Temná prísaha 21

Nero ju našiel na zemi vedľa postele a srdce mu od toho pohľadu vynechalo niekoľko úderov. On ju k tomu dohnal. Urobil jej presne to isté, čo zažívala pred piatimi rokmi.

Nereagovala na jeho príchod, len stíšila svoj plač. Toto už nikdy nenapraví. Kathrine nemá jediný dôvod odpustiť mu. Dal by celé kráľovstvo za jediné jej láskavé slovo. A celú svoju dušu za láskavý dotyk, ktoré rozdávala, ale tak málo ich dostala...

„Nikdy viac nebudeš ležať na zemi,“ zašepkal cez stiahnuté hrdlo, nežne ju nadvihol a uložil na posteľ. Pretočila sa na bok, chrbtom k nemu. Ľahol si k nej a nedokázal sa zastaviť. Mocne ju objal, hruďou jej zahrieval chrbát. Vôbec naňho nereagovala. Apaticky tam ležala s pohľadom upretým do steny, stratená v minulosti, ponorená v hanbe a ponížení. Teplé slzy stekali na biely vankúš a telom jej otriasali občasné vzlyky.

Nerovi sa rúcal svet. Žena, ktorú ľúbi nadovšetko, trpí a on nevie, ako jej pomôcť. Keby tak len vedel... Pred piatimi rokmi. Nič z tohto sa nemuselo stať. Pobozkal ju na krk. „Napravíme to, Kathrine. Všetko... napravíme.“

Jeho slová počula len z diaľky. V srdci jej zostal iba chlad. Necítila nič. Vôbec nič. Nedokázala dôverovať. Len... plakala. A Nero bol po celý čas s ňou. Občas ju pobozkal na odhalený krk a šepkal jej upokojujúce slová. Aj tak sa nepohla. Zostali tak celú noc.

Kathrine mu chcela veriť. Chcela sa otočiť a privinúť sa k nemu. Nájsť útechu v jeho náručí, no bála sa, že v jeho pohľade uvidí tú odpornú ľútosť, možno až odpor. Videl predsa, čo jej urobili... Ako sa na ňu môže aj naďalej pozerať ako na rovnocennú bytosť, keď na tých videách bola menej než prašivý pes?

Nastalo ráno a ona sa ani nepohla. Nezažmúrila oka a nevedela, či ešte niekedy zaspí. Nero ju neprestal objímať. Jeho mocná, teplá dlaň neustále spočívala na jej brušku. Zúfalo ju k sebe tisol, prosil ju, aby niečo urobila. Aby mu niečo povedala.

Nero mal každú chvíľu pocit, že od tej bolesti v hrudi umrie. Stratil svoju Kathrine. Prišiel o ňu. Kvôli tým bastardom, ktorí si nezaslúžia titul rodičia. Kvôli vlastnému egu. „Kathrine, prosím,“ šepkal. „Vráť sa ku mne.“ Jemnými bozkami jej prešiel po krku.

Nepohla sa.

Dvere sa tichučko otvorili a vošla Abby s podnosom. Nero sa od nej nepohol, len zdvihol hlavu.

„Ahoj... len som... priniesla raňajky.“ Princezná prešla k posteli a položila ich na Kathrininu stranu. Jej prázdny pohľad mladšiu upírku vydesil.

„Ďakujeme, Abby,“ povedal Nero.

„Ako... ako jej je?“

„Ani sa nepohla.“ Smutne privrel oči. „Som bezmocný, Abby.“

Čiernovlasá upírka sa sklonila ku Kathrine. Vôbec na ňu nereagovala. „Kathrine, prosím, zjedz niečo. Potrebuješ to.“

Nič.

„Radšej choď, Abby. Ja s ňou zostanem.“

Prikývla a vyparila sa.

Kathrine nemala chuť na jedlo, aj keď sa jej od hladu skrúcal žalúdok. Stratila chuť na všetko. Len ležala, plakala, ležala a plakala. A Nero bol po celý čas pri nej. Ani jediný raz neodišiel, objímal ju a pravidelne jej šepkal nežné slová, ktoré pomaly prenikali až do jej srdca a z prachu jej bývalého ja začalo kúsok po kúsku vznikať niečo nové. Niečo, čo bolo opäť schopné... dúfať.

Slnko zapadlo a oni boli opäť v tme. Bola hladná a vedela, že Nero tiež. Tak nejako sa ale nevedela prinútiť natiahnuť aspoň po krvi, ktorú potrebovala kvôli nohe.

