Temná prísaha 6

Kathrine sa z plytkého spánku zobudila hneď po západe slnka. Strhla sa a keď uvidela Nera schúleného spať oproti nej, uvoľnila sa. Už vedela, čo urobí. Nemá na výber. Dovolila mu predsa, aby ju pobozkal! Upírovi, ktorý sa zaprisahal nenávidieť ju! To nesmie dopustiť! 

Nečujne si vzala kabát a vyšla z úkrytu. Aj tak mu spôsobuje len problémy. Je väčšia pravdepodobnosť, že prežije sám, než s ňou, a ona je aj tak samotárka. Musela sa naučiť po úteku prežiť a toto je len ďalšia skúška. Zvládne to. Obliekla sa a naposledy naňho pozrela. V spánku vyzeral mierumilovne. Neškodne.

Zvrtla sa a opatrne sa vzdialila. Odteraz pôjde sama. Možno to prežije, možno nie. V tejto chvíli by radšej mala za zadkom lovcov, než nahnevaného manžela.

Predierala sa lesom a snažila sa vyhýbať nástrahám v podobe ostrých kameňov a uvoľnených koreňov stromov.

Cítila sa slabá ako nikdy. Okrem hladu po krvi cítila aj bežný, ľudský hlad. V bruchu jej škvŕkalo. Bohužiaľ, na tento pocit je zvyknutá. Odhodlane mierila na juh. Aspoň dúfala, že ide na juh. Orientácia nie je jej silnou stránkou, za čo môže ďakovať rodičom. Preklínala ich. Vychovali z nej slabocha a prinútili k sobášu s Nerom. Len aby sa dostali k moci. Dúfala, že jej brat to zmenil. Že vládne lepšie. A jej sestry... na tie ani nechcela myslieť. Spôsobili jej rovnakú bolesť ako rodičia.

Zišla po neveľkom svahu do doliny. Je už Nero hore? Hľadá ju? Ak áno, nájde ju? V strachu sa obzrela. Nikde nikto. Nie, určite sa nebude namáhať prenasledovať jednu hlúpu upírku. Pôjde svojou cestou.

S nastraženými ušami pokračovala ďalej. Nemá veľa času. Je stále slabšia a slabšia. O chvíľu už nebude môcť stáť na nohách.

Nero vychrlil už všetky nadávky, ktoré mu napadli v spojení s Karen. Len čo sa zobudil a necítil jej vôňu, vedel, že sa niečo pokazilo. Jej kabát bol preč a keďže on stále žije, je jasné, že lovci ju nevzali. Tá mrcha odišla sama. Ovládol ho hnev. Moja, kričala jeho myseľ. Karen je jeho a on si ju nájde a odvlečie. Šelma v ňom nad tou myšlienkou zapriadla. Áno, nájde ju. A potom ju presvedčí, že s ním jej bude najlepšie.

Našťastie mladá upírka nebola veľmi obozretná a podľa polámaných vetvičiek a stôp v pôde ľahko zistil, kadiaľ šla. Vydal sa za ňou. Napodiv prešla dosť ďaleko. Zišiel po svahu a zistil, že tam sa na chvíľu zastavila a mierne zmenila smer.

Zastal. Počul šuchot a nebol to vietor. Prikrčil sa a zavrel oči. Nie, to nie sú Karenine kroky. Lovci. Pripravil sa na boj. Títo sa síce nerozprávali, ale rozoznal, že sú dvaja. Otvoril oči a čoskoro ich aj uvidel. Dve postavy oblečené v maskáčoch, s dýkami a automatmi v rukách. Mierili k nemu. Pocítil hlad. Dokázal by ich premôcť a najesť sa? Zhodnotil svoje sily. Ak využije moment prekvapenia, jedného omráči a z druhého sa zatiaľ napije. Áno, to znelo ako plán. Počkal, kým boli blízko a otočení chrbtom k nemu.

Vymrštil sa z úkrytu, jedného precízne kopol do hlavy tak, aby ho nezabil, a druhému sa prisal na krk. Lovec krátko vykríkol, ale potom ho ovládli endorfíny, ktoré mu vstrekol do obehu.

