Temná prísaha 3

Kathrine s Nerom osameli na rovnej asfaltovej ceste tiahnucej sa odnikiaľ nikam a všade naokolo bol hustý les. Mesiac a hviezdy sa stali ich jediným zdrojom svetla.

„Tak... a čo teraz?“ opýtala sa Kathrine opatrne.

Nero váhal. „Povedal, že sme v ich výcvikovom tábore. Vieš, čo to znamená?“ obrátil sa na ňu. „Sme lovná zver. Nezabil nás, lebo na nás chcú trénovať,“ povedal jej celú pravdu a odhadoval ich šance. 

Jej oči sa rozšírili od hrôzy. „Prosím? Ale... ale... čo budeme robiť?“

Upokojujúco jej zovrel studenú dlaň. „Pokúsime sa nájsť cestu z tohto miesta a nenecháme sa zabiť.“

Preglgla. Pozeral sa na ňu už dlhú dobu, ale nespoznal ju. Vydýchla si. Netuší, kto je. A kým to nezistí, je relatívne v bezpečí. Prikývla. „Máte nejaký nápad, môj pane? Lebo ja na takéto niečo nie som cvičená.“

„Neostáva nám nič iné, než sa pohnúť niektorým smerom. Nevieme ani, kde sme. O chvíľu bude okolie plné lovcov. Zídeme z cesty,“ rozhodol nakoniec.

Kathrine sa ten nápad nepozdával, ale nedovolila si namietať. Je to predsa veľkráľ. A navyše aj jej nahnevaný manžel. Najhoršia kombinácia. Poslušne ho nasledovala do hustého porastu kríkov, ktoré jej hneď dotrhali kabát aj nohavice. Ešte stále pociťovala bolesť po guľke, ale ani za nič by si to nepriznala. Predierala sa konármi a zakopávala o korene stromov.

Nero si prehľadal vrecká, ale vzali mu mobil aj zbrane. Myšlienkami privolával Evie, no ani to nezaberalo. Najväčšie starosti mu však robila upírka za ním. Na jej strnulých pohyboch spoznal, že je slabá a nutne potrebuje krv. Tak ako aj on. Každú chvíľu sa prinútil zastaviť a počkať na ňu, hoci sa vážne obával o ich životy.

„Kto je ten lovec? Ako to, že ho poznáte?“ odvážila sa nakoniec opýtať, aby odviedla svoju pozornosť od bolesti.

Nero si vzdychol a podržal pružnú vetvu, aby mohla prejsť. „Ray po kráľovskej rodine ide už storočia. Bojujeme spolu veľmi často a stále je to nerozhodne.“

„Storočia? Myslela som si, že lovci žijú len ľudské životy...“ Sú to koniec-koncov ľudia, zlákaní radikálmi, pozostatkami inkvizítorov.

„Drvivá väčšina áno, ale tí najlepší sú zasvätení do tajnej mágie nesmrteľnosti. Ray ovláda niekoľko stoviek lovcov, ktorí po nás idú.“

„Má aj nejaké schopnosti?“

„Všetky, ktoré majú bežní lovci. Ibaže on s nimi trénuje o pár storočí dlhšie.“

Zachvela sa. To neznelo dobre. „Takže teraz... na nás budú trénovať všetci jeho lovci?“

Radšej neodpovedal, no ona si odpoveď domyslela. Naprázdno preglgla a nasledovala ho stále hlbšie a hlbšie do lesa. Predierali sa kríkmi a tŕním a takmer vôbec nevideli pred seba. Kathrine bola taká hladná po krvi, že si začínala jasne uvedomovať pulzujúcu žilu na Raganharovom krku a zbiehali sa jej sliny. Bolestne zaskučala. Toto nemôže dopadnúť dobre...

Nero sa po čase otočil, aby ju skontroloval a pristihol ju civieť na jeho krk. „Karen? Karen, sústreď sa!“ chytil ju za plecia.

Kathrine pokrútila hlavou, aby sa spamätala. Zošalela som! „Prepáčte,“ zašomrala ospravedlnenie.

„Už sa tvoje zranenie zahojilo?“ zaujímal sa.

„Neviem,“ mykla plecami.

„Môžem sa pozrieť?“

Vyvalila oči. „Prečo? Nie, počkajte, ja si to skontrolujem!“ vytrhla sa mu a začala si rozopínať kabát. Skrehnuté prsty sa jej však tak triasli, že sotva odopla jeden gombík. Nero vycítil jej strach.

