Temné prebudenie 17

Kamal prišiel domov v horšom stave, ako keď sa opil. Sotva sa potácal, omráčený Carolininými slovami. Vysal z nej vôľu žiť. Vôľu žiť. Vôľu, ktorá ho zachránila počas horúcich slnečných dní, keď sa nemal ako kŕmiť, počas krutých bojov za vlastnú rasu a život, dokonca aj počas zrady jeho najbližších, jeho vlastného brata.

A o túto vôľu obral ženu, ktorá v sebe mala silu, akú ešte nikdy nevidel. Ktorá sa mu odvážila postaviť a neustúpila ani pri jeho najtvrdšom správaní. Preboha, veď ona čelila Ekremovi a vyhrala!

Kedysi ho desila myšlienka, že k nej bude pripútaný na večnosť. Teraz ho desila myšlienka, že nie je doma s ním, aby naňho kričala. Rád sa s ňou prekáral. Vlastne ho to bavilo.

Konečne pocítil aj niečo iné, než tú zvláštnu otupenosť, ktorá ho sprevádzala životom. A Carolina mu dokázala, že je minimálne rovnako chytrá a silná ako on. Ak nie silnejšia.

Túžila po rodine. Chcela byť matkou. Predstavil si ju, ako v náručí zviera drobné klbko plné života a takmer sa udusil tupou bolesťou v hrudi. Doslova sa mu zahmlilo pred očami.

Nie, takto to nenechá. Urobil chybu a bol ochotný si to priznať a prosiť Carolinu, aby sa vrátila a skúsila to s ním znovu. Nenechá ju takto večer pobehovať po Londýne.

Náhlil sa k dverám, aby ju našiel, ale keď ich otvoril, mocná sila ho prehodila chodbou až ku schodisku, kde pristál s bolestivým zadunením.

Otvoril oči a uvidel svojho dávneho nepriateľa. Ekrem drzo prekročil prah a sklonil sa k nemu. „Už je to dlho, však Kamal?“

Carolinu zobudilo buchnutie dverí a kroky na ihličkách. Strhla sa a zavrela ústa, aby neslintala. Mala pocit, akoby ňou prešiel ruský tank, ktorému sa pokazila spiatočka a ešte na ňu aj nacúval. Zastonala.

„Nič pohodlné, však?“

Pootočila sa zo svojej polohy na bruchu a uvidela Erin. Sedela na jej otočnom kresle pri stole. „Erin, ako si sa sem dostala?“ zamrmlala a skotúľala sa na tvrdú zem.

„Tvoja asistentka ma pustila. Nie si jediná, ktorá občas prespí v práci. Ja však aspoň mám pohodlný gauč vo svojej ordinácii.“

S námahou sa posadila a dotkla sa svojich strapatých vlasov. Radšej sa nechcela vidieť v zrkadle. Po dvojhodinovej prechádzke Londýnom nemala kam ísť a tak zakotvila u seba v práci. Nenašla v sebe silu vrátiť sa ku Kamalovi. „Ešte na tom zapracujem. Au, sprostá podprsenka.“

„Časom vychytáš muchy. Priniesla som ti čisté šaty a raňajky.“

„Vďaka.“ Vstala a dala sa dokopy. Podelila sa s Erin o bohaté raňajky. „Ako to so Salvatorom vydržíš?“ opýtala sa, aj keď vedela, že otvára bolestivú ranu.

Erin sklopila pohľad. „Okrem vysvetlenia, že som masochistka... asi stále dúfam, že ma prestane vidieť ako to šestnásťročné dieťa, ktoré si priviedol do sídla.“

„A to ťa neštve? Toľko rokov sa necháš využívať, len aby on mal krv?“

Bývalá lovkyňa vzdychla. „Sme si podobné, Carolina. Je asi údelom nás žien nechcieť zbytočné utrpenie a zbytočnú smrť. Občas mám vážne chuť Salvatora zabiť, ale pri pomyslení, že som mohla zachrániť život a neurobila som to... ja neviem, môj život by stratil zmysel.“

„A tak si sa vzdala svojho?“ zaryla Carolina hlbšie.