Nero hltavo pil. Krv mu hneď dodala silu. Ale nestačilo mu. Nemohol ho vysať dosucha, aj po tom túžil. Dohoda je dohoda a aj keď ju lovci porušujú, on nie. Nezabije ho.

Sklonil sa k druhému a odobral mu takmer liter krvi. To ich poriadne oslabí, ale nezabije. A nebudú ho prenasledovať.

Posilnený a spokojný sa vystrel. Vrátili sa mu silné zmysly. S novým elánom sa pustil za Karen.

Kathrine stála pomaly každých desať metrov. Srdce jej divoko búšilo o rebrá a na čele sa jej perlil pot. Čoskoro vyjde slnko a ona ešte nenašla úkryt. Všade okolo nej boli len stromy a ostré kríky. Bola celá doráňaná a z malých raniek jej vytekala drahocenná krv. A najhoršie je, že odniekiaľ k nej doliehal dupot topánok a nie len jedného páru. Vyzeralo to minimálne na troch lovcov. To nikdy nezvládne. Ani nevedela ako a na kabáte sa jej objavil červený bod. Laserový zameriavač.

Pred ňou vystúpili z tieňa traja lovci. Zalapala po dychu. Tak, toto je môj koniec. Nič som v živote nestihla! Ani som len nemala sex! Zničene zastala a čakala, čo bude ďalej.

Lovci sa usmiali ako malé deti, ktoré si pod stromčekom našli obľúbenú hračku. „Predsa ju máme. Chlap nebude ďaleko,“ povedal jeden z nich. „Ahoj, maličká. Páči sa ti náš výcvikový tábor?“

Nebola schopná niečo povedať. V ústach jej vyschlo. Dúfala v milosrdnú, rýchlu smrť, hoci vedela, že jej nebude dopriata. Vedela, čo lovci urobili Abigail. Znásilnia aj ju? Dozvie sa to vôbec niekedy niekto? Alebo sa jej telo ráno rozpadne na prach? Zatúžila po Nerovej prítomnosti. Chcela mu aspoň povedať pravdu. Vysvetliť mu, ako veľmi sa bála. A ako ju všetko mrzí.

„Vyzeráš zničene. Rozlúčila si sa so životom?“

Klesla na kolená. Strach a nedostatok krvi si nakoniec vyžiadali svoju daň. A zároveň dostala šialený nápad. Pozrela na svojich nepriateľov. Ako tak kľačala na kolenách, videla, čo im napadlo a prvý raz za to bola vďačná. Ešte nie je všetko stratené.

Všetci traja k nej pristúpili a jeden ju chytil za krátke vlasy. Polovica mu prekĺzla pomedzi prsty. „Možno ťa môžeme ešte chvíľu nechať nažive, upírka,“ navrhol jej chrapľavo a bola rada, že má prázdny žalúdok, inak by sa povracala. „Ak budeš poslušná a pohráš sa s nami.“

Nahodila vydesený výraz obete a bojazlivo prikývla. Lovci sa pohľadmi dohodli, ktorý z nich bude prvý, no ona rozhodla za nich. Priblížila sa k tomu v strede a rukou mu nahmatala jeho mužnosť v nohaviciach, ktorá sa hneď zväčšila. Chvíľu ho len tak hladila, aby sa mu čo najviac odkrvil mozog. Bolo jej z toho maximálne zle. Nechcela sa ich dotýkať. Chcela Nera. Áno, jeho sa nebála dotýkať. Pri ňom vedela, že je to správne.

Lovec spokojne zavrčal a vtedy vedela, že prišiel jej čas. Najrýchlejšie, ako vedela, mu vytrhla zbraň z ruky a než sa spamätal, vstala a celou silou ho kopla medzi nohy. Musela to urobiť naozaj silno, lebo upadol do bezvedomia.

„Ty mrcha!“ zvolal druhý a vypálil po nej. Skrčila sa a paľbu opätovala. Lovec padol mŕtvy na zem. Druhý dopadol rovnako. Vôňa ich krvi ju lákala, ale streľba musela prilákať pozornosť, pretože sa k nej s dupotom blížila ďalšia osoba. Odhodila automat, ktorý skoro neudržala, a bežala bezhlavo vpred.

