Temná prísaha 19

Kathrine dni ubiehali pomaly. Každé ráno prichádzala Abby a vzorne sa o ňu starala. Odchádzala až v noci a vtedy upadala do depresie. Myšlienka na ukončenie života jej hlodala v mysli a nedokázala sa jej zbaviť.

Naučila sa ako-tak ovládať umelú nohu a cítila, ako jej dorastá. Pila veľa krvi a ležala v posteli obklopená knihami.

Na tretí deň večer, keď Abby odniesla podnos s jedlom, vstala a otvorila dvere na balkón. Vyšla do chladného vzduchu a zhlboka dýchala.

Nad hlavou jej žmurkali hviezdy a svietil ubúdajúci mesiac. Nebola vonku odkedy... ju previezli sem.

Klopkala nechtami po zábradlí a obdivovala vysoké stromy ponorené v tme. O kráľovskej záhrade vo Verone sa hovorilo, že je najkrajšia na svete. Nikdy si to neoverila.

Keď jej skrehli ruky, vrátila sa dnu.

A už nebola sama.

Uprostred miestnosti stál Nero, nehybný ako socha, premeriaval si ju nevraživým pohľadom. Nepovedal nič. Ani jediné slovo.

Preglgla a takmer spadla z nôh – teda z nohy. Neradostne pozrela na nočnú košeľu, v ktorej bola, a na umelú napodobeninu pod ňou.

Porazene zavrela oči a vzdychla. Vedela si, že to príde, Kathrine. Neunikneš tomu. „Raganhar,“ oslovila ho celým menom.

Odfrkol si. „Dostanem aspoň nejaké vysvetlenie, Kathrine?“ jej meno nepekne zdôraznil. A z chladu v jeho hlase by sa dala urobiť zmrzlina.

Pokrútila hlavou. Ako mu môže vysvetliť niečo také ponižujúce? Niečo, z čoho má dodnes nočné mory? „Obávam sa, že nie.“

„Myslel som si.“

Chcelo sa jej plakať – zase. Asi sa to stane jej obľúbenou činnosťou. Nemala k tomu čo dodať – nič nezjemní jej zločin a krivdu, ktorú napáchala. Môže sa len podriadiť – zase. Alebo svoj život ukončiť, rýpal nepríjemný hlások v jej hlave. Som taká slabá.

Nero sa snažil, skutočne sa snažil, necítiť nič k zranenej žene pred sebou. Keď však videl, ako kríva na odtrhnutej nohe, chcel ju zovrieť v náručí a nikdy nepustiť. Uistiť ju, že všetko je v poriadku. Že je v bezpečí. S ním. Nadýchol sa a posadil sa do kresla. „Za svoj čin budeš patrične potrestaná,“ začal oficiálne. „Pravidlá to vyžadujú.“

„Ja viem,“ pritakala so sklopeným pohľadom.

Zovrel pery. Pomohlo by, keby aspoň trochu protestovala. Takto si on pripadá ako ten zlý. „Kým si zranená, naše zákony ťa chránia, čiže pár mesiacov sa ešte budeš zotavovať.“

Prikývla.

Nero sa pomrvil. „Keďže si moja manželka,“ to slovo vypľul, „neexistuje veľa trestov, ktoré by niekomu v tvojom postavení prislúchali. Teda vzhľadom na to, že fyzické tresty sme zakázali pred vyše sto rokmi.“ Začínal to ľutovať. Ale dokázal by úmyselne fyzicky ublížiť niekomu ako je Kathrine? Veď vyzerá ako dieťa.

Zvláštne sebou trhla, ale nevydala ani hláska. Len tam stála, váhu preniesla na jednu nohu a pokúšala sa tváriť, že ju nič nebolí.

Prižmúril oči. Pravdupovediac netušil, čo s ňou urobí. Nechcel pre ňu žiadny trest, chcel aby... odišla? Zostala? Sám nevedel. „Mohli by sme ťa zavrieť do temníc,“ začal s vymenovávaním možných trestov. „Ale tie sú a asi aj dlho budú plné lovcov.“

Škoda. Temnice sú ešte tým dobrým riešením. Čakala, čo príde ďalej.

