Temná prísaha 7

Nero ju opatrne položil na nerovnú zem. Bola pokrytá machom a relatívne suchá. Neustále si vychutnával Karenine pery. Majú len jednu noc. Nechcel si ju vziať, ako si brával svoje ostatné milenky. Rýchlo. Tvrdo. Tie slúžili len na uvoľnenie túžby, ale Karen... Chcel ju počuť vzdychať, kričať jeho meno, prosiť, aby neprestával. 

Bozkával ju a hladil, kým sa jej telo neuvoľnilo. Obklopil ju svojím teplom. Všetky dotyky znásoboval fakt, že obaja boli napriek zraku predátorov v absolútnej tme slepí. Nemohli vidieť, len cítiť.

Kathrine mu dovolila vyzliecť jej tričko a podprsenku. Keď sa k nej pritisol, cítila, že aj on je už hore bez. Mal dokonalé telo. Silné. Pružné. Mocné. Vedela, že robí chybu, ale kým ju neobjal, neuvedomila si, ako prahne po dotykoch, ktoré by jej neubližovali. Nikto ju ešte tak jemne nepohladil, že sa chcela roztopiť. Nikto sa jej ešte nedotkol tak ohľaduplne, že sa nebála ďalšieho dotyku. Ale Nero áno. Uvoľňoval jej unavené svaly a prinútil ju zabudnúť na svet. Presunul sa od jej pier na krk a ona sa prehla ako luk. Cítila, ako sa usmial, že našiel jej citlivé miestečko, o ktorom ani sama nevedela. Zaborila mu prsty do vlasov. Škrabkal jej krk tesákmi, ale nikdy ich nepoužil. Nenápadne sa presunul na bradavky. Najprv jednu oblizol, zahryzol do nej a fúkol na ňu. Zachvela sa. Ten muž rozhodne vie, čo robí. Rovnako potrápil aj druhú bradavku. Kathrine stonala, krútila sa a vyklenula chrbát. Bozkával ju všade. Na nasýtené bruško, boky, krk...

Nechcela zostať pasívna, prinútila ho vrátiť sa hore k nej a pretočila ho na chrbát. Aj ona ho chcela preskúmať. Bozkávala jeho slanú pokožku a ten dotyk bol slabý ako pohladenie motýlích krídel. Svaly sa mu pod jej perami vlnili ako rozbúrené more. Dostala sa až k zapínaniu jeho nohavíc, ktoré vypĺňal jeho penis. Pohladila ho cez materiál a Nero zasyčal. „Chudáčik,“ poľutovala ho. „Takto uväznený.“ Rozopla mu nohavice a uvoľnila jeho vztýčenú mužnosť. Nero sa otriasol, keď ho vzala do ruky a zistila, že ho sotva obopne prstami. Bol hrubý a dlhý. Mocný, rovnako ako zvyšok jeho tela. V tme ho prehmatala.

„Stačilo!“ vykríkol odrazu. Pritiahol ju k sebe a pretočil ich tak, aby bol zase nad ňou. Ohnivo, majetnícky ju pobozkal. „Aj ja sa chcem hrať.“

Zachvela sa. Dlaňami jej prešiel po odhalenom tele, rozopol nohavice a stiahol jej ich z hladkých nôh. Zostávali jej len nohavičky, ale aj tých ju rýchlo zbavil. Ležala pred ním úplne nahá a uvedomila si, že sa vôbec nebojí. Nie, nebojí, len s napätím čaká.

Nero položil teplú dlaň na jej stehno a vnímal jej reakcie. Napla sa. Pobozkal ju, jazykom ju upokojoval. V druhej dlani zovrel jej ňadro a dôverne ho láskal. Karen nahlas stonala. Nerov penis ju tlačil na boku, ale bola to jeho dlaň, ktorá sa posúvala až k jej stredu. Pomaly. Nenútene.

„Si už pre mňa vlhká, Karen?“ opýtal sa zmyselne. Bola to skôr rečnícka otázka. Samozrejme, jej vlhkosť a vzrušenie cítil.

„Nero,“ zašepkala jeho meno. Už len kúsok... jeho prsty sa dotkli jej pohlavia. Vykríkla potešením. Nechránili ju žiadne chĺpky. Všetky upírky sú všade dokonale hladké. Preto jeho prstom nič nebránilo. Pohladili ju na citlivom mieste a našli malý uzlíček nervov, ktorý prosil o pozornosť. Zovrel ho medzi dvoma prstami a vychutnával si jej ston. Ruky mala na jeho chrbte a drobnými nechtami sa mu zarývala do pokožky. „Nero, prosím...“ Krútila sa, hľadala niečo, čo prichádzalo, ale nedosiahla na to. Potrebovala, aby jej pomohol.

