Temná prísaha 5

Ubehli dve hodiny a ani jeden z nich nezaspal. Nero bol na pokraji nervového zrútenia. Potreboval úľavu a potreboval ju hneď. Karen sa k nemu tisla ako k záchrannému člnu na šírom mori.

Nero sa všemožne snažil zmenšiť bolesť v slabinách. Nič nepomáhalo. Nakoniec si vzdychol a pootočil sa. „Takto to nepôjde.“

„Prepáčte, môj pa... chcem povedať, Nero,“ šepla. „Ale nedokážem... som celá nervózna a bolí ma... to je jedno.“

Nemusela dopovedať, aby pochopil. Bolí ju brucho. Od hladu. Súcitne jej naň položil horúcu dlaň. Napla sa. „Kiež by som ti vedel pomôcť.“

Pohladenie jeho hlasu ju ubíjalo. Ako to, že je taký nežný k žene, ktorú ani nepozná? Rodičia jej predsa povedali... Neodolala nutkaniu tiež sa ho dotknúť. Drobnými prstami nahmatala jeho tvár a pohladila ho po nej. Zaskučal. „Netráp sa. Sme nažive a to je hlavné. Vyspi sa aspoň ty, ja si už nejako poradím.“

„Potrebuješ oddych rovnako, ako ja.“

Ona v prvom rade potrebuje byť čo najďalej od neho. „Po čase zaspím, neboj sa.“

Pokúsil sa aj s ňou v náručí nájsť pohodlnejšiu polohu. „Za toto mi niekto zaplatí,“ mrmlal.

„Niekto ako... Kathrine?“ opýtala sa neisto. Pocítila, ako ustrnul. Preglgla. Zašla príliš ďaleko?

„Prečo ti napadla práve ona?“

Zahryzla si do pery. Sakra, veď mi to nepovedal! Len Kathrine mohla vedieť, že po nej šiel. „No... len som si myslela... že si ju tu asi hľadal. Prečo by si inak bol sám bez svojich bratov?“

Zaškrípal zubami. Vždy, keď niekto v jeho prítomnosti tú ženskú spomenul, šiel vyletieť z kože. Najradšej by zabíjal. Pomaly. Bolestivo. Nechcel však svojimi pocitmi obťažovať Karen. Nezaslúži si jeho hnev. „Tá malá mrcha mi ušla a ja som skončil zranený a slabý v rukách lovcov. Nečuduj sa, že som vytočený.“

Zachvela sa. „Možno ti nechcela spôsobiť problémy,“ začala opatrne. „Možno len chcela mať pokoj.“

„A preto korunovala záchodovú misu?“ prskol. „Urazila celý dvor. Ešte zaplatí za svoj útek.“

Kathrine bojovala s panikou. „Č-čo jej urobíš?“

Nero sa zarazil pri jej bojazlivom tóne. Pohladil ju po chrbte. „Tým ťa nebudem trápiť, Karen. Je to len medzi mnou a Kathrine.“

Preglgla. Nedokázala si predstaviť, kam sa jeho myšlienky uberajú. Nechá ju mučiť vo svojom paláci, odoprie jej krv a bude ju ponižovať? Alebo ju jednoducho priviaže o posteľ – ak jej dopraje ten luxus – a znásilní ju, tak ako jej hovorili iní? Prípadne ju podhodí svojim bratom? Iným upírom? Urobí z nej odstrašujúci príklad? Alebo ju milosrdne zabije? „A uvažoval si niekedy nad dôvodmi, prečo od teba vlastne ušla?“ ryla ďalej. Možno je to jej jediná šanca pozhovárať sa s ním.

