Temná prísaha 20

Kathrine pretrpela ďalší večer v Nerovej skľučujúcej spoločnosti a ľahla si na zem. Chcela ešte čítať, ale zhasol svetlo a pripútal ju. Tentoraz si v spánku nedala pozor a trochu si oškrela ruku. Keď to ráno uvidel, rozzúril sa a poslal ju ošetriť si to. Než sa vrátila, bol preč a prišla Abby.

Najedli sa, Kathrine vypila krv a chvíľu sa zhovárali. Potom odišla a Kathrine chcela pokračovať v čítaní, ale prišiel sluha.

„Mám vás priviesť do Raganharovej pracovne,“ povedal stroho. „Nasledujte ma.“

Ubolene vstala a dve noci na zemi si začali vyberať svoju daň. Všetko ju bolelo. Pozrela na svoje oblečenie – voľné nohavice a rolák, oboje v modrej farbe.

Čo od nej môže Nero chcieť? Oznámi jej, že ju posiela do Nórska? Nie, to radšej umrie.

Prešli cez chodbu, nastúpili do výťahu a vyšli na ďalšom poschodí. Sluha ukázal na masívne dvere na konci chodby. „Už vás očakáva.“ A zmizol.

Neisto krivkala k jeho pracovni. Čo si pre ňu vymyslel dnes? Nechá ju spať tam? Alebo vonku? Vydesene zaklopala.

„Vojdi, Kathrine,“ vyzval ju chladne.

Vošla.

Jeho pracovňa bola tmavá, neosobná, starobylá. Farebne podobná jeho izbe, ibaže okná mal zatemnené. Na stenách viseli obrazy z rôznych období. „Dal si si ma zavolať?“ opýtala sa so sklopeným pohľadom.

Vystrel sa na stoličke. „Áno, Kathrine. Celé dni len vysedávaš v izbe, čo sa mi nepáči. Odteraz ti vždy zadám nejakú prácu.“

Mykla plecami. „Ako si želáš.“ Mala pocit, že sa rozpráva s cudzou osobou. Niekým úplne iným, než mužom, do ktorého sa zaľúbila. Len jej srdce jej pripomínalo, že je to on. A bolelo to. Veľmi. Ako vždy.

Nero zaťal zuby. Kedy sa konečne začne sťažovať? Sakra, robí si z nej slúžku, ak nie niečo horšie. Prečo mu to dovolí? Nepozná svoje práva? Odkašľal si. „Musím ísť do mesta. Dovtedy by si mohla... upratať toto miesto. Umyť okná a tak.“

Zalapala po dychu. Sotva stojí a on chce... „Iste.“

Odmietam poľaviť prvý! Nech prosí. Nech prizná porážku. „Výborne. Dovidenia, Kathrine.“ Vzal niekoľko papierov a zamieril k dverám. Uhla mu z cesty a ani sa pokúsila ho obmäkčiť.

Do pekla aj s tým, tá ženská ma pripraví o všetku sebakontrolu! Nazúrene dupal chodbou. V skutočnosti nikam ísť nechcel. Chcel sa s ňou normálne porozprávať, ale tá jej... poddajnosť ho znechucovala. Chce bojovníčku, ktorá s ním prežila útok a prenasledovanie lovcami, nie toto úbožiatko, ktoré mu ani nepozrie do očí!

Udrel do steny a šťavnato zanadával. Vymyká sa mu to z rúk. Mal chuť zavolať do Nórska a opýtať sa Mikkela, či jeho sestra netrpí schizofréniou. To by ale musel priznať, že ju dolapili a na to ešte nie je pripravený. Zatiaľ ju chce mať len pre seba.

Kathrine sa pustila do upratovania. Úhľadne mu poukladala knihy a fascikle na stole, vyčistila počítač a klávesnicu a vyleštila drahý stôl. Krivkajúc po miestnosti umyla sklenené vitríny a každý jeden artefakt v nich. Poliala kvety a vyhodila zvädnuté rastliny vo vázach. Potom sa pustila do podlahy, ktorá sa po jej zásahu priam leskla. Keď oprašovala obrazy, zistila, že stena za stolom je hladká ako sklo a vyleštila aj tú, teda aspoň pokiaľ dosiahla.