„Si ako siréna, Karen,“ šepkal jej do ucha, čím len zvyšoval jej napätie. Triasla sa mu v náručí. „Nádherná. Neodolateľná.“ Pustil jej klitoris a dva prsty ponoril do jej útrob. Vykríkla a on zanadával. Žena pod ním je nedotknutá panna. Jasne cítil prekážku pri vstupe. „Nevinná,“ zvolal prekvapene.

Kathrine vedela, že na to príde, len dúfala, že už bude neskoro. Aj keď svojho manžela nenávidela, nedokázala sa zblížiť s inými mužmi. Nikdy neohrozila svoje panenstvo. „Nero, už to nevydržím.“ Napoly prosila, napoly plakala. To napätie bolo neznesiteľné.

Čosi sa s ním stalo. Do srdca ho udrel neznámy pocit, vzal mu dych a spôsobil, že sa jeho žalúdok zovrel. Karen je nevinná ako biely sneh a predsa mu ponúkla to najcennejšie, čo žena môže mužovi dať. Jemu. Zabijakovi. Veľkráľovi. Upírovi, ktorý na city zanevrel už pred tisícročiami. Pocítil neobvyklú nehu. Sklonil sa a Karen pobozkal. Ochutnával jej pery s novým nadšením. Pobozkal ju vôbec niekto okrem neho? Nie, určite nie. Cítil to. „O chvíľu sa ti uľaví, srdiečko,“ povedal a sám sa prekvapil, ako nežne jeho hlas znie. Začal pohybovať dvoma prstami v jej vnútri a tretím hladil klitoris.

Kathrine sa prehla ako luk. Zachvátilo ju šialenstvo. Bozkávala ho, stonala mu na pery a čosi neznáme ju začalo pohlcovať. Rozšírilo sa to z miesta, kde sa jej dotýkal, a rozochvelo celé telo. Vykríkla. Stratila sa vo víre pocitov a bieleho svetla. Nero však neprestával, naďalej ju hladil, kým neustala triaška. Pritisla sa k nemu ako k záchrannému lanu. Nič podobné v živote nezažila. Kosti akoby sa jej zmenili na želatínu a krv na žeravú lávu. Nero vedľa nej namáhavo dýchal a hladil ju po celom tele. Inštinktívne ho pobozkala na hruď, na miesto, kde mu bilo srdce.

Zaklonil hlavu. Po prvý raz ho vzrušovala nevinnosť. Karen bola vo svojich činoch spontánna a nič nepredstierala. Jej bozk v ňom zachvátil oheň. Penis ho bolel potláčanou túžbou. Chcel sa do nej ponoriť, darovať jej viac, než len jeden slabý orgazmus a nakoniec vyvrcholiť priamo v nej, s jej menom na perách.

Kathrine sa pomaly spamätala z výbuchu. Nero po celý ten čas ležal vedľa nej, držal ju v náručí ako najcennejší poklad. Jednou rukou mu skĺzla po tele. Bol stále vzrušený. „Nero, ty si...“

Vzdychol. „Ja viem.“ Pobozkal ju do vlasov. „Ale panenstvo ti nevezmem, Karen. Nie takto, keď ani nemôžeš vidieť muža, ktorý do teba vstúpi a nie tu, v prachu a špine nejakej jaskyne,“ povedal smutne.

Do očí jej vystúpili slzy. Toto by od neho nečakala, ale bola mu vďačná. A chcela mu darovať rovnaký pocit, aký on doprial jej. „Povedz, čo mám robiť?“ Položila dlaň na napnutý penis.

Zastonal. Prekryl jej dlaň svojou. „Zopakuj môj pohyb.“ Prešiel si po celej dĺžke, pohladil hlavičku a stisol. Karen obdivne zasyčala. Bol taký pevný a predsa hladký... Pokúsila sa urobiť ten istý pohyb a keď spokojne zamručal, vedela, že to robí dobre. Začala ho pomaly hladiť, ako ju to naučil. Nero stonal rovnako, ako ona. „A teraz rýchlejšie, Karen. Silnejšie.“ Urobila, ako povedal. Ďalšie tri ťahy, napol sa pod ňou a ruku jej zmáčalo čosi teplé a vlhké. Hladila ho, kým jej ruku neodtiahol. Čakala, čo povie. Namiesto slov ju ale pobozkal. Majetnícky. Nežne. Zúrivo. Vzal jej dych. „Ďakujem ti, Karen,“ zachrčal, keď sa odtiahol. Aj keď do nej neprenikol, jeho vyvrcholenie ho ohromilo. Bolo silné a divoké. Nevedel si ani predstaviť, aké by to bolo naozaj, keby sa do nej ponoril.

