Temné prebudenie 14

Carolina bola už zase vytočená. Ako mohol povedať takú hroznú vec po tom, čo spolu robili? V jednej chvíli bol milý a nežný a hneď na to odporný ako vždy. Tajne dúfala, že keď si stanovia takýto mier, postupne sa jeho prístup zmení.

Nebola snáď dosť ústretová? Sakra, robila s ním to, čo ešte so žiadnym mužom a teraz sa kvôli tomu cíti ako lacná štetka.

Zavrela sa vo svojej izbe a len čo sa oprela o dvere, po tvári jej stiekli slzy trpkosti. Všetko je zle. Celý jej život je totálne zničený. A nech sa prepadne, ak Kamal jej trápenie nebude zdieľať.

Počkala, kým zaspí, vrátila sa do “izby mieru“ a tam našla na zemi jeho mobil. Vypadol mu, keď sa obliekal a bola by mu to pripomenula, keby nebola tak vytočená. Teraz sa len diabolsky usmiala a urobila pár základných zmien v nastavení. Mobil mu nechala v kuchyni a spokojne zaspala.

Na druhý deň sa vrátila do múzea a pravidelne kontrolovala hodiny. Približne o pol jedenástej, keď si bola istá, že Kamal je v práci a prosiac, aby nebol sám, vytočila jeho číslo a ľutovala, že nie je v jeho blízkosti.

Kamal práve sedel na porade spolu so Salvatorom a desiatimi ďalšími upírmi. Kráľ hovoril o problémoch pri presune Kamalovej firmy do Londýna, keď to prišlo.

Zazvonil mu mobil. Nahlas. Na najvyššej hlasitosti. A namiesto decentného zacengania sa spustila pesnička Barbie Girl.

Všetci upíri naňho upreli šokované pohľady a on rýchlo lovil mobil z vrecka. Namiesto obrázku volajúceho sa naňho vyškierala Carolina so zdvihnutým stredným prstom. Mal v pláne okamžite hovor zrušiť, ponížený až na hranice únosnosti, ale tá mrcha mu zmenila nastavenie prijatia a odmietnutia hovoru.

Pesnička veselo vyzváňala, zatiaľ čo on sa všemožne snažil vypnúť ju. Upíri vedľa neho sa začali pochechtávať.

„Potvora jedna!“ Od šoku nedokázal myslieť normálne. V žilách mu koloval oheň, ako túžil Caroline vykrútiť krk.

Nevydržal to a hodil to zariadenie o zem a rozbil ho topánkou.

„Hm, Kamal, nič proti tvojmu vkusu,“ začal Salvator.

„To som nebol ja!“ bránil sa zadýchane.

„Pozri, ja nikoho nesúdim...“

Udrel päsťou po stole. „To Carolina! Myslí si, že je to vtipné!“

Ostatní upíri mali čo robiť, aby sa nepopukali od smiechu. Prehýbali sa a držali sa za bruchá.

Kamal sa triasol zlosťou. Keby bola Carolina nablízku, ohol by ju cez koleno. Presne to sa s neposlušnými ženami má robiť. Vo svete by to vyriešilo mnoho problémov.

„Ak tá ženská má odvahu urobiť toto,“ prehovoril Nikias veselo, „je pre teba ako stvorená, Kamal.“

Vyceril naňho tesáky. „Keby nebolo tej debilnej Deklarácie, tri dni jej nedám jesť a spala by v psej búde!“

„No tak, veď je to vtipné,“ zľahčoval jeho situáciu Conor a zotieral si slzy. „Carolina má gule, to jej treba uznať.“

Kamal vstal ako nahnevaný medveď a zdvihol zo zeme svoju kartu. Zamieril preč.

„Hej, kam ideš?“ vyzvedal Salvator.

„Kúpiť si nový mobil a zavraždiť jednu potvoru... ešte si nie som istý v akom poradí.“ A bol preč.

Urazene sa zavrel vo svojej kancelárii, aby to predýchal a aj keď sa tomu všemožne bránil, zdvihli sa mu kútiky. Áno, Carolina rozhodne má gule.

Caroline počas obednej prestávky zavolala Sophie. Nechcela nič vysvetľovať do telefónu, preto sa dohodli, že sa stretnú vo fastfoode neďaleko inštitútu.

Sediac nad hranolčekmi so syrom a odpornou kávou začala Sophie hovoriť. „Nebolo ľahké niečo vyhrabať. Urobili sme prieskum ešte pred začatím vykopávok a oficiálne išlo o úplne nový prípad. Ale mali ste pravdu, vaši rodičia s tým skutočne majú niečo spoločné.“

„Ako si to zistila?“

„Jednoducho. Počítačové záznamy vymažete, ale papierové nie. Pohrabala som sa v archívoch múzeí a pozrite, čo som našla.“ Položila pred ňu starú fotografiu niekoľkých ľudí s prilbami na hlavách a lopatami v rukách. „Je to skupina archeológov, ktorá krátku chvíľu kopala presne na tom istom mieste, kde vy.“ Ukázala na dve tváre. „Spoznávate ich?“

Skúmala nepresnú fotografiu. „Moji rodičia.“

„Presne tak. V žiadnych oficiálnych záznamoch sa neuvádza, že v tej oblasti niekedy vôbec boli. Ani čo tam robili, prípadne našli. Od vykopávok sa dištancovali všetky múzeá a univerzity.“

To je neobvyklé. Egyptské artefakty majú hodnotu miliónov, každá významná inštitúcia by za nimi slintala. „Odôvodnenie?“

Sophie si usrkla z koly. „Žiadne. Aj keď všetkým bol vyplatený tučný balík peňazí.“

„Za mlčanie?“

„Predpokladám. Väčšina tímu odišla ešte pred ukončením, zostali len vaši rodičia a pár ďalších ľudí.“

„Hľadali niečo?“

„To už asi nikdy nezistíme.“

„Opýtam sa inak – našli niečo?“

Sophie jej podala ďalšie fotky. „Toto.“ Na čiernobielej kópii bol na prvý pohľad len kus zlomenej kamennej dosky. Keď sa prizrela bližšie, zistila, že je to popísaná tabuľa. Znaky na nej však nerozoznala.

„Definícia?“

„Žiadna. Táto... vec bola jediným predmetom, ktorý si priniesli. A zmizla hneď po prenesení do Británie.“

„Ako zmizla?“

Sophie mykla plecami. „Najlogickejšia je krádež. Čierny trh sa hemží takýmito pamiatkami.“

Cari to nedávalo zmysel. „Nenašla si, čo sa s tou vecou stalo?“

„Chcela som. Vlastne som sa pozrela aj na, ehm, nelegálne obchody, veď to poznáte,“ mávla rukou.

Carolina sa na ňu usmiala. Sophie je schopná ísť cez mŕtvoly. „Budem sa tváriť, že som nepočula.“

„No, takže sondovala som a zistila som, že pred pár rokmi si nejaký boháč kúpil toto.“ Rozprestrela pred ňu papier z tlačiarne.

„Tá skala?“

„Tiež som si to myslela.“ Sophie k sebe priložila tie dva papiere. „Vidíte, ako do seba zapadajú? Sú to dva kusy nejakého celku.“

Cari prekvapene civela na kamene. Nie, nie kamene. Tabuľka. A podľa nepresných rýh na okraji jej chýba minimálne ešte jedna časť. „A zvyšné kusy?“

Asistentka zacmukala. „Stále hľadám. Ale to nie je všetko. Porovnávala som to písmo.“

„Nejaká zhoda?“

„Žiadna, prirodzene. Ani hieroglyfy, ani iné znakové a obrázkové písmo. Ale predsa je tam istá pravidelnosť.“

„Konzultovala si to s odborníkmi?“

„Preboha, nie. Stačí, že som sa hrabala v nepovolených veciach.“

„Ty si moje zlatíčko,“ pochválila ju Cari a vzala si fotografie. „Hľadaj ďalej. Na konci roka ti pripisujem prémie.“

„Ako poviete. Mimochodom, asi tisíckrát volali vaši rodičia. Máte nejaké problémy?“

Cari zaškrípala zubami. „Menšia šarvátka. Ignoruj ich.“

Sophie nadvihla obočie, ale nepýtala sa. „No dobre. Ak už nič iné nepotrebujete, ja pôjdem.“

„Ďakujem, Sophie.“

„Nie je za čo, doktorka.“ Sophie si vzala nedopitú kolu a odišla.

Carolina sa ešte zdržala, nechcelo sa jej vracať tak skoro. Kamal bude určite plný zlosti a jeho deprimujúca prítomnosť ju vôbec nelákala do ich spoločného domu.

Sucho sa zasmiala. Nechce sa jej vrátiť na miesto, ktoré by malo byť jej útočiskom. Je proste superluxusnou bezdomovkyňou.

Vyšla z fastfoodu a narazila do známej osoby. Winter. Kráčala po ulici vo svojom modrom overale.

„Ale ale, ďalší zradca z radov mojich najbližších,“ povedala Cari uštipačne. „Pekné od teba, že si ma prenechala tomu sadistovi a zdrhla preč.“

Winter smutne sklopila pohľad. „Cari, ja...“

„Ty čo, Winter?“ Prekrížila si ruky na hrudi. „Musela si? Nemala si na výber? Prinútil ťa? Počúvam.“

Kráľovná zimy si hrýzla peru. „Išlo o prežitie.“

„Vážne? A čo keby si mi povedala pravdu, ďalšia na zozname? Nič z tohto by sa nemuselo stať, keby ste ku mne boli úprimní. Ale vydať ma napospas zmagorenému upírovi, keď som u teba hľadala pomoc, to je úbohé, Winter.“

„Nechcela som ti ublížiť, prisahám,“ povedala zničene.

Cari nemala zľutovanie. Všetci s ňou hádzali ako s handrovou bábikou a vyšli z toho ako tí dobrí. Má plné právo im to vytknúť. „Tak nechcela ublížiť. A myslíš, že život s Kamalom je výlet do raja? Vieš, ako sa ku mne správa? Akú mám v jeho živote hodnotu? Keby mohol, vymení ma za ťavu, Winter. Dúfam, že si na seba hrdá.“ Prešla okolo nej, pretože jej nemala čo viac povedať.

„No tak, Carolina.“ Winter ju dohonila a kráčala po jej boku. „Ja som nechcela. Smrteľníci sa o našom svete nemajú dozvedieť.“

„Ako vidíš, dozvedela som sa.“

„Prosím, nehnevaj sa na mňa.“

Zastala a čelila kráľovnej počasia. „Nemám sa hnevať? Ty by si sa nehnevala, keby ti niekto takto zničil život?“

Na to nemala čo povedať. Sklamala ju.

Carolina sa zvrtla a odkráčala. Nemala sa komu vyplakať na pleci a tak zo seba nechcela robiť chuderu. Aj na psychické zrútenie niekoho potrebujete a ona toho niekoho nemá.

Vrátila sa do múzea, kde sa až do večera zašila medzi staré haraburdie.

Domov prišla uťahaná a vyčerpaná. Už sa zotmelo a musela ísť taxíkom.

Kamal ju čakal v obývačke s kamennou tvárou a novým mobilom v ruke. Aspoň nejaké zadosťučinenie pocítila.

„Vitaj doma,“ povedal ľadovo.

Zívla. „Idem spať.“

Vstal a zastavil ju pevným zovretím lakťa. „Dnes si to prehnala.“

Uprela naňho unavené oči. Čo je to s ňou, že ju viac ani nedesí? To tak veľmi utrpel jej zdravý rozum? „Patrí ti to.“

Oprel ju o stenu. „Keby som ťa mal v tej chvíli poruke, neprežila by si.“

Carolina neuvažovala jasne. Niekde v kútiku mysle však tušila, že robí krutú, veľmi krutú vec. „Možno by to nebolo až také zlé. Brala by som to za vykúpenie.“ Vytrhla sa mu a vyšla po schodoch.

Kamal tam stál ako omráčený. Vykúpenie. Carolina skutočne smrť považovala za vykúpenie. Je jej s ním tak zle, že by radšej nežila. Už so mnou nechce žiť ani obyčajná ľudská žena, uvedomil si. Musel sa posadiť, aby od tej bolesti neklesol na kolená. Mal pravdu. Nezištnosť neexistuje. Za všetko sa platí. Za priateľstvo. Za náklonnosť. Za sex. A on musí platiť za krv.

Privrel oči. Bolo mu lepšie v spoločnosti platených kuriev. Predstierali, ale aj to bolo niečo.

V tichu miestnosti pochopil, že stále nemá nič. Tak ako pred tisíckami rokov. Vtedy prišiel o postavenie a majetky. Teraz má len tie majetky a tie mu nezabezpečia nič úprimné.

Od zúfalstva urobil jedinú vec, ktorá mu v tej chvíli napadla. Šiel sa opiť.

Carolinu prebudil hlasný buchot a mužské hlasy. Pozrela na hodinky. Tri ráno. Dúfala, že je to zlodej, na ktorom by si vybila svoju frustráciu a hnev.

Zišla na spodné poschodie, kde dvaja muži podopierali neistého Kamala a tretí práve zatváral dvere.

„Čo sa mu stalo?“ Pribehla k nim a do nosa jej udrel silný pach alkoholu. „Aha.“

Conor a Damian ho odniesli na pohovku. Dopadol na ňu s miernym zavrčaním.

„Opil sa,“ povedal tretí muž s blond vlasmi v cope. „Našli sme ho v neďalekom bare a odviezli sem, než by si sadol za volant.“

Carolina ho prikryla, aj keď by ho najradšej udusila vankúšom. „Vďaka, že ste ho priviedli.“

„Ráno bude asi nepríjemný. Mimochodom, teší ma, ja som Salvator,“ predstavil sa neznámy upír a podal jej ruku.

„Ach, kráľ. Rada vás spoznávam. Mám sa aj nejako pokloniť alebo...“

„Nie, nič také.“ Usmial sa. „Pekný kúsok s tým mobilom.“

Zružovela. „Naštval ma.“

„Domysleli sme si. Ak chceš, jeden z nás tu zostane a dá naňho pozor. Nie som si istý, či ho chceš znášať v podnapitom stave a neskôr v podráždenom. Aj za triezva vie byť poriadny debil.“

Kamal si opilecky odfrkol. „Áno, zatlieskajte víťazovi debilov!“ Ukázal na seba. „Som nepríjemný kretén bez nároku na priateľov.“ Zasmial sa vlastnému vtipu.

Carolina spýtavo pozrela na Salvatora. Ten smutne skrivil pery.

Kamal sa pretočil na bok. „Hej, za koľko sa kupuje kamarátstvo? No tak, každý má svoju cenu.“ Už zase sa nepríčetne rehotal. „Som si istý, že máte svoju cenu.“

„Ako môže niečo také povedať?“ opýtala sa podráždene Carolina. „Ste jeho priatelia.“

Muži na seba pozreli a odtiahli ju do kuchyne. „Kamal to tak nevidí,“ povedal kráľ. „Neverí, že na ňom niekomu záleží.“

„Ale prečo?“

Pokrčil plecami. „Vždy bol utiahnutý. Pomôže nám, keď treba, ale akonáhle sa situácia uvoľní, všetkých odoženie. Akoby sa niečoho bál.“

Pichlo ju pri srdci. „To je hrozné. Ešte aj mne chcel dať zmluvu o...“ Očervenela.

Muži si odkašľali. „Nevieme, čo si s ním počať,“ pripustil Damian. „Od proste odmieta... voľnosť. Chápeš ma? Všetko chce mať nalinkované, neprekročí hranice.“

„To je predsa hrozné. Takto nemôže žiť. To si s vami nikdy nikam nevyjde? On... on nemá nikoho blízkeho?“

„Nie emocionálne.“ Conor sa oprel o stenu. „Potrebuje poriadnu facku – metaforickú, prirodzene. Dúfali sme, že zmena životného štýlu mu pomôže.“

Pozrela do obývačky, kde sa Kamal bavil obkresľovaním vzoru na deke. „Nikto mu nepomôže, ak to sám nebude chcieť.“ Otočila sa k nim. „Než aby sa pokúšal o harmóniu, neustále ma ponižuje. Ako dlho si myslíte, že to vydržím?“

Neodpovedali.

Carolina si prehrabla vlasy. „Choďte domov. Toto nie je váš problém.“

Conor jej nadvihol tvár, aby mu videla do očí. „Je to náš problém. Kamal je jedným z nás a bez teba by neprežil. Záleží nám na vás oboch.“

Na chvíľu vedela, ako sa Kamal cíti. Ju všetci zradili a teraz jej niekto tvrdí, že mu na nej záleží. Niet divu, že mu neverila.

„Ja vám zavolám, keby sa niečo stalo. Choďte. Vlastne, mohli by ste ho preniesť do jeho postele?“ poprosila ich.

Upíri splnili jej želanie a rozlúčili sa. Carolina bola rozpoltená medzi nenávisťou a súcitom.