Zaťal zuby. „Jej dvor a ten náš sa nemali v láske. Len zostala verná svojej krajine.“

Tak toto vysvetlenie by nečakala. Vôbec to nebola pravda. Keby poznal pravdu... „No... a čo keď to vôbec nerobila preto?“

„Čo mi chceš naznačiť?“

Hrýzla si peru. Ako mu to vysvetliť? „Osobne som ju nepoznala, ale... pokiaľ viem, bola veľmi mladá, keď ju prinútili k sobášu, nemám pravdu? A ešte k tomu z dosť zaostalého dvora. Musela byť na smrť vydesená.“

„Z čoho, pre všetkých bohov?“ nechápal Nero. „Veď bola na najlepšej ceste odtiaľ vypadnúť.“

Kathrine sa sucho zasmiala. Z blata do kaluže. „Lenže ju podhodili priamo tebe. Veľkráľovi. Si od nej o celé tisícročia starší. Skúsenejší. Bojoval si v toľkých vojnách, že ich ani nespočítam. Tvoji bratia sú rovnakí. Starí. Skúsení. Na trón ste sa možno dostali dedením, ake cesta bola krvavá. Pre mladú a neskúsenú upírku ako ona to musela byť hrozná predstava.“

„Prečo by mala byť? Mali by sme ju čo naučiť. Stala by sa dobrou veľkráľovnou.“

Zdržala sa smiechu. „Za akú cenu? Aby sa každý deň budila vedľa muža, ktorého nepozná? Aby mu poslúžila v posteli, lebo on na to má nárok? Nepoznáš ženskú myseľ, Nero, ja áno. Len sa bránila.“

Nero by jej v tej chvíli rád hľadel do očí. Ako to myslela? Naozaj takto mohla uvažovať aj Kathrine? „Chceš mi povedať, že sa ma... bála?“

Áno, to bolo to slovo. „Podľa mňa bola na smrť vystrašená.“ To, že na jej strachu mali podiel rodičia a sestry, vynechala.

Nero si prešiel rukou po tvári. „Tak aby som to uviedol na pravú mieru – ani som s ňou nehovoril, nikdy sme sa nevideli. A nechcel som... aby si plnila manželské povinnosti a už určite nie pod nátlakom.“

Kathrinine oči sa rozšírili úžasom.

„Uvedomoval som si, aká je mladá. Mal som v pláne vziať ju na dvor, áno, ale nemysli si, že by musela byť stále v spoločnosti mňa a bratov. Chcel som, aby si zvykla, aby sme sa dohodli. Určite by si rozumela s našimi mladšími upírmi a chránencami. A Drew má len čosi po dvoch tisíckach rokov. Neviem, čo si o mne myslela, ale my nie sme zvieratá.“

Kathrine takmer nedýchala. Je to pravda? Naozaj si z nej nechcel urobiť otroka? Preklínala sa za svoju hlúposť. Nič z tohto sa nemuselo stať. „Tak si sa s ňou mal porozprávať skôr, nemyslíš?“

Nehádal sa. Aj on urobil chybu, áno. „Už je to jedno. Ona si zvolila cestu a ponesie následky. Musela to vedieť už v deň, keď ušla.“

Áno, Kathrine si všetko bolestne uvedomovala. „Ak sa môžem opýtať...“ začala, „ako je možné, že upíra, ako si ty, veľkráľa, prinútili k sobášu? Veď všetkým vládneš.“ Priam sa triasla potrebou poznať odpoveď, čomu vďačí za svoju situáciu. Prehraná stávka? Hrozba vojny?

Mykol plecami. „Podvodom, ako inak.“

„Podvodom?“

Prikývol. „V trinástom storočí Škandinávske krajiny a dvor veľkráľov viedli vojnu. Vtedy to bola len jedna krajina a vládol jej Kathrinin rod. Až neskôr vznikli ostatné kráľovstvá. Po sto rokoch sme nakoniec uzavreli mier pod podmienkou, že sa kráľovstvá spoja sobášom. Avšak vtedajší panovníci mali len dvoch synov a nič také nebolo možné. Každopádne, nastal mier a na dohodu sa zabudlo.“

„Až kým Kathrinini rodičia nenašli spôsob, ako si vydobyť moc,“ spojila si dve a dve Kathrine. Jej rodičia nikdy nemali dosť. Chceli viac, než jedno kráľovstvo. Dúfali, že ju budú môcť ovládať natoľko, aby vládli dvoru veľkráľov.