Opäť sa pomrvil. „Je tu tiež možnosť, že ťa zbavíme titulu a všetkých právomocí a tým aj... práv.“

To už znelo horšie. Ak jej vezmú základné práva z Najvyššej deklarácie upírov, stane sa viac vecou ako živou bytosťou. Nebude sa môcť pohybovať, alebo požadovať vhodné podmienky pre život.

„Alebo...“ dodal po chvíli napätého ticha, „pôjdeš na určitý čas do exilu. Späť do Nórska k rodičom. Nie k Mikkelovi – na dvore by si mala priveľa privilégií.“

V absolútnej hrôze k nemu zdvihla pohľad a tvár sa jej skrivila neznámou emóciou. „Prosím, neposielaj ma do Nórska!“ vyhŕkla, než si to uvedomila. Bola ochotná aj prosiť na kolenách.

Naklonil hlavu na bok. Myslel si, že toto bude najvhodnejšie. Rodina ju lepšie prevychová a nikto ich nebude otravovať. A nebude ju mať na očiach ako nekonečné pokušenie. „Nie?“

Roztrasene k nemu dokrivkala a klesla na kolená pri kresle. „Nero, urobím čokoľvek, len ma neposielaj domov. Potrestaj ma akokoľvek chceš, pre mňa za mňa použi aj fyzický trest, len ma neposielaj preč.“ Inak vážne nemá cenu žiť.

Kľačiaca Kathrine? Keď si ju v tejto pozícii predstavoval, robili niečo iné. Na umelej nohe sotva balansovala a videl, že ju to bolí. Naklonil sa vpred a oprel sa lakťami o kolená. „Si ochotná podstúpiť čokoľvek, ak zostaneš tu?“

Okamžite prikývla. „Pokojne ma zbav mojich práv, rozveď sa so mnou, ak chceš. Nebudem sa brániť nijakému trestu,“ sľubovala mu.

Cynicky skrivil pery. „A čo ak budem chcieť, aby si predo mnou vždy takto kľačala? Aj v prítomnosti iných upírov?“ skúšal jej odhodlanie.

Spodná pera sa jej triasla. „Ak... ak to budeš chcieť, urobím to.“

Sakra, čo je na Nórsku tak desivé, že sa radšej nechá ponižovať? Nešlo mu to do hlavy. Dovolil svojmu hnevu prejaviť sa v plnej sile. „Budem ťa mať ako svojho súkromného... psa. Spávala by si vedľa postele. Samozrejme, okrem prípadov, keď budem potrebovať... úľavu.“ Oplzlo si prezrel jej telo v nočnej košieľke. Videl, že jej naskočili zimomriavky.

Kathrine akoby dostala dýkou do srdca. Čo sa stalo s čestným a spravodlivým mužom, ktorého ľúbi? Toto je skutočný Nero? Tento tyran? Pozrela na posteľ a mäkký koberec pod ňou. Koberec. Izba je teplá a má podlahové kúrenie. Pristihla sa, že prikyvuje. „Dobre.“

Mal čo robiť, aby mu neklesla sánka. Toto podstúpi? Toto? Takto by sa nesprával ani k lovcom, dokonca ani k Rayovi. Jedna vec je spravodlivosť, druhá strata dôstojnosti. „Keď sa budeš sťažovať, potrestám ťa,“ vymýšľal si ďalej. „Nebudem brať ohľad na tvoj vek a ani pohlavie.“

Opäť chabé prikývnutie.

Toto nemôže myslieť vážne! Je predsa princezná, mala by mu jednu vraziť. Určite to len hrá. Nevydržala by to ani deň. Tak sa zabavme. Pohodlne sa oprel.

„Fajn. Oddnes spím vo svoich komnatách,“ vyhlásil.

Sklopila pohľad. Stačí len nejesť a vyjsť na slnko... Ale ešte nie. Ešte chce žiť. Prosím. Aspoň pár dní.

Nero vstal, ľahostajne okolo nej prešiel a zavrel balkónové dvere. Odstránil z postele jej veci a hodil ich na zem. Z prikrývok cítil jej vôňu. Sakra, teraz budem mať celú noc erekciu!

Ľahol si doprostred postele a presviedčal sám seba, že si ju nemôže len tak vziať. Až také zviera nie je.

