Temná prísaha 4

Kathrine a Nero boli prenasledovaní. Najskôr si mysleli, že ten čudný šuchot okolo nich je vietor, ale keď sa ozvali výstrely, vedeli, že ide do tuhého. Vysilení a dezorientovaní sa pustili do behu cez les. Prenasledovala ich minimálne desiatka ozbrojených lovcov a stále sa približovali. 

Kathrine zaostávala a Nero ju ustarane ťahal za sebou. Takto im nikdy neujdú. On možno bol zvyknutý na extrémne podmienky, ale bolo jasné, že ona nie. Sťažka dýchala a na čele sa jej perlil pot. Bola ešte bledšia ako predtým.

„Pane,“ vzdychla a prinútila ho zastaviť. „Takto sa nám to nepodarí. Choďte, zdržia sa pri mne.“ Aspoň to mu dlhovala.

Nero rázne pokrútil hlavou. „Ani náhodou! Pohni sa! Nájdeme si nejaký úkryt.“

Kathrine dojala jeho starostlivosť. Na druhej strane ale vedela, že mu bude na príťaž. „Prosím, pane. Zachráňte sa.“

Nero sa bez slova otočil a vliekol ju za sebou. „Už len kúsok. Sľubujem. Tu niekde sa bude dať ukryť, vidíš? Terén je skoro nepriechodný, nebudú očakávať, že unavení a slabí pustíme tadiaľto.“

Viedol ju po strmých skaliskách porastených machom a zakrpatenými stromami a radšej sa neobzeral. Ani on už nevládal. „Karen, vzchop sa! Prisahám, že keď budeme preč, pozvem ťa do tej najdrahšej reštaurácie v Liverpoole a ako dezert si dáme čašníka aj s kuchárom.“

Zasmiala sa a zozbierala v sebe trochu sily. Bežali ďalej. Vbehli na skalnatý terén, na ktorom rástli len plazivé rastliny a hľadali úkryt. Nero ho nakoniec našiel. Uprostred hromady kamenia uvidel tmavú dutinu, ktorá by ich mohla ochrániť. Zatiahol tam Kathrine a rýchlo drobnú jaskyňu sám skontroloval. Vchod bol úzky, ale vnútri sa rozširovala. Bolo tam sucho, hoci trochu zima.

„Poď,“ natiahol k nej ruku. „Schováme sa.“

Kathrine zaváhala. Skončiť v tmavej jaskyni, slabá a bezbranná s Nerom nebolo na jej zozname plánov do budúcnosti. A ešte stále hrozilo, že ju spozná.

Za nimi sa ozvali výstrely. Rýchlo si to v hlave prebrala a vybrala si menšie zlo. Vliezla do tmy s Nerom v závese a zviezla sa na zem o niečo ďalej, aby ich neuvideli, keby náhodou nazreli dnu.

Nero naposledy skontroloval okolie a keď uvidel svetlo silných bateriek, stiahol sa a prehmatával jaskyňu. Musel sa trochu skrčiť, aby si neudrel hlavu. Podľa sluchu našiel Kathrine a prisadol si k nej. Obaja namáhavo dýchali.

„M-myslíte, že nás tu nenájdu, môj pane?“ opýtala sa vystrašene.

„Túto plošinu obchádzajú. Nepredpokladali, že by sme takýto terén zvládli. Sme v bezpečí,“ odpovedal jej sebaisto.

Trochu si vydýchla a stočila sa do klbka. Unavene si oprela čelo o kolená. „Ako sa odtiaľto dostaneme?“

„Počkáme do najbližšej noci. Možno sa nám podarí vykĺznuť odtiaľto. Aj keď vôbec netuším, kde sme.“

Na to nepovedala nič. Ich šance sú mizivé a trápilo ju, že je to hlavne jej vina. Prišiel za ňou a preto ich chytili. Bude mať na svedomí smrť veľkráľa a to len pre svoju zatrpknutosť.

„Vydržíš dovtedy?“ opýtal sa.

