Temná prísaha 15

Keď sa Nero vrátil domov, boli tam všetci okrem Aleca. Bratia ho s výdychom privítali a vyzvedali, kde bol. Oni ho nedokázali nájsť a len pred dvoma dňami dorazili do Verony, aby prebrali nový postup.

Upír im vyrozprával, ako ho uniesli s neznámou upírkou a vynechal niekoľko detailov ohľadom ich... aférky.

Ešte v ten deň sa začali prípravy na inváziu do tábora lovcov a elitní agenti zhromažďovali sily.

Nerovi to bolo jedno. Bol ako vymenený. Mrzutý. Nepríjemný. Sotva sa s bratmi rozprával a zatváral sa vo svojich komnatách, kam nepustil ani služobníctvo.

Pokúsil sa v ich súkromnej databáze nájsť hľadaného zločinca menom Karen, ale neuspel. Došlo mu, že mu ani nepovedala svoje skutočné meno.

Kathrine si v Záhrebe vybavila novú kreditku a falošné doklady a len čo si kúpila nový mobil, zavolala Abigail. Dlho sa rozprávali o tom, čo sa stalo, a chytrá Abby si rýchlo spojila Nerov príbeh s Kathrininým.

„On ťa skutočne nespoznal?“ žasla mladá upírka.

Kathrine, stojac na balkóne skromného hotela, si len vzdychla. „Ani trochu. Nebol v ňom kúsok podozrenia.“

„Neuveriteľné. V takom prípade nemáš dôvod schovávať sa. Si v bezpečí.“

„O tom pochybujem. Ak ma aj on nepozná, jeho bratia áno. Stavím sa, že po mne stále pátrajú.“

„Hm, to je pravda,“ pripustila princezná. „Čo budeš robiť teraz?“

Vošla do malej izby a zavrela za sebou balkónové dvere. Zničene sa hodila na posteľ. „Netuším, Abby. Odrazu sa mi nechce utekať.“

„Nemáš veľmi na výber.“

„Ja viem. Tak nejako mám chuť nechať sa chytiť, aby sa Nero so mnou rozviedol a mohol žiť pokojnejšie.“ Aj keď pri tom asi od žiaľu umrie.

„Kathrine, on sa raz musí dozvedieť pravdu,“ povedala múdro Abby. „Pochopí to.“

Smrkla. „Nie, to nikdy!“

„Kathrine! Bola si mladá a vydesená, to chápem. Teraz si ale dospelá žena.“

„Ani keď budem stará ako tvoj brat, nepoviem mu pravdu o svojom úteku. Radšej nech ma naveky nenávidí.“

Upírka na opačnom konci nespokojne cmukla. „Prečo mám z tvojho hlasu pocit, že k nemu prechovávaš city? Kathrine, čo sa ešte stalo?“

Preglgla. Nič. Len som sa zamilovala do tvojho brata. „Pomohol mi, Abby, vážim si ho,“ zaklamala. „Ako sa vôbec má? Je v poriadku?“

„Tak by som to nenazvala. Zmenil sa na ešte nabručanejšieho samotára a nič ho nezaujíma. Zničili sme tábor lovcov – mimochodom, všetci ušli – a ani brvou nemihol.“

Smúti za mnou? Zaliala ju nádej a potom žiaľ. Nemôže ho utešiť. „Priala by som mu nejaké rozptýlenie. Mal by viac chodiť do spoločnosti.“

„Nero? Ten to slovo ani nepozná.“

Kathrine smutne sklopila oči. „Pokús sa ho rozptýliť. Teba má predsa rád.“

Abigail si odfrkla. „Berie ma ako snehovú vločku. Priznávam, mám veľké psychické problémy, ale pri nich mi je ešte horšie. Prisahám, správajú sa ku mne ako k pacientovi psychiatrickej liečebne.“

„No, vieš... Nero mi hovoril, že sa stále bojíš akýchkoľvek dotykov a keď máš niekoho za chrbtom...“

Abby zasyčala. „Nie je to ľahké, Kathrine. Ty si na násilie bola zvyknutá a zocelilo ťa to. Ja nie. Mňa to naveky poznamenalo.“

„Abby, nemôžeš takto žiť.“

„Ja viem.“ Princezná nespokojne vzdychla. „Snažím sa. Veľmi ma bolí, ako sa bratia rozdelili.“

„O tom som niečo počula.“ Kathrine vstala, naliala si do pohára balenie krvi a pomaly ho popíjala. „Vážne je to také zlé?“

„Nie, je to ešte horšie. Tróny nedrží nič pokope, Kathrine. Je otázkou niekoľkých rokov, kým sa bratstvo definitívne rozpadne,“ prezradila jej mladšia upírka šeptom.