Kathrine odpadávala od vyčerpania. Musela sa na chvíľu posadiť. Potrebovala krv, ale nemala odvahu o ňu požiadať. Mohli by ju potrestať, že neplní príkaz, a to nechcela.

Radšej vstala a začala umývať okná. Chladný vzduch jej aspoň trochu prečistil zmysly. Napriek tomu ju oblieval studený pot a raz takmer vypadla z okna.

Ak by to bolo dosť vysoko, aj skočím, zamyslela sa. A moje utrpenie skončí. Keby len v kútiku duše nedúfala, že aspoň raz ešte pocíti Nerovu teplú náruč a láskavý dotyk... Bola ochotná pre to prosiť. Čokoľvek, nech aspoň zažije tú ilúziu pokoja.

Už sa zvečerievalo, keď celá zničená skončila a zviezla sa na zem pod okno. Nevládala sa ani pohnúť.

Nevedela, ako dlho tam sedela. Odrazu sa dvere otvorili a vošiel Nero. V šoku civel na pracovňu. „Ty si ju upratala,“ povedal neveriacky.

„Prikázal si mi to.“

Zažmurkal, akoby si nespomínal. Chvíľu na ňu hľadel. Neopätovala mu pohľad. Vrátila sa stará bolesť z odlúčenia a straty jeho lásky. Ľúbil ju vôbec niekedy? Aspoň trochu?

Hodil jej balík krvi. „Daj si to. Navečeriaš sa s nami v jedálni a nechcem, aby si tam odpadla.“

Bleskurýchlo vypila balík a časť sily sa jej vrátila. Tackavo vstala a šla za ním na prízemie do jedálne.

Bola to veľká sála s dverami vedúcimi na nádvorie s dlhým starobylým stolom a stoličkami okolo. Na jednom konci už bolo pripravené jedlo a za vrchstolom sedela Abby. Usmiala sa, keď ju uvidela.

„Kathrine, navečeriaš sa s nami?“

V obave pozrela na Nera. Bude chcieť, aby jedla s nimi pri stole, alebo... alebo ju postrčí popod stôl ako... do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Áno Abby, Kathrine bude jesť s nami.“ Ukázal na stoličku vedľa Abigail a on si sadol oproti.

Stôl sa prehýbal pod rôznorodým jedlom. Boli tam šaláty, polievka, špagety, pečivo, zákusky a ovocie. Kathrine sa zbierali slinky, ale ničoho sa nedotkla.

O chvíľu prikvitol aj zachmúrený Dario, ktorý nikoho nepozdravil a posadil sa k Nerovi, potom dobehli aj Drew s Justinom.

Až vtedy sa pustili do jedla. Každý si nabral, čo chcel, iba ona čakala. Smie? Skutočne si môže zobrať z týchto lahôdok?

„Na čo čakáš, Kathrine?“ posmelila ju Abby. „Naber si, určite si veľmi hladná.“ Podala jej niekoľko tanierov, aby nemusela vstávať.

„Ď-ďakujem, Abigail.“ Váhavo si nabrala polievku. Hltavo ju zjedla a v žalúdku jej stále škvŕkalo. Naraz jedla šalát a špagety a Nero ju nechápavo pozoroval. Potom sa mu oči v šoku rozšírili. Kathrine nenápadne siahla po čerstvom pečive a vložila si ho do vrecka voľných nohavíc. Zdalo sa mu, že to robí inštinktívne, pretože keby nedával pozor, vôbec si to nevšimne. Prečo si robí zásoby? Vždy predsa mala dosť jedla.

Jedla ďalej akoby nič a keď došlo na zákusky, vzala menšie jablko a aj to zmizlo v jej nohaviciach.

Spomenul si na vlastnú minulosť, keď bol len obyčajným vojakom a jedlo bolo nad zlato. Vtedy robil to isté. Kedysi. Keď nebol kráľom. Ale ona je predsa princezná, nikdy nežila tak ako on.