„Myslím, že áno. Ale čo vy?“

Mávol rukou, no v tme toho veľa nevidela. „Nič, čo by som nezvládol.“

„Je mi to tak ľúto, môj pane. Mala som byť opatrnejšia.“

„Nie je to tvoja vina, Karen,“ chlácholil ju a v tme nahmatal jej ľadovú ruku. Triasla sa a tak ju jemne zovrel. „Lovci sú mocní a niekedy na nich nestačíme.“

Smrkla. „Ale ohrozila som aj vás. Ste veľkráľ.“

Mykol plecami. „Som bytosť ako ty. Obaja máme rovnaké právo na život a musíme čeliť problémom rovnako.“

Prekvapil ju. Nepripadal jej povýšenecký. Vlastne bol úplne normálny, ak sa to dá povedať o niekoľko tisícročnom korunovanom upírovi. „Ako to, že ste nemali ochranku? Je to nebezpečné.“

Zachechtal sa. „Riešil som osobné problémy a pricestoval som inkognito.“

Skrútilo jej žalúdok. Všetko kvôli nej... „Vaši bratia vás budú istotne hľadať.“

Nero upieral oči do temnoty. „Moji bratia a ja... naše vzťahy už nie sú, ako bývali. Sám som sa do toho namočil, sám si musím pomôcť.“

„Ale vaša rodina...“

„Moja rodina sa kúsok po kúsku rozpadá, Karen,“ priznal potichu. Akýsi pocit v jeho vnútri ho nútil konečne priznať tú desivú pravdu, ktorú už všetci poznali, len ju nik ešte nahlas nevyslovil. „Alec sa neustále venuje politike a cestuje po svete. Nevidel som ho už niekoľko mesiacov. Dario sa každého stráni a neverí ani vlastnému tieňu po tom, čo ho pred stovkami rokov zradila jediná žena, ktorú kedy miloval. Justin s nami nehovorí a my mu klameme, aby nezistil niečo, čo mal vedieť už dávno. Drew za nás všetkých rieši kráľovské záležitosti a už mu to lezie na mozog. Abigail je už šesť rokov len duch pohybujúci sa pri nás. Ja myslím len na svoju pomstu tej, ktorú ani poriadne nepoznám.“

Kathrine mlčala. Išli z neho surové emócie, ktoré dlho potláčal. Cítila to. Prenikali jej nosom a ukladali sa do pamäte. Áno, vedelo sa, že kráľovská rodina delí sily. Bratia sa vzdialili. Sestra sa zmenila. Odkašľala si. „Stále hľadáte Kathrine, môj pane?“ odvážila sa opýtať.

Nero stuhol a po chvíli sa zmohol na chrapľavé „Áno.“

Kathrine ovládla tlkot srdca a hľadela do temnoty. Ruch okolo nich ustal. „Ale ešte ste ju nenašli,“ hádala.

„Nie. Tá potvora je dobrá. Určite je niekde ďaleko. A ja trčím tu.“

Preglgla. „Prečo sa naháňate za niekým, koho nenávidíte? Nechcem byť nezdvorilá, ale dala jasne najavo... čo si myslí. Prečo ju nenecháte tak?“

Odfrkol si. „Urazila mňa a aj dvor. Za to zaplatí.“ Vlastne ho netrápilo, že spôsobila škandál. Chcel osobnú pomstu. Chcel ju nájsť, odtiahnuť k sebe do paláca a vrátiť jej každý deň, ktorý myslel na to, ako ho urazila.

„Videli ste ju od svadby?“ kula železo za horúca.

„Nie,“ priznal skleslo. „Vždy mi ubzikla. Mrcha malá. Ani poriadne neviem, ako vyzerá.“

„Skutočne? Tak ako ju chcete nájsť?“

„Pamätám si vysokú chudú postavu a chuchvalec čiernych vlasov. A predpokladám, že keď ju nájdem, začne utekať.“

Kathrine sa stočila do klbka. Nevie, ako jeho manželka vyzerá. Dokáže sa však ona pretvarovať tak, aby to nezistil? Jemne sa dotkla jeho pleca a bola rada, že v tme si nevidia do tváre. „Nenávisť možno nie je tá správna emócia, ktorá nás má poháňať vpred.“

Prudko sa nadýchol nad jej nevinným dotykom. Karen mala jemnú, ženskú vôňu a túžil sa dotknúť jej pokožky. Sakra, chcel ju nahú celú, pod sebou, nad sebou, opretú o stenu... poposadil sa, lebo mu bolo odrazu tesno v nohaviciach. „Koľko máš rokov, Karen?“ opýtal sa. Vedel, že je mladá. Povedala mu to. No občas mal pocit, že v sebe ukrýva viac múdrosti ako niektorí oveľa starší upíri.