„Je nejaký spôsob, ako tomu zabrániť? Čo by bratov opäť stmelilo?“

Abby prešla do inej izby, aby sa uistila, že ich nikto nepočúva. „Potrebujú spoločný cieľ. Spoločných známych a priateľov. Niekoho, kto ich prinúti správať sa ako... proste normálne. Civilizovane. Každý má svoje problémy a nemajú ich s kým zdieľať.“

Staršia upírka si prešla jazykom po tesákoch. „Pri mne bol Nero milý a starostlivý,“ priznala. „Má rád svojich bratov, o tom som presvedčená.“

„A ja presne o tom hovorím. Keby si bola na dvore, správali by sa inak. Spájala by si ich.“

„Hej. Ibaže ma nenávidia.“

„Hovorila som v teoretickej rovine, Kathrine. Potrebujú mať medzi sebou... iné osoby.“

„V tomto ti nepomôžem, Abby, aj keby som chcela. Musíš sa o nich postarať, pretože ak by padlo ich kráľovstvo, náš svet sa ocitne v neuveriteľnom chaose.“

„To som pochopila. Ale čo mám robiť? Želám si, aby si tu bola so mnou.“

Aj ona si to želala. Abby mala veľmi rada a navyše by mala blízko aj Nera... nereálna predstava.

„Pokús sa ich dostať do Verony aspoň na Vianoce,“ navrhla. „Daj pripraviť večeru, ozdobte stromček a dajte si darčeky.“

„O to sa snažím už celé roky. Vždy sú tu nanajvýš dvaja, aby som nebola sama a neurobila nejakú hlúposť. Lezú mi na nervy. “

„To ma mrzí, Abby...“

„Musím končiť, niekto ide!“ zasyčala Abigail a zložila.

Kathrine odhodila mobil na posteľ a zase sa vyplakala. Posledné dni to bola jej obľúbená činnosť. Zobudiť sa. Plakať. Najesť sa. Plakať. Ísť do sprchy. Plakať. Ísť spať. Plakať. Každú noc sa jej snívalo o Nerovi, o jeho jemných dotykoch a sladkých slovách. Nedokázala naňho prestať myslieť a o to viac ju bolelo srdce. Niekoľkokrát už chcela ísť na letisko, že poletí do Talianska a všetko mu povie. Vždy si to ale rozmyslela.

Možno pomôže zmena prostredia, nádejala sa. Dopila krv, zbalila si tých pár kusov oblečenia do nového kufra a vyslovila prastaré slová, ktoré zamaskovali jej tvár, aby ju nerozoznali kamery ani agenti, ak po nej ešte pátrajú.

Nové miesto si vybrala náhodne. Najbližší voľný let bol do Ríma, aké príhodné. Kúpila si letenku. Napriek umiestneniu najvyššieho dvora, v Taliansku bola niekoľkokrát. Nikto nepredpokladal, že tam bude a vo veľkom meste ako je Rím sa ľahko stratí.

Preletela cez Jadranské more a vystúpila v hlavnom meste Talianska. Bola polovica októbra a teploty klesali dolu, aj keď nie tak veľmi ako v Británii.

Rím zbožňovala. Dokázala sa celé hodiny prechádzať po uličkách, obdivovať architektúru a zachovalé námestia. Zastavila sa v nenápadnej reštaurácii, kde si objednala pravú taliansku pizzu.

S chuťou chrumkala jemnučké cesto a zapíjala ho vínom. Áno, toto je to pravé. Prečo sa len pchala do Anglicka, keď má tak rada juh? Všetko je tu uvoľnenejšie, zmyselnejšie.

Kúpila si do zásoby niekoľko ďalších pochúťok a  vín a vrátila sa do hotela. Tu sa chvíľu zdrží.

Alec, ktorý sa odmietal pohnúť z Nórska, kým na niečo nepríde, stál na zasneženom námestí Youngstorget a čakal na pomoc. Veľmi nerád o ňu prosil, ale nemal na výber.

„Krucifix, prečo si ma zavolal do tohto zamrznutého mesta?“ frflala namiesto pozdravu Lydia, jedna z agentiek veľkráľov.

Nevysoká upírka s blond vlasmi a párom smrtiacich očí exotického tvaru sa poskakovala z miesta na miesto, aby nezmrzla. Mala na sebe nenápadný šedý kabát a vysoké čierne čižmy. Alec vedel, že je po zuby ozbrojená.

„Aj ja ťa rád vidím, Lydia. Mala si príjemný let?“

„Tak čo chceš? Počkaj, nechaj ma hádať. Si v Nórsku a potrebuješ moju pomoc. Ide o Kathrine, však?“

O dokonalej dedukcii u svojej špiónky nikdy nepochyboval. „Presne tak. Mám pocit, že mi o nej niečo Mikkel zatajuje a ja chcem vedieť čo.“

„Ako inak. Už ti napadlo opiť ho?“

Zamrkal. „Opiť?“

„Uhm. Je to mladý upír, zloží ho aj silnejšia Škótska. Dám ti slúchatko. Ty budeš ťahať informácie, ja urobím špinavú prácu.“

Prečo si ju nezavolal už dávno? „Máš potrebnú výbavu?“

Zagúľala očami. „Som špiónka, Alec, mám aj to, čo by som nemala mať. Prosím ťa, poďme niekam do tepla, lebo tu zamrznem.“

Zašili sa v akejsi zapadnutej kaviarni.