„Nie, to ja ti ďakujem.“ Utrela si ruku do machu a ľahla si. Nero bol hneď veľa nej, privinul si ju na svoju hruď a jemne ju hladil po chrbte. Už dlho nezažil taký pokoj. Karen mierumilovne odpočívala pri jeho srdci. Čo na tom, že tam vonku sú lovci? Mal by im poďakovať, že ho priviedli k nej.

Kathrine palcom hladila jeho rameno. Chcela takto zostať naveky. Preč od sveta, v ktorom sa nenávideli.

„Spi, Karen,“ povedal Nero nežne. „Potrebuješ nabrať silu.“

Zívla. Áno, ani si neuvedomila, aká je unavená. Pevnejšie sa pritisla k jeho nahému telu a vdýchla jeho korenistú vôňu. „Nero?“

„Uhm?“

Pocítila náhlu potrebu prezradiť mu malé tajomstvo. „Ďakujem ti za svoje prvé vyvrcholenie.“

Šokovane jej chcel pozrieť do očí, ale nemohol. Prvé vyvrcholenie? Nie, to určite nie! Aj keď je mladá, musela pociťovať svoje potreby. Musela sa uspokojiť sama aspoň raz. Alebo nie? Zatiaľ čo on nad tým uvažoval, Karen po jeho boku sladko zaspala.

Nevedeli, ako dlho spali. Prvý sa zobudil Nero a zistil, že Karen sa k nemu stále dôverne tisne. A jeho penis sa hneď prebral k životu. Usmial sa. Vedel, ako ju prebudí. Opatrne ju položil na mach a pobozkal na pery. Čosi zamrmlala, no neprebrala sa. Dobre. Jemným tlakom jej roztiahol stehná a pohladil ju medzi nimi. Hneď zvlhla. Túžil ju ochutnať. Predtým na to nemal príležitosť. Sklonil sa a oblizol jej najcitlivejšie miestočko.

Kathrine s údivom otvorila oči a vykríkla potešením. Nerov jazyk ochutnával jej pohlavie a rýchlo ju privádzal na pokraj. Prehla sa, aby mu uľahčila prístup. Jazykom dráždil jej klitoris, potom prešiel ďalej, obkrúžil ho a zase ho sal. Pridržal si jej boky, pretože sa mu snažila uniknúť. Tá rozkoš bola neznesiteľná. Nebolo kam ujsť. Vyvrcholila v momente, keď jeho jazyk vošiel do jej úzkej štrbinky. Zakričala jeho meno. Dráždil ju, kým sa neupokojila, potom sa k nej sklonil a pobozkal ju. Pocítila chuť vlastného vyvrcholenia a to ju vzrušilo. Od nových pocitov sa jej krútila hlava.

„Už je tma?“ opýtala sa, keď pocítila, že sa oblieka.

„Neviem,“ odpovedal. Kľakol si k nej. Pomohol jej posadiť sa a po celý čas hladil jej telo. Oprela sa oňho. Ich čas sa blíži ku koncu, vedela to. Napriek tomu nič neľutovala.

„Kde mám oblečenie?“

„Naľavo od teba. Pomôžem ti?“

Očervenela, čo našťastie nevidel. Cítila sa zraniteľná. „Zvládnem to.“ Rýchlo si zapla podprsenku, obliekla nohavičky a natiahla džínsy s tričkom. Už ju viac netrápil hlad. „Nevzala som ti veľa krvi?“ strachovala sa.

„Toho sa nemusíš báť.“ Pohladil ju po vlasoch. „Vzala si si akurát.“ Naposledy ju vrúcne pobozkal. „Poďme zistiť, či už slnko zapadlo.“

Vstali a ruka v ruke nahmatali vchod s jej kabátom. Obliekla si ho a pomohla Nerovi odstrániť skaly. Vonku bola tma.

Vyšli na čerstvý vzduch a vo svetle mesiaca na seba pozreli. Nerova tvár bola uvoľnená, oči žiarili spokojnosťou a šťastím. Usmiala sa. Aspoň na chvíľu ho prinútila zabudnúť na trápenie.

Nero pozorne sledoval Kareninu tvár. Už nebola taká bledá ako predtým. Mala zdravý, mierne ružový odtieň a šedé oči naňho hľadeli s nevinnosťou jej vlastnou. Aj on sa usmial. Dal by sa aj tisíc ráz mučiť lovcami, ak by to znamenalo ďalšiu noc s ňou.