Trápne ticho bolo prerušované len cinkaním príboru. Kathrine sa modlila, aby nikto neprišiel na to, že si vzala pečivo a jablko. Budú dobré na horšie časy. Ktovie, kedy bude zase jesť? Keby tak mohla potiahnuť aj nejakú krv...

Vo chvíli, keď sa chystali k zákusku, nastal na nádvorí za dvojkrídlovými dverami akýsi rozruch. Všetci spozorneli a obrátili tváre tým smerom.

Masívne dvere sa rozleteli a ako veľký kápo sa v nich zjavil Alec s tabletom v ruke. Vial za ním čierny kabát a s prižmúrenými očami si prezeral svoju rodinu.

Nakoniec pohľadom pristál na Kathrine. Črty mu zmäkli.

Zamieril popri dlhom stole k nim a dvere sa zavreli. „Prajem dobrý večer,“ pozdravil ich. „Chutí vám?“ Vzal si bobuľku zeleného hrozna a rozhryzol ju.

„Vitaj doma, Alec,“ povedal Nero neosobne. Kathrine pichlo pri srdci nad tým, ako sa bratia navzájom odcudzili. „Prišiel si o veľa.“

„Nemyslím si.“ Dotkol sa Kathrininho pleca. „Vitaj vo Verone, Kathrine,“ povedal jej jemne.

Sklopila pohľad. „Ehm, ďakujem, veľkráľ Alexandros.“

„Iba Alec,“ opravil ju. „Môžeš sa na mňa pozrieť?“

Neochotne vstala a vzhliadla do jeho jasných modrých očí. Mal rovnako čierne vlasy ako Nero, aj keď kratšie. Bol však rovnakej výšky, čiže mu siahala len po hruď.

„Počul som, čo si urobila pre mojich bratov,“ začal jemne a pohladil ju po líci. „Som ti vďačný.“

„To... to je v poriadku. Urobila by som to kedykoľvek.“

„Ale nemusela si a obaja to vieme.“ Mrkol na jej nohu. „Bolí to?“

Pokrútila hlavou. „Nie, už nie. Čoskoro dorastie.“

Alec jej položil na plece aj druhú ruku a sklonil sa k jej tvári. „Nemusíš predstierať, Kathrine. Vidím, že ti nie je dobre.“ A potom ju s hrdosťou pobozkal na čelo, čo je medzi upírmi gesto hlbokej úcty a dôvery.

Jeho bratov to patrične pobúrilo a Nero udrel päsťou po stole a vstal. „Alec!“

Brat naňho v pokoji pozrel. „Áno, Nero? Máš nejaký problém?“

Ani Kathrine to nechápala. „A-Alec...“

„Dobre vieš, čo urobila,“ precedil pomedzi zuby jej manžel.

„Áno, viem.“ Ale za svojím činom si stál. Zľahka ju objal a bratsky pobozkal do vlasov. „Som rád, že si medzi nami.“

Spýtavo nadvihla obočie a on sa zatváril ľútostivo. „Skutočne?“

Prikývol. „Vopred sa ospravedlňujem, Kathrine, ale musel som.“ Položil tablet na stôl.

„Čo si musel?“ Začínala mať nepríjemnú predtuchu.

Alec si prehrabol vlasy. „Opil som tvojho brata,“ priznal s povzdychom.

Pootvorila pery, ale stále nechápala. „Opil si Mikkela?“

„Áno. A... začal rozprávať. Viem všetko, Kathrine.“

Ustúpila od neho o dva kroky. „Nie,“ vyšlo z jej úst bez dychu, v tvári mŕtvolne bledá. Oči sa jej zaliali slzami.

Aleca mrzelo, že jej ubližuje už len tým, že sa hrabe v minulosti, ale je načase priznať starú krivdu. „Preto si ušla, však? A bola to Abby, kto ti pomohol.“ S láskou pozrel na mladšiu sestru.