Kathrine potichu prešla k nohám postele a ľahla si na koberec. Nero odrazu vstal a čosi vybral z nočného stolíka. Vyvalila oči. Putá!

„Aby som sa uistil, že nikam nezmizneš,“ odôvodnil svoje konanie a chcel jej pripútať ľavú ruku o drevenú nohu postele.

Kathrine rýchlo nastavila pravú ruku a len ona vedela prečo – s pripútanou ľavou rukou by musela spať na chrbte, čo by ju bolelo, by sa trela o tvrdý povrch. Už sa naučila, kedy je výhodnejšie spať na bruchu, hoci ju z toho budú bolieť kolená a krčná chrbtica. Teda len jedno koleno. S tým sa vysporiada skôr.

Nero bol príliš rozrušený, než aby si to uvedomil, a pripútal ju. Potom sa prevalil na posteľ, zhasol svetlo a upokojil svoj dych aj srdce, aby si myslela, že spí. Ibaže on nespal. Tupo civel na baldachýn nad sebou a čakal, kedy ju to omrzí. Veď jej nedal ani vankúš a prikrývku, pre všetko na svete!

Napočítal pätnásťtisíc sekúnd a porazene vzdychol. „Nebuď smiešna, Kathrine, takto to nepôjde.“ Nahol sa cez okraj postene a zažil ďalší šok.

Jeho manželka pokojne spala na bruchu, ruku natiahnutú nad hlavou, druhou si podopierala spánok. Zdravú nohu si skrčila k telu, aby si zachovala čo najviac tepla. Vôbec sa nezobudila.

Toto nie je možné! Hodil sa na vankúš a prisahal si, že ju ani za nič nezdvihne a neuloží k sebe. Bol to jej nápad. Ona prijala jeho podmienky. Nech trpí.

Viac trpel Nero ako ona. Oka nezažmúril, prehadzoval sa na posteli a netrápila ho len myseľ, ale aj srdce a, v neposlednom rade, aj penis. Je len kúsok od tej najdokonalejšej ženy na svete a nemôže si s ňou užiť. Bolo to najhoršie mučenie.

Keď bolo v miestnosti dosť svetla, Kathrine sa zachvela a posadila sa. Putá jej nedovoľovali kamkoľvek ísť a tak len sedela, opretá o nočný stolík. Nevydala ani hláska, nesťažovala sa, nezaznel od nej jediný protest. Len... čakala.

Nero jej po hodine odopol putá. „Zostaneš v izbe, Abby ti zrejme prinesie jedlo a krv. Nikam nepôjdeš!“ vyštekol rozkaz. Potom namosúrene odišiel a nechal ju tam.

Kathrine sa objala rukami. A som zase na začiatku. Len čo jej dorastie noha, nebude na ňu brať ohľady ako doteraz.

Vstala, zašla do kúpeľne a upravila mu posteľ. Nemala odvahu sa do nej opäť uložiť, keď jej dal jasne najavo, aby spávala na zemi. A keď sa tak zamyslela, nebol to najhorší spánok jej života. Ani zďaleka.

Neskôr sa objavila Abigail s podnosom a najedli sa spolu. Kathrine vypila dva balenia krvi, ktorá sa ihneď sústredila na dorastanie tkaniva v nohe.

Abby zrejme nevedela, že ju už Nero konfrontoval, pretože sa na to neopýtala a pokúšala sa ju rozveseliť dievčenským rozhovorom. Kathrine však vedela, že sú obe príliš poznačené, než aby sa správali podľa očakávania od ich veku. A tak sa len falošne tvárili, že je všetko v poriadku a obom sa uľavilo, keď sa rozlúčili.

Kathrine poukladala svoje veci pod posteľ a prezliekla sa z košieľky do niečoho teplejšieho. Vzala si knihu a sediac v rohu na koberci sa stratila v deji Pána prsteňov.

Ani nevedela ako a posediačky zaspala. Kniha jej spadla do lona. Prešlo poludnie a začalo sa zmrákať, keď sa objavil Nero, odhodlaný ukončiť túto smiešnu hru.

Prešiel k nej a zovrelo mu hruď nad tým, čo uvidel. Kathrine sa chúlila v rohu ako vydesené šteniatko. Len čo podišiel bližšie, uvidel na jej čele pot a pery pevne zovreté, dokonca aj škrípala zubami. Celé telo sa jej triaslo.