Erin sa nemohla priečiť, lebo Cari mala pravdu. Kedy sa len vzdá svojho pubertálneho sna, že Salvator k nej niekedy bude cítiť to, čo k nemu cíti ona? A ako prežije, keď o túto nádej príde?

Carolina pochopila jej vnútorný boj. „Erin?“

„Hm?“

„My dve sme totálne stratené.“

Smutne sa zasmiali.

Aj keď ju lákalo trucovať aspoň týždeň, Carolina sa vzchopila a prijala fakt, že je masochistka. Rozlúčila sa s Erin a namiesto taxíka sa domov vybrala metrom. Malá prechádzka jej neuškodí a aspoň si prevetrá mozog. Teda aspoň to, čo z neho zostalo.

Ako naschvál začalo uprostred cesty pršať. Perfektné, prídem tam ako zmoknutá myš, pomyslela si, keď si nasadzovala úbohú látkovú kapucňu svojej bundy.

Keď však uvidela príjazdovú cestu k ich domu, zastavila sa. Parkovali tam tri autá vrátane Kamalovho a bola si istá, že nepatria upírom. Kto k nim prišiel?

Priblížila sa k domu zozadu, aby ju nik nevidel, a nakukla cez kuchynské okno. Hneď spoznala toho modrookého chlapa, ktorý ju varoval pred Kamalom. Bol obklopený tromi ďalšími chlapmi a niečo spolu preberali. Kamala nikde nevidela.

Rodilo sa v nej podozrenie, že sa niečo deje. Kde je Kamal? Erin jej povedala, že sa vrátil do domu. A toto nevyzerá na pokerový večierok.

Ďakujúc za dážď, ktorý prehlušil jej kroky, obišla dom a nazrela do všetkých miestností na prízemí. Kamala nikde.

Zo schodov ale práve zišla ďalšia osoba. Zhrozila sa. Ekrem! Určite mu ublížil!

Zdvihla hlavu a tvár jej zmáčali dažďové kvapky. Určite ho drží hore. Ale ako sa tam dostane? Rýchlo vytočila Erin.

„Prosím?“

„Erin, rýchlo mi daj Salvatora, niečo sa stalo,“ šepla, učupená v kríkoch.

„Dobre. Je to vážne?“ Erin sa náhlila chodbami sídla.

„Neviem. Daj ma na hlasný odposluch, ak chceš.“

„Už som tu, hovor. Salvator, volá Carolina,“ oznámila mu.

„Salvator, práve som prišla k domu a parkujú tu neznáme autá. Cez okno som uvidela Ekrema a štyroch ďalších kumpánov.“

„Kde si teraz?“

„Pri dome, musím sa k nemu dostať, ale je hore.“

„Carolina, nič nerob a počkaj na nás. Rozumela si mi?“

Váhala. Potom sa rozhodla. „Ja ho nemôžem nechať trpieť, Salvator. Pohnite si.“ A zložila. Vypla si zvuk, aby ju neprezradilo zvonenie. Potom začala plánovať, ako sa nenápadne dostane do domu.

Jediné otvorené okno bolo na druhom poschodí. A nanešťastie, dom neobrastalo nič pevné, po čom by sa vyšplhala.

Moment, suterén! Až donedávna si nevšimla, že nejaký majú, ale potom objavila dvere pod schodiskom. Má bezpečnostnú funkciu v prípade požiaru, takže jeden východ vedie na zadný dvor.

Nadšená tým poznatkom klesla na všetky štyri a preplazila sa k otvoru veľkému asi meter krát meter. Opatrne ho odstránila a nohami napred pomaly liezla dolu, kým jej nohy nenarazili na pevnú kamennú dlážku. Vydýchla si. Zbavila sa premočenej bundy, aby ju nespomaľovala.

Vôbec sa nezamýšľala nad svojím riskantným plánom. Pripadalo jej prirodzené pokúsiť sa Kamala zachrániť, nech je akýkoľvek.

Vybehla po schodoch a načúvala. Nerozoznala slová, ale odhadovala, že sú všetci v kuchyni. S uchom na dverách rátala do tridsať, aby sa neunáhlila. Potom otvorila dvere, napoly očakávajúc, že ju hneď objavia a pri jej šťastí zastrelia.

