Temná prísaha 18

Kathrine sa prebúdzala pomaly, vedomie sa jej vracalo po kúskoch. Najprv vnímala len pípanie prístrojov. Po čase počula, ako niekto hovorí o prevoze.

Ležala na niečom mäkkom.

Ktosi ju ošetroval.

Abby ju prosila, aby sa prebrala.

Bolesť.

Krv.

Transfúzia.

Temnota.

Samota.

Po mnohých dňoch otvorila ťažké viečka. Cez okno prenikalo svetlo, tlmené hmlou.

Červené obliečky. Posteľ. Leží v posteli. Nad ňou je baldachýn a všetko vonia jazmínom.

Pootvorila suché pery. Bolesť bola preč. Začala pohybovať prstami, aby si rozprúdila krv. Keď pocítila aspoň trochu tepla, odhrnula prikrývku a pozrela na svoje dlane. Hľadela na ne, kým sa jej nezaostril zrak. Potom pootočila hlavu.

Nachádzala sa vo veľkej izbe s leštenou drevenou podlahou a drevom obkladanými stenami. V jednej časti bola červená sedacia súprava so skleneným stolíkom a na stenách viseli abstraktné obrazy. Oproti sedacej súprave videla zavretý vchod na balkón.

Kde to je? V takejto izbe nikdy nebola.

Na nočnom stolíku uvidela niekoľko balíkov krvi a po jednom z nich sa lačne natiahla. Vysala ho v priebehu piatich sekúnd a po ňom ďalší. Hlava sa jej vyčistila.

Spomenula si na únos Drewa a Justina a ich záchranu. Zastonala. Vedela, že skočila, ale potom mala všetko zahmlené.

Áno, bol tam Nero. Nahnevaný Nero. Kde je teraz? To on ju sem priviezol?

Posadila sa a mala zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Odkryla sa a vykríkla. Kričala niekoľko sekúnd. Namiesto ľavej nohy mala dutú napodobeninu, ktorú jej pripevnili k zdravému tkanivu. Dutá preto, aby mohla noha rásť bez prekážok.

Stíchla, až keď si pricapila ruku na ústa. Oči jej vyliezali z jamiek.

Dvere sa rozleteli a objavila sa v nich Abby v bielych šatách. Čierne vlasy mala spletené vzadu na hlave a vyzerala ešte krehkejšie než naposledy. „Kathrine!“ Pribehla k posteli a rýchlo jej zakryla nohu. Potom sa k nej posadila a pomohla jej podoprieť chrbát vankúšmi. „Ako sa cítiš? Si v poriadku?“

„M-moja noha! Moja noha! Je preč!“ kričala hystericky.

Abigail ju pohladila po vlasoch. „To nič, to nič. Dorastie. Už sa začal proces regenerácie,“ upokojovala ju. „No tak. Vzchop sa! Všetko je v poriadku.“

To určite. Kathrine niekoľko minút zhlboka dýchala. „Kde som to? Čo sa stalo?“

Abby si nespokojne vzdychla a zavrela dvere. „Si vo Verone. Toto je Nerova izba.“

Kathrine od infarktu zachránil len jej upírsky pôvod. „N-Nerova?“ zopakovala

Mladá princezná prikývla. „Áno. Nerova. Výslovne prikázal, aby ťa sem uložili.“

Čas splácať dlhy. Preglgla náhlu hrču v krku. „Sú ostatní v poriadku?“

„Všetci bratia sú nažive a celí,“ uistila ju Abby. „Lovci sú uväznení a jednáme s nimi. Niektorí sa už vzdali svojich myšlienok. Ray je pod zámkom tiež.“ Zachmúrila sa, keď spomenula jeho meno. Divoký lovec bol ako lev v klietke, kričal a odmietal prijať, že je porazený. Bratia to s ním nemali ľahké.

„Ako... ako dlho som vlastne bola mimo?“ zaujímalo Kathrine.

„Desať dní,“ odpovedala Abby jemne. „Stratila si veľa krvi a... no, nohu.“

Na to už stihla prísť. „Nikto iný zranený nebol?“

„Nie. Zachránila si ich.“ Abby jej obdivne pozrela do očí. „Ďakujem, že si mojich bratov nenechala v štichu.“

„Ach, Abby, ako by som mohla?“ Kathrine ju objala. „Ty si mi dala možnosť pocítiť slobodu. Vykúpenie. Tvojej rodine toho veľa dlhujem.“ A Nerovi ešte viac.

