Temná prísaha 2

Bolo nevyhnutné, aby sa vrátila domov. Mala tam všetky svoje veci, doklady a peniaze. Áno, má síce aj núdzový balíček v depozitári banky, ale ten je len pre extrémne prípady. Nechcela ho použiť, pokiaľ to nebude nevyhnutne nutné.

Jej prechod z privilegovaného sveta kráľovského dvora do sveta obyčajných ľudí nebol ľahký. Musela sa naučiť veľa vecí a myslieť na všetky situácie, ktorým sa vystavuje. Už žiadne drahé veci, sluhovia, či kráľovské privítanie kdekoľvek, kam prišla. Naučila sa brániť, vyhýbať sa nebezpečenstvu a hlavne predvídať. Nikdy nepreceňovala svoje sily a nepodceňovala nepriateľove. Vedela, aký je Raganhar mocný. Keď prišla k svojmu bytu, nevošla doň priamo. Zaliezla do malej kaviarne a dve hodiny pozorovala budovu, či neuvidí niečo podozrivé.

Za ten čas do nej vošli traja ľudia, dvaja vyšli a jedno dieťa sa vrátilo zo školy. V jej byte sa nepohli záclony, ani nespozorovala žiadny tieň. Skontrolovala ulicu. Relatívne pokojná. Zaplatila za kávu, vyšla von a trielila k svojmu bytu.

Len čo vošla do budovy, prepadla ju zlá predtucha. Srdce jej bilo na poplach a prebúdzali sa v nej predátorské inštinkty.

Zadychčane stúpala po schodoch. Niečo nie je v poriadku, uvedomila si. Vedela to, no napriek tomu pokračovala v ceste. Na treťom poschodí jej nos zachytil nezameniteľný pach – krv! Veľa krvi! Rozbehla sa ako o život, nie však preč, ale smerom k miestu, odkiaľ tekutinu cítila. Rýchlo ju analyzovala a vydesila sa ešte viac. Muž, upír, tisícročia života! Krv mocná ako svet!

Dobehla k svojmu bytu. Dvere boli rozrazené a zasychala na nich krv.

„Nie!“ vykríkla.

Krvavá stopa však mierila z jej bytu smerom hore. Bez rozmýšľania sa tam vybrala. Pozerala sa pod seba a žasla nad množstvom preliatej krvi. Čo sa tu stalo?

Keď prišla na piate poschodie, krv odrazu zmizla. Žiadne telo, ani poranený upír. Už-už sa chystala nejakým kúzlom zistiť, prečo je všade krv, keď za sebou začula kroky. Než sa však otočila, zaznel výstrel a v hrudi pocítila bodnutie. Jej telo sa hneď sústredilo na zranenie, preto nevydržalo ďalší útok v podobe čohosi tvrdého, čo jej pristálo na hlave. Bezmocne klesla na zem a vedomie ju opustilo.

Kathrine zastonala. V hrudi ju pálilo a hlava jej išla vybuchnúť. Uvedomovala si mierne pohupovanie a čosi nepríjemné na rukách. Pomaly sa jej vyjasňovala myseľ. Rozlepila oči, ale tie nič nevideli. Chvíľu im trvalo, kým sa prispôsobia tme. Do nosa jej udrel pach výfuku a nevetraného priestoru. Podľa hluku a natriasania pochopila, že sa zrejme vezie v nejakom aute, pravdepodobne v dodávke. Sedela na tvrdej podlahe a ruky mala spútané a zviazané nad hlavou.

Jej telo bolo primladé, aby sa zregenerovalo rýchlo, takže v hrudi stále cítila zranenie a vzadu na hlave jej zasychala krv.

Sakra! Snáď ju ten neandertálec neuniesol takto?! Pomrvila sa, zatrhala za putá. Držali pevne. Nikdy sa neoslobodí. Zavrela oči a keď ich otvorila, už videla aj v tme. Zvýskla.