Zobral jej knihu a nebadane sa pri tom dotkol jej dlane. Vykríkla, napla sa a zvrieskla: „Nie, nič som neurobila!“ Potom uvidela Nera a trochu sa uvoľnila. „Ach, to si ty.“

„Čakala si niekoho iného?“

Pokrútila hlavou, vzala knihu a uložila ju pod posteľ.

Nero vyvalil oči. Ona to brala vážne. Všetky svoje veci mu odstránila z dohľadu a na posteľ si ani neľahla. Musí byť dolámaná ako pes.

Kathrine sa poslušne posadila k posteli a čakala... na rozkaz?

Pripadal si ako Alica, ktorá sa prepadla zajačou dierou do Krajiny zázrakov. Takúto Kathrine nepoznal. Celý zmätený si nalial Whisky a sediac v kresle pozoroval jej nehybnú postavu.

Do pekla, čo mám robiť?

V ten večer Alec s Lydiou spustili svoj veľkolepý plán. Obaja mali v zuboch zabudované miniatúrne mikrofóny a v uchu reproduktory. Ďalší mikrofón aj s kamerou mu dala do gombíkov na košeli a kabáte.

Lydia bola celá v priliehavom čiernom oblečení, svetlé vlasy si stiahla do gumičky a v batohu na chrbte mala zbrane, náradie a podozrieval ju, že aj malé prenosné chemické laboratórium.

„Dobre,“ povedala a precvičila si krčné svaly. „Opi Mikkela tak, aby si neuvedomoval, čo robí a hlavne, aby si to ráno nepamätal. Mám dvoch mužov v bare, do každého Mikkelovho drinku pridajú navyše tridsať percent alkoholu, takže by to malo ísť rýchlejšie. Je mladý, to nám pomôže. Ja budem v paláci a čokoľvek povie, overím si to. V teréne mám ďalších, ktorí v prípade potreby pribehnú. Hlavne sa snaž.“ Hodila mu kabát. „Nezabudni zostať triezvy.“

„Idem na to!“ Obliekol sa, vyskúšal mikrofón a zišiel do haly, kde ho už čakal mladý kráľ.

„Alec, vyrážaš za nočným životom?“

Mávol rukou. „Potrebujem si trochu prečistiť hlavu, mám priveľa povinností. Neskočíš so mnou na pohárik?“

„Iste.“

Odviezli sa do najbližšieho baru a usadili sa priamo oproti barmanovi. Ten dal Alecovi znamenie, že je pripravený.

„Začnite s niečím tvrdým,“ radila mu Lydia. „Mikkel od rána nič nejedol, udrie mu to do hlavy skôr.“

„Absinth,“ objednal hneď Alec. „Aj tuto pre priateľa.“

Barman pred nich postavil dva poháre so zeleným alkoholom a položil nad ne lyžičku s úmyslom zriediť ich cukrom. „Nie, čistý,“ odmietol Alec a exol prvý pohárik. Nič to s ním neurobilo – v jeho veku už toho potrebuje veľa, aby sa aspoň trochu opil.

Mikkel poďakoval a tiež exol. Zaksichtil sa, ale svaly sa mu uvoľnili. Zrejme nemá nič proti miernej opitosti. Upíri na otravu alkoholom umrieť nemôžu, aj keby ho pili od rána do večera. Tí mladší sa ale môžu spiť pod obraz Boží a to Alec potreboval.

Veľkráľ kývol barmanovi a už pred nimi stála ďalšia dávka.

„Tri Absinthy a prejdi na niečo iné,“ pokračovala v komandovaní Lydia.

Po troch pohárikoch doprial Alec Mikkelovi pauzu a chvíľu obaja flirtovali s miestnymi slečnami. Keď sa mladší kráľ začal príliš chechtať, prišiel na rad ďalší kaliber.

„Vodku!“ Zabúchal o barový pult a tiež predstieral uvoľnenosť. Obrátil sa k svojmu poddanému. „V poslednej dobe si vyťažený, čo?“

Mikkelove oči sa leskli, keď popíjal Vodku. „To uieš, povinnosti kuáľa nie sú jednoduché,“ plietol sa mu jazyk.

