Temná prísaha 8

Nadišla ďalšia noc a obaja pocítili slabosť z nedostatku krvi. Kráčalo sa im ťažko a zase mali v pätách lovcov. Dvakrát museli zmeniť smer, raz vyliezli na strom a trikrát bežali pred šialenými zabijakmi.

Kathrine sotva dýchala, keď ju Nero opäť nútil do behu. Pľúca jej išlo roztrhnúť a boleli ju nohy. Lovci boli všade – za nimi, vedľa nich... bolo len otázkou času, kedy sa objavia aj spredu. „Nero,“ dychčala, „už vážne nevládzem!“ Vzlykla. 

Zastavil, započúval sa a vzal ju za ruku. Triasla sa. Viac ju nemôže hnať lesom. Odpadla by mu uprostred prírody. Pritiahol si ju k sebe a hladil ju po chrbte. „Dobre, nebudeme viac bežať,“ povedal jej šeptom. Okolo nich nebolo veľa stromov, nachádzali sa na malej lúke. Nemajú na výber. „Ale o minútu nás dobehnú, Karen,“ povedal jej, ako sa veci majú. „Budeme musieť bojovať.“

Preglgla. Má na to dosť síl? A čo sa stane, ak prehrajú? Dvaja vyčerpaní upíri proti elitným lovcom, to nie je práve vyrovnaný boj. S obavou naňho pozrela. „Porazia nás.“

Pokrútil hlavou. „Počúvaj ma, Karen.“ Zatriasol ňou, aby ju prebral. „Ukryjeme sa za kmeň tamtoho stromu,“ ukázal na veľký ihličnan asi desať metrov od nich. „Keď prídu a budú nás hľadať, vrhneme sa na nich odzadu. Vezmeme im zbrane a napijeme sa, len čo to bude možné. Keď budeš dosť silná, na nič nemysli a bež do tamtoho lesa,“ ukázal na juh. „Tam si ťa nájdem.“

Tam si ťa nájdem, ten tajomný prísľub ju rozochvel, aj keď by nemal. Verila, že to zvládnu. Prikývla. „Budem na teba čakať.“

Usmial sa. „V to dúfam.“

Prikrčili sa za strom podľa plánu a čakali. Čoskoro na čistinku dorazila asi desiatka lovcov, ktorí sa roztrúsili a hľadali ich. Nero sa pomaly presúval k tomu, čo bol najbližšie, a Kathrine sa vybrala opačným smerom. Stratila Nera z dohľadu. Sústreď sa, Kathrine, hovorila si. Musíš sa najesť.

Naschvál stúpila na halúzku, ktorá pukla a prilákala pozornosť mladého lovca. Ten si nezavolal posily a vybral sa za ňou.

S obratnosťou šelmy ho zozadu prepadla, zapchala mu ústa a zahryzla sa mu do krku. Vstrekla mu maximálnu dávku endorfínov, aby nekričal, hoci si vôbec nezaslúžil utlmenie bolesti.

Hneď sa jej uľavilo. Teplá krv jej stekala dolu hrdlom a vyživovala zničené telo. Pila rýchlo, nehľadela na chuť, len na množstvo. Aj ona mienila dodržať dohodu a nezabiť ho. Vzala si sotva jeden liter, čo bolo pre jej mladé telo tak akurát.

„Majú Billa!“ zakričal ktosi.

So zavrčaním sa odtrhla od lovca v bezvedomí a zistila, že sa k nej rozbehli traja jeho druhovia. Plná energie z kŕmenia sa prikrčila a dovolila svojim inštinktom šelmy prevziať kontrolu. Nerobievala to často. Doma jej nedovoľovali prejavovať svoju prirodzenosť, nútili ju potláčať všetky potreby. Preto nebola zvyknutá bojovať. Zdalo sa však, že jej telo to vie. Skočila na toho najvyššieho, využila jeho váhu a neobratnosť proti nemu a než sa po nej stihol zahnať, vtlačila mu nos do lebky. Zavyl a padol na zem.

Druhý bol rýchlejší, vystrelil po nej. V tichu noci bol ten výstrel ako výbuch bomby. Zasiahol ju do ramena, ale našťastie bola svieža a plná energie a jej telo sa hneď zahojilo. Lovec bol taký prekvapený, že vôbec nereagoval, keď ho kopla do brucha. Zviezol sa na zem k ostatným.