Konáre a tŕnie ju šľahali do tváre, ale bolo jej to jedno. Nevzdá sa len tak. Nie po všetkom, čo pre svoju slobodu obetovala.

Kľučkovala medzi stromami a kroky sa stále približovali. Nedokázala zrýchliť. Už počula dych prenasledovateľa.

Čoskoro ju pár mocných oceľových rúk zovrel okolo pása a obaja padli do trávy. Našťastie dopadla na pevné, veľké mužské telo. Spoznala Nerovu vôňu a panika ju ovládla ešte viac. Našiel ju. Prenasledoval ju.

Nero pocítil neuveriteľnú úľavu. Keď začul streľbu a doľahla k nemu vôňa krvi a smrti, myslel si, že Karen je navždy preč. Rozbehol sa tým smerom a zistil, že lovci sú mŕtvi a ktosi pred ním uteká. Podľa sluchu vedel, že je to ona. Bola slabá. Dohonil ju a padli na zem. Vydýchol si, aj keď s ním zápasila.

„Pusti ma!“ bojovala proti zovretiu.

Mala to márne. Bol pri plnej sile a nemienil ju pustiť. Nie, kým ju nepotrestá. A tentoraz nie len bozkom.

Evie si odpila z kávy a podala šálku Lukasovi. „Spal si v noci?“ opýtala sa unavene.

„Ani minútu. Tí dvaja sú ako malé deti, nevedia sa správať.“

S tým mohla súhlasiť. Po celý čas úpenlivo sledovali Nera a Kathrine, aj keď nemohli zasiahnuť.

Carys sa objavila tak ako vždy – neočakávane. Sršal z nej hnev. „Čo robí Drake v Egypte?“ prskla.

„Príjemné ráno, Carys. Že prečo vyzeráme tak zle? Celú noc sme dohliadali na Nera a Kathrine. Ako sa máš ty?“ povedal ironicky Lukas.

„Nemám náladu,“ odsekla. „Chcem vedieť, čo sa deje, inak budem zlá.“

Evie si logla dúšok kávy. „Nezodpovedáme sa ti, Carys.“

Červenooký anjel ju chytil pod krkom. Evie sa ani nepohla. Čakala.

„Nie sme priatelia, Evie, a ja som schopná zabiť aj otca, aby som dosiahla, čo chcem,“ zavrčala nebezpečne.

„O tom nepochybujem,“ odvetila pokojne. „Teraz ma pusti. Obe vieme, že nás potrebuješ, tak nerob hlúposti.“

Carys sa ukľudnila a pustila ju. Zložila si ruky na prsiach a čakala.

„Drake len šiel skontrolovať situáciu,“ oboznámil ju Lukas. „Nič nechystá. A k tej otcovražde...“

„Nechaj si tie prednášky. Mám určité poslanie a splním ho. A k tej čo sa Nera týka...“ zamračila sa. „Sledujem ich. Poznám nenávisť, ktorá ho spaľuje. Urobili ste chybu. Zničí Kathrine a aj Raya.“

„To nechaj láskavo na nás, ty si kuj vlastnú pomstu,“ odbila ju Evie. „O Kathrine a Raganhara sa postaráme.“

Carys mávla rukou. „Vidím ich budúcnosť. Máte len pár dní. V kritickej chvíli...“ prižmúrila oči, „prídem a bude po mojom.“

Lukas sa varovne postavil. „Nezabiješ ju, Carys.“

Červenooká žena sa nepekne usmiala. „Ale áno, miláčik. Radšej ona, ako Ray. Ako som povedala, dávam vám priestor, ale ak príde na voľbu... budem zabíjať. Bez váhania.“ S tými slovami zmizla.