Nič také sa neudialo. Po špičkách prešla na schodisko a pritisnutá pri stene vystúpila hore. Kde len môže byť? Nepočula ani hlások a to ju znervózňovalo. Je vôbec pri vedomí? Trpí?

Vošla do jeho izby a na koberci uvidela stopu zaschnutej krvi. Viedla do kúpeľne. Nie!

Kamala našla v hroznom stave. Bol zviazaný a pripútaný o sprchu. Sedel na bielom povrchu s rukami nad hlavou a tiekla z neho krv. Doslova. Mal ranu na spánku, rozbitú peru a niekto mu vyzliekol tričko. Hruď a brucho mu pokrývali rezné rany, z ktorých vzácna tekutina stekala dolu odtokom, alebo mu vsakovala do nohavíc. Opuchnuté oči mal zavreté.

„Kamal,“ zašepkala smutne. „Čo ti to urobili?“ Klesla k nemu na kolená.

Otvoril oči a neveriacky na ňu pozrel. „Ca-Cari. Ako si sa sem...“

Zovrelo jej srdce. Takto ho už nikdy nechce vidieť. „Pssst.“ Priložila mu prst na pery. „Čo je to za zviera?“ Rozviazala mu povrazy na nohách.

„Musíš odísť,“ naliehal slabo. „Carolina, odíď.“

Vzala jeho tvár do dlaní. Stále sa naňho hnevala. Ale aby sa mohla hnevať aj naďalej, musí byť v poriadku a živý. „Bez teba nie.“

Zbavila ho povrazov, ale keď sa dostala k jeho rukám, zamračila sa. „Čo je toto?“

„Plastové putá. Účinné proti upírom. Ak by sme sa ich pokúsili pretrhnúť ako kovové, prerežú nám kožu a krv z nás unikne prirýchlo.“

„Vydrž, dostanem ťa z nich. Volala som Salvatorovi. O chvíľu prídu posily.“ Prehľadala police, kým nenašla nožničky.

„Carolina, Ekrem... prosím. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

Neveriacky klesla späť k nemu. Pozrela mu do očí. „Nie?“

Pokrútil hlavou. Chcel sa jej dotknúť. Bol slabý a ničila ho bolesť z rán, ktoré mu uštedril Ekrem v snahe dostať z neho miesto, kde sú tabuľky. Škoda, že on to nevie. „Si tak... krehká.“ Jeho zahmlená myseľ ho nútila hovoriť to, čo by normálne dusil v sebe.

Carolina ostrou časťou nožničiek začala rezať. Šlo to pomaly. „Nie som krehká,“ hovorila z nej pýcha.

„Nie, to nie si.“ Nadýchol sa jej vône. „Ale nepatríš... do môjho boja.“

Zúrivo rezala neprispôsobivý plast. „Ak patrím do tvojho života, patrím aj do tvojho boja.“ Na pár sekúnd si dopriala oddych. „Tomu sa hovorí partnerstvo, vieš?“ Konečne sa jej podarilo oslobodiť ho.

Kamal ju v tom momente objal. „Nechcem ti brať vôľu žiť. Prosím, povedz mi, že chceš žiť.“

Carolina si napriek vypätej situácii vzdychla a pobozkala ho. „Chcem, aby si žil ty. Tak poď.“ Vstala a pomohla mu na nohy. Ešte aj s tou opálenou pokožkou bol bledý.

„Nikto nechce, aby som žil ja.“

Odfrkla si. „Áno, s týmto prístupom, to môže byť pravda.“ Dovliekla ho do spálne. „Tak kým sa dostaneme von, skús sa zamyslieť, prečo riskujem svoj krásny zadoček, aby som ťa zachránila a potom si pohovoríme.“

Kamal si myslel, že sníva. Ktorá normálna žena by toto podstúpila? A ona si sem len tak pritancuje a stíha mu dať lekciu aj s poriadnou dávkou čierneho humoru. Bože, veď ona je dokonalá! A mal také nepatrné podozrenie, že tá zlodejka mu ukradla niečo tam, čo má v hrudi, len už zabudol, že to tam je. Zastonal. Keby mohol, okamžite ju hodí na posteľ a dokáže jej, aká je výnimočná.