Pred ňou sedel na zemi takisto spútaný upír, s rukami nad hlavou a oblečením nasiaknutým krvou, na niektorých miestach prerezaným, alebo prestreleným. Čierne vlasy mu padali do čela, no aj tak ho spoznala. Raganhar!

Svojím krikom ho musela prebrať, lebo zavrčal a inštinktívne trhol putami. Zreval od bezmocnosti. Kathrine viac trápili jeho rany. Ak ešte krváca, môže umrieť. Nebola taká sadistka, aby ju to nechalo chladnou.

„Môj pane?“ oslovila ho potichu.

Nero si až vtedy všimol, že nie je sám. Pozrel smerom, odkiaľ vychádzal tichý ženský hlások.

„Môj pane, ste v poriadku?“ opýtala sa ho neznáma žena. Jej tvár bola skrivená bolesťou a vlasy strapaté. Oslovovala ho môj pane. Odkašľal si.

„Prežijem to,“ povedal potichu a tiež premáhal bolesť. „Čo vy?“

„Hm... podobne,“ odpovedala, trochu prekvapená tým, že jej nevynadal.

„Ste upírka?“ opýtal sa jej, aby sa uistil, s kým jedná.

Kathrine vyvalila oči. Nespoznáva ju? Naozaj sa tak dobre zamaskovala? Ale ak ju neuniesol on, kto teda?!

„Ja... áno. Čo sa vám stalo? A kde to sme?“ pokúsila sa zistiť, aká je ich súčasná situácia.

Nero pokrútil hlavou. „Neviem. Sledovali ma dlho, potom ma dostali. Bojoval som, ale bolo ich priveľa. Myslím, že ide o lovcov.“

„To vidím. Ste poriadne doriadený. Máte bolesti?“

„Nič hrozné. Ale vy vyzeráte zle. Čo vám urobili?“

Kathrine sa pomrvila, aby uľavila bolesti v hrudi, ale nepomohlo to. „Strelili mi do hrude a ovalili po hlave,“ posťažovala sa a uvažovala, ako je možné, že jej nenadáva. Jediná možnosť bola, že ju nespoznáva. Ale to predsa nie je možné... Alebo...?

Veľkráľ zanadával. Neznášal, keď niekto ubližoval jeho poddaným. Zvlášť niekomu tak krehkému, ako žena pred ním. Cítil vo vzduchu jej zasychajúcu krv.

„Môj pane, čo ste robili v Liverpoole?“ opýtala sa opatrne. „A hlavne sám?“

Nero sa zamračil. Pravda je taká, že bol preveriť ďalšiu podozrivú adresu, keď si uvedomil, že ho niekto sleduje. Len čo vošiel do budovy, skupina troch lovcov sa naňho vrhla a ďalší traja im prišli na pomoc neskôr. Bojovali dlho a kruto, kým nakoniec nevydržal nápor a ovalili ho čímsi po hlave. Zobudil sa tu.

„Súkromné záležitosti,“ odpovedal vyhýbavo. „Nechápem, ako nás mohli tak ľahko dostať. Kde chytili vás?“

„Hm... u mňa v byte.“ Čosi jej napadlo. „Myslím, že šli po mne. Určite o mne vedeli, lebo som pravidelne brala balíčky krvi z nemocnice. Ach, pane, veľmi ma to mrzí! Vy ste sa im len priplietli do cesty!“

Skvelé! Kathrine by sa najradšej vyfackala za svoju nedôslednosť. Tak sa bála upírov, že sa zabudla chrániť pred lovcami, ktorí odmietli mier medzi ľuďmi a upírmi. Keď Raganhar zistí, kto naozaj je, zabije ju! Zaskučala.

„Bolí vás to?“ spozornel Nero.

„Trochu,“ priznala. „Ale nekrvácam. Čo vy? Kedy ste naposledy jedli?“

„Včera.“

„To nie je dobré!“ zhrozila sa. Upír ako on by mal jesť každý deň!