Nero sa načiahol po balíku, kúsok odtrhol a priložil jej ho k perám. „Prosím, vypi to.“

Neposlúchla ho. Čakala, že ju potrestá. On sa namiesto toho naklonil a pobozkal ju na kútik úst. Prešlo ňou slastné brnenie a pery sa jej pootvorili. Začala piť.

Nero si vydýchol. Dokonca sa mierne usmial. „Ach, áno.“ Šťastne ju pobozkal na krk. „My to zvládneme, miláčik. Som tu. Vždy tu budem.“

Vypila celý balík a opäť upadla do melanchólie. Cítila však, že sa mení. Pomaly. Žeby práve to potrebovala? Dno, od ktorého sa môže odraziť? Uvedomovala si Nerovo telo za sebou. Nežne ju zvieral.

Takto preležali ďalšiu bezsennú noc, no ráno ju už zradilo vlastné telo. Starší upíri nemajú problém kontrolovať, prípadne úplne vypnúť svoje biologické potreby, ale ona nie.

Pohla sa a zistila, že jej v tom Nero nebráni. Potom jej došlo, že zaspal. Chudáčik. On predsa nemal ani krv. Nechala ho tak a prešla do kúpeľne. Svaly jej stuhli a keď sa pozrela do zrkadla, nespoznala svoju bledú a prázdnu tvár.

Pustila sprchu a počkala, kým sa zahreje na správnu teplotu. Potom sa pod ňu postavila a nechala teplý prúd zahriať jej telo. Nepohnute tam stála, kým nevrzli dvere. Bola ochromená. On... prišiel za ňou? Nedokázala vyjsť spod teplej vody a pozrieť sa.

Potom za sebou pocítila spaľujúce teplo. Zozadu ju objali dve mocné ramená a jej hlava sa ocitla na jeho pleci. Už sa jej nechcelo plakať, vyplakala sa dosť na celý život.

„Si doma,“ šepkal jej priamo do ucha. „Tu nebude žiadna bolesť. Nikdy.“ Jazykom jej pošteklil pokožku pod uchom. „A budem najšťastnejší muž na svete, ak každý deň budeš vyjadrovať svoj názor a hádať so mnou. O všetkom.“

Tentoraz jej to vohnalo do očí slzy šťastia, tie však rýchlo zmyla voda. Je možné, že pre nich po tom všetkom ešte existuje šťastný koniec? Uvoľnila sa. Mal veľa možností ublížiť jej, vyhnať ju, ponížiť ju, ale neurobil to.

Pocítila potrebu niečo mu povedať. Sklonila hlavu. „Keď som ušla,“ začala a trochu chripela, „musela som sa učiť. Nevedela som nič. Mala som dvadsať, keď som zistila, ako to je medzi mužom a ženou.“

Zovrel ju ešte pevnejšie a netajil svoj výdych úľavy. Nestratil ju. Ešte nie. A bude o ňu bojovať. „Tu nad tebou nikto nemá moc. Ani len ja.“ Odhrnul jej vlasy z líca.

Ale áno, má. Ani nevie akú. Ale táto moc je dobrá. Nenásilná. Správna. „Netrestajte Abigail, že mi pomohla.“

Jeho pery pristáli na jej jemnom líci. „Nikdy sme to nemali v pláne. Vlastne jej asi pošlem veľký darčekový kôš.“

Rozplývala sa pod jeho dotykmi. Už medzi nimi nie sú žiadne bariéry a klamstvá. Vedel všetko. Spoznal skutočnú Kathrine. „Ani Mikkela,“ dodala.

„Nemáme na to dôvod.“ Presunul sa k druhému lícu. Rukami putoval cez jej telo, až zastal pri krku a palcami jej začal masírovať trápené svaly.

Kathrine sa rukami oprela o chladné kachličky. Zavzdychala, keď prsty nahradil horúci jazyk. Dlaňami prešiel po celom jej chrbte.

„Tu ťa často bili,“ povedal temne.

Prikývla. Chrbát si nemala ako chrániť. Ani ošetriť. Rany sa však hojili a tak jej nezostala ani jediná jazvička.

Nero jej bozkami posial líniu chrbtice. „Odteraz, ak na teba niekto zdvihne ruku, zabijem ho.“ A myslel to vážne. Jeden skrivený vlas na jej hlave a zmení sa na krvilačné monštrum. Bez zľutovania.