Evie neisto pozrela na Lukasa. „A teraz čo? Nikdy ju neporazíme.“

Anjel sa zamyslel. „Pôjdeme podľa plánu. Carys otupela, odkedy sa objavil Drake. Budúcnosť môže dopadnúť dobre.“

„Dobre? Videl si jeho myseľ? Prisahám, videla som zabijakov s väčšou dávkou lásky, než má on.“

Lukas upokojujúco objal Evie. „Neboj sa. On skrotne.“

Kathrine sa krčila vo výklenku neveľkej podzemnej jaskyne, ktorú našli krátko pred východom slnka. Lepšie povedané, Nero ju ťahal ako zajatca a doslova ju do nej hodil. Teraz ho prepaľovala nenávistným pohľadom a sledovala, ako zatemňuje vchod uvoľnenými skalami a jej kabátom.

Ocitli sa v tme a to ju vydesilo. Čo jej urobí? Takmer vyletela z kože, keď sa jeho hlas objavil pred ňou. „A teraz mi povedz, čo to malo znamenať!“ vyzval ju nahnevaným hlasom.

Nadýchla sa, ale odpoveď neprišla. Čo mu mala povedať? Ušla som, lebo som sa bála, že zistíš, kto som a ublížiš mi. Zaťala zuby.

„Karen, okamžite mi odpovedz!“ zvýšil hlas. Bojoval s hnevom.

Zostávala potichu. Triasla sa strachom, ale neprosila o milosť. Nie, na to bola príliš hrdá. Je predsa z kráľovskej rodiny. Čo na tom, že sa k nej správali ako k poslednému otrokovi?

„Nechci ma nahnevať,“ varoval ju.

„Lebo čo?“ ozvala sa odvážne. Mala dosť vyhrážok. Raz jej ponižovania stačilo. Nenechá sa zhadzovať aj ním. „Ublížiš mi? Do toho! Vybi si na mne zlosť, ak budeš mať lepší pocit.“

Nero sa zarazil. Jej tón bol zvláštny, taký... uvoľnený. Nahmatal jej tvár. Nie, to hádam nie! „Teba bili? Karen, čo všetko ti urobili?“

Zavrčala. „Pusti ma, Nero. Môžeš ma zbiť, ale nepleť sa do môjho súkromia. Ušla som, lebo som bola na príťaž, jasné? Bezo mňa by si si poradil skôr.“

Kto ju naučil, aby sa tak veľmi podceňovala? Nepáčilo sa mu jej zmýšľanie. „Karen, raz a navždy si niečo zapamätaj.“ Pohladil jej líce palcom. Bolo hladké ako hodváb. „Nikdy by som neuprednostňoval seba pred kýmkoľvek iným, ani pred tebou. Si upírka, moja poddaná a ja sa o svojich poddaných starám.“

Odtiahla sa. Nie je jeho poddaná. Je jeho nenávidená manželka. „Mal si ma nechať ísť,“ zamrmlala.

Pritiahol ju bližšie k sebe, aby cítila celé jeho telo. Zalapala po dychu. „Teba nikdy nenechám odísť,“ zašepkal jej na pery.

Kathrine sa otriasla. Akokoľvek to myslel, pre ňu to znelo ako vyhrážka. A možno by sa aj vydesila, keby ju nedržal tak nežne, tak... chlácholivo. Kedy ju naposledy niekto úprimne objal? Áno, jej brat počas svadby. A odvtedy nik. Unavene sa o Nera oprela a nechala sa obklopiť jeho silou. Rukami oblapila jeho štíhly trup s oceľovými svalmi. „Ďakujem.“ Viac povedať nemohla. Nechcela, aby videl, že plače, a tak sa snažila nesmrknúť, len dovolila slzám zmáčať jej tvár.

Nerovi stačilo jediné slovo z jej úst a žalúdok sa mu skrútil. Srdce mu bilo v hrudi neobvykle rýchlo. Zovrel ju pevnejšie, aj keď sa bál, aby jej krehké telo nestlačil príliš. Zaboril ruku do jej krátkych jemných vlasov a zastonal nad tou jemnosťou. Voňali po Aloe Vera.