„Upokojte sa, nie je to nič vážne. Ako sa voláte?“

Kathrine sa mykla. Vystrašene mu pozrela do modrých očí. Povie mu pravdu? Nie, nemôže. Nedokázala by to. „Karen,“ odpovedala podľa mena, ktoré mala vo falošných dokladoch. „Volám sa Karen.“

„Teší ma, Karen,“ pokúsil sa o úsmev, aby ju rozptýlil. „Mali by sme sa odtiaľto dostať, čo poviete?“

Prikývla. „Ale ako? Nechcem byť drzá, ale v tomto stave nezložíme ani priemerného človeka.“ Znovu trhla putami, ale len si privodila nový príval bolesti. Zasyčala.

„Karen?“ oslovil ju Nero s obavami. „Vy ste kedy jedli?“

Prudko sa nadýchla. „Dnes. Nevšímajte si ma, to len...“ zatla zuby, aby neskríkla. „Som mladá. Moje telo si ešte zvyká.“ Kým upír žije svoj ľudský život a než vstúpi do nesmrteľnosti, je slabý. Slabší než ostatní jeho druhu.

Nero tiež zatrhal putami. Je síce silný upír, ale strata krvi a zranenia si vybrali svoju daň v podobe oslabenia jeho fyzickej aj magickej sily.

„Je to márne,“ vzdychla porazene. „Pripravili sa na nás.“

„Nenechám sa zabiť tými hlupákmi! Dostaneme sa z toho!“

Kathrine sa smutne pousmiala. „Ste veľkráľ. Vás možno pustia. Vedia, že by si pohnevali najsilnejších upírov, keby vás zabili. Skúste s nimi vyjednávať,“ poradila mu.

Nero sa mračil. „Hovoríte, akoby ste sa chceli nechať zabiť.“

Mykla plecami a sykla od bolesti. „Som len radová upírka. Čo tam po jednom živote?“

„Ste upírka a tým moja poddaná! A ja sa o svoj ľud starám Karen! Obaja sa z toho dostaneme živí!“ trval na svojom.

Vzdychla si, ale nehádala sa. S veľkráľom sa nemá prieť.

Viezli sa ešte vyše hodiny, kým auto začalo spomaľovať, až úplne zastalo. Kathrine sa takmer zahojila rana a Nero bol skoro celý v poriadku, až na pár škrabancov. Obaja však zúfalo potrebovali krv.

Dvere na dodávke sa otvorili a dnu preniklo mesačné svetlo. Upíri zažmurkali a potom uvideli svojich únoscov. Boli to piati muži, všetci mladí a na prvý pohľad mocní. Všade, kam sa pozreli, mali zbrane a niektoré mierili na nich.

Kathrine sa príšerne preľakla, lebo jej najhoršie obavy sa naplnili. Stáli zoči-voči lovcom.

„Ray, ty zbabelý potkan, myslel som si, že si už skapal!“ prskol Nero znechutene a tým ju ešte viac vydesil. Oni sa poznajú?!

Jeden z lovcov, zrejme ich vodca, sa škaredo usmial. „To isté som si o tebe myslel aj ja. Veľká škoda, však?“

„Naozaj veľká. Teraz nás pekne pusť a ja ti možno neublížim.“

Ray sa zasmial a jeho druhovia ako na povel tiež. Kathrine si ich poriadne prezerala. Jej zmysly jej napovedali, že majú okolo dvadsaťpäť až tridsať rokov a nie sú príbuzní. Ich krv bola však posilnená mágiou lovcov. Sú to zabijaci, to je jasné. A vo svojej práci sú dobrí.

„Stále si vtipný Nero. Až mi bude ľúto, keď ťa zabijem.“

To už bolo na Kathrine veľa. Bohovia, veď oni si tykajú! A lovec ho oslovuje Nero! Tak si ho nedovolila oslovovať ani ona! Teda, niežeby to nebolo jeho meno. Raganhar sa narodil veľmi dávno, tak ako jeho bratia, a mnoho mien odvtedy zaniklo. Tak ako ostatní upíri, aj on si meno menil podľa doby. Oficiálne používa Raganhar, ale skrátene je to proste Nero. Ani jeho bratia nepoužívajú svoje pôvodné mená. Alexandros sa skracoval na Alec, Dareios na Dario a Iustus na Justin. Piaty, neoficiálny kráľ, sa pôvodne volal Andreas, neskôr Andrew, ale aj to skracovali na Drew.