Kathrine urobila posledný krok a otočila sa k nemu čelom. Ich oči sa stretli po prvý raz, odkedy uvidel video. V oboch pohľadoch bola hlboká bolesť, strach a neistota. Nero si ju k sebe pritiahol a nežne pobozkal na pery. Zastonala. Ruky mu zaborila do mokrých vlasov. „Odpusť mi to,“ prosila medzi bozkami.

Pokrútil hlavou. „Nie, to ty mi odpusť. Správal som sa ako úplný blbec, ktorým aj som.“ Zdvihol ju zo zeme, aby si nenamáhala nohu.

Chcela sa s ním hádať, ale zabránil jej v tom. Mučil jej ústa a takéto mučenie by zniesla každý deň. Niekoľkokrát. Pokojne aj pred svedkami. „Sľubujem, že ti všetko vynahradím,“ podarilo sa jej povedať, keď sa presunul na krk. „Urobím všetko, čo povieš. Prijmem trest.“

Ustrnul a odtiahol sa. „Kathrine, žiadny trest nebude.“

„Ale...“

Pobozkal ju. „My už nájdeme spôsob, ako ťa z toho vyvliecť bez zverejnenia videí. A ty... si slobodná. Nikomu nič nedlhuješ.“

Smrkla. Je toľká nádej vôbec možná? Môžu len tak zmiznúť roky utrpenia a nenávisti? Vzala jeho tvár do dlaní. „Ľúbim ťa, Nero,“ povedala vážne. „A nemysli si, že žiadam to isté od teba. Len som chcela, aby si to vedel. Ľúbim ťa odkedy si ma nenechal napospas lovcom a nedokázala som ťa prestať ľúbiť ani keď som spala na zemi vedľa tvojej postele.“

Takmer ju vo svojom objatí rozdrvil. On chápal, aké je to pre ňu vzácne. Za celý život ju nikto neľúbil. Nikto ju neutešoval, nikto sa nestaral o jej pohodlie a ani ona nemohla nikoho objať, vyplakať sa na ramene svojho blízkeho, alebo sa niekomu zveriť s trápením. A keď k tomu prišlo, nedokázal zo seba dostať rovnaké slová. Tie emócie ho zavalili. „Ach, Kathrine. Drahá Kathrine.“ Bozkával ju na tvár a krk.

„Nero...“ sykla. „Potrebujem ťa.“ Siahla medzi ich telá.

Zastavil ju. „Nie.“

„Nie?“

Pokrútil hlavou. „Práve si prežila obrovský šok.“ Postavil ju na zem. „Potrebuješ starostlivosť a blízku osobu. Mňa si pri sebe nemusíš držať sexom.“ Vzal mydlo a začal jej ním trieť pokožku. „Keď príde čas, opäť sa zmeníme na nadržané škrečky.“ Naposledy ju nežne pobozkal a sám bojoval s túžbou, čo mohla jasne vidieť. A aj cítiť. „Ale dovtedy chcem, aby si pochopila, že sme tu pre teba. Všetci. Ako rodina.“

To bol pre ňu neznámy pojem. Nechala sa rozmaznávať pod sprchou, potom sa zakrútila do osušky a obliekla si čisté oblečenie.

Nero ju prinútil vypiť ďalší balík krvi a dal priniesť čerstvé raňajky. Kathrine sa vrátila na posteľ, stále neistá a otrasená.

Priniesli jedlo a obaja sa v tichu najedli. Nero jej navrhol, aby sa prešli po paláci, ale zbledla a krútila hlavou. Zostal teda s ňou. Vzal jej rozčítaného Pána prsteňov a začal jej čítať sám.

Kathrine len ležala a počúvala jeho hlboký hlas. Ešte nikto jej nikdy nečítal. S úsmevom pozorovala svojho manžela, ako sa hýbu jeho pevné pery a ako voľne rukami drží hrubú knihu. Bol taký pokojný... Nehneval sa na ňu. Nevidel v nej nič podradné. Odpustil jej. Kým boli takto spolu, sami, začala to zvládať. Avšak pri pomyslení, že raz bude musieť vyjsť spomedzi týchto štyroch stien a čeliť skutočnému svetu, jej prišlo nevoľno.