„Presne tak. Nemohli sme odmietnuť, prišli by sme o dôveru. Celá Škandinávia by sa proti nám postavila a tí zase majú za spojencov Kanadu, Rusko a Pobaltie. Tak sme to prijali.“

Zaujímavé. Nikdy nevedela pochopiť, ako to dokázali. Teraz už mala jasno. „A prečo práve ty? Myslím tým, máš aj bratov, oni nepripadali do úvahy?“

Nero sa sarkasticky zasmial. „Neuveríš, ale ťahali sme slamky.“

Kathrine zalapala po dychu. Jej manželstvo bolo výsledkom ťahania slamiek? „Ako?“

Mykol plecami. „Nevedeli sme sa dohodnúť. Tak namiesto toho, aby sme sa ešte viac rozhádali, proste sme ťahali slamky. A ja som si vytiahol najkratšiu.“

Búrila sa v nej zlosť. Viac ako osem tisíc rokov starí upíri a ťahajú slamky, keď sa nedohodnú? A vraj ona je detinská. „A nemáš pocit, že Kathrine by si zaslúžila viac úcty, než manžela podľa ťahania slamiek?“

„Tak moment, stále je to ona, kto korunoval záchodovú misu! Môže byť rada, že nedostala Justina, alebo Daria, to by sa mala triasť strachom!“

„Pred ktorýmkoľvek z vás by sa triasla strachom.“

Nero  nahmatal jej tvár a nadvihol ju k sebe. „Pôsobím desivo, Karen?“

Kathrine cítila jeho dych na líci a mala chuť zastonať. Jeho drsné ruky ju držali so zarážajúcou nežnosťou, ktorá by sa razom stratila, keby zistil, koho má pred sebou. Nechcela, aby tá neha zmizla. Páčila sa jej. V bruchu cítila zvláštne chvenie.

„Karen, odpovedz mi!“ prikázal jej, keď sa dlho neozývala. Pritlačil si ju ešte bližšie k sebe, až to jej svaly nevydržali a ona na ňom celou svojou váhou ležala. „Som desivý?“

Oblizla si pery. Áno, je desivý, ale zároveň sa cítila podivne uvoľnene. Akoby jej od neho nič nehrozilo. To je zlé. Strácam ostražitosť. „J-ja neviem,“ vyhabkala. „Nepoznám ťa.“

To mu nestačilo. Prevalil sa s ňou tak, že ležala na chrbte. Spokojne zavrčal. Pridržal jej ruky nad hlavou a podoprel sa, aby ju nerozdrvil. „Práve preto som zvedavý. Povedz, Karen, máš zo mňa strach?“

Áno, má a poriadny. Obzvlášť, keď bola v takejto bezbrannej pozícii. Upíri sú šelmy a aj sa tak chovajú. A žiadna šelma sa necíti dobre, keď je ohrozená. Nemala však síl brániť sa. „Nero... zlez zo mňa!“

„Nie, kým mi neodpovieš. Čakám.“

Celé telo jej horelo. Keby sa jej aspoň nedotýkal... „Áno, si desivý,“ prinútila sa odvetiť, len aby ju už pustil. Neurobil to. Zastonala.

Nero pocítil mierne rozhorčenie. On a desivý? To ešte nevidela Justina v jeho horší deň a Daria v jeho lepší deň.

Kathrine sa do žíl vliala nová odvaha a neutíchajúca potreba vykričať mu všetko, čo mala v tej chvíli na srdci. „A vieš prečo?“ hlas sa jej už netriasol. „Pretože jediné, čo ťa poháňa vpred, je tvoja sprostá pomsta žene, ktorá ani nevedela, kde je sever, keď si ťa brala! Pretože už nevidíš hviezdy na oblohe, ale tmu okolo seba! Pretože namiesto toho, aby si kraľoval, naháňaš sa za Kathrine, aj keď ju sám nechceš! Čuduješ sa, že sa bratstvo rozpadá? S týmito základmi? A pusti ma konečne!“ Mykla sa.

Nero prekvapene zamrkal. Nečakal, že sa tento malý anjelik môže zmeniť na oheň chrliacu dračicu. Rád by videl jej výraz. „Trochu drzá k veľkráľovi, nemyslíš?“ upozornil ju.