„Chápem. Niekedy si to vážne vyžaduje zabudnúť na všetko.“ Vzal si fľašu a dolial mu. Sebe nie.

Mikkel podnapito prikývol. „Niekedy mám...“ odgrgol si, „... chuť všetko to zabaliť.“ Naznačil, že chce ďalší alkohol.

„Opatrne, Alec,“ varovala ho Lydia. „Ešte nie je dosť mimo.“

Pousmial sa. Dolial mu Vodku. „A kam by si šiel? Do Karibiku? Páni, ani ja som tam nebol už celú večnosť...“ Pokukoval po ľahkej slečne a plesol ju po zadku.

Obaja vyprskli do smiechu a Mikkel do seba nalial alkohol. „A ja som uuuž duoho.... nemau... ženskú.“ Naklonil sa na stoličke, aby mal výhľad na zadok odchádzajúcej krásky a takmer spadol.

„Hej, hej, kam ideš?“ zachytil ho so smiechom. „Okolo polnoci sem prídu lepšie kusy.“

Mikkel sa rozrehotal a sám si dolial Vodku. Alec kývol barmanovi a ten im dal fľašu Whisky.

„Keby sooom tak mau čas...“ Logol si priamo z fľaše. „Aue stáue naprávam ten boudel po fotrovcoch.“ Zavrel oči, lebo sa mu zakrútila hlava.

„Buď jeho priateľom, Alec, ukáž mu, že si na jeho strane,“ pomohla Lydia. „Musí vedieť, že si opora.“

Alec sa nadýchol. Tváril sa, že tiež pije z fľaše. „Vždy budeme stáť pri tebe. Ak s niečím potrebuješ pomôcť...“

Nórsky kráľ vďačne prikývol. „Ja uiem... je to ťaž-ké, vieš? Ušetka tá zod...povednosť...“ Podoprel si hlavu dlaňami a zaskučal. „... je to neko... neko... nečné.“

Odfrkol si. „Mne to hovor. Mám pocit, že som kráľom už... od narodenia. Je to tvrdá drina.“

Mikkel sa už opíjal sám. Sklonený nad barom si púšťal jazyk na prechádzku. „Ja... som ani kuáľom byť nechcel, Auec... vážne.“ Divoko rozhodil rukami a takmer zhodil fľašu. „Ne... nemau som... na výbeu.“

„Ach, to šlo rýchlo,“ prekvapila sa Lydia. „Musí byť vážne preťažený.“

„Nemal? Máš predsa súrodencov. Nie si povinný prebrať korunu.“

Mikkel naňho asi minútu mrkal, kým Alecove slová doputovali do jeho alkoholom zahmleného mozgu. „Museu som... Alec. Oni... by nič iné nedopustili, vieš?“ Logol si z fľaše.

„Čas pritlačiť,“ odobrila jeho zamýšľaný postup Lydia. „Nechci mená. On sa k tomu dopracuje sám.“

Alec si odkašľal. „Nedopustili? Veď trón mala od narodenia garantovaný Kathrine, nie?“

So smiechom krútil hlavou a pil a pil a pil. Veľkráľ sa začínal obávať, že mu odpadne skôr, než z neho všetko vytiahne. „Katuine bola len... ako sa to vouá? Bábka? Áno... taká... huačka.“ Jeho slová boli čoraz viac nezrozumiteľnejšie.

„Hračka?“

„Hračka?“ zopakovala Lydia. „Toto mi zaváňa sprisahaním, Alec.“

„Puesne tak... chúďatko maué. Tak veumi chceua puiviesť Nóusko do modeuného sveta.“ Smrkol. „Boua to uebelka.“

„Rebelka?“

Mikkel s fľašou na ústach pritakal. Potom sa k nemu naklonil a Alec takmer odpadol od toho zápachu etanolu. „Niečo ti poviem, kamauát.“ Dotkol sa jeho pleca. „Nakoniec sa jej to podauilo.“ Rozosmial sa. „Doviedou som Nóusko do nového veku.“ Víťazne ukázal na svoju hruď.