Čiernovlasá upírka si utrela ústa a vstala, čím potvrdila jeho slová. Vzdorovito zdvihla bradu.

„Ty, Abby?“ vytkol jej Nero a znelo to ako Aj ty, Brutus?

„Áno, ja. A urobila by som to znovu,“ vyhlásila nekompromisne.

„Prečo?“ zvolali bratia naraz.

Abigail skočila pohľadom z Kathrine na Aleca. „Prečo?“ Odstúpila od stola. „Vy ste nepočuli to, čo ja! Povedali jej, že si ju vezmeš násilím ako správny bojovník, a keď ťa unaví, priviažeš ju o posteľ, aby si – naraz! – užili aj tvoji bratia!“ sypala zo seba tajomstvá. „Prosila ich na kolenách, aby ju k tomu nenútili. Na kolenách, zazrela som ju cez balkón! A oni ju zbili za tú opovážlivosť a kričali, že to je údelom žien – nechať mužov, nech sa uspokoja na ich tele! A že ju to bude vždy bolieť, ale nech sa neopováži vydať ani hláska! Že nemá právo sťažovať sa!“ Zafučala ako býk. Tieto veci kvôli znásilneniu brala osobne a bratia to vedeli. „Žena má právo povedať nie,“ dokončila potichu. „Ona ho nedostala.“

Kathrine vzlykla a to bol len začiatok. Nikto však nechápal hrôzu celej situácie.

Alec prikývol. „Nero, v Nórsku to nebolo s kostolným poriadkom a my sme si nič nevšímali. Kathrine bola devätnásť rokov kruto týraná.“

Tie spomienky ju ničili a s rukami na perách tlmila vzlyky. Jej nočná mora ožívala. „Alec, prosím... nie.“

„Musím, Kathrine. Je načase ukázať na skutočného vinníka.“ Otočil sa k bratom. „Jej rodičia sú sadisti. Posadnutí puritáni, preskočilo im. Dobre viete, že uznávali veľmi zastaralé metódy.“

„Čo to má spoločné s jej útekom?“ nerozumel Dario.

Alec sa nadýchol. „Nikdy jej nechceli dať trón, lebo bola žena. Od útleho detstva ju týrali a chceli zlomiť jej ducha. V takom stave ju mali v pláne vydať za teba, Nero, a tým ovládnuť aj najvyšší dvor. Cez ňu.“

„Čo?!“ zreval jej manžel.

„Kathrine bola najstaršia, ale oni sa nestotožňovali s myšlienkou, že by vládla žena. Podľa nich je úloha ženy úplne inde.“

Abigail objala Kathrine, pretože veľkráľovná sotva stála na nohách.

„Odmalička ju ponižovali. Fyzické tresty im vždy prešli, lebo sa rýchlo vyliečila. Videl som, čo jej robili. Bičovanie. Spávala na zemi ako pes.“

Nerovi sa rozšírili zreničky.

„Niekedy jej nedali jesť celé dni. A to je len časť z ich zločinov. Nesmela vyjadrovať svoj názor, zabávať sa, vzdelávať. Za každú neposlušnosť bola potrestaná. Sypali jej do rán soľ, niekedy jej aj zlomili kosti.“

Kathrine udusila plač v Abbyinom ramene. Horšie, než samotné činy, bolo to poníženie, že sa to dozvedia iní.

„Nemala žiadne útočisko. Nainštalovali jej kamery do izby, postele, kúpeľne, sprchy. Ak náhodou pribrala o pol kila, vyhladovali ju.“

Nerovi sa dvíhal žalúdok. „Prečo by rodič niečo také robil?“ Prečo by ktokoľvek niečo také robil?

„Ako som povedal, chceli ju ovládať. Ako bábku. A cez ňu náš dvor. V posledných rokoch sa zmenila na ducha, stratila vlastnú identitu.“ Odmlčal sa. „Chcela pre svoje kráľovstvo modernú vládu. Spomenula to len raz.“

Abby ju pevne stisla. Prichádzalo to najhoršie.

