ako víťaz, keď ušla. Dnes už vedela, že skončila ako porazená. A osud jej to dal patrične najavo.