Alec sa mračil. „Ako sa ti podarilo k tomu presvedčiť vašich rodičov?“

Mladý kráľ len pil a pil. Zapíja ľútosť? „Kto pouedal, že som ich puesviedčal? Nenáuidím ich.“

Preglgol. Žeby Mikkel odstránil celú rodinu vrátane staršej sestry, aby sa dostal k trónu? „Nenávidíš?“

Polka fľaše bola v ťahu. Mikkel ňou udrel o barový pult. „Tak. Je to vonku. Nenáuidím.“

„Musel mať proti nim nejakú páku,“ teoretizovala Lydia. „A vedel, že Kathrine by mu to zo svojho postu nedovolila. Čo ak ju dal odstrániť? Doslova?“

To napadlo aj jemu. „Vždy si sa nám predsa sťažoval, ako ti chýba Kathrine,“ nadhodil a tiež si odpil.

Mikkel chvíľu tupo čumel do prázdna, než si uvedomil, že vedú rozhovor. „Katuine... moja sestuička... bez nej... bez nej by som tu nebou...“ Naklonil sa až k Alecovmu uchu. „To ona mi zauiadila postup na tuón. Ale pssssst.“

„Dobre, Alec, tu ide o sprisahanie,“ došlo Lydii. „A každý člen sprisahania má kostlivcov v skrini. Idem to tu prehľadať.“

„Dobre, nikomu to neprezradím,“ zašepkal tajomne. „Koniec-koncov, si výborný kráľ. Nórske kráľovstvo je konečne zmodernizované a prestalo byť také puritánske.“

Prskol. „To bou jej sen. Suoboda. Moja mauá Katuine.“

„Prezraď, Mikkel, len tak medzi nami,“ Alec sa prisunul bližšie. „Ako si to urobil? Tvoji rodičia mali moc celé storočia. Ani my sme nevedeli, ako ich bez násilia zosadiť.“ A niežeby to neplánovali.

Mikkel sa tajomne uškrnul. „Puetože si nevedel to, čo ja.“ Pomaly končil s fľašou.

„Čo také?“

Pokrútil hlavou. „Sľúbil som, že to nepuezuadím. Nemôžem, vieš? Ušetko je... ukuyté... pue istotu.“

„Ukryté?“ Opakovať jeho slová sa ukázalo ako vhodná taktika.

„Ešte Whisky, barman!“ rozkázal Mikkel. „Kde sme to boui? Ou, ako sa mi kuúti huava.“ Rozosmial sa. „Čo som to hovouil? Áno, ukuyté. Pue puípad, že by zabudui, puečo sa vzdaui tuónu.“

„Prinútil vlastných rodičov prenechať mu korunu. Ale čo Kathrine?“ Lydia sa už prechádzala po chodbách Mikkelovho hlavného sídla.

„To musia byť veľmi delikátne... veci. Si si istý, že sú v bezpečí?“

Mikkel si odpil poriadny dúšok z novej fľaše. „Možno... neuozmýšuau som nad tým. Nikto do mouich komnát nechodí... som neopatuný, Auec?“

„Jeho komnaty, idem tam. Nech ďalej hovorí!“

Lydia prebehla cez schodisko a zastala pri strážach. Tie jej kývli a nechali ju prejsť. Napäto počúvala, čo Mikkel prezradí. Vtrhla do jeho komnát a zažala svetlo.

Bol to taký menší byt s obývačkou, v ktorej sa ocitla, pracovňou, knižnicou, spálňou a kúpeľňou. Zamierila do pracovne. V uchu jej znel kráľov hlas.

„Určite nie. Pochybujem, že si... to ukryl len tak do skrine.“

Odfrknutie. „Jasné, že nie.“ Smiech. „To by sa do skuine nezmestiuo... všetko som... dau do počítača... tí buázni to maui na kazetách. Huupáci. Puáve to ich zosadiuo.“

„Počítač, počítač, počítač. Toto bude na dlhšie.“ Obzrela sa. „Netuším, kde je. Ale ak z neho vytiahneš heslá, budem ti vďačná.“

Pootvárala zásuvky, skrine aj dutiny v stenách. Kde má ten technológiou posadnutý maniak počítač? Posadila sa za stôl.