„Je čas ísť,“ povedala a priviedla ho späť do reality. „Kadiaľ?“

Obzrel sa. Všade samé lesy. „Pokračujme na juh.“

Prikývla a kráčala vedľa neho. Šlo sa jej o poznanie ľahšie, keď nebola hladná a slabá. Nerova krv jej prúdila žilami a dodávala jej neobvyklú silu. „Čo urobíš s Kathrine, keď ju nájdeš?“ opýtala sa konverzačným tónom a nútila svoje srdce biť pravidelne. Na začiatku považovala Nera za chladnokrvného tyrana, ale teraz už vie, že vôbec nie je taký, akého jej ho vykresľovala rodina. Dokonca začínala pochybovať, že by jej vôbec ublížil.

Nerovi zašklbalo v čeľusti. Ešte prednedávnom by ju najradšej roztrhol. Dnes... dnes prišiel na to, že mu je vlastne ukradnutá. Vďaka nej mal možnosť stretnúť Karen. Nezáležalo mu na Kathrine, hnevala ho jej drzosť. Vzdychol. Jedna jediná žena dokázala zmeniť jeho zmýšľanie len svojou prítomnosťou. „Myslím, že ju radšej nechcem nájsť,“ odpovedal vyhýbavo. Áno, je to tak. Nechce ju vidieť. Nemá potrebu ju vidieť. Nech si robí, čo chce.

Kathrine to v kútiku srdca zamrzelo. Pozrela na temnú oblohu. Prečo sa ich osudy musia tak zamotávať? „Nezaujíma ťa, prečo ušla?“

„Ani nie. Je veľmi mladá, asi ako ty. Ktovie, čo sa jej premávalo v hlave, keď to urobila?“ Vzal Karen za ruku a pomohol jej zoskočiť zo skaly. Pokračovali v ceste.

„Odhadujem to na strach,“ šepla zamyslene. Áno, bol to strach, čo ju poháňalo. Kedysi.

„Prečo by sa mala báť?“ nechápal Nero.

Mykla plecami. „To vie len ona.“

„Tak nech. Nezaujíma ma to.“

Asi tri hodiny kráčali mlčky. Napravo počuli zvuky áut lovcov a ich beh. Stále sú na ich území. Akoby toho nebolo dosť, spustil sa ťažký, studený dážď. Oslabil ich sluch aj zrak a premrzli na kosť. Kathrine sa snažila predstierať, že jej nič nie je, ale triasla sa zimou a zuby jej doslova drkotali. Nohy si už necítila, prsty jej skrehli. Nero, na druhej strane, vôbec nevyzeral vysilene. Kráčal rovnako rázne ako predtým, pohyby mal plynulé a vyrovnané. Čo už, má výhodu veku. Ona je stále na hranici medzi človekom a upírom, zmena je pomalá.

Keď sa noc prehupla do druhej polovice, sústredili sa na hľadanie úkrytu. Nenašli žiadnu jaskyňu, terén sa vyrovnával a šli v podstate po rovine. S týmto nedostatkom krvi si však nemohli dovoliť vystaviť svoje telá slnku.

Jediné, čo našli, bol skalnatý previs. Museli nájsť niekoľko popadaných stromov a vďaka svojej nadľudskej sile ich poodnášať k úkrytu, aby ho čo najlepšie zabezpečili. Upravili halúzky, zmenšili priestor previsu a tesne pred východom slnka sa schúlili tesne vedľa seba pod nahromadenou prírodou, opäť v tme.

Nero si nemohol nevšimnúť, ako sa Karen trasie zimou. Objal ju, pritiahol si ju k mocnej hrudi a dlane spojil na jej momentálne prepadnutom brušku. Vzdychla, ale odovzdane sa pri ňom uvoľnila. Aj keď sa jej to protivilo, začínala si ho vážiť. Pre jeho silu. Pre jeho nezlomnosť. Pre jeho nehu. Ako jej o ňom mohli tak klamať? Keď si spomenie, čo prežívala posledný týždeň pred svadbou...

„Ako to s tebou vlastne je?“ zamrmlal do ticha, ktoré ich obostrelo.

„Hm?“ Zaklonila hlavu, aby naňho pozrela.

„Si sama uprostred kráľovstva upírov, nemáš nikoho, akoby ti ani nezáležalo na vlastnom živote. Povedz, Karen, aký je tvoj príbeh?“

Zasmiala sa. Keby len vedel... „To je zložité,“ odpovedala s úsmevom.

„Máme čas. Som zvedavý.“ Tá posledná veta ho prekvapila. Je zvedavý? Áno, naozaj je. Prahne po informáciách o tejto záhadnej bytosti. Kto vlastne je? Odkiaľ pochádza? Kde má blízkych?

