Temná prísaha 16

Kathrine si v hoteli dala výbornú večeru, ktorú doplnila chutnou B pozitív jedného drzého čašníka.

Na recepcii si objednala raňajky na izbu a keď sa otočila, podlomili sa jej kolená a musela sa oprieť o pult. Do hotela práve vošli Justin s Drewom a nebolo pochýb o tom, že na rozdiel od Nera ju ihneď spoznali. V šoku vyvalili oči a ona tiež.

Dlhé minúty na seba civeli. Ona sa nedokázala pohnúť, oni neverili, že ju našli, keď ju ani nehľadali.

Prvá sa pohla Kathrine. Rozbehla sa k výťahu, čo bol obdivuhodný výkon na to, že mala vysoké lodičky. Bratia sa pustili za ňou, ale zareagovali neskoro. Keď dobehli k výťahu, už sa zavrel a oni nevideli, ktoré poschodie stlačila.

Kathrine vedela, že má len pár minút, než ju nájdu. Netrpezlivo čakala, kedy kabína zastane, a vyzula sa. Prebehla k svojej izbe, kartou ju otvorila a vyvesila nápis NERUŠIŤ.

Toto je zlý sen! Toľko rokov a nájdu ma priamo v Ríme! Našťastie mala pri sebe vždy pohotovostný balík s najnutnejšími vecami, aby sa v prípade potreby nemusela baliť.

Vytiahla ho spod postele a prezliekla sa do pohodlných džínsov, aby ju neobmedzovala sukňa. Obula si čižmy bez opätku a s maličkým batohom na pleci vyšla z izby. Netušila, kde sú, ale výťah už neriskla. Chodby sú dosť veľké a má sa kde ukryť. Navyše tu nie je jedno centrálne schodisko, ale až tri. Vybrala sa tým najvzdialenejším.

Zbehla niekoľko poschodí, kým na nich narazila. Hľadali ju, pretože v očiach mali výraz lovca, ktorý práve našiel svoju korisť.

„Pôjdeš s nami, Kathrine,“ povedal Drew vážne.

„Až budú svine lietať!“ Využila svoju maličkú postavu, prešmykla sa popri nich a uháňala k východu. Nezastavila sa, aby sa rozhliadla, len utekala prvým možným smerom.

Počula za sebou ich kroky. Nemala odvahu obzrieť sa ponad plece. Zahla do niekoľkých uličiek a po čase si uvedomila, že už ich kroky nepočuje.

Zarazene zastala a našla sa v odľahlej štvrti ďaleko od luxusného hotela. Bola sama, úplne sama, Drew a Justin nikde.  Nevedela, či je to dobré alebo zlé znamenie.

Otočila sa okolo vlastnej osi, v tme jej z úst stúpala belostná para. Svetlá mesta na ňu nepriateľsky žmurkali.

Vbehla do ďalšej uličky. A potom do ďalšej. K ušiam jej doľahol výstrel. Krik.

Sakra! Rozbehla sa priamo k tomu kriku. Ďalší výstrel. Dobehla do slepej uličky a ihneď sa ukryla za rohom. Tvár, ktorú na sekundu zahliadla, poznala príliš dobre.

Ray. A tucet jeho lovcov.

Nenápadne nazrela do uličky. Obaja bratia boli postrelení a slabí. Lovci im zväzovali končatiny a aj keď sa bránili, nemali šancu.

„Naložte ich do dodávky!“ prikázal Ray. „Odvedieme ich do areálu. Pohnite si!“

Ach, nie! Kathrine s hrôzou pozerala, ako dvoch veľkráľov vlečú ako mŕtvoly k zadnej časti starej budovy, kde ich hodili do dodávky.

Ozlomkrky sa rozbehla k hotelu, naštartovala požičané auto a zamierila k miestu, kde ich videla naposledy. Práve vychádzali. Počkala, kým boli dostatočne ďaleko, a sledovala ich. Na diaľnici bolo veľa áut a nemohli vedieť že ich sleduje.

Mierili na severozápad popri pobreží a Kathrine po celý čas šla za nimi, roztrasená a vydesená. Je to len moja vina. Zase. Musí im pomôcť! Nikto iný včas nezistí, že zmizli.

Šli celé hodiny. Dorazili do Janova, tam to lovci stočili kúsok na sever a zamierili po opustenej lesnej ceste kamsi do prírody. Kathrine zastavila a peši prešla po ceste. O pár stoviek metrov uvidela to, čoho sa najviac bála. Ďalší výcvikový tábor lovcov. Toto už sama nezvládne.

Zlomene sa vrátila do auta a odrazu nevedela, čo skôr. Potom jej to došlo. Je koniec. Už viac nesmie utekať. Na jej pleciach je zodpovednosť za dvoch veľkráľov.

Naštartovala a vyšla z mesta. Jej cieľ – Verona.