„To je chytré, Mikkel. Určite si to zahesloval a počítač ukryl. Si predsa kráľ. Tvoj život je dosť verejný.“

Lydia našla nenápadnú páčku a potiahla za ňu. Časť dosky stola sa odsunula a nahor vytlačila prenosný počítač. „Mám to!“ Otvorila ho a zapla. „Sakra, chce to sken prsta.“ Otvorila svoj batoh s náradím a napojila doň svoj tablet. „Obídem to.“

„Hesuo? Áno... asi som... neuuiem. Nezamysueu som sa nad tým. Kto by sa mi už huabau v počítači?“

„Som dnu!“ vyhlásila hrdo. „Má tu niekoľko zložiek.“ Náhodne na ne klikala. Určite to bude niečo nenápadné, čo by normálne zvedavec neotvoril. „Prehľadávam zložky. Pomohlo by mi, keby som vedela, čo to je. Ale to z neho asi nedostaneš.“ Klikla na zložku s nápisom Klasická anglická literatúra 18. storočia. Už len ten názov ju odrádzal.

A mala pravdu. Chcelo to heslo. Opäť sa vrátila k tabletu a pracovala na vhodnom invazívnom programe.

„Takže... chýba ti Kathrine?“ zmenil Alec tému. „Nero ju stále hľadá.“ Podozrievavo si priateľa premeriaval a snažil sa nezvierať päste.

„Katuine... moja mauá Katuine. Bou to jej nápad...“ Z oka sa mu vykotúľala slza. „Ona mi... daua tuón. Za tú najvyššiu cenu.“

Ak jej ublížil, zabijem ho! Prudko sa nadýchol. Otočil tvár preč od neho. „Lydia, máš už niečo?“

„O chvíľu som v systéme. Asi som niečo našla.“

Vrátil sa späť a usmial sa. „Ešte Whisky?“

A Mikkel zase pil. Už sa pomaly nevedel udržať na stoličke.

„Hurá, nabúrala som sa tam!“ vykríkla Lydia. „Ale... sú tu samé videá. Páni. Tisícky videí, ak nie viac.“ V pozadí počul klikanie. „V čom by mu mohli videá pomôcť...“ Zaznelo zalapanie po dychu. „Pane Bože, svätý Alláh a Buddha!“

„Čo? Čo je tam?“ precedil pomedzi zuby, keď sa Mikkel nepozeral.

Lydia čosi zavrčala a podľa zvukov sa zdalo, že práve vracia. Keď si vyprázdnila žalúdok, musela otvoriť okno a zhlboka dýchať. „Alec, tomuto neuveríš,“ zašepkala.

„Ovracala si mu počítač?“

„Nie a keď toto uvidíš, tiež povieš ahoj svojmu obedu. Vráť sa do paláca. Asi viem, čo sa v osudnú noc stalo.“

Alec vzal Mikkelovi fľašu z rúk a keď protestoval, jednu mu fľasol. „Si spitý na mol, spamätaj sa! Ideme domov, než ťa tu nejaký poddaný uvidí.“

Alec uložil Mikkela do postele, kde mladý panovník hneď zaspal, a vedľa mu položil vedro na vracanie. Keby náhodou.

Vyzliekol si kabát a vrátil sa do svojej izby, kde už čakala mierne zelená Lydia aj s tabletom, so skopírovanými súbormi.

„Čo si našla? Čo urobil?“

Upírka mu podala tablet. „Pozri sa sám.“

Keď skončil, aj jemu sa obracal žalúdok. V hrôze pozrel na Lydiu. „To je... to je...“

„Ja viem. Jej útek teraz dáva zmysel. Abby mala izbu vedľa nej. Musela to všetko vedieť.“

Veľkráľ sa rozhodoval rýchlo. „Zabookuj nám najbližšiu letenku do Talianska! Musíme sa vrátiť do Verony!“

Prikývla. „Ten tablet... dobre ho stráž. Ak sa to dostane do nesprávnych rúk...“

Pritisol si ho k srdcu. „Osobne sa oň postarám.“

„A čo Mikkel?“ napadlo jej. „Necháme ho tu?“

Pretrel si oči. „Vzhľadom na vzniknutú situáciu... je neškodný. O pár dní ho aj tak predvoláme na najvyšší dvor. Idem sa zbaliť.“