„A len čo sa uzdravíš, pomôžem ti opäť ujsť,“ sľúbila jej princezná. „Nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“

Kathrine sa na ňu vďačne usmiala. „Nie, Abigail, už nechcem utekať,“ vyhlásila. „Je čas čeliť svojmu osudu. Už nie som to devätnásťročné dievčatko, ktoré nič nevedelo o svete.“

„Ale Kathrine, Nero je...“

Kathrine jej stisla ruku. „Ja viem. Som pripravená aj naňho. Neboj sa o mňa, Abby.“ Usmiala sa. „Pretože už ani ja sa nebojím.“ Kým Nero nenasadí svoj zabijacký výraz. S tým si poradí neskôr.

Mladá princezná neschvaľovala jej rozhodnutie, ale nemohla ju nútiť. Objala ju mocnejšie. „Si tak statočná, Kathrine. Vždy tu budem pre teba, pamätaj na to.“

„Ja viem, ja viem.“ Vľúdne jej stisla dlaň. „Kiež by som aj ja tebe dokázala pomôcť.“

Abigail smutne sklopila oči. „Bohužiaľ, moje problémy nevylieči ani čas, ani pocit slobody. Musím sa s nimi pobiť sama.“

Kathrine si nebola istá, či to princezná zvládne, ale nahlas to nevyslovila. Prisahala si, že pri nej bude stáť za každých okolností tak, ako ona stála pri nej.

Abby nakoniec nechala Kathrine odpočívať a zašla jej do kuchyne po nejaké normálne jedlo. Po chvíli sa vrátila s miešanými vajíčkami, toastami, ovocným koláčom a pohárom džúsu. S potešením pozorovala, ako Kathrine všetko zjedla a vrátilo sa jej aspoň trochu farby. Priniesla jej aj niekoľko kníh, aby sa nenudila, keďže toho nemohla veľa robiť.

Služobníctvo prinieslo ďalšie zásoby krvi, ale nesprávalo sa k nej nijak láskavo – všetci sú verní svojim vládcom, ako inak. Napriek tomu slušne poďakovala a sklopila pohľad. Odhadovala, že to bude robiť ešte mnohokrát.

K večeru presviedčala Abigail, aby pri nej zbytočne nesedela a šla sa aspoň vyspať. Princezná sa bála nechať ju samu, ale po pár hodinách naliehania nakoniec súhlasila s tým, že sa vráti hneď ráno, aby na ňu dohliadla.

Kathrine ešte chvíľu ležala, potom bola nútená vstať a zájsť do kúpeľne. Umelá napodobenina nohy jej končatinu dostatočne nahrádzala, i keď chôdza stále bolela a musela sa opierať o nábytok a stenu.

Vybavila si čo potrebovala a rovnako pomaly sa vrátila do postele. Hlava sa jej krútila a svaly protestovali proti takej námahe.

Dopadla do postele a vzdychla. Čo má robiť? Keď zachraňovala Nerových bratov, tajne dúfala, že z objektu zmizne zadným východom a on ju už nikdy viac neuvidí. Rozhodne by to bola lepšia alternatíva než táto neistota, kedy sa objaví Nero a vráti jej všetku tú hanbu aj s úrokami. A ona nemá jediný dôvod brániť mu v tom – sama to začala.

Otvorila jednu z kníh, ktoré jej Abby priniesla, no sotva prečítala prvú vetu, ozvalo sa klopanie na dvere a ona zamrzla. Niekoľko ťaživých sekúnd čakala.

„Ď-ďalej,“ povedala slabučko.

Kľučka sa pohla a vo dverách sa objavil... Justin. Váhavo stál na prahu a díval sa na ňu.

Vydýchla si, že to nie je Nero. „Vaše Veličenstvo,“ pozdravila ho a sklonila hlavu.

Justin nadvihol jeden kútik úst a zavrel za sebou dvere. „Si na mojej úrovni, Kathrine,“ pripomenul jej. „Mne sa klaňať nemusíš.“

Ale musí. Vlastne by sa mala plaziť. Radšej nič nepovedala a čakala, čo má veľkráľ na srdci.