Nero prečítal tri kapitoly, potom zaklapol knihu a ľahol si vedľa nej. Medzi vankúšmi spojil ich dlane. Jej drobné prsty sa v jeho dlani stratili. Aspoň sa ho už nebála.

„Kathrine... nikdy som ti nepoďakoval za záchranu svojich bratov.“

Privrela oči. „Nemusíš. Ty by si to tiež urobil.“

„Áno, ale ty si obetovala svoju slobodu a svoje krytie. To bola veľká obeť.“

Láskyplne sa usmiala. Ten úsmev by dokázal pohnúť horou. „Jeden život za dva. Tvoji bratia sú dobrí, aj keď ste sa navzájom odcudzili. Všetci ste dobrí a len vďaka vám sú upíri tam, kde sú.“

Pohladil ju po líci. „Aj tak ti ďakujem.“

„Nemáš za čo.“ Zívla.

Zasmial sa. „Vyspi sa. Zájdem za bratmi a o pár hodín sa vrátim, dobre?“

V polospánku prikývla. Nero cez ňu prehodil teplú prikrývku, pobozkal ju na líce a opatrne vstal.

S o niečo pokojnejším svedomím vyšiel zo svojej izby. Bratov našiel výnimočne pokope v malom salóniku na poslednom poschodí. Drew im čosi vysvetľoval a prechádzal sa popred krb, občas bol prerušený Alecom a Justin s Dariom kládli otázky. Keď vošiel Nero, upreli naňho zvedavé oči.

„Ako jej je?“ zaujímal sa Dario.

Upír si vzdychol, nalial si Whisky a klesol do voľného kresla. „Úplne sa zrútila. Pomaly sa vracia k sebe.“

Alec ho bratsky pohladil po ramene. „Celé tie roky to v sebe musela dusiť. Niet divu, že to nezvládla.“

„Ako to, že sme na to neprišli?“ obviňoval sa. „Sme najvyšší králi a priamo pod nosom nám porušovali všetky základné práva z Deklarácie.“

Dario sa v kresle oprel. „Nepozerali sme sa.“ Odfrkol si. „Už celé roky sa nepozeráme.“

Päť bratov prechádzalo vlastným očistcom. Drew na nich zazeral a v takejto chvíli si uvedomoval, že medzi nich nepatrí. Áno, bol na nich nahnevaný. Od prelomu letopočtov nerobí nič iné, len sa snaží udržať ich pokope a tak nejako sa v posledných rokoch cíti... unavený. Chcel by konečne dovolenku.

Justin, napriek svojej veľkej oddanosti bratom, má tiež svoje temné tajomstvo a odmietal od svojich plánov upustiť, aj keď tým môže spôsobiť pád celého kráľovstva. Teraz však musel myslieť na Kathrine, ktorá už trpela dosť a zaslúži si pokoj spolu s Nerom. Ani on nemá právo pokaziť im to.

Alec si tiež uvedomoval, že v snahe vyhnúť sa povinnostiam vo Verone radšej riešil problémy po celom svete.

Dario sa zamýšľal nad vlastnou uzavretosťou a závidel Nerovi a Kathrine, že napriek toľkým ranám z minulosti si k sebe našli cestu. Jeho láska nielen zradila, ale naveky poznačila.

„Nesmieme dovoliť, aby sa niečo podobné zopakovalo,“ vyhlásil Nero. „Sme predsa králi. Je našou povinnosťou dohliadať na poddaných!“

V tichu s ním súhlasili. Drew sa zboku oprel o rozhorúčený krb. „Tak prestaňme utekať.“

To bolo ťažké pre každého. Už roky zanedbávali svoje povinnosti.

„Čo urobíme s Kathrininou rodinou?“ začal Nero riešiť prvý problém.

„Dal som to preveriť,“ ozval sa Alec. „Mikkel ich prinútil stiahnuť sa do sídla v Trondheime, ale nemohol nijako inak zasiahnuť bez toho, aby skompromitoval Kathrine. Aj on má zviazané ruky.“

„On možno áno, ale my nie. Ak všetky svoje dcéry vychovali k takejto... submisivite a zároveň krutosti, musia od nich byť oddelené.“

„Nero, ony sú rovnaké. Videl som, čo robili Kathrine. “´

„Nepovedal som, že budú slobodné. Len ich musíme dostať spod zlého vplyvu.“

„A aký dôvod uvedieme? Nemôžeme len tak odstrániť celú kráľovskú rodinu, to by bolo podozrivé.“

„Plus je tu Kathrinin trest,“ pripomenul im Dario. „To všetko musíme uhrať, inak prídu otázky.“

„Máme pár mesiacov, kým jej dorastie noha. Dovtedy budeme všetci tu a očakávam od vás vhodné nápady.“

Dario si prehrabol vlasy. „Asi... by sme mali zavolať Mikkelovi,“ prekvapil ich odlišným návrhom.