Aj keď bola hlboká noc, vytočila Abbyino číslo a mladá upírka jej to po niekoľkých zazvoneniach zdvihla. „Kathrine, stalo sa niečo?“

„Niečo áno, Abby. Potrebujem, aby si mi esemeskou poslala Nerovo číslo. Hneď.“

„P-prečo? Kathrine, čo chceš urobiť?“ V hlase mala obavu.

„Na tom nezáleží. Prosím, urob to. Neboj sa, nepoviem mu o sebe a ani o tebe. Len mi pošli to číslo. Dobrú noc.“

Zložila. O chvíľu jej prišla požadovaná esemeska.

Nero sedel zavretý vo svojej pracovni, keď jeho mobil zavibroval. Číslo, ktoré mu volalo, nepoznal. Zamračil sa, ale zdvihol. „Prosím?“

Na druhej strane bolo ticho. Čakal. Cez okno presvitali prvé slnečné lúče.

„Nero?“ zaznel po dlhej chvíli známy hlas, ktorý mu vohnal oheň do žíl.

„Karen,“ povedal neveriacky a vstal. „Odkiaľ máš...“

„Na to nie je čas. Musím sa s tebou stretnúť. Čím skôr,“ prerušila ho.

„Kde si?“

Preglgla. „Vo Verone. Adresu hotela ti pošlem esemeskou. Izba číslo dvadsať.“

„O pár minút som tam.“ Zložil. Rýchlo vyhrabal zo stola falošné doklady a kľúče od auta. O päť minút už bol v garáži, prezlečený a posilnený krvou, ktorú práve vycucol zo sáčku.

Potreba vidieť Karen mu zatemnila mozog. Bolo mu ukradnuté, či je vydatá a ako sa previnila. Je jeho a tentoraz ju odísť nenechá. Aj keby sa bránila. Bude pri ňom. Navždy.

So škrípaním pneumatík vyštartoval na zaslanú adresu. Vbehol do hotela a kývol recepčnému, jednému z práve premenených upírov, ktorý pracuje pre ich sieť firiem.

Schody bral po dvoch a keď zastal pred dverami, srdce mu divoko búšilo do rebier. Zaklopal.

Karen mu ihneď otvorila. Mala na sebe len župan a vlasy sa jej po sprche ešte leskli. Šedé oči pri pohľade naňho zaiskrili. Bola nádherná ako vždy.

Zatlačil ju do izby a drsne pobozkal. Zastonala. Bral to ako súhlas. Potreboval ju, až to bolelo. Oprel ju o dvere a strhol z nej jemný župan. Ochotne spolupracovala, hnaná rovnakou túžbou.

Náhlivo mu rozopla nohavice a takmer nadskočila, keď videla, že je pripravený. Krv jej nahradili hormóny. Kľakla si na kolená a vzala ho do úst.

Nero zaklonil hlavu a zavrčal. Sladká a jemná ako vždy. Zamotal si prsty do jej vlasov a doprial si ešte niekoľko sekúnd, než ju postavil a prstami si ju začal pripravovať.

Dorozumievali sa len stonmi a vrčaním. Priviedol ju na pokraj, potom ju pustil a prsty nahradil sebou samým. Dvere sa otriasli.

Rozpohybovali sa v surovom rytme, občas narazili do steny a nábytku, ale bolo im to jedno. Dali si niekoľko bozkov, potom Nero zaboril zuby do jej krku. Opätovala mu to a o pár minút už mali na tele niekoľko uhryznutí, ktoré sa hojili.

Potom sa dostali k posteli a boli stratení. Stačilo niekoľko prírazov, jedno zahryznutie do bradavky a obaja naraz s krikom vyvrcholili.

Kathrinino vnútro sa stiahlo a myslela si, že umiera. Nero svojimi pohybmi predlžoval jej orgazmus a za to mu nechtami doškriabala celý chrbát.

Kým rozdýchavali opätovné stretnutie, nehovorili nič.

„Tak,“ povedal Nero zadýchane. „Toto som potreboval ja. Čo potrebuješ ty?“

Musela sa zasmiať. Sotva posledné dni spala a už vysala chyžnú aj poslíčka a pri Nerovi ju zaplavil pocit bezpečia.

Vstala a začala sa obliekať. „Máš tu agentov? Bojovníkov?“ Vrátila sa k hlavnému problému.

„Prečo?“ Takúto požiadavku neočakával.

Zahryzla si do pery. „Tak máš? Sú k dispozícii?“

Mykol plecami. „Väčšina je stále v Británii a ostatní sú záloha.“

Hodila na seba džínsy a rolák a obula si čižmy. „Musíme ísť do Janova. Tvoji bratia sú v nebezpečenstve.“ Pobozkala ho na pery. „Mimochodom, rada ťa vidím.“

Usmial sa. „Aj ja teba. Čo je s mojimi bratmi?“

Vzala si veci a ťahala ho von z izby. Už premárnili dosť času. „Poviem ti to cestou a ty zavoláš agentom, aby šli za nami.“ Chcela nastúpiť do svojho auta, ale odtiahol ju.