Dostali sa na schody, čo bola ďalšia skúška trpezlivosti, pretože Kamal mlel z posledného.

„Hej, čo to robíte!“ spozoroval ich jeden z chlapov z kuchyne.

„Rýchlo!“ vykríkla. Už nemuseli byť potichu. Dotlačila Kamala k dverám do suterénu. Z kuchyne sa k nim hnali nepriatelia. Len čo ju Ekrem zazrel, vyslal po nich kúzlo, ale včas uhla a vbehla do suterénu. Dvere zamkla. „Dlho ich to nezdrží.“

Kamal sa zrútil uprostred miestnosti.

„No tak, vstávaj!“ Pokúsila sa ho zdvihnúť. Dvere sa otriasali nárazmi. „Kamal, ak si si to nevšimol, chcú nás zabiť!“ Ani ním nepohla.

„Príliš ma oslabil, Cari,“ vzdychol. „A stratil som veľa krvi. Choď, prosím.“

Učupila sa k nemu. Dvere praskali. „Nikam nejdem, tak si to vtlč do toho orecha na hlave!“ Precvičila si ruku a položila mu ju pod nos. „Pi. Hneď.“

Odtiahol sa. „B-bolelo by to.“

V očiach sa jej mihla neha. Predsa mu na nej záleží. „Kamal, pi. Ja sa nezrútim.“

Ani to mu nestačilo. „Nikdy som ti nechcel ublížiť.“ Jeho sivé oči sa po prvý raz zaleskli úprimnými slzami.

Dvere zase zapraskali. Podoprela mu hlavu. „Radšej nech mi ublížiš ty ako on,“ zašepkala mu do ucha. „Napi sa, prosím.“

Zachytil jej pohľad, či to myslí vážne. Myslela. Jeho Carolina len tak neustúpi, to sa už naučil. Jeho Carolina. Ako pekne to znie. Zahryzol sa do krehkej končatiny, ale nemal dosť energie utlmiť jej bolesť. Zrevala, no verne čakala, kým sa nasýti.

Dvere zapraskali a rozleteli sa. Ekrem vletel dnu prvý, za nim Levent. Carolina si tisla zranenú ruku k telu a cúvala k stene.

„Ty malá potvora!“ Ekrem na ňu vyslal zelenú svetelnú guľu.

Zasiahol reflex. Cari obranne zdvihla zdravý lakeť a kúzlo odklonila modrým štítom. „To je užitočné,“ poznamenala. Adrenalín jej rýchlo stlmil bolesť a postavila sa mu v celej svojej kráse. „Mal by si trpieť ako Kamal.“ Ďalší reflex prameniaci zo snahy ochrániť seba aj jeho po Ekremovi vyslal modrý oblak, ktorým ho predtým hodila o stenu.

Zastavil ho zelenou žiarou. „Chyťte ju,“ prikázal svojim poskokom.

„Neskúste!“ Kamal vyšiel z tieňov a zotieral si krv z kútikov. Nebol v najlepšom stave, ale Cariina krv pomohla, dokonca nechutila odporne. Bola daná dobrovoľne aj za daných okolností.

Ekremovi sa na tvári objavilo niečo nesmierne hrozivé, čo predčilo aj nenávisť. „Chceš so mnou bojovať, Kamal? Zase?“

„Už som ťa porazil. Mienim to zopakovať.“ Vyslal k nemu modrý záblesk.

Ekrem sa zatackal, ale vydržal to. Zasmial sa. „Ako dlho si svoje sily nevyužíval, Kamal?“ Keď on urobil rukami zložitý pohyb, zásah bol oveľa silnejší. Kamal zasyčal. „Si slabý. A sám.“

Carolina medzi dlaňami vytvorila svetelnú guľu a šmarila ju po ňom. „Nie je sám.“ Vytvorila ďalšiu a aj tú po ňom hodila. A ďalšiu. Inštinktívne vedela, ako na to.

Ekremovi sa spustila krv z miesta, kde ho zasiahla.

Levent zasiahol. Udrel Carolinu do brucha. Vyrazilo jej dych.