Kathrine spozornela. Nemôže mu povedať, že má presne toľko, koľko jeho manželka, lebo by si rýchlo zrátal dve a dve. „Žijem svoj ľudský život,“ odpovedala neurčito. „Mám približne toľko, na koľko vyzerám.“ V podstate neklamala, starnúť prestala len prednedávnom.

„Taká mladá...“ zaklonil hlavu. „Bude ťa tvoja rodina hľadať?“

Smutne vzdychla. „Moja rodina ma zavrhla už dávno.“

„Tak niekto iný?“

Pokrútila hlavou. „Som sama, môj pane. Nebudem chýbať nikomu.“

Nero pocítil ľútosť nad touto osobou. Jemne jej hladil studenú, roztrasenú dlaň. „Ako dlho si sama?“

Mykla plecami a jemne smrkla. „Záleží na tom?“

„Záleží, Karen. Žiadny upír by nemal byť opomínaný, alebo zavrhnutý. Sme jedna rasa. Silná rasa. Keby sme nedržali spolu, dávno nás vyhladia.“

„A možno keby tí silní nekryli tých slabších, sme ešte silnejší,“ odfrkla si. Ona by rozhodne nebola z tých silných.

„Musíš byť naozaj znechutená životom, keď hovoríš takéto veci,“ skonštatoval. „Slabých máme chrániť a viesť ich k sile. Tak ako matka chráni svoje dieťa a potom ho vychováva, aby dokázalo žiť samo.“

Kathrine sa ironicky zasmiala. „Nemám právo hodnotiť život, keď som ho ani poriadne nežila. No vedzte, že sú matky, ktoré svoje dieťa vychovávajú k podradenosti a poslušnosti až takej, že keď nastane kríza, nezvládne to. Nie všetko je také, aké sa to vám, veľkráľom, snažia ukázať.“

Nero sa zamyslel nad jej slovami. „Si jedným z tých detí?“ opýtal sa opatrne a pocítil, že sa zachvela.

„To je jedno.“

Mlčali a načúvali zvukom zvonka. Vyzeralo to tak, že lovci sa odklonili z ich smeru, čo bolo dobré. No o chvíľu vyjde slnko, čo až také dobré nebolo. Uväzní ich tu na celý deň.

„Karen, my prežijeme. O to sa postarám,“ uisťoval ju znova po dlhej odmlke.

Neodpovedala, len si z jeho zovretia vytiahla dlaň a objala si kolená. Trápili ju výčitky. Je to jej vina. Keby neušla, nehľadal by ju a nechytili by ich lovci. Chcela mu povedať ako jej to je ľúto, ale slová sa jej zasekli v krku. Nebola schopná priznať svoju identitu. Ak existuje čo i len malá šanca na prežitie, nenechá si ju ujsť tým, že by ju neskôr uväznil on. Chcela slobodu. Potrebovala ju.

Vzdychla a zavrela oči. „Do súmraku odtiaľto nevyjdeme. Mali by sme sa vyspať, aby sme nabrali sily.“

Nero súhlasil. „Poď, opri sa o mňa. Bude ti pohodlnejšie.“

„Ja...“

„Karen, vykašli sa na tituly a urob, čo hovorím. Obom sa nám tak lepšie zaspí.“

„Ste veľkráľ,“ pípla, akoby na tom záležalo.

Nero si vzdychol, nahmatal ju v tme a pritiahol si ju na hruď. Trochu sa zviezol na zem, aby ich neboleli chrbty. Karenino telo bolo mäkké a teplé. Vábivé. Do nosa mu udrela jej osobitá vôňa a vyslala žilami oheň.

Kathrine celá stuhla. Ležala na hrudi svojho manžela, upíra, ktorý by ju najradšej videl mŕtvu, a cítila sa dobre ako už dávno nie. Je možné, že sa v ňom zmýlila? Povedali jej predsa, že je to násilný tyran, ktorý ju zbije, ak nebude poslúchať. Ale ako by násilný tyran mohol ochraňovať úplne neznámu osobu? Starať sa o jej pohodlie?

Trápená výčitkami a nezodpovedanými otázkami upadla do plytkého spánku.

Nero si nespomínal, kedy zaspal, ale keď znovu otvoril oči, všade bola tma. A mal pocit, akoby horel. Slabiny ho boleli ako nikdy. Nemusel trikrát hádať, aby vedel, prečo je to tak. Karen na ňom ležala celým svojím telom, jej lahodná vôňa mu plnila nozdry a svojím stredom sa dotýkala jeho stvrdnutého penisu. Zastonal. Čo tam po lovcoch, ona ho zabije!