Vzala mu zbraň, namierila ju na posledného a s presnosťou, akej sú schopní len upíri, vystrelila. Guľka ho zasiahla do stehna. Nebude ich môcť prenasledovať.

Rozhliadla sa. Cítila sa vo svojom živle, nátura upírov ju naplňovala. Nera nikde nevidela, ani ďalších lovcov. Otočila sa, aby sa rozbehla na miesto stretnutia a narazila.

Prekvapene padla do mokrej trávy. Nad ňou sa s krátkym mečom v ruke týčil Ray. Tváril sa vyrovnane, oči mal chladné, bez emócií. „Šikovná upírka,“ zamrmlal.

Zalapala po dychu. Toto sú jej posledné chvíle. Vycerila naňho zuby.

Zasmial sa. „A nezlomná.“ Narovnal sa a presondoval okolie. „Moji lovci prehrali,“ povedal úsečne. „Obdivuhodné. Asi ešte potrebujú cvičiť.“ Odložil meč.

Kathrine si ho neveriacky premerala. On ju nezabije?

„Pokračuj v úteku, upírka,“ precedil cez zuby. „Zabiť vás majú moji lovci, nie ja.“ A rozbehol sa preč.

V nemom úžase sa postavila. Neverila tomu. Je nažive! Lovci, ktorých zložila, sa zvíjali na zemi a nejavili o ňu záujem.

Spamätala sa a šprintovala na dohodnuté miesto. Po Nerovi ani stopy. Ukryla sa medzi riedkymi stromami a obzerala sa na všetky strany. Nevidela ho, ani nič nepočula. Snáď sa mu len nič nestalo, zúfala si a prosila anjelov, aby to nedopustili.

Nero si poľahky poradil so slabými lovcami a dvoch aj úspešne odkrvil. Párkrát naňho vystrelili, ale krátkodobej bolesti sa rýchlo zbavil.

Práve nečujne kráčal ku Kathrine, keď sa čosi mihlo naľavo od neho. Neváhal, a skočil po tom. Na jeho prekvapenie sa nejednalo o lovca, ale o mladú ženu s neprirodzenými červenými očami, a krvavými vlasmi. Jednu ruku jej pritlačil na krk, druhou zabránil, aby mu ublížila. Nadýchol sa. Voňala ozónom a vlhkosťou. Anjel. „Bavíš sa, ako tvojich nepriateľov štvú na smrť, kura?“ prskol.

Žena sa vyrovnane oprela o strom, ku ktorému ju pritlačil, a vôbec nevyzerala vydesene. Len nenávistne zúžila oči. „Dohliadam na svoje plány, pijavica,“ odpovedala po anglicky s tým najčudnejším prízvukom, aký kedy počul. Bola zvláštna. Akoby sem nepatrila. „Dávaj pozor na svoje kroky, Raganhar,“ varovala ho. „Tvoj hnev môže spôsobiť katastrofu nevídaných rozmerov.“

Zovrel pery. „Momentálne som nahnevaný len na teba. Čo odo mňa chceš a prečo mi nepomôžeš?“

Tajomne sa usmiala a Nero veril, že tento úsmev už zviedol nejedného muža. Ale jeho nie. Dokázal ho len oceniť. Čo to s ním je? Prečo už nereaguje na inú ženu? Prečo chce len Karen? Je to anjel, nenávidíš ju, nahováral si. Nikdy by si netúžil po anjelovi. „Potrebuješ lekciu, upír. Ty, aj tá malá blondínka. Zaobchádzaj s ňou opatrne. Môže sa ti neskôr zísť.“

Zatlačil pevnejšie na jej krk. „Tak odtiaľto dostaň aspoň ju,“ prosil anjela. Len čo to vyslovil, pomyslenie na to, že Karen už neuvidí, mu vzalo dych. Zabolelo ho v hrudi a takmer vzal svoje slová späť. Takmer. Radšej nech ju už neuvidí, ak bude vedieť, že je nažive a celá.

Jej úsmev sa rozšíril. „Som pozorovateľ, nie samaritán. Obaja ste sa do tejto situácie dostali vďaka svojim chybám, tak teraz plaťte.“

Zavrčal. Nemôže jej ublížiť. Anjeli by ho okamžite zabili. Ich vzťahy sú veľmi krehké. „Ale ona nič neurobila.“ Zarazil sa. „Nič, za čo by mala takto pykať,“ opravil sa.