Justin chvíľu nevedel, čo so sebou, potom si prisunul drevenú stoličku a posadil sa k posteli. „Ako ti je?“

V dlani žmolila prikrývku. „Najlepšie, ako mi za daných okolností byť môže,“ odvetila po pravde. Nebude zo seba robiť chuderu.

„Bola si veľmi odvážna.“ Natiahol ruku a nadvihol jej bradu, aby mu videla do zelených očí. Nebolo v nich vyslovene priateľstvo, ale ani nenávisť. „Nemusela si ísť za Nerom a tým sa mu vydať na milosť, ale ty si to urobila. Doslova si nám zachránila naše korunované zadky,“ zopakoval jej slovné spojenie.

Očervenela.

Justin ju pustil. „Chcel som sa ti poďakovať, Kathrine. Kedysi si urobila hroznú vec a prepáč, to ti odpustiť nedokážem. Ale viem oceniť statočnosť a tvoj čin si cením.“

Prikývla. Nemala k tomu čo dodať, neodpustil jej. Ani ona si neodpustila. „Justin, zradila som Nera,“ prehovorila po trápnom tichu. „A za svoj čin sa nebudem ospravedlňovať. Nikdy by som však neohrozila životy iných, to by som radšej sama umrela. Tvoju rodinu si vážim a vždy som si ju vážila. Som rada, že ste nažive.“

Smutne jej pozrel do očí. „Tak prečo si to urobila? Prečo si na seba privolala náš hnev?“

Odvrátila pohľad.

„Kathrine,“ vzdychol. „Keby si to aspoň neurobila verejne. Keby si ten odkaz nechala len nám a nie celému kráľovstvu upírov, brali by sme to ináč. Ale ty si sa postavila našej moci.“

„Ja viem.“ Po lícach jej stiekli slzy a mala pocit, že nie sú posledné. Cenila si, že Justin sa aspoň snaží vysvetliť jej, v akej situácii sa ocitla. Aby nestratili moc, musia ju potrestať.

Upír si unavene pošúchal oči. Ťažilo ho svedomie, že v takejto ťažkej chvíli zrádza bratov. V podstate robí to isté, čo ona. Asi preto ju tak veľmi neodsudzoval. Keby len poznal jej dôvody...

„Nero ti dáva čas dostať sa z najhoršieho,“ prezradil jej. „Potom bude nemilosrdný. Už teraz sa prechádza po hrade ako zlý drak.“

To si vedela predstaviť. „Očakávam konfrontáciu,“ uistila ho.

Vstal. „V tom  prípade ale neočakávaj milosť,“ povedal temne. „Nero je od teba starší, oveľa starší. Oženiť sa s tebou nebolo jeho dobrovoľné rozhodnutie.“

„Som si toho vedomá.“

Naposledy si ju premeral. Jej krehkosť ho rozcítila. „Prajem ti veľa sily, Kathrine. Budeš ju potrebovať.“ Kývol jej a vyšiel z miestnosti.

Kathrine klesla na vankúš a zotrela si slzy. Za tých päť rokov si odvykla od utrpenia a naučila sa užívať si slobodu. Žiadne hrubé dotyky, žiadny spánok na zemi, žiadna zima alebo hlad. Jej pokožka už nie je zjazvená a hrubá, aby ju ochránila pred najhorším. Je jemná a citlivá, krehká. Čokoľvek Nero urobí, akýkoľvek trest jej udelí, bude to bolieť.

Nechcela bolesť. Tak veľmi sa jej bála, až sa jej skrútili vnútornosti. Kedy to skončí?

Potom jej myšlienky padli ešte do hlbšej temnoty. Čo keby to ukončila sama? Je to predsa jednoduché. Stačí vypiť otrávenú krv. Odistiť si pri srdci granát. Nejesť a vyjsť na slnko. Alebo jednoducho nakráčať k lovcom.