Ona normálne zasyčala. Ako nahnevaná mačka. Rád by mal jej pazúriky na chrbte, zatiaľ čo by bol hlboko ponorený v jej tele. Jeho penis na túto myšlienku hneď zareagoval.

„Hovorím pravdu, môj pane,“ oslovenie vyslovila so značnou dávkou irónie. „Plánujete ma potrestať za slobodu prejavu?“

Zákerne sa usmial, aj keď ho nemohla vidieť. „Áno, myslím, že áno. Vnukla si mi nádhernú myšlienku.“

Napla sa pod ním. On ju vážne potrestá? Možno jej mienka o ňom nebola až tak vzdialená pravde. Avšak prosiť ho nebude. Jeho nie.

„Karen? Žiadne slová na obhajobu?“

Zafučala. „Nemám sa za čo obhajovať.“

„Tvoje ústa ma urazili. Keby si žila v inej dobe, dal by som ti ich zašiť. Ale keďže by ich bola škoda...“ sklonil sa k nej. „Potrestám ich inak.“ S hlbokou mužskou spokojnosťou priložil svoje pery na jej. Vydesene vykríkla a len na to čakal. Jazykom hneď vtrhol dnu.

Kathrine nevedela, ako sa zachovať. Jeho jazyk ju hladil a všetky nervové zakončenia ožili. Telo jej zvláčnelo, všetka energia sa sústredila na miesto, kde sa dotýkali. Nero skúsene dobýjal jej pery, jazykom ju vyzýval k súboju, ktorý nik nevyhrá. Preskúmal takmer každý kút, kam dosiahol. Vybuchla v nej náhla rozkoš. Hormóny začali pracovať, požadovali viac. Jej telo tiež. Bradavky sa jej napli a medzi stehnami pocítila zradnú vlhkosť. Pristihla sa, že ho objíma nohami a jej stred sa trie o jeho stvrdnuté pohlavie. Zastonala. Nero jej zahryzol do pery, drobná bolesť ešte viac zvyšovala jej túžbu. Keď jej uvoľnil ruky, pritiahla si ho bližšie k sebe a na opátku sondovala jazykom v jeho ústach. Chutil lahodne, lahodnejšie než krv. Ich hrude sa o seba treli, bradavky ju boleli potrebou, ktorú nepoznala.

Nero sa takmer prestal ovládať. Karen chutila ako droga, chcel stále viac a viac. Penis mu išiel roztrhnúť nohavice.

Akýsi hlások v Kathrininej hlave ju prinútil začať uvažovať. Je to tvoj manžel. Manžel, ktorého nenávidíš. Ktorý ťa nenávidí. Ustrnula. Nie, toto nesmú! Zaprela sa rukami do jeho hrude v márnej snahe odstrčiť ho. Na malú chvíľu ju prepadol strach, že ho nezastaví, ale len čo Nero zacítil zmenu, odtiahol sa.

Namáhavo dýchali. „Dosť,“ povedala, aj keď jej telo kričalo, aby pokračoval. „Táto situácia by nás prinútila urobiť veci, ktoré by sme neskôr oľutovali.“

Nero jej názor nezdieľal. „Nemyslím si.“

Kathrine sa však spod neho vyšmykla a presadla si do vzdialenejšieho rohu. „Nesmieme zabúdať, kto sme. Ty si ženatý a ja... som zatratená duša.“

Na chvíľu musel zhlboka dýchať, aby ovládol spaľujúcu túžbu. Zmienka o Kathrine ho našťastie dostatočne schladila. „Necítim k nej vernosť,“ odvrkol a posadil sa čo najďalej od nej.

„To je jedno. Ja by som sa necítila dobre.“ Zavrela oči. Túži po svojom manželovi. Manželovi. Môže byť ešte niečo horšie? Chcelo sa jej plakať. „Bude lepšie, ak sa vyspíme čo najďalej od seba.“

S tým musel súhlasiť. Ak by ležala pri ňom, zobudila by sa nahá a s jeho ústami na miestach, ktoré túžil ochutnať.

„Dobrú noc, Karen,“ zamrmlal, ako sa snažil nájsť vhodnú polohu na spanie.

Kathrine mu neodpovedala. Topila sa v starostiach.