Anjel sa vytrhol z jeho zovretia. „Možno nie, možno áno. Každopádne ste tu bez pomoci. Veľa šťastia, upír.“ A priamo spod jeho rúk zmizla. Nero zaklial. Anjeli sa dobre bavia na ich utrpení.

Spomenul si na Karen a všetok hnev nahradila starosť o mladú upírku. Čaká naňho, ako sľúbila? Prosím, nech tam na mňa čaká, pomyslel si. Utekal ako blázon, nebral ohľad na okolie. Do lesa vbehol rýchlejšie ako unikajúce auto plné bankových lupičov. Kde je? Kde je? Zúfalo ju hľadal.

„Nero,“ zašepkala Karen odkiaľsi spomedzi kríkov. Premeral si ju. Z kútiku pier jej vytekal pramienok krvi. Vyzerala zdravo a sviežo. Líca mala rozkošne ružové. Bez váhania sa k nej vrhol a zovrel ju v náručí. Upokojil sa, až keď sa nadýchol jej vône a pocítil teplo jej tela pod dlaňami. Aj ona ho objala. Pevne. Obtrel sa bradou o jej vlasy. Spokojne vzdychla. „Bála som sa o teba.“

Srdce sa mu rozbúchalo ako človeku po maratóne. Ona sa bála? Oňho? Takéto niečo mu ešte nepovedali ani len bratia. „A ja o teba,“ opáčil. Áno, bál sa o ňu. Nemal ju nechať bez ochrany. Nabudúce to už nespraví. Nie, nech radšej žiadne nabudúce nie je. Nikdy viac. „Neublížili ti?“

„Nie, ale...“ Nevedela, ako mu to povedať.

„Ale čo, Karen?“ Odtiahol sa, aby jej pozrel do očí. Zahryzla si do pery.

Nesmelo mu vyrozprávala o svojom zvláštnom stretnutí s Rayom. Nero sa zamračil.

„Chce, aby nás dostali jeho lovci,“ zavrčal. „Cvičí ich k tomu. Sme preňho len nástroj.“ Najradšej by toho bastarda osobne zaškrtil. A aj to urobí. Keď príde čas.

Kathrine si s obavou navlhčila pery. „Chcem odtiaľto odísť, Nero,“ zapišťala nezvykle vysokým hláskom. „Bojím sa.“

Vzdychol a ochranne ju objal. Strach jej pulzoval žilami. „Neboj sa, Karen. Nedovolím, aby ti ublížili,“ sľúbil.

Kathrine by si to vážne želala, ale vedela, že pre ňu šťastný koniec neexistuje. Ak ju nezabijú lovci, Nero sa nejako dozvie, že je jeho manželka, a zabije ju on. Ak vôbec. Čo však bolo najhoršie, cítila sa stále viac a viac vinná. Zahanbila tohto muža, ktorý neurobil nič zlé, len sa chytil do pasce jej rodičov. Uverila ich slovám a urobila si o ňom záver skôr, ako ho vôbec spoznala. Kiež by vedel, ako to skutočne bolo... Ale on jej neuverí. Nemá na to dôvod. Smrkla. Asi jej naozaj nie je súdené šťastie.

Nero uvidel, ako sa jej tvár skrivila nedefinovateľnou emóciou, a sklonil sa k nej. „Karen, čo sa deje?“

Zovrela pery, aby predišla plaču a zaborila nos do jeho hrude. Nechcela, aby jej hľadel do očí. Prečítal by si v nich pravdu. „Toľko vecí je zle,“ povedala tlmene.

Pohladil ju po jemných vlasoch. „My ich napravíme, Karen. Všetko bude dobré.“

Cynicky sa zasmiala. „Možno pre teba, Nero. Ja som odsúdená na útek. Na strach.“ Na večné výčitky. Preklínala svoju rodinu. Preklínala sama seba.