„Nechaj to tak,“ odstrčil jej prsty a sám ju rozopol. Pod kabátom mala jednoduchú bielu košeľu nasiaknutú krvou. Hneď sa mu začali zbiehať slinky. Bohovia, jej krv voňala nesmierne dobre. A on bol hladný...

Kathrine bola ako obarená, keď sa jej dotkol. Nemohla nič robiť, je to predsa najvyšší kráľ. Trpiteľsky znášala jeho hladný pohľad a skoro zvýskla, keď jej rozopol košeľu. Stála pred ním len v podprsenke.

Nero obdivne hľadel na jej nádherne oblé prsia ukryté pod farebnou čipkou a chvíľu nevedel, prečo je vlastne pred ním rozopnutá. Aj tu bola jej pokožka hladká a bledá. Priam ho volala, aby sa jej dotkol. Precitol, až keď zbadal zaschnutú krv blízko pri jej srdci. Miesto, kde sa guľka prevŕtala cez kožu bolo jasne červené a pokryté tenkou kožou, rana nekrvácala. Guľku už nevyberú, ale to nebude potrebné. Upírska krv rozloží všetko, čo do tela nepatrí, a neskôr bezbolestne vylúči.

„Dobre, najhoršie je preč,“ vydýchol si a dotkol sa jej hrude dvoma prstami. Prudko nasala vzduch. Akoby ňou prešiel elektrický prúd, keď pocítila jeho teplo na sebe. A to sa jej sotva dotkol. Mala chuť zastonať, keď sa odtiahol a začal ju zapínať. Jeho žila sa ocitla blízko jej nosa. Pootvorila ústa.

No tak, ovládaj sa! kázala si v duchu. Je slabý ako ty a je to veľkráľ. Jej upírska lojalita a výchova ju nútili myslieť hlavne naňho a na jeho prežitie. Ale ten hlad bol obrovský...

Nero ju starostlivo pozapínal a zamyslel sa nad ich situáciou. Je jasné, že v tomto stave ďaleko nezájdu a slnko ich cez deň upraží s takouto nízkou hladinou požitej krvi. Ray a jeho učenci už určite pátrajú. Nie, nemôžu ich nájsť. To by bol koniec. A nech sa prepadne, ak nakoniec umrie rukou obyčajného lovca!

Evie s Lukasom práve dojedli večeru, keď sa do jedálne ich luxusného bytu v centre Londýna premiestnila na pohľad mladá žena. Neobvyklé krídla jej hneď zmizli. Medené kučery jej neposlušne rámovali bledú tvár a oči s červenými dúhovkami mala zúžené. Fľochla pohľadom po anjeloch a zložila si ruky na prsiach.

„Vy vážne chcete koniec sveta?!“ oborila sa na nich.

Evie si nezáživne odpila z džúsu a pokojne sa oprela na stoličke. „Ahoj Carys, vitaj u nás,“ pozdravila ju. Lukas jej rovnako pokojne kývol.

Carys sa oprela o stenu a zafučala. „Čo ste si mysleli, že robíte, keď ste ho za ňou poslali?! Viete, kde teraz sú?“

„Isteže to vieme,“ povedal Lukas a odhryzol si zo sušienky.

„A? Čo urobíte? Ak ho zabijú, môj otec ani len nedostane príležitosť zničiť svet! Ako to tu mám napraviť, keď mi len kazíte prácu?!“ sťažovala sa. Prežila toho dosť, aby sa obávala. Riskovala všetko a všetkého sa vzdala, aby zabránila katastrofe. Evie aj Lukas jej to videli na očiach.

„Nehrozí len tvoja verzia konca sveta, Carys,“ vysvetľoval Lukas. „Je tu veľa možností.“

„A vy ste otvorili ďalšiu! Keby sa nestretli, nikdy by nehrozila vojna zo strany lovcov! Uvedomujete si, že ak ho zabijú...“

„Áno, uvedomujeme,“ prerušila ju Evie. „Ale ak sa tak nestane, máme jednu veľkú výhodu. Nemusíš sa báť, dohliadame na to. Potrebujeme tie udalosti. Potrebujeme Raya, Kathrine a hlavne Abigail!“

„Vieš, kam povedie Kathrinina prítomnosť na kráľovskom dvore?“ hádala sa Carys.