„Pôjdeme mojím, je rýchlejšie a bezpečnejšie.“ Postrčil ju na sedadlo spolujazdca. „Tak hovor,“ vyzval ju, keď naštartoval.

Pripútala sa. „Bola som v Ríme,“ začala. „Tvoji bratia tam museli niečo vybavovať.“

Prikývol a vošiel na diaľnicu. „Jednanie s obchodnými partnermi. Drew a Justin.“

„Narazili na lovcov. Podarilo sa mi ukryť a videla som ich, ako vystrelili a odvliekli tvojich bratov do dodávky.“

Nero dupol na plyn a v šoku na ňu pozrel. „Lovci majú mojich bratov?“ V momente prekročil rýchlosť.

Prikývla. „Sledovala som ich až do Janova. Viem, kde sú. Ale sama som ich nedokázala oslobodiť.“ Znela, akoby si to dávala za vinu. „Preto som tu.“

Nero jednou rukou šoféroval a druhou vytáčal číslo. „Dario? Áno, počúvaj, Drewa a Justina majú lovci,“ oznámil mu. „To je jedno, odkiaľ to viem. Musíš zhromaždiť zvyšné jednotky a poslať ich za mnou, nech sledujú môj mobil, dovedie ich na miesto. Je to v Janove, už som na ceste. Nie, ty nechoď. Dohliadni na Abby. Ďakujem. Keby niečo, som na mobile.“ Položil ho na prístrojovú dosku.

Dvestovkou sa náhlil do Janova. Kathrine sa bála čokoľvek povedať, pretože rukami pevne zvieral volant a bolo na ňom vidno, ako veľmi sa bojí o bratov.

Každou sekundou chcela začať s témou Vieš, v skutočnosti som tvoja nenávidená žena Kathrine..., ale vždy sa zastavila. Nedokázala nájsť odvahu, ako vždy.

Na poludnie dorazili do mesta. Nemali čas na obed a tak vypili balík krvi zo zásob v aute. Kathrine mu ukázala cestu až k výcvikovému táboru. Auto odstavili o niečo ďalej a ukryli ho za hustým porastom kríkov.

Peši prišli až k oplotenému areálu, ktorý nik nestrážil. Aspoň nie zvonka.

Nero zavolal Dariovi. „Kde sú agenti?“

„Sotva na polceste. Väčšinu prostriedkov si vzali tí, ktorí sú na ostrovoch, nemáme zdroje,“ sťažoval sa Dario.

„To nevadí, vystačíme si s tým, čo máme. Nech si pohnú. Ja som na mieste.“

„Poviem im to. Veľa šťastia, Nero.“

Kathrine s Nerom si vzali z auta zbrane a zásoby krvi a utáborili sa neďaleko areálu, odkiaľ všetko pozorovali.

„Po celý čas si bola v Ríme?“ prehovoril Nero po dlhých hodinách ticha.

Nepozrela mu do očí. „Nie, chvíľu som bola v Chorvátsku,“ odpovedala po pravde.

Opatrne ju vzal za ruku. Neodtiahla sa, čo bral ako malé víťazstvo. „Ešte si sa nevzdala svojho úteku?“

Ale áno, len ty o tom nevieš. Vzdychla. „A čo iné mám robiť? Ak niekde zostanem dlhšie, nájdu ma a odvedú k manželovi.“

Pri zmienke o jej manželovi zaťal zuby. „Môžeš požiadať o rozvod. Pomôžem ti.“

Zasmiala sa nad tou iróniou. „Keby pred teba teraz priviedli Kathrine, doprial by si jej to?“

Stisol jej dlaň. „To je iné.“

„Nie, Nero, je to sakra to isté. Sama som si pokazila život a ponesiem následky.“

„Večnosť je dlhý čas na neustály útek,“ pripomenul jej. „Nechcem sa každý deň potýkať s pocitom, že beháš kdesi po svete a nemáš nikoho, kto by ti pomohol, kto by ťa utešil v ťažkých chvíľach.“ Pobozkal ju na spánok.

„Ver mi, Nero,  to prejde. Po dnešku už o mňa ani nezakopneš.“ Pretože jej totožnosť vyjde najavo, len čo oslobodia jeho bratov.

„Toto nikdy neprejde, Karen. Neprešlo to doteraz a je to len silnejšie.“ Pritiahol si ju do náručia. Cítil sa istejšie, keď ju mal pri sebe, kde ju môže chrániť. A pri mne aj zostane. Aj keby mala za sebou zástup manželov.