Kathrine narátala do sto, potom našla silu odtrhnúť sa od neho. Hneď jej chýbala opora a jeho teplo. „Dobre,“ zotierala si slzy, „čo ďalej?“

Nero nahmatal stenu, zviezol sa popri nej dolu a pomohol sa posadiť aj Kathrine. „Najskôr sa vyspíme a pôjdeme ďalej. Lovci zrejme zachytili našu stopu, tak budeme musieť zmeniť smer.“

Schúlila sa do klbka. „Nero, nemyslím si, že zvládnem ďalší deň,“ povedala roztrasene. „Nemám ani tridsať rokov, moje telo je vo vývine a potrebuje viac krvi ako tvoje.“

Keby sa pozrela jeho smerom, doslova by videla, ako jeho oči zaiskrili šibalstvom. A ako sa jeho penis napol. Nero si bol istý, že kým sa dostanú do bezpečia, prerazí mu v nohaviciach dieru. „Kým som ťa naháňal, napil som sa od lovcov,“ začal potichu. „Mám dosť krvi pre nás oboch.“

Zaháčila sa. Nie, určite jej nenavrhuje, čo si myslí... Ale predstava zahryznúť sa mu do krku... Inštinkty predátora sa prebudili k životu. „Č-čo tým myslíš?“ zachrčala so zrýchleným dychom.

„Napi sa odo mňa, Karen,“ povedal s tajomným úsmevom, ktorý našťastie nevidela.

Odskočila od neho ako po zásahu elektrickým prúdom. „Nie!“ Vykríkla. Za prvé, nikdy by sa nenapila od veľkráľa. Za druhé, nikdy by sa nenapila od manžela. Za tretie, pitie krvi medzi upírmi sa považuje za najintímnejší akt medzi ich druhom. Upíri od seba navzájom obvykle nepijú. A ak áno, ide skôr o pôžitok z uhryznutia a praktikujú to len v partnerstve. Alebo kvôli lepšiemu sexu. Čo je vlastne to isté.

„Nemáš veľmi na výber, Karen,“ presviedčal ju racionálnym tónom. „Potrebuješ krv a nemôžeme riskovať ďalšiu konfrontáciu s lovcami, aby si ju dostala.“

Prešla od neho čo najďalej. Niežeby to bolo dosť. „Vieš čo? Práve som si spomenula, že vôbec nie som hladná.“ Jej slová by možno mali lepší účinok, keby jej žalúdok v tej chvíli nahlas nezaprotestoval. Zanadávala.

Nero pomaly vstal a neomylne sa k nej začal približovať. „Je to len malé hryznutie. Uľaví sa ti.“

„Si veľkráľ,“ povedala, akoby to mal byť dôvod jej odmietnutia. „Nebudem piť od veľkráľa.“ Aj keď ona je v podstate veľkráľovná.

V tme ju chytil okolo pása a postavil ju pred seba. „Nerob hlúposti a napi sa. Niet iného východiska.“

Preglgla. Cítila jeho vôňu a aj krv v jeho žilách. Zuby ju priam boleli túžbou zahryznúť sa mu do krku. Dych sa jej zrýchlil. Jedno uhryznutie... čo jej urobí jedno uhryznutie?

Nero cítil jej váhanie. Nevedel sa dočkať, kedy pocíti jej zuby na sebe. Nebolo veľa upírok, ktorým to dovolil. Vlastne za jeho dlhý život by ich mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Ale Karen... mal pocit, akoby mu hrozila smrť, keby to neurobila. Naklonil hlavu a priblížil k nej svoj krk. „Urob to, Karen,“ lákal ju zvodným hlasom. „Potrebuješ to.“

Pootvorila pery. Jedlo, ktoré sa samo núka... Nevydržala to. Pritiahla si ho k sebe a nenásytne zaborila tesáky do jeho krku.

Obaja naraz zastonali. Nero bol vzrušený ako ešte nikdy. Karenin jazyk kmital na jeho krku, jej zuby spočívali pod jeho kožou. Endorfíny, ktoré mu vstrekla aby necítil bolesť, ho takmer dostali na kolená.

Kathrine ako prvé pocítila príval neuveriteľnej sily. Sily veľkráľa. Najmocnejšieho a najstaršieho upíra na svete. Sladká chuť sa jej rozlievala v ústach a žalúdku. A potom, keď odznel prvý vnem, nastúpil nový, ešte silnejší. Vzrušenie. Také silné, že sa jej podlomili nohy. Medzi stehnami cítila vlhkosť a bradavky takmer prerezali materiál podprsenky. Potrebovala úľavu. Ach, ako potrebovala úľavu...