„Áno, aj s tým rátame. Všetky aspekty sme zvážili, nemusíš sa báť. A máme aj Drakeovu podporu. Dopadne to dobre.“

Carys zavrčala. „Ani Drake nevidí a nevie všetko!“ sykla. „Nemôžem bojovať na toľkých frontoch! Vieš vôbec, koľko osudov musím sledovať?“

„Obe vieme, že tiež zasahuješ, aj keď by si nemala.“

Zháčila sa. „O čom to hovoríš?“

„Napríklad o Jewel,“ Evie zaťala do živého. „Naučila si ju mágii. Potom Elowen. Trey. A neviem o čo sa pokúšaš s jeho synmi, ale buď opatrná. Och, a vrchol všetkého...“

„Dobre, dobre, zasahujem!“ vzdala sa. „Ale ja sa snažím zabrániť apokalypse!“

„To aj my.“

Carys by sa aj ďalej hádala, ale Lukas zavrel oči a pocítil blízkosť mocného anjela „Hm, radšej by si mala ísť. Drake je na ceste sem,“ varoval ju.

Nezvaná návštevníčka zbledla a hneď sa odmiestnila. Ani nie minútu po nej sa k nim premiestnil Drake, aby prebrali novinky. Prítomnosť nahnevaného anjela ani len nepocítil...

„Ako to ide?“ opýtal sa a ponúkol sa pivom z chladničky. Drzo sa posadil za stôl a ležérne si vyložil nohy.

„Menšie problémy, ale pôjde to,“ mykol plecami Lukas. „Čo ty? Vidíš niečo?“

„Len to, čo vždy. Úprimne, mám zimomriavky z toho, že naša budúcnosť je v rukách Abigail. Ale asi som dosť starý, aby som sa poučil. Veľké veci sú vždy na útlych pleciach.“

„Vlastná skúsenosť?“ nadvihla obočie Evie.

Prikývol. „Čiastočne. Ale je možné, že sa to nestane. Nikdy nevieš.“

Evie aj Lukas, ktorí si mocného anjela síce vážili, neznášali jeho cynický postoj a zahmlené informácie. Sami videli budúcnosť, v istom ohľade viac ako on, ale opraty vždy držal Drake. Len on pozná skutočný zmysel vecí a len on vedel odhadnúť dopad každého jedného činu na budúcnosť sveta.

„Hm... mimochodom, bol si už za Winter?“ opýtala sa znudene, aj keď odpoveď mohla vážne ovplyvniť mnoho osudov.

Drake sa ešte cynickejšie zaškeril. „Nemám potrebu navštíviť ju. Osobne si myslím, že ma ani nemá rada, ale nikomu to nepovedzte.“

Lukas pretočil oči. „Nemá rada nikoho. Máme za ňou zájsť my?“

„Isteže nie. Nikto za ňou nepôjde. Jej služby nie sú nutné.“

„Ale,“ chcela sa hádať Evie, no zmĺkla pri pohľade do jeho veselých šarlátových očí. „Ty si šéf,“ zamrmlala.

„A keď sme už pri tom, budem chvíľu mimo ostrovov. Zvládnete to tu bez katastrofy?“

„Akoby sme boli malé deti.“

Usmial sa. „A nie ste? Cukríky moje, nemáte ani tisícročie a mne by ste na torte – a to by musela byť mega torta – museli zapáliť okolo desaťtisíc sviečok. Plus – mínus.“

„Vieš, že to číslo neustále meníš?“ pripomenul mu Lukas.

Drake mávol rukou. „Po piatich tisícoch ťa to prestane baviť počítať a vy ste si tu na Zemi vytvorili taký hlúpy systém...“

Evie zagúľala očami. „Choď a dohliadni na tú hlúpu múmiu. Naozaj nechápem, prečo nechceš použiť Winterino väzenie.“

Väzenie, alebo kryokomora, u vládkyne zimy niekde na severnom póle, je väzením pre najhoršie a najzatracovanejšie existencie už tisíce rokov. Podľa Evie aj Lukasa by doň mali poslať ďalšieho zločinca, ale ak bol Drake proti... neostávalo im nič iné, ako sa pozerať a čakať, čo sa z toho vyvinie.

„Už je aj tak dosť preplnené.“

„Povieš nám niekedy aké plány kuješ pre svet?“ Lukas si zložil ruky na prsiach.

„Dohliadnite na tú vec,“ prikázal im namiesto odpovede Drake a odmiestnil sa.

„Naozaj nenávidím, keď to robí,“ zafučala Evie.