Z týchto pochmúrnych myšlienok ju vytrhlo ďalšie zaklopanie. Mykla sa. Zabudol Justin niečo? „Áno?“

Nebol to Justin. Do dverí vošiel Drew a zvnútra sa o ne oprel. Bol tak odlišný od ostatných a predsa je ich bratom. Piatym kráľom. Mal svetlé vlasy a tmavé oči. Líšil sa črtami tváre aj mimikou. Hlavne je omnoho mladší, má len cez dve tisícky rokov.

Sklonila hlavu. Nedokázala sa k nemu správať ako rovnocenná. Niečo jej v tom bránilo. „Môj pane.“

Odfrkol si. „Pokiaľ viem, si veľkráľovná, Kathrine. Zdvihni hlavu.“

Nevoľky ho poslúchla. Napäto čakala, či jej vynadá a vyleje si na nej zlosť tak, ako to očakávala od Justina.

„Noha ťa už nebolí?“ začal konverzačne a posadil sa na stoličku, kde pred pár minútami sedel jeho brat.

„Necítim si ju, takže... asi nie.“ Odvážila sa hľadieť mu do strnulej tváre. Nie, ani on jej neodpustil.

„Čoskoro dorastie, neboj sa. Len to potrvá dlhšie, kvôli tvojmu veku.“

Na to neodpovedala, vedela to. A kým jej končatina nedorastie, je zraniteľná a nemá sa ani ako brániť. Nemôže utiecť pred ničím. Hnevom ani bolesťou.

Drew privrel oči a pokrútil hlavou. „Vďačím ti za svoj život, Kathrine.“

Zastavila ho krútením hlavy. „Drew, urobila by som to pre kohokoľvek. Upíri sú moja rodina, vy ste moja rodina a môj čin neznamená, že vás nenávidím, alebo že vás chcem mŕtvych,“ ozrejmila mu. „Aj tak to bola moja vina, že vás chytili.“

Tá reč ho prekvapila a zvedavo naklonil hlavu. „Ale prečo si nás tak ponížila?“ vyrukoval s neustále sa opakujúcou otázkou. „Kathrine,“ vzal ju za obe ľadové dlane. „Ak mi povieš, že si mala vážny dôvod, pomôžem ti. Len mi vysvetli svoje pohnútky,“ prosil ju.

Trhane sa nadýchla. „Bola som mladá, pochabá a nevydávala som sa dobrovoľne,“ klamala. „Vtedy mi to pripadalo ako dobrý nápad.“

Neuveril tomu, ale ani z nej násilím neťahal odpovede, za čo mu bola vďačná. Psychicky už bola na dne a nevedela, ako dlho ešte vydrží. „Ako myslíš. Nikdy nezabudnem na to, čo si pre nás urobila. Presvedčilo ma to, že nie si zlá. Zvyšok... je len na tebe.“

Pritiahla si prikrývku k hrudi. „Uvedomujem si svoje postavenie, Andreas. Už neutečiem.“

Veľkou dlaňou jej prešiel po líci. „Buď silná, Kathrine.“ Vstal a odišiel.

Kathrine to už nevydržala a rozplakala sa. Preplakala celú noc a prinútila sa prestať len kvôli Abby. Ak by ju takú uvidela, len by spanikárila a princezná má vlastných démonov. Nebude jej pridávať ťažkosti.

Ráno sa dopotácala do kúpeľne a dala sa do poriadku. Bola na smrť unavená a s ťažkými viečkami čakala na raňajky.

Abby prišla krátko po ôsmej aj s podnosom a čerstvou krvou. Kathrine všetko poslušne zjedla a počúvala mladú princeznú, ako šteboce o nepodstatných veciach ako je počasie a klebety spomedzi upírov. Usmievala sa a prikyvovala. Nočnú návštevu jej bratov radšej nespomenula.

Vysala čerstvú krv a cítila príval energie do nohy. Tá pomalým tempom v umelej protéze dorastala.

Abigail po raňajkách odišla a vrátila sa so skicárom. Povedala Kathrine, aby si odpočinula a potichu začala kresliť uhlíkom.

Kathrine zívla a upadla do hlbokého spánku.

Nero sedel vo svojej pracovni a mračil sa na Evie, ktorá sa škerila ako malá.

„Zradila ma nie raz, ale dvakrát,“ prskol.

„Ale ľúbiš ju,“ povedala spokojne Evie.