Kathrine uvažovala, čo povedať. Pravdu určite nie. Nie, keď ju drží v objatí, ktoré sa môže rýchlo zmeniť na smrteľné. „Keď ti to poviem... prisaháš, že mi nevezmeš moju slobodu?“ vyjednávala.

Prekvapil sa. „Prečo by som to robil?“

Zahryzla si do pery. „Pretože som zločinec, Nero,“ priznala.

Nereagoval. Trochu ho to prekvapilo, áno. Nedokázal si však spojiť svoju nádhernú, krehkú spoločníčku s akoukoľvek kriminálnou činnosťou. Nie, také niečo nie je možné. „Vysvetli.“

Nadýchla sa a vydýchla. „Urobila som veľmi zlú vec, Nero. Nepoviem ti akú, ale pohnevala som si väčšinu upírov. Moja rodina ma odkopla. Utekám po celom svete, nikde nezostávam dlho. Taká je pravda.“

Čakala, čo urobí. Odstrčí ju? Bude z nej ťahať odpovede? Zbije ju? Pri tom poslednom jej na čelo vystúpili kropaje potu. Nie, to neurobí. Napriek tomu sa napla. Na bitku je zvyknutá. Aj na ponižovanie. Zvládne to však od muža, ktorý sa jej dotýkal tak jemne, ktorý ju priviedol na vrchol, ktorý jej daroval najkrajšiu chvíľu jej života?

Nero dlho neváhal. On je ten posledný, kto by ju mal súdiť. Urobil toľko zlých vecí, že anjeli musia mať preňho špeciálnu budovu so zoznamom jeho chýb a zločinov. Zároveň s istotou vedel, že nech urobila čokoľvek, nie je zlá. Keby bola, neušla by od neho, aby mu zachránila život, nedotýkala by sa ho tak nevinne. Zovrel ju pevnejšie a impulzívne ju pobozkal do vlasov, aby vedela, že stojí pri nej. „Ľutuješ svoj čin?“ opýtal sa múdro.

Kathrine sa zamyslela. Ľutuje? Možno. Ale urobila by niečo iné, keby sa vrátila späť? Nie. „Ľutujem jeho následky. Nechcela som nikomu ublížiť.“

Tajomne sa usmial. Predsa je to jeho malé neviniatko. Každý robí chyby, no a čo? „Takže len utekáš? Liverpool nie je tvojím domovom?“

Pokrútila hlavou. „Nemám domov.“

To bolo kruté. Každý si zaslúži domov. Veď len on má minimálne tri. Pohladil ju po studenej dlani. Kiež by jej ho mohol dať. „Mrzí ma to, Karen,“ zašepkal jej do vlasov. Aj on bol kedysi bez domova. Túlal sa po svete, odmietal žiť s bratmi, radšej viedol vojská proti nepriateľom. Trvalo mu niekoľko tisícročí uvedomiť si, že jeho bratia sú preňho všetkým a pri nich je jeho domov. Každý z nich je iný, ale sú rodina a krv nie je voda. Obzvlášť u upírov nie.

Kathrine sa musela usmiať. Považoval ju za obyčajnú poddanú, práve mu povedala, že je zločincom a stále ju k sebe tisne ako malé dieťa svojho obľúbeného medvedíka. Ona nemala medvedíka. Počas dlhých, smutných nocí zvykla objímať vankúš, ale keď jej nedovolili spať v posteli, mala prázdne ruky. Vtedy sa zvykla schúliť do klbka a... a plakať. To robievala. Natočila k nemu hlavu a dýchla mu na pery. „Ďakujem, Nero.“ Ľahučko, nevinne ho pobozkala a z nejakého dôvodu ho ten bozk zasiahol silnejšie, ako ich predošlé živelné trenie. Zastonal. Už zabudol, aké to je, vystúpiť z privilegovaného sveta kráľov a cítiť niečo ako radosť. Nedovolil jej odtiahnuť sa, vzal jej tvár do dlaní a pohodlne ju oprel o seba. Ich jazyky sa prepletali, treli sa o tesáky toho druhého.

Kathrine sa po čase prinútila odtiahnuť a oprela sa čelom o jeho bradu. „Mali by sme si pospať,“ zašepkala, v hlase potlačovaná vášeň. Dohodli sa na jednej noci, na jednom mieste. Nesmie mu podľahnúť druhý raz. Potom by sa už nikdy nezastavila.

Nero pochopil jej úhybný manéver a neprotestoval. Pomohol jej nájsť správnu polohu, aby sa obaja vyspali, a nakoniec upadli do nepokojného spánku.