„Karen,“ zašepkal. Jemne ju pohladil po chrbte. „Karen, vstávaj. Musíme pokračovať.“

Nepokojne sa pomrvila. Bola slabá a túžila po krvi. V opare spánku zacítila krv a perami hľadala jej zdroj. Áno, pulzujúca žila. Oblizla ju. Len kúsok... vycerila zúbky, no našťastie ju zastavilo zastonanie. Nero. Oči sa jej rozšírili a celá vydesená sa odtiahla najďalej ako to šlo. Udalosti predošlého dňa ju dostali do pohotovosti. Sakra, takmer som práve kusla vlastného manžela! Veľkráľa! „M-môj pane,“ prehovorila roztrasene. „Ospravedlňujem sa.“

„To nič, Karen. Poď ku mne, nech viem, kde si.“

Odmietla sa pohnúť. Jej manžel. Nenávidí ju. Lovci ich hľadajú. A žalúdok jej zvieralo ako nikdy. Objala sa rukami.

„Karen, povedz niečo.“ Nero sa k nej opatrne priblížil. Aj v tme bola bledá ako stena. Bál sa o ňu. Bola príliš krehká. A všetok jeho mozog bol momentálne medzi jeho nohami.

„Vypadnime odtiaľto.“ Vyštverala sa z jaskyne a vystrela sa vo svite mesiaca. Nero stál hneď za ňou.

„Pôjdeme pomaly,“ sľuboval jej.

Pokrútila hlavou. „Ja to zvládnem, môj pane.“

Pochyboval o tom. Vzal ju za ruku a viditeľne sebou trhla. „Karen, sotva stojíš.“

Neodpovedala. Mal pravdu. Možno bude lepšie, ak ju tu nechá. Zahnala ponuré myšlienky a vykročila vpred. „Poďme!“

Nero ju nasledoval.

Predierali sa stromami a hustými kríkmi. Boli celí ubolení a dorezaní. Rany sa im už nehojili tak rýchlo, ako by mali. Držali sa za ruky – nebyť toho, padnú od únavy. Kathrine by si to nepriznala, ale dodával jej silu na prežitie. Ona nemala poňatia, kam idú, no Nero sa vedel orientovať podľa hviezd a cieľavedome ich viedol na juh.

V polovici noci sa im už na tvárach perlil pot a sotva videli pred seba. Kládli nohu pred nohu a potkýnali sa ako opití. Nakoniec to Kathrine nevydržala a padla na zem. Stihla sa ho však pustiť.

Nero bol hneď pri nej, hladil ju po čele. „Karen, pozri sa na mňa,“ mrmlal potichu. Obava v jeho očiach bola taká úprimná...

„Nemôžem... už nevládzem,“ fňukla ako malé dieťa. Vedela, že je koniec. „Nechajte ma tu, môj pane,“ prosila ho. Aspoň to mu dlhovala. Všetko je len jej vina.

„Nie, to neurobím,“ pokrútil hlavou. Posadil sa k nej a uložil si jej hlavu do lona. Bohovia, to dievča sa celé trasie! Zovrel pery. Taká mladá, taká mladá, opakoval si, ale to jeho túžbu neznížilo. Avšak momentálne sa o ňu viac bál. Ležala na tvrdej zemi a to sa mu nepáčilo. Nedvihol jej mušiu váhu a celú ju k sebe privinul. To je lepšie. Usmial sa.

Kathrine nemala síl vzdorovať jeho objatiu. Hlava jej klesla na jeho rameno. Pulzujúca žila jej dráždila zmysly, ale ignorovala ju. Nemôže sa napiť od veľkráľa. Ale túliť sa k nemu môže, nie? Ach, bolo to také príjemné. V objatí jeho mocných svalov sa cítila bezpečne. Zlé, zlé, zlé! Kathrine, spamätaj sa! Nenávidí ťa!

Nero sa obával, že jej triaška nikdy neprejde. Musel ju nejako zabaviť. Odviesť pozornosť od slabosti. Zovrel ju pevnejšie v náručí. „Kde si vyrastala, Karen?“ opýtal sa. Sám sa čudoval, ako ho tá informácia zaujíma. Chcel o nej vedieť viac.

Nad odpoveďou sa zamyslela. „V Škandinávii,“ odpovedala pravdivo. Zhlboka nasávala jeho mužnú vôňu. Upokojovala ju.