Jej slová ho zasiahli hlboko do duše. Poznal to. Žiadna istota, len večný útek. Žiadny domov. S bratmi tak žili celé storočia, než sa dostali na tróny. Často nemali čo jesť, alebo čo si obliecť. Žili ako zvery. Asi práve vďaka tomu ešte pri sebe stoja. Zo solidarity. Pre minulosť, ktorú zdieľali. Opatrne, najnežnejšie, ako vedel, jej nadvihol bradu, aby jej videl do očí. Sklopila viečka. „Pozri sa na mňa, Karen,“ prikázal ako skutočný veľkráľ. Hneď ho uposlúchla. „Tak je to lepšie.“ Vzal jednu jej ruku do svojej a preplietol im prsty. Zachvela sa. Mäkko ju pobozkal. Bol príliš starý, aby ho dokázala oklamať. Keby bola skutočne vinná, bozk aj vášeň by predstierala. Chcela by si ho udobriť. Neurobila to. Jej pery sa pootvorili v tichom stone a podľahli jeho útoku. Triasla sa skutočnými pocitmi. Strachom. A potom sa uvoľnila. Jej telo mu dôverovalo dosť na to, aby sa uvoľnilo. Nie, nemôže byť vinná. Dôveruje mu. Vkladá svoje telo, svoj život do jeho rúk, aj keď sa mu priznala, že je zločincom. To ho utvrdilo nielen v jej nevine, ale aj neskúsenosti. Nedokázala by predstierať.

Prerušil bozk a spokojne pozrel na jej napuchnuté pery. Spýtavo nadvihla pohľad. Pohladil ju jedným prstom pri koreni nosa a lenivo postupoval nižšie. „Ja, najvyšší kráľ Raganhar,“ začal oficiálne, prstom doputoval až k vlhkým perám, „ťa týmto zbavujem tvojej viny, nech bola akákoľvek. Všetky obvinenia sú odteraz bezpredmetné.“

Zreničky sa jej rozšírili a pery v nemom úžase otvorili. „Nero, nevieš, čo robíš,“ zamrmlala.

Mykol plecami. „Možno neviem. Ale ani ty si to nevedela, keď si spáchala svoj zločin. Viem to. Poznám to, Karen. Nesmieš žiť s vinou. Nie s takou, ktorá by iných ani len netrápila.“

Pokrútila hlavou. Veď je to smiešne. „Ver mi, keby si vedel, o čo ide...“

„Ale ja nechcem,“ prerušil ju. „Dal som ti milosť, Karen,“ pripomenul jej. „Nezaslúžim si malé poďakovanie?“

Usmiala sa. Vedela, že Nero Kathrine nikdy neodpustí, ale dojalo ju, že odpustil Karen, ktorú ani nepoznal. „Máš pravdu. Zaslúžiš.“ Nevinne ho pobozkala na krk. Sípavo sa nadýchol a hneď stvrdol. Škrabla ho tesákom. „Tak čo keby som ti poďakovala v nejakej peknej, temnej jaskyni?“ Samu ju prekvapili tie odvážne slová. Keď sa však zamyslela, usúdila, že ich nechce vziať späť. Nie, chce ešte raz ochutnať zakázané, dosiahnuť výšiny, kam ju môže vziať iba on.

Nerov pohľad potemnel. „To sa mi páči,“ zamrmlal zmyselne, pritiahol so jej dlaň k perám a prešiel po nej jazykom. Zastonala. „Poďme nájsť tú jaskyňu.“ Náhlivo vykročil a Karen sa za ním zvonivo zasmiala.

Evie sa pre seba usmiala a otvorila oči, pred ktorými mala víziu Karen a Nera. Vymenili si s Lukasom spokojný pohľad.

„Doprajeme im to?“ opýtal sa Lukas a objal ju. Neha medzi Kathrine a Nerom ich oboch zasiahla. Zľahka pobozkal svoju milovanú. Hneď sa v jeho náručí uvoľnila, presne ako Kathrine pri Nerovi.

Evie sa zamyslela, aj keď odpoveď obaja poznali. „Vedela som to. Carys okolo toho robí priveľa hluku. Načo tam vôbec šla?“

„Lebo si myslí, že je pupkom sveta,“ zavrčal Lukas. „Však aj po ňu si osud príde.“

„Máš pravdu. Ako to urobíme?“ Mávla rukou a pred nimi sa objavil obraz Nera a Kathrine, ako sa potkýnajú po blatistej zemi.

Lukas zväčšil záber, ukázal prstom na malú vyvýšeninu kúsok od nich a vyslal prúd energie. „Na zvyšok sú sami.“ Mávol rukou a obraz zmizol. „A teraz, moja milovaná,“ zašepkal jej do ucha, „čo keby sme sa aj my presunuli na nejaké pekné miestečko?“