„Koľko mužov potrebujeme?“ plánoval Alec.

Lydia sa zamyslela. „Mám tu štyroch spiacich agentov, to bude stačiť. Zoženieme dodávku a ubytovanie. Musíme sa postarať, aby bol Mikkel uvoľnený a nič netušil.“

„A potom?“

„Dám ti mikrofón a ak povie niečo, čo by pomohlo, môžem si to ihneď overiť, alebo prehľadať jeho palác. Možno má nejakú špinu, ktorú chce ukryť pred svetom.“

Presne to isté si myslel aj Alec. Jeho okamžitá korunovácia hneď po Kathrininom zmiznutí bola podozrivá. Musel byť radosťou bez seba, že sa dostal ku korune, keď bol len druhý. „A čo jeho agenti? Má slušnú ochranku. Samí Vikingovia, ide z nich strach.“

Lydia sa zasnene usmiala. „Hmmm, mocný, statný Viking...“

„Lydia, sústreď sa!“

Zažmrukala. „Prepáč, to tá samota a večné behanie po svete kvôli vašim záležitostiam. Aby si vedel, za toto chcem dvojnásobný plat.“

„Máš ho mať. A teraz mi povedz, ako sa zbavíme ochranky.“

Sklopila pohľad. „O to sa postarám, nemusíš sa báť.“ Ani svojmu kráľovi by nepriznala, že sú to už roky, odkedy najužšia ochranka väčšiny vládnych systémov upírov uzavrela tajnú dohodu. Podľa nej budú spolupracovať, aby boli králi spokojní, aj keď chvíľu pôjdu proti sebe. Zabránia tak vojne a možnému krviprelievaniu. Ak pekne poprosí Mikkelovu ochranku, tá sa bude pozerať inam a uvoľní jej cestu.

Tieto opatrenia by neboli nutné, keby sa bratia spojili a začali normálne vládnuť. Lydia sa však obávala, že o ich tróny začnú bojovať iní vládcovia a to nemôže dovoliť. Takto síce klame svojho vládcu, ale aspoň vládne mier. Zatiaľ.

„Kedy môžeme začať?“

Otvorila si diár. „Dva dni potrebujem na zariadenie všetkých záležitostí a dovtedy sa dostavia aj agenti. Ďalší deň rezerva pre možné problémy a týždeň na to, aby si Mikkela dostal niekam do baru.“ Pri jeho nechápavom pohľade dodala, „O pár dní má vo firme veľké jednanie a bude zaneprázdnený.“

„Dva týždne postačia?“

Po dlhšom čase prikývla. „Áno, dva týždne budú akurát.“ Usmiala sa.

„Výborne. Daj mi vedieť, keby si niečo potrebovala.“ Zaplatil a zmizol. Obozretná Lydia opustila podnik zadným východom.

Evie nespokojne frflala, keď videla situáciu okolo veľkráľov. Kathrine s Nerom sa rozdelili. To nie je dobré. A Alec je príliš blízko odhalenia dôvodu jej úteku.

„Máme len dve možnosti,“ zhrnula ich situáciu Carys stojaca pri okne. „Alebo ju nájde Nero, alebo Ray.“

Lukasovi sa ani jedna verzia nepáčila. „V oboch prípadoch riskujeme životy. Musí tu byť niečo iné. Ray chce jej moc. Potrebuje len dostatočnú páku, aby ju k sebe prilákal.“

Ešte aj Carys vyvalila červené oči. „Zbláznil si sa? My ich potrebujeme živých, Lukas, to je pointa nášho snaženia.“

„Ja viem. Ale inak sa nestretnú. Kathrine ho účinne odstrašila. A Nero je lenivý trochu pátrať.“ Posadil sa do kresla v ich byte. „Takto vyjde pravda najavo včas. Bolestivo, ale včas.“

„Asi máš pravdu,“ súhlasila Evie. „Aspoň sa naučia veriť jej.“

Carys privrela oči. „Ako chcete. Beriem si na starosti Raya. V Ríme bude do niekoľkých dní.“

„Ja sa postarám o bratov. Kathrine nájdu veľmi skoro. Nech je Ray dovtedy na mieste. Zariadim, aby mali v Ríme stretnutie.“

„Spoľahni sa.“ Zamávala im, roztiahla krídla a zmizla.

Evie si hrýzla peru. Nepáčilo sa jej, akému utrpeniu Kathrine vystavia. Ak však chcú udržať veľkráľov pohromade, nemajú na výber. O chvíľu ich zradí Justin a to bude najťažšia skúška ich bratstva. „Poďme na to. Chcem vidieť happy end.“