„Toto je medzi nami, Ray,“ snažil sa mu dohovoriť. „Aspoň ju nechaj ísť.“

Kathrine bola prekvapená toľkou obetavosťou. Raganharova tvár však prezrádzala, že to myslí naozaj vážne.

„Nechať nažive nepriateľa? Ale Nero, za koho ma máš? Aj ona je obyčajný škodca, ktorý vysáva naše zásoby krvi.“

„Aj my chceme len žiť,“ povedala Kathrine potichu. „Nezabíjame, len si berieme balíky krvi. Tak ako vy zabíjate zvieratá pre jedlo, aj my robíme len to, čo musíme, aby sme prežili.“

Nero bol prekvapený jej odvahou prehovoriť. Na chvíľu si dovolil pozrieť na Karen. V mesačnom svetle bola nádherná. Jej jemná pokožka v nočnej temnote žiarila a šedé oči sa leskli ako drahokamy. Jemné zlaté vlasy jej prefukoval slabý vietor. Aj keď sedela, videl, že je nižšia, nemohla mať viac ako stošesťdesiat centimetrov. Jej kabát bol rozopnutý a odhaľoval ženské krivky. Nebola vychudnutá, mala všetky správne proporcie. Pomyslel na to, že by ich veľmi rád preskúmal. Teda ak nebude mŕtvy. To by mohla byť neprekonateľná prekážka.

„Ste paraziti, ktorí patria do hrobu!“ opáčil jej Ray a oči mu blýskali hnevom. „A ja nebudem mať pokoj, kým nepadne aj posledný nemŕtvy!“

Radšej zavrela ústa. Tohto neobmäkčí. Očami hľadala oporu u Raganhara a aj na ňom bolo vidieť, že je zúfalý.

„Pôjde po tebe celé spoločenstvo, ak ma zabiješ,“ argumentoval veľkráľ.

„Na to sa už veľmi teším. Skutočne nepoznám iný spôsob, ako tie krysy vylákať do boja.“

„Ty odporný slizký...“

„Pozor na slová, Nero,“ varoval ho lovec. „Stačí jeden príkaz a budeš na kusy!“

„Čo od nás chcete?“ opýtala sa Kathrine skľúčene.

Ray sa usmial a vošiel do auta k nim. Obrátil sa čelom k utajenej veľkráľovnej a rukou ju pohladil po líci. Znechutene uhla.

„Škoda takej peknej tváričky,“ povedal.

„Nedotýkaj sa jej!“ okríkol ho Nero z opačnej strany.

Ray sa potmehúdsky usmial a ruku odtiahol. „Nemusíš sa báť mŕtvolka. Upírky ma nepriťahujú. Teba aj tvoju krásnu spoločníčku čaká čosi oveľa lepšie.“

Obom odstránil putá a po celý čas na nich mieril mačetou. Boli takí zoslabnutí, že by sa mu nikdy neodvážili postaviť.

Lovec sa vrátil k svojim spoločníkom a naposledy si premeral oboch upírov. „Von z auta!“ prikázal im.

Nero pomohol Kathrine zoskočiť na cestu a povzbudivo jej zovrel ruku. V napätí čakali, čo im urobia.

„Vitajte v našom výcvikovom tábore!“ vyhlásil Ray slávnostne a nastúpil do dodávky. „Viete, niektorí naši lovci ešte nemali možnosť zacvičiť si na skutočných upíroch,“ vysvetlil škodoradostne. „Dnes sa to zmení.“ S tým zabuchol dvere a dodávka odfičala rýchlosťou blesku.