Strhol sa boj. Carolinu nová moc ovplyvnila viac, než by čakala. Dostala schopnosti bojovať. Len čo nabrala dych, vykopla a päsťou vrazila Leventovi do krku. Zahnal sa po nej, ale bola rýchlejšia vďaka svojej postave. Prešmykla sa mu popod nohy a kopla ho do ľadvín, čo ho spoľahlivo dorazilo.

Kamal sa pustil do Ekrema. Lietali zelené a modré lúče a praskali police po obvode. Čím viac prenikala na povrch jeho moc, tým ľahšie to šlo. Pokúšal sa Ekrema oddeliť od jeho poskokov. Dvaja ohrozovali Carolinu a dvaja bránili jeho. Keď sa naňho naraz vrhli, zrazili ho na zem a Ekrem už mal v oboch rukách zelené žiariace gule.

Carolina vykrútila svojmu druhému protivníkovi ruku za chrbát a vypálila po Ekremovi. „Hej, ak mu chceš nakopať zadok, postav sa do radu!“ Kopla súpera do políc a z absolútneho nedostatku zdravého rozumu šla proti Ekremovi.

Pustili sa do bitky, zatiaľ čo Kamal bojoval o svoju slobodu.

Carolina by nikdy neverila, čo v nej je. Útočila a uhýbala sa ako profesionál. Oči jej žiarili jasnou modrou farbou a pri prudkých pohyboch sa okolo nej vznášali modré iskry. Vrazila Ekremovi pod oko a kopla ho do kolena. Využila jeho nerovnováhu a kopancom do nechráneného boku ho poslala k zemi.

Zozadu ju hneď napadol Levent, ktorý sa rýchlo spamätal. Nadvihol ju, aby sa nemohla brániť. Nemal si však začínať so ženou. Rukami nahmatala jeho vlasy a silno potiahla.

Zreval a pustil ju.

Stále držiac jeho hrivu, ho kolenom kopla pod bradu. Padol k zemi ako vrece zemiakov.

Kamal sa konečne zbavil Ekremových otravných poskokov a postavil sa pred Carolinu, aby ju ochránil.

Ekrem sa ešte nespamätal a pomaly vstával.

Kamal si pripravil smrtiacu guľu.

Levent to v poslednej chvíli spozoroval a obranne sa preplazil pred Ekrema.

„Nie!“ Ekrem ho v poslednej chvíli odkopol a sám sa pregúľal z dosahu vrhnutej energie.

Nad nimi zaznelo škrípanie pneumatík a dupot nôh. Posily dorazili.

Ekrem vstal a premiestnil sa do takého uhla, aby chránil zranených kumpánov. „No tak, Kamal. Toto je náš boj.“

Carolina vyšla spoza neho a zastala po jeho boku.

Ekrem tú výzvu pochopil. Nečakane sa sklonil a vyslal prúd energie k ich nohám. Stratili rovnováhu a bolestivo dopadli na zem. Ich súper pribehol k zraneným spolubojovníkom a jednému z nich niečo zašepkal do ucha. Vzápätí všetci zmizli v záblesku bieleho svetla.

Caroline z ľavého zápästia vystrelila pálčivá bolesť. Zatla zuby. „Kamal, si celý?“ Posadila sa. z pravej ruky jej tiekla krv po nezahojenom uhryznutí a ľavú mala úplne nepoužiteľnú.

„Asi áno.“ Podoprel sa rukami. „Ako sa mu podarilo zmiznúť?“

„Neviem.“ Bez použitia rúk vstala a oprela sa o stenu.

„Mám ich!“ zahlásil Nik a vbehol k nim do suterénu. Za ním nasledoval Salvator, Oliver, Zoe, Will, Javier a Jason.

„Je niekto zranený? Kde je Ekrem?“ Zoe skenovala celý priestor.

„Zmizol.“ Kamal sa nechal podoprieť kráľom. „Cari je zranená.“

Javier jej jemne prehmatal zápästie. „Bude vyvrtnuté. Poďte, vezmeme vás k Aislin.“

„My zaistíme dom,“ sľúbil Will. „Salvator, choď s nimi.“