Zavrčal. „Nedokážem ľúbiť potvoru ako je ona.“

„Ale ľúbiš ju,“ zopakovala ako pokazený gramofón. Čierne vlasy sa jej veselo naježili. Vyzerala maximálne spokojná, čím len zvyšovala jeho podráždenosť. Keby nebola žena a anjel, asi by sa s ňou pobil.

Najhoršie bolo, že mala pravdu. Ľúbi svoju manželku. Ľúbil ju ešte v čase, keď nevedel, s kým má tú česť a tá láska nezmizla ani po tom strašnom odhalení. Stále tam bola, hlodala v jeho srdci, nedovoľovala mu spať, nedovoľovala mu myslieť racionálne. Preklínal seba. Preklínal Kathrine. Preklínal ten zradný cit.

A potom tu bol hnev. Hnev rovnako silný ako láska, bublal pod povrchom, chcel sa prejaviť. Zatiaľ nenašiel dosť odvahy a sily zájsť za ňou, aj keď ležala v jeho vlastnej posteli. Tam, kde ju vždy chcel mať a teraz nevie, čo s tým.

„Láska niekedy nestačí,“ zašepkal zlomene. Kathrine musí byť potrestaná, ľud to bude vyžadovať, inak si na kráľov začnú dovoľovať.

Evie len mávla rukou. „Ale prosím ťa, nebuď smiešny. Láska je všetko, ňou všetko začína.“

Ukryl si tvár do dlaní. „Čo mám podľa teba robiť? Fakt, že je moja manželka, ju nezachráni.“

Evie sa pomrvila. „Dopraj tomu čas,“ poradila mu. „Ten všetko vyrieši.“ Čas, Alec a Lydia. Ak budú mať šťastie. „Kým jej nedorastie noha, máš výhovorku, prečo ju nepotrestáš.“

„A potom?“ Unavene na ňu pozrel. Modré oči pretekali zúfalstvom.

„Ach, kým ten čas nastane, utečie ešte veľa vody,“ zasmiala sa. „Skôr by som sa bála lovcov, určite stratu dvoch svojich stanovíšť nenechajú len tak.“

„Vieš o niečom?“

Mykla plecami. „Nejde o nič konkrétne, no určite plánujú odvetu.“

„S tým rátame. Musia sa však spamätať a to potrvá. Dovtedy sa agenti vrátia a ochranka zaujme svoje miesto. Pochybujem, že sa odvážia až do Verony.“

„Palác nie je nedobytný,“ pripomenula mu vážne. „Si si istý, že ste tu v bezpečí?“

„Ja pred tými bastardmi nebudem utekať,“ zaťal sa. „Len nech niečo skúsia!“

„Chlapi,“ vzdychla. „Niet divu, že kvôli takým ako vy padla Trója.“

„Ja viem, Evie. Bol som tam,“ zdôraznil. Škoda len, že na strane porazených. Kto mohol tušiť, že taký krásny kôň ukrýva toľkú skazu?

„A Mykény,“ dodal anjel zamyslene.

„Nikto nie je dokonalý.“

„A Kartágo,“ pokračovala a bavila sa na spomínaní histórie, ktorú prežil.

„Musíme tu preberať moje neúspechy?!“

Zachechtala sa. „Prepáč, strašne ma to baví. Ber to z tej lepšej stránky – svojim deťom nebudeš musieť vymýšľať rozprávky. Jednoducho im porozprávaš o svojom živote.“

„Mojim deťom? Ktorým, prosím pekne?“

Vševediacky naňho mrkla. „No predsa tým, ktoré budeš mať s Kathrine.“

„O tom pochybujem.“ Bude zázrak, ak sa s ňou ešte niekedy vyspí.

„Nikdy nehovor nikdy, drahý Raganhar.“ Pobrala sa na odchod. Pobozkala ho na líce a zmizla.

Nero zostal sedieť za stolom a zatínal päste. Kathrine v ňom vyvolala silné emócie, ktoré necítil od smrti svojich rodičov. Naučil sa brániť citom, aby mu neznepríjemňovali život.

Teraz mal problém ich zvládnuť.

Dva dni. Dopraje Kathrine ešte dva dni, než sa stretnú tvárou v tvár, ale už nie ako dvaja neznámi upíri, ale ako veľkráľ a jeho manželka, ktorá ho zradila a ponížila.