Nero ju zachytil práve včas, aby nespadla, a pritisol ju na svoju erekciu. Chcela sa dostať ešte bližšie. Musela ho cítiť. Obmotala mu nohy okolo bedier a obaja zasyčali nad tým pôžitkom. Treli sa o seba a ich vzrušenie narastalo. Kathrine pila pomaly, zmyselne. Vychutnávala si jeho moc, jeho silu. Cítila jeho prsty na chrbte a na páse. Mučivo pomaly jej nadvihol lem trička a dotkol sa jej rozpálenej pokožky. Zakňučala ako pes. Bolo to také dobré... Hladil jej telo, akoby ho uctieval. Zbožňovala jeho dotyk. Chcela mu poskytnúť rovnaké potešenie. Pomaly spustila ruky z jeho pliec a držala sa na ňom len pomocou nôh omotaných okolo bokov. Roztrasenými dlaňami mu nadvihla tričko a zaborila nechty do jeho mužnej hrude. Zastonal rovnako ako predtým ona. Páčilo sa jej to. Skúmala jeho svaly a neustále z neho pila.

Nero si myslel, že vo chvíli, keď sa ho dotkli jej rúčky, vyvrcholí. Karen mala teplé a všetečné dlane, ktoré sa nikdy nezastavili. Kiež by doputovali až do jeho nohavíc a poskytli mu úľavu... Oprel ju o skalnú stenu, aby sa k sebe mohli bližšie pritisnúť. Našiel zapínanie jej podprsenky, uvoľnil ju a vzal do dlaní jej pevné prsia so zahrotenými bradavkami. Nebránila sa. Masíroval citlivé kopčeky, nútil ju chcieť viac.

Kathrine sa nasýtila, vysunula tesáky spod pokožky a oblizla Nerove rany, aby sa rýchlejšie zahojili. Nadvihla tvár a pocítila na nej jeho zrýchlený dych. Nerove ruky dôverne spočívali na jej hrudi. Tie jej hladili jeho široký chrbát.

Nero ju pobozkal. Pocítil chuť vlastnej krvi a Kareninu sladkú arómu. Opätovala jeho bozk. Bojovali jazykmi a ich ruky sa zase dali do pohybu. Karen mu zahryzla do pery, zlizla krv a zahojila mu ranu.

„Chcem ťa, Karen,“ povedal chrapľavo. „Cítiš to?“ Pokrútil bokmi, trel sa penisom o stred jej tela. Spokojne zavzdychala. „Cítiš rovnakú bolesť, maličká?“

Že či! Telo ju bolelo ako nikdy. Zachovala si však ten malý kúsok zdravého rozumu. „Ne-nemôžeme.“ Napriek tomu ho ďalej bozkávala. „Si ženatý. Veľkráľ.“

Nero sa odtiahol. Vyslobodil svoje dlane spod jej trička a vzal do nich jej rozhorúčené líca. „Moje manželstvo s Kathrine nikdy nebolo naplnené,“ povedal chladne. „Nedlhujem jej vernosť.“

Čakala bolesť v srdci, ale nedostavila sa. Nechcela od neho, aby jej bol verný. Ich manželstvo bola len fraška. Prikývla. Aj ona ho chcela. Pritiahla si ho späť a pobozkala ho. „Len v tejto jaskyni,“ zastonala. „Na chvíľu prestaneme byť, čím sme, dobre?“ prosila ho.

Vydýchol si. Na chvíľu si z pliec zložiť tiahu kraľovania, aby mohol byť s krásnou, zmyselnou ženou... tá predstava bola nadpozemská. V penise mu súhlasne zašklbalo. Pobozkal ju. Nežne. Je taká drobná, taká úprimná a skromná. „Nech sa stane. Buďme len upírmi, ktorí sa náhodou stretli. Bez minulosti. Bez spomienok.“

Usmiala sa. Pohladila ho po tvári. Cítila, ako sa mu svaly po jej dotyku uvoľnili. Privinula sa k nemu a nechala mocného upíra, aby si s jej telom robil, čo sa mu zachce.