Chcela mu oponovať, ale brána areálu sa otvorila a opustilo ho niekoľko áut. Posledné v rade zastalo a vystúpili z neho dve ozbrojené stráže a Ray.

Nero rýchlo zapol zosilňovač zvuku a podal jedno sluchátko Kathrine.

„Strážte to tu,“ prikazoval Ray vážne. „Väzni nepredstavujú hrozbu, ale aspoň vonkajšok by mal byť pod dohľadom. Najbližšia hliadka bude päť minút odtiaľto a my sa vrátime niekedy večer.“

„Rozkaz, pane!“ odpovedali strážcovia naraz.

„Nemyslite si, že keď je celé cvičisko prázdne, budete si robiť, čo chcete. My len prehľadáme mesto a sme späť. Ak sa naše zdroje nemýlia, žena popisovaná ako Kathrine Nórska je už tu. Možno privedieme hosťa.“

„Spoľahnite sa, pane,“ sľúbil mu jeden z nich a druhý prikývol.

„Spolieham. Držte sa.“ Nastúpil do auta a odfrčal.

„Čo do pekla majú lovci spoločné s mojou manželkou?!“ rozčúlil sa Nero. „A ako to, že je v Janove?“

Kathrine si uvedomila, že ju niekto musel zbadať v meste. Takže chcú ju. Samozrejme, a bratov uniesli, aby za nimi prišla. Odkašľala si. Poznala len jeden dôvod, pre ktorý by bola pre lovcov zaujímavá. „Nehovorí sa náhodou, že Kathrine Nórska ovláda mocnú mágiu svojich severských predkov? Kvôli režimu v jej krajine bol prístup k týmto informáciám zamedzený, takže je asi jediná na svete.“

Pouvažoval nad tým. „To by dávalo zmysel. Takže ja sa nakoniec stretnem aj so svojou stratenou ženuškou.“ To znechutenie v jeho hlase Kathrine vydesilo. On ju nenávidí. Možno sa k nej bude správať ešte horšie ako rodina.

„Počul si, čo povedali?“ zmenila radšej tému. Toto je dôležitejšie. „Areál je prázdny.“

Pozrel na ňu. „Snáď si nemyslíš...“

„Nero, kým prídu tvoje jednotky, lovci sa vrátia a dôjde ku krvipreliatiu. Takto môžeme bezpečne oslobodiť tvojich bratov.“

Krútil hlavou. „Sme len dvaja.“

V nádeji jej zažiarili oči. „Nevieme, čo by urobili, keby sa im postavili tvoji agenti. Možno by bratov aj zabili. No tak. Dostaneme ich odtiaľ a vypadneme skôr, než sa Ray vráti, a keď budú Drew s Justinom v bezpečí, pošleš sem agentov, len čo sa vrátia v plnej sile z Británie,“ presviedčala ho. Nechcela, aby kvôli nej vzniklo ešte viac utrpenia.

Veľkráľ bojoval sám so sebou. Na jednej strane nechcel vystaviť Karen nebezpečenstvu, na druhej chcel ale zachrániť svojich bratov. A mala pravdu. Takto dôjde k minimálnemu boju. Musím urobiť správnu vec. „Tak dobre.“ Vstal a pomohol na nohy aj jej.

Vrátili sa k autu a vzali si toľko zbraní, koľko len mohli. Nero jej v krátkosti vysvetlil ako použiť pištoľ a dal jej aj náhradné zásobníky. Do batohu zbalil balíky krvi pre bratov.

Kým vymysleli plán, zvečerilo sa a zahalila ich tma. Niekoľkokrát si zopakovali postup a zastali na kraji hustého lesa, odkiaľ pozorovali areál.

Kathrine divoko búšilo srdce. A je to tu. Posledné šťastné chvíle s Nerom, potom bude definitívny koniec. Bratia mu všetko povedia.

Naposledy sa k nemu otočila a vzala jeho tvár do dlaní. Sklonil sa k nej a vtisol jej na pery sladký, nežný bozk. Ľúbim ťa, kričal jeho mozog, každá jeho bunka. Len jeho jazyk sa nehýbal.

Objala ho. „Spomínaš si, čo som ti hovorila o Kathrine? Že je hlúpa a nezaslúži si ťa? A že jej patrí všetko utrpenie, ktoré si spôsobila svojím útekom?“

So zavretými očami prikývol, vychutnával si jej dotyk.

„Pamätaj si to.“

„Nezáleží mi na nej,“ zašepkal.

Vzdychla. „Radšej poďme. Nech je to za nami.“ Skontrolovala vysielačku. Zaujímalo by ju, či majú veľkráli vo všetkých autách také vybavenie.

Nero sa od nej odtiahol a naposledy jej stisol chladnú dlaň. „O pár sekúnd sa priprav.“ A vybehol z lesa.