Nech im anjeli pomáhajú, taký hnev tento palác nezažil!

Justin sa vytratil z paláca a nasadol na motorku ukrytú v malom prístrešku v neďalekom lesíku.

Uháňal po ceste do centra Verony, kde zaparkoval pred nenápadnou budovou a zložil si prilbu. Jeho bratia o tomto inštitúte nevedia, pretože ho založil pod falošným menom. Zamestnáva niekoľko archeológov a výskumníkov, ale ani oni mu nedokázali pomôcť s jeho problémom. Postarali sa mu však o slušný príjem a preto im dovolil pracovať na viacerých projektoch. Za pár rokov sa inštitút stal medzinárodne známym a spolupracoval s niekoľkými univerzitami. A to všetko priamo bratom pod nosom.

Uškrnul sa. Pod sviečkou najväčšia tma.

Ich vláda je popretkávaná zradami a špinou, ktorú nikomu nechcú vešať na nos. Keby tak upíri vedeli, ako si ich králi navzájom podrážajú nohy... Justin im nikdy neodpustí ten pobyt na ostrove. Práve tých desať rokov ho zmenilo. Dovtedy si myslel, že s bratmi bude jednať čestne a diplomaticky – považoval ich za rozumných mužov s chrbticou na správnom mieste.

Keď sa odtiaľ dostal, pochopil, že to tak nie je. A nikdy nebude. Odvtedy začal jednať ako oni – nečestne. Previedol svoje účty do bánk, ktoré nemali pod kontrolou a investoval do niekoľkých spoločností, aby mal nejaké príjmy, o ktorých by nevedeli.

Potom založil archeologický inštitút na neznáme meno. Zistí, čo pred ním taja.

A potom odíde. Svojim bratom nič nedlhuje, tak ako ani kráľovstvu. Aspoň si to myslel. Keď sa objavila Kathrine, musel sa zamyslieť. Čo ak je ona tým povestným ohnivkom, ktoré bratov spojí? Ktoré zabráni pádu, ku ktorému nevyhnutne smerujú? Dokáže sa obrátiť chrbtom k postaveniu, ktoré mu prislúcha už tak dlho?

Má rád upírov, vždy s nimi jednal čestne a vyriešil mnoho problémov. Možno sa ešte nájde zlatá stredná cesta, nádejal sa. Teda pokiaľ sa Kathrine s Nerom nepozabíjajú, samozrejme. Čo je dosť reálna možnosť.

Potlačil tieto myšlienky a vošiel hlavným vchodom do inštitútu.

Ocitol sa v príjemnej hale s moderným vybavením a niekoľkými zelenými rastlinami. Za pultom stál jeho ľudský pomocník Francesco, čítal noviny a zíval. Keď ho zbadal, kývol mu.

„Konečne si sa ukázal,“ privítal ho. „Deje sa niečo na dvore?“

„Ani sa nepýtaj,“ vzdychol a načiahol sa pod pult, kde preňho Francesco skladoval Whisky. Logol si poriadny dúšok. „Blázinec je oproti nám zenová záhrada.“

„Chápem.“ Hodil pred neho niekoľko obálok. „Tu je pošta a účty. Volali z Harvardu, že posielajú troch študentov kvôli tomu výskumu na Blízkom východe a Oxford sťahuje tých svojich a posiela nové posily,“ oboznámil ho.

„A doktorka Engberg?“ opýtal sa najdôležitejšiu vec.

Francesco sa zasmial jeho nedočkavosti. „Jej e-mail prišiel prednedávnom. O pár týždňov jej končí zmluva vo Švédsku a môže prísť, než ju predĺžia. Už som jej objednal letenku a prenajal byt.“

„Som ti vďačný.“ Roztrhol obálky a prečítal si ich obsah. Vrátil Francescovi tie, ktoré má vybaviť sám.

„Ja viem, kráľovsky ma za to platíš. Zdržíš sa?“

Veľkráľ prikývol, vzal si zvyšné obálky a vyšiel po schodoch do svojej kancelárie. „Nech ma nikto neruší!“ zakričal na asistenta zhora.

„Ako vždy,“ zašepkal človek s úsmevom a odpratal Whisky.