Pohladil ju po chrbte. „Mala si ťažké detstvo?“ Podľa jej predošlého rozprávania odhadoval, že áno.

Vzdychla. „Ľahké nebolo, ale mala som strechu nad hlavou. A aj dostatok jedla.“

To mu nestačilo. „Čo tvoji rodičia? Akí k tebe boli oni?“

Odfrkla si. „Ľudia prechovávajú viac lásky k škodcom, než oni mali pre mňa.“ Nevedela, prečo mu to hovorí, ale akoby sa jej uľavilo. Chcela sa vyrozprávať. Chcela zo seba konečne dostať, čo bola nútená znášať. A kedy sa jej naskytne lepšia príležitosť, než teraz? Nero ju nepozná, nikdy viac sa neuvidia.

„Týrali ťa?“ opýtal sa hrozivo ticho. Bojoval so silným pocitom ochraňovať ju. A pomstiť ju, ak jej ktokoľvek skrivil čo i len jediný vlas.

Váhala dlhšie, než by mala.

„Karen? Odpovedz mi!“ Aj keby na nich mieril tucet lovcov, tú odpoveď z nej dostane! Je predsa veľkráľom. Potrestá tých bastardov! Teda ak prežije.

Nadvihla hlavu, aby mu mohla pozrieť do tváre. „Záleží na tom? Je to minulosť.“

Zatriasol ňou. „Karen, chcem to počuť. Hneď!“

Vyľakala sa jeho výrazu. „Oni... oni...“ zavrela oči. „Ubližovali mi,“ priznala so slzami v očiach. „Ich výchova bola príliš tvrdá. Neznášala som ju. A tak ma často trestali.“

Zovrel ju ešte mocnejšie. Len čo sa vráti do paláca, potrestá ich. „Kedy si od nich ušla?“

Smrkla. „Keď som mala devätnásť.“

Mocnými rukami ju tíšil a na viac sa nepýtal. Karen sa pomaly ukľudňovala. Bol by s ňou takto zostal až do rána, keby nezačul podozrivý lomoz. Nastražil uši. Áno, kúsok od nich praskali vetvičky a to znamenalo jediné. Lovci ich našli. „Karen, musíme ísť,“ šepol jej do ucha.

Celá sa napla. Vedela, čo tento tón znamená. Ibaže ona to nezvládne. Je na konci so silami. Vážne pozrela Nerovi do očí. „Obaja vieme, že som na príťaž, môj pane. Nechajte ma tu, aspoň ich zdržím.“

O tom nechcel ani počuť. Odhodlane oboch postavil na nohy. „Nie a už viac mi takéto veci nehovor! Buď prežijeme obaja, alebo ani jeden.“

Prosebne zaklipkala očami. Od detstva vštepovaná podriadenosť veľkráľom si vyberala svoju daň. „Nevidíte to? Neprejdem ani sto metrov a odpadnem.“

Zatriasol ňou. Mal pocit, že to musí robiť stále. „To mi je jedno. Vieš, čo lovci robia upírom?“ ťahal ju lesom. „Myslíš, že nás len tak milosrdne zabijú?“

Zaťala  zuby. Tušila, že naráža na Abigail. To, čo jej urobili, takmer vyvolalo novú vojnu. „Prežila som aj horšie.“ A naozaj, nevymýšľala si.

Nero sa ihneď zastavil a pozrel jej do úprimných šedých očí. „Čo ti vlastne urobili?“

Nadýchla sa, aby ho odbila, no ozval sa výstrel obaja sa sklonili k zemi. Nero ju prikryl vlastným telom.

„Prisahám, že som videl dve postavy,“ povedal lovec z diaľky.

„V tejto pustine by neprežili,“ hádal sa s ním iný. „Au, nedá sa tu ani chodiť.“

„Sú to upíri, majú lepšie schopnosti.“

„Sotva stoja na nohách. Hovorím ti, budú niekde pri ceste.“

Nero ani nedýchal, len upokojujúco hladil Karen. Tá sa cítila až príliš bezpečne. Nehybne ležali ďalšiu hodinu, kým dvojica lovcov odišla. Až potom sa odvážili pohnúť.

„No, dobrá správa je, že sa sústreďujú na cestu. Zlá správa, musíme sa pohybovať po neschodnom teréne,“ zažartoval Nero.