„Mikkelovi?“ zopakoval Nero.

Prikývol. „Kathrine je mimo a on ju dlho nevidel. Kým sa neobnovia základné rodinné putá, nič nevyriešime.“

„Dario má pravdu,“ podporil ho Justin. „Ešte dnes všetko Mikkelovi poviem. Určite priletí prvým lietadlom.“

„Dúfajme, že nám pomôže. Pochybujem, že Kathrine bude chcieť riešiť čokoľvek ohľadom svojich rodičov. Psychicky ju dostali na dno.“

Drew zaťal päste. Ak niečo nenávideli, bolo to nespravodlivé násilie na slabších. Videli ho príliš často. „My ich dostaneme, Nero,“ sľúbil mu. „Zaplatia za to, čo urobili.“

Nero si trel spánky. „Je len jedna cesta, ako to dosiahnuť.“ Pozrel na bratov. „Čistá pravda.“

„Ale tie videá...“

„V tom je problém. Svet sa musí dozvedieť pravdu bez toho, aby bola Kathrine ešte viac ponížená.“ Nalial si ďalší pohár Whisky. „A čo potrebujeme k tomu, aby pravda vyšla na povrch?“ Zaškeril sa. Túto hru dlho nehrali.

„Klamstvo,“ odpovedali bratia zborovo.

Mikkel sa z takej hroznej opice dostával dva dni, pričom jeden strávil v intímnom objatí so záchodovou misou. Prisahal si, že už nikdy nebude piť. Čo mu to napadlo? Zapíjal svoj žiaľ za Kathrine a jej utrpením alkoholom. Alkoholom!

Keď mu z tváre konečne zmizol zelený odtieň, konečne sa najedol a vypil dva balíky krvi. Alec mu nechal stručný odkaz, že sa musí vrátiť do Verony a ešte sa mu ozve.

Sediac pri výdatnom obede takmer prepočul zvonenie mobilu vo vrecku. Utrel si jednu ruku bielym obrúskom a zdvihol. „Prosím?“

„Mikkel? Tu je Justin,“ predstavil sa veľkráľ.

„Vaše Veličenstvo,“ odzdravil slušne.

„Máš chvíľu čas? Musím ti niečo povedať.“

„Práve obedujem, o čo ide?“ Odložil príbor a vážne sa zamračil. Niečo sa deje.

Justin si na druhom konci vzdychol. „Je tu Kathrine, Mikkel. Tvoja sestra je s nami vo Verone.“

Takmer spadol zo stoličky. „Kathrine...“ povedal bez dychu.

„Pozri, to je na dlhšie vysvetľovanie. Mysleli sme si, že by si ju rád videl.“

Že rád? Už bol na polceste k svojim komnatám, aby sa zbalil. „Ale ako ste ju našli?“

Veľkráľ si odkašľal. „Ukázala sa sama. Videla, ako ma s Drewom dostali lovci a prišla nám na pomoc. Utrpela pri tom... určité zranenie.“

„Zranenie?“ Zovrelo mu srdce. Prečo musí jeho sestra len trpieť?

„Nuž, pri výbuchu jej odtrhlo nohu. Ale postarali sme sa o ňu a čoskoro dorastie.“

Mikkel klesol na posteľ a z oka sa mu vykotúľala slza. „Moja malá sestrička...“

„Je o ňu postarané, Mikkel,“ uisťoval ho Justin. „Príď a uvidíš sám.“

Zapol počítač a zarezervoval si prvú možnú letenku do Talianska. „O pár hodín som tam. A Justin?“

„Áno?“

Chvíľu váhal, než sa opýtal: „Ublížili ste jej?“

Justin preglgol. „Proste príď čím skôr. Kathrine ťa potrebuje.“ Zložil, aby sa vyhol ďalším otázkam.

Mikkel nahádzal do kufra pár nevyhnutných vecí a už sa náhlil na letisko. Nevedel sa dočkať, kedy uvidí svoju milovanú sestričku.