„Vyzliekli ju, zbičovali, poliali slanou vodou a vyhodili na balkón. V decembri. Na Štedrý deň.“

Nerovi sa podlomili kolená a posadil sa. Nemal slov.

„Ušla, pretože ona to nevedela, Nero!“ Rozhodil rukami Alec. „Nevedela, že jej neublížime, sakra, stavím sa, že ani nevedela, čo sa počas svadobnej noci od nej očakáva! Mohla len vedieť, že potečie krv. Nikto jej nič nevysvetlil, na nič sa nepýtal. Ona nepoznala iné než bolesť.“

Ešte ani Abby si nebola vedomá všetkých detailov a teraz ľutovala, že toľko jedla. Objímala roztrasenú Kathrine a počúvala tie hrozné slová.

Drew ako-tak našiel svoj hlas. „Má predsa súrodencov.“

„Áno. Jej mladšie sestry boli poslušné, preto dostali povolenie ju trápiť tiež. Kathrine ako jediná vzdorovala, ony sa prispôsobili. Ponižovali ju a ubližovali jej rovnako. Bavili sa na tom. Občas to robili namiesto pozerania telky.“

„A Mikkel?“

Alec si pretrel oči. „Mikkel nemal na výber. Ak by sa o niečo pokúsil, odstránili by ho. Preto... nič neurobil. Celé to bol vlastne Kathrinin nápad. Chcela, aby zasadol na trón a zastavil to šialenstvo.“

„Počkaj, počkaj,“ Drew strácal niť. „Ako sa mu podarilo prinútiť tých tyranov odovzdať mu trón, keď chcel zaviesť úplne nový systém?“

Alec sa musel pousmiať nad tou vynaliezavosťou. Potom si spomenul, čo všetko to stálo Kathrine, a úsmev mu zmizol z tváre. „Ako som povedal, ich rodičia kontrolovali každý jej krok. Nenamáhali sa vypnúť kamery, keď jej ubližovali. Mikkel proti nim použil nahrávky.“

„Tí sadisti si nahrávali, ako ju týrajú?!“ Nerovi na čele vyskočila žila.

„Neuvedomovali si, že by nemali. Ako som povedal, nemajú všetkých päť pohromade. Mikkel ukradol záznamy a jednoducho ich vydieral. Ak sa nestiahnu a neprenechajú mu korunu, pošle tieto nahrávky nám. Aj oni pochopili, že podľa Deklarácie je toto hrdelný zločin, ktorý tvrdo trestáme. A toto... je extrém.“

„A toto všetko ti povedal Mikkel? Len tak?“ zarazil sa Drew.

Pokrútil hlavou a vzal do rúk tablet. „Nie. Našiel som videá.“

Kathrine nevydržala na nohách. Abby ju zachytila. „Tíško, Kathrine, už je dobre. Tu ti nikto neublíži. Prisahám.“

Alec zapol prehrávač a pustil jedno z mnohých videí. Kathrine nevidela ktoré, ale počula vlastný krik, prosby a údery. Zapchala si uši.

„Je tu aj nahrávka, kde Kathrine prosí brata, aby nezasahoval a radšej sa dostal k trónu. Bol to jej nápad. Preto trpela. Aby to jej ľud viac znášať nemusel,“ dokončil príbeh jej života Alec. „Už chápete? My sme odstránili lovcov, ktorí znásilnili Abby a starali sme sa o ňu. Kathrine... tak žila celý život. A nikto sa jej nezastal. Je predsa prirodzené, že sa len chceme vyhnúť bolesti.“

Nero bol len kúsok od toho, aby sa povracal. Sakra, veď sa k nej správal rovnako! Nechal ju spať na zemi! Nútil ju k práci keď vedel, že ju stále bolí noha! Najradšej by sa prepadol pod čiernu zem.

Dario bojoval so slzami nad tým, čo videl a počul. „Takže ty si opil Mikkela, vytiahol z neho pravdu, našiel videá a skopíroval si ich?“

„Áno. A okamžite som letel sem, aby sa všetko vysvetlilo.“

V tichu si všetci vymieňali skrúšené pohľady. Takéto rozuzlenie nikto nečakal. Nevedeli, čo robiť. A Nero zúril ako ešte nikdy v živote.

