Temné prebudenie 19

Carolina zastonala, keď zazvonil budík a naslepo po ňom šmátrala. O dve sekundy neskôr zrevala šokom, pretože namiesto budíka jej dlaň narazila na niečo ostré. Otvorila oči a zistila, že o budík je prilepený obrovský kaktus.

Kamal sa zachechtal.

„Oh, ty jeden!“ Prevalila sa naňho a neušla jej jeho ranná erekcia. Pokúsila sa ho udrieť, ale on vzal jej poranenú dlaň a pobozkal ju, aby zahnal bolesť.

„Prajem dobré ránko.“ Stiahol ju k sebe a pobozkