Temné prebudenie 16

Carolina nedokázala obsedieť. Akoby mala v sebe priveľa energie. Každú polhodinu musela vstať, prejsť sa a napiť. Neustále mala chuť behať, skákať, niečo robiť. Čo bolo zúfalé vzhľadom na jej prácu. Takmer rozbila tri vázy a niekoľko vitrín s krehkými papyrusmi.

„Ahoj Cari, je ti niečo?“ zaujímala sa Isobel, keď popoludní prišla.

„Mám prebytok energie,“ posťažovala sa a krútila hlavou zo strany na stranu. „To bude tým, že ma Kamal už takmer dvadsaťštyri hodín nevytočil.“

Isobel si zopla vlasy a zložila ochranný igelit na starom obraze. „Upíri sú ti vďační, že si ho prinútila zamyslieť sa.“

„On povedal, že to ja?“ Kamal, aby priznal niečo také?

„Áno. A prvý raz sa na Zoe nepozrel ako na parazita v Salvatorovej ochranke, čo je úspech. Čokoľvek s ním robíš, pokračuj v tom.“

Očervenela. „Ja som nič neurobila.“

Isobel namočila drobný štetec do riedidla a nadvihla obočie. „Nie? Tak koľko tehličiek má Kamal na bruchu?“

Caroline očerveneli už aj vlasy. „Nespala som s ním.“

„To netvrdím. Som si istá, že ste sa bavili iným spôsobom.“ Žmurkla na ňu. „Som upírka, viem, ako sa uľavuje od bolesti počas kŕmenia.“

„Dobre, prečo ma nezhltne zem, keď to potrebujem?“

Isobel sa dobre bavila. „Carolina, keď som sa zaplietla s Conorom, pred všetkými musel priznať, že som bola panna a že so mnou spal. A tebe je trápne z tohto?“

Carolina si vyzliekla biely plášť. „Mne je dnes všetko. Čím ma to Kamal dopuje, adrenalínom?“

„Nie, máme len endorfíny.“ Isobel si miešala farbu. „Len Erin si myslí, že by jej to oblbovalo myseľ, ale nie je to tak. Kamal tvoj úsudok nikdy neovplyvní.“

Kým sa jej nedotkne. Odfrkla si a už zase sa začala prechádzať. „Ako dlho si Conorovi odolávala ty? Než ste...“

Konečne aj Isobel zružovela. „No... celé dni. Štyri, možno päť, nespomínam si.“ Tvárila sa, že ju nesmierne zaujíma poškodený obraz.

Carolina chcela niečo poznamenať, ale na chodbe zazneli kroky a zavrela ústa. Do miestnosti vošiel muž, ktorého nikdy nevideli. Nový zamestnanec?

Cari si ho podozrievavo premerala. Bol vysoký ako hora, mocný a s tmavším odtieňom pokožky a čiernymi vlasmi. Jeho belasé oči pristáli na nej. Cúvla. Toto nie je zamestnanec. Nemá visačku a plášť. A nikto by sa sem neodvážil vo vyťahaných džínsoch a obyčajnom tričku.

„Želáte si?“ opýtala sa Isobel, ktorá tiež cítila, že niečo nie je v poriadku.

„Áno, mám tu jeden nevybavený účet,“ povedal s cudzím prízvukom. Mávol rukou a dvere sa za ním zamkli. „A nikto nás pri jeho riešení nebude rušiť.“

Caroline sa rozšírili zreničky. „Do pekla, Ekrem!“ Priskočila k Isobel a postrčila ju za seba, aj keď by to asi veľmi nezabralo.

Muž sa usmial. „Aspoň sa nemusím predstavovať. Ty si tá Kamalova...“ prebehol ju pohľadom, „spoločníčka?“

Cari si bola istá, že myslel niečo iné, len ho slovo kurva nenapadlo. Ako je vôbec možné, že hovorí po anglicky? V jeho dobách ten jazyk ani neexistoval. „Čo od nás chceš?“

„Kde je Kamal?“

„Tu očividne nie. Má ochranku. Nedostaneš sa k nemu.“

Ekrem sa nahlas zasmial. „Dievčatko, ja mám armádu. Vezmem si, čo mi Kamal vzal.“

„Život už predsa máš. Tak prečo mu nedáš pokoj?“ Hlas sa jej triasol. Hľadala únikovú cestu, ale okrem dverí iná nebola. A pomoc nedorazí. Určite nie včas.

Ekrem k nim podišiel a sklonil sa k nej. „Kamal ti to nepovedal? Nie, mne je jeho úbohý život ukradnutý. Chcem späť svoju moc.“ Chytil ju pod krk a Isobel druhou rukou odhodil do rohu.

Cari zalapala po dychu. Pokúsila sa uvoľniť jeho zovretie, ale bolo ako z ocele. „Ja. Ju. Nemám,“ chrčala.

S ňou zľutovanie nemal. Hodil ju ako handrovú bábiku o zavreté dvere a ona dopadla na zem ako kôpka končatín. Hrdlo mala ako v ohni. Ekrem sa k nej zase blížil. „Chcem ju späť. Kamal vie kde je. Kam ju dal?!“

Spamätala sa a odplazila sa z jeho dosahu za vitrínu. Adrenalín urobil svoje a prepol ju do akčného módu. Vstala. „Ja neviem. Podľa mňa ju ani nemá, tak vypadni a buď rád, že som bola taká hlúpa, aby som ťa vykopala.“

Chcel sa na ňu vrhnúť cez vitrínu. Okamžite uskočila. „To nerob, sú tam cenné veci!“ okríkla ho nahnevane.

Ešte aj Isobel na ňu pozerala, či je normálna. Ide jej o život a ju trápia nejaké hračky z Egypta?

Carolina pomaly cúvala cez miestnosť a Ekrem kráčal vpred. „Pozri, kamoško. Ja viem, že je to niekoľko tisíc rokov, ale skús použiť mozog. Teda ak ti ho pri mumifikácii nevybrali. Prečo by som ti klamala, keď môj život visí na vlásku?“

Klesla mu sánka nad jej drzosťou. Oči mu zažiarili zelenou farbou a vypálil po nej svetelný lúč.

Uhla v poslednej sekunde a dopadla k vydesenej Isobel. „Myslíš, že je dobrý nápad urážať ho?“ podotkla upírka.

Obe museli odskočiť pred ďalším lúčom. Zosypala sa na ne omietka. Zvrieskli. „Máš snáď lepší?“

„Prosiť o milosť?“

V takom štádiu ešte nebola. Postrčila Isobel za stôl a nahmatala nejakú nádobu. Pozrela na etiketu. „Dobre, nič silnejšie tu nebude.“ Vyšla z úkrytu. „Hej, mŕtvola!“

Ekrem sa k nej otočil.

Nedovolila si váhať. Chrstla mu do tváre celú nádobu Isobelinho riedidla na farbu.

Zabralo to. Ekrem zreval a ruky mu vyleteli k tvári. Carolina ho silno kopla do kolena. Zapotácal sa a spadol, až to zadunelo. „Isobel, volaj Kamalovi.“ Hodila jej svoj mobil.

„Ale čo on?“ Ukázala na Ekrema. Zviechal sa na nohy a bol veľmi, veľmi nahnevaný. Okrem červených očí nejavil známky poranenia.

Stiahlo jej hrdlo. „Len volaj!“ Odstrčila ju a neradostne vzala zo stojana oštep. Nič iné podobné zbrani nemala k dispozícii. Udrela ho ním po hlave a nechránenom bruchu, no rýchlo jej ho vytrhol a teraz sa k nej so zúrivým vrčaním blížil.

„Kamal!“ kričala Isobel do telefónu. „Kamal, napadol nás Ekrem! Pomoc!“

„Ty malá suka!“ Zahnal sa celou silou.

„Nie!“ Carolina natiahla ruky pred seba a už len videla, ako jej z nich vyšľahli modré lúče, ktoré odhodili Ekrema na opačný koniec miestnosti. Narazil do steny, v ktorej zanechal dieru. Zostal v bezvedomí.

Carolina vyvalila oči a bála sa rukami pohnúť čo i len o kúsok.

Isobel chvíľu hladala svoj hlas. „Kamal? A-asi máme problém.“ Vyšla zo svojho úkrytu, mobil jej vypadol z ruky.

Obe dýchali zrýchlene a nastalo ťaživé ticho. Carolina opatrne, zľahka, spustila ruky.

Ekrem sa pohol a ženy zvrieskli.

„Padáme.“ Isobel ju zdrapla za lakeť a ťahala von z múzea.

Omámene prepletala nohami, slabo vnímajúc, kam ide. Vybehli núdzovým východom, aby nemali problém s nechcenými svedkami, a prešli okolo budovy na parkovisko. To sa o minútu zaplnilo autami upírov, ale bolo po všetkom. Ekrem stihol ujsť.

Cari sedela na vyvýšenom stole v Aislininej ordinácii a vydesene sa chúlila do klbka. Dlane si držala od tela, keď roztrasene vysvetľovala, čo sa stalo.

Kamal stál po celý čas pri nej a upokojujúco ju hladil po ramene. Salvator zamračene počúval, zatiaľ čo Aislin jej ošetrovala škrabance.

Isobel pila krv a chúlila sa v Conorovom náručí v kresle pod oknom. „Bolo to neuveriteľné. Odhodila ho cez celú miestnosť ako nič. Ešte aj oči jej zmodrali. Teda, tá modrá zasiahla aj beľmo.“

Carolinou prešla triaška. „Neviem, ako sa to stalo, prisahám.“

Aislin jej zalepila hlbšiu ranu na ramene a odstúpila. „Vyčerpalo ťa to?“

„Nie. Vydesilo.“

„Nečudujem sa.“ Zložila si rukavice a hodila ich do koša. „Pri mágii medicína končí, dámy a páni,“ povedala upírom a posadila sa na svoju stoličku za počítačom. „Môžete začať filozofovať.“

Keď Kamal videl Carolinin zničený pohľad, takmer mu to vohnalo slzy do očí. Jemne vzal jej dlane do svojich. „Nemusíš sa báť.“

„Nemusím sa báť? Čo ak zdvihnem ruku a najbližšie niekomu z vás odpálim hlavu?“ prechádzala do hystérie.

„Bola si pod veľkým tlakom, nemusíš sa obávať.“

Odtiahla sa od neho, čo ho priam fyzicky bolelo. Kedy sa na nej stal tak závislým? „Čo sa to so mnou deje?“

„Kamal, nemohli by sme sa opýtať toho tvojho... nového známeho?“ navrhol Salvator.

Pre Carolinu čokoľvek. „Drake?“ zvolal do neznáma. „Drake, potrebujeme pomoc.“

V miestnosti sa zablyslo a o chvíľu v nej stál vysoký muž s neprirodzene dlhými čiernymi vlasmi. Upíri ustrnuli a on sa prikrčil do bojovej pozície. „Mier?“ opýtal sa, keď sa nikto k boju nemal.

„Mier,“ odsúhlasil Salvator. „Nemáme záujem hašteriť sa s anjelmi.“

Drake sa uvoľnil. „Tak aký máte problém?“

„Carolina z ničoho nič čarovala,“ zasvätil ho Kamal. „Dali ste jej z neba nejakú moc navyše?“

Anjel podišiel k vydesenej žene. „Pokojne, dieťa,“ prihovoril sa jej nežne. „Mne nič neublíži.“ Vzal jej ruku do svojej. Vyslal do okolia trochu svojej anjelskej sily a zúčastnených zaliala vlna mieru.

Carolina vyvaľovala oči. Kamal občas anjelov spomenul, ale stretnúť ich, to bolo aj na ňu priveľa. A tento chlap nevyzeral ako jej predstava anjela. Nemal plienku, kučeravé vlásky a krídla.

Drake ju pustil a rukou jej prešiel po čele. Upokojila sa. „Aha. Už viem, čo sa stalo. Ale ako si tú silu vedela použiť?“

„Napadol ma Ekrem. Len som zdvihla ruky a...“

„Chápem.“ Otočil sa k upírom. „Je to prirodzená reakcia na spojenie s upírom, nemusíte sa obávať.“

„Aká prirodzená? Erin sa to nikdy nestalo,“ hádal sa Salvator.

„Prepáčte, nie som zvyknutý na vysvetľovanie, u nás v nebi funguje telepatia,“ ospravedlnil sa Drake. „Ty si plnohodnotný upír a Erin lovkyňa. Vaše spojenie sa prejavilo tým, že Erin cíti tvoje bolesti. Ale Kamal je úplne iný a Carolina je človek.“

„Aj ja som predsa upír,“ zamračil sa.

„Áno, preto si s ňou spojený. Ale nezabúdaj, ako si sa narodil, Kamal. Pochádzaš z rodu mágov a čarodejníkov. A aj keď tú silu už nevyužívaš, stále je v tebe. A cez puto prešla aj do Caroliny.“

„Nemôže ju to zabiť? Moja sila nie je určená smrteľníkom.“

„Zabiť?!“ vykríkla.

„Len pokoj, dieťa,“ opakoval. „Nič zlé sa nedeje.“

„Nič zlé sa nedeje? Som spútaná s upírom a teraz ma môže zabiť nejaká jeho sila?!“

„Nezabije ťa,“ uistil ju. „Nie je taká silná, aby ťa zabila skôr než za desať-dvadsať rokov.“

Zoskočila zo stola. „A to ma má utešiť?!“

Drake váhavo pozrel na Salvatora a Kamala. „Vy ste jej to nepovedali?“

Upíri sa tvárili, akoby zjedli citrón. „My sme... jej chceli dať čas,“ bránil sa Salvator.

„Nepovedali čo?“ Carolina sa nahnevane postavila pred Kamala. „Počúvam!“

Zovrel pery.

„Kamal, máš päť sekúnd, aby si mi to povedal!“

„Teraz nie, Cari. To je... na dlho.“

Kopla ho do kolena. „Čo si mi nepovedal?“

Pokrútil hlavou.

„Fajn.“ Zvrtla sa a vyšla z ordinácie. Na celý dom zrevala. „Erin!“

Lovkyňa zvedavo vyšla z izby. „Cari, čo je? Si celá červená v tvári.“

„Čo mi upíri zatajili?“

Kamal, Salvator, Drake, Conor a Isobel pribehli v poslednej chvíli. Erin zavrčala na Salvatora. „Čo sa tu deje?“

„Nepleť sa do toho, Erin,“ odpovedal jej rovnako neosobne.

„Budem sa pliesť. Carolina je na pokraji zrútenia, prečo?“

„Tento tu,“ ukázala na Draka, „mi práve oznámil, že mi zostáva možno dekáda života a on poznamenal, že mi niečo nepovedali. Erin?“ vyzývavo nadvihla obočie.

Lovkyňa pootvorila pery. „Salvator, na toto si nemal právo.“

Jej slová Cariino zdesenie len zhoršili. „Tak čo to je?“ naliehala.

„Erin,“ varoval ju Kamal rázne.

„Sklapni, somár. Ja sa ťa nebojím.“ Prešla popri chlapoch. Salvator ju chytil za lakeť.

„Nie si jednou z nás,“ zasyčal.

Vytrhla sa mu. „Ani ona. Je väzňom ako ja a keď ste jej už vzali všetko aj dôstojnosť, doprajte jej aspoň pravdu. Alebo už ani na tú nemá právo?“

Kráľ a lovkyňa na seba dlho nenávistne hľadeli.

„Carolina?“ Erin sa k nej obrátila. „Si na život a na smrť spútaná s Kamalom. On si nemôže dovoliť tvoju smrť, preto musíš byť premenená na nesmrteľnú. Na upírku,“ povedala jej vážne. „To ti nepovedali. Nie si s Kamalom spútaná na celý život, ale doslova naveky.“

Dych sa jej zasekol v hrdle. Posledné dni boli také vypäté, že na toto vôbec nepomyslela. Na vlastnú smrteľnosť. Zhrozene pozrela na Kamala, aby to poprel. Neurobil tak. Len na ňu chladne hľadel, akoby sa s tým na mieste mala zmieriť.

Salvator bol taký vytočený, že mal chuť Erin udrieť a ona to dobre vedela. Ustúpila od neho. Ich súkromné spory nemusí vidieť celé kráľovstvo.

„Kamal, prečo si mi to nepovedal?“

„Nebola si pripravená.“

V očiach sa jej zaleskli slzy. Smrkla. „Prestaň konečne robiť rozhodnutia o mojom živote! Ja nie som tvoj majetok a mala som plné právo vedieť, čo ma čaká! Do pekla, ešte aj väzni v base vedia, čo s nimi bude!“

Všetci okrem Kamala sklopili pohľad. Carolina ho nešetrila.

„Ty sa považuješ za väzňa?“ šepol príliš chladne.

Rozhodila rukami. „A čo som? Žijem s tebou, trpím tvoje ponižovanie a výbuchy hnevu, vzdala som sa nádeje na lásku, rodinu, na to, že ma nejaký drobec niekedy osloví mama! Celý život som bojovala o slobodu, keď sa mi moji rodičia snažili nalinkovať život a keď som ju konečne nadobudla, skončila som pripútaná k tebe ako nejaký majetok!“ Naplno plakala a prehrabla si vlasy, aby sa upokojila. Pre nich harmónia neexistuje. Budú sa len trápiť, kým nepríde smrť. „Prežil si tisícky rokov, Kamal. Podľa tvojho rozprávania ťa mnohokrát zachránila len vôľa žiť.“ Oblizla si suché pery. Po lícach jej stekali slzy, ale nevšímala si ich. „Zo mňa si tú vôľu dokázal vysať za jediný týždeň.“

Zalapal po dychu nad slovami, ktoré mu prenikli do srdca ako tisíc mečov a rozporcovali ho na márne kúsky. Nie, toto určite nepovedala. Len sa mu to sníva. „Carolina...“

Vzlykla a vybehla z domu. Nedokázala tam zostať. Ak by ju Kamal nasledoval, asi by ho na mieste zabila.