Kathrine to nezniesla. Tie ich pohľady, ľútosť... poníženie sa vrátilo v plnej sile a sebavedomie, ktoré nadobúdala päť dlhých rokov, sa strácalo. Jednotlivé bariéry padali a zostala úplne bez ochrany, bez jedinej nádeje a sily.

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa, vytrhla sa s Abbyinho objatia a krívala po schodoch smerom k Nerovej izbe.

Princezná ju chcela nasledovať, ale Kathrine ešte zakričala. „Tentoraz nie, Abby!“

Nero zatínal päste. Takýto rozzúrený za svojich dlhých osemtisíc rokov ešte nebol. Krv v ňom vrela. „Chcem, aby trpeli,“ povedal nebezpečne tichým hlasom. „Aby to mali tisíckrát horšie než ona.“

„Nemôžeme,“ sklamal ho Dario. „Ak by sme ich bez dôvodu akokoľvek potrestali, išli by sme proti vlastnej deklarácii.“

„Ale my máme dôvod. Poriadne silný dôvod.“ Gigabajty dôvodov!

„Nero,“ dohováral mu Drew. „Ak pred celým svetom zverejníme tie videá, Kathrine to... zničí. Nadobro. Je dosť, že o nich vieme my.“

„Máš pravdu.“ Nechcel, aby niekto iný videl jej utrpenie a poníženie. „Nájdeme si iný dôvod.“ Vstal. „A zabudnite na to, že Kathrine bude potrestaná! Aj keď ľudu nemôžeme dať dôvod, viac trpieť nebude! Už sme urobili dosť.“ S dupotom sa náhlil do svojich komnát, kde vedel, že nájde svoju nenávidenú, milovanú a hlavne zničenú manželku.

Asi by sa mal rýchlo naučiť prosiť o odpustenie. Nečudoval sa, keby s ním už nikdy neprehovorila. Urobil z nej zločinca a ona pritom bola len nevinná obeť vlastnej rodiny.

Kathrine sa ako bez duše dovliekla do Nerovej izby a bolestne si uvedomila, že nemá nič vlastné, ani len izbu, kde by našla pokoj a útočisko. Ale kedy mala? Počas tých piatich rokov, keď utekala?

Klesla na zem vedľa postele a schúlila sa do klbka, len zranenú nohu nechala vystretú. Nedokázala kontrolovať vlastné slzy a plač. Nešlo to. Roky týrania ju nezocelili, neotupili. Vždy všetko vnímala jasne a o to viac trpela. Až keď ušla, spoznala mier. A počas tých krátkych chvíľ s Nerom... áno, vtedy našla pokoj. Tie momenty si bude uchovávať v srdci ako najcennejší poklad. Čo na tom, že sa to nikdy nezopakuje?

Vyložila si z vrecka úbohé zásoby, ktoré ukradla, a ukryla ich medzi knihy pod posteľou. Mala pocit, že najbližší rok do úst nič nedá, bolo jej zle od žalúdka. Tak veľmi chcela zabudnúť na tie časy, keď nemala žiadne práva a nikto jej nepomohol. Myslela si, že to zvládla. Ako sa len mýlila... Všetko sa vrátilo v plnej sile.

Zvierala lem vlastného trička a vzlyky jej otriasali celým telom. Stokrát radšej by prijala, keby ju Nero nenávidel kvôli úteku, než aby sa na ňu teraz pozeral ako na úbohé nič, ktoré sa nepostavilo vlastným rodičom. Určite sa na ňu bude pozerať ako na handru, nepotrebnú krysu v jeho živote. Veď ju predsa nechcel. K sobášu bol prinútený.

Chvíľu tam tak ležala, potom začula kroky a otváranie dverí. Uvidela len špičky jeho topánok a trhane sa nadýchla.

Prišiel.

Prišiel to ukončiť.