Kathrine pobavená nebola. „Kdekoľvek sme, priestor bude obkľúčený,“ zapojila mozgové bunky. Vedela predsa, ako sa správať. Keď ušla, musela sa spoliehať na svoj inštinkt prežitia. Aj po nej pátrali. A ako opustila Oslo? Dobehla na letisko skôr, než oni. To sa im v tomto prípade nepodarí.

„Podľa rozlohy a priemerného počtu lovcov na jednom mieste nebudú môcť strážiť celú oblasť,“ vyvrátil jej odhad.

Nehádala sa. Na to sa cítila príliš slabá a príliš mladá. Niežeby nemala vzdorovitú povahu, koniec-koncov sa vysmiala celému dvoru. Ale aby sa búrila, potrebuje silu a krv! Radšej nasledovala Nera bez ďalších pripomienok.

Až vychádzajúce slnko ich prinútilo hľadať si úkryt. Všetko ich bolelo a nohy sa im podlamovali. Túžba po krvi vzrastala. Keďže taký luxus ako jaskyňa nenašli, uspokojili sa s napadanými skalami podopretými kmeňom stromu. Bolo tam málo miesta a veľa medzier, ktoré boli nútení upchať jej aj jeho kabátom.

Nero vošiel dnu až keď slnko vyšlo. Upevnil kabát v medzere a obaja zostali v absolútnej tme. Kathrine sedela so skrčenými kolenami opretá o chladný kameň. Vo vzduchu bolo cítiť zaschnutú krv na jej tričku.

„Poď sem, Karen, nech sa tam nekrčíš,“ vyzval ju. Obom bude lepšie, ak sa k sebe pritisnú, aby sa mohli aspoň trochu vystrieť.

Kathrine nenávidela, ako ju oslovuje. „To je v poriadku, môj pane.“

Nero sa k nej natiahol a jednoducho ju k sebe dovliekol. Obaja si vystreli nohy. Kathrine sa opierala o jeho hruď a snažila sa uvažovať, čo ďalej. Ako prežijú a čo bude, keď prežijú? Podarí sa jej ujsť skôr, než príde na to, že je jeho manželka? A ak nie, na čo sa má pripraviť?

 „Nie je ti zima?“ opýtal sa znenazdajky Nero.

„Nie, môj pane,“ odvetila, ale klamala. Bola jej zima. Veľká zima.

Našťastie jej neuveril. Prinútil ju ľahnúť si na tvrdú zem tak, aby ležala na boku, a spredu sa k nej pritisol. Hneď to aj oľutoval. Nohavice sa mu napli na prasknutie a jej vôňa bola všade okolo neho.

„Pane, to nie je nutné,“ bránila sa podmaňujúcemu zovretiu.

„Proste to nechaj tak, Karen, a prestaň ma oslovovať môj pane,“ zavrčal na ňu ostrejšie, než chcel. Rukami nenápadne blúdil po jej chrbte. „Oslovuj ma Nero, je to praktickejšie.“

„Ja... radšej by som ostala pri...“

„Karen,“ vyzval ju dôrazne. „Je vážne hlúpe, keď ležíme vedľa seba a hovoríš mi môj pane. Cítim sa ako otrokár.“

Napriek zlej nálade sa usmiala. Páčilo sa jej tam, kde je. Aj keď to je nebezpečné. „Dobre, Nero,“ opatrne vyslovila jeho prezývku.

Takmer zastonal. Z jej úst to meno vyšlo ako tichá prosba a on chcel, aby ho zopakovala. Najlepšie medzi vášnivým stonaním, keď bude celá nahá ležať pod ním. Alebo na ňom. Hoci aj opretá o stenu. Vedel si predstaviť milión spôsobov, ako ju potešiť. „Ďakujem. Teraz by sme sa mali vyspať.“

Vzdychla. „Neviem, či to dokážem. Som príliš rozrušená.“

Ona? A čo má hovoriť on, s penisom tvrdým ako skala? Keby si tak mohol uľaviť... stačila by minúta a jediná myšlienka na jej zvodné krivky. Bohovia, už dlho nemal ženu. V poslednom čase, teda od Kathrininho úteku, mal vždy pocit, akoby tú malú potvoru podvádzal, hoci ona momentálne preťahuje určite každého chlapa, ktorý sa jej mihne životom. „Pokús sa.“

Len si povzdychla a pomrvila sa. Spredu ju spaľoval oheň žiadostivosti a zozadu ju mátali jeho teplé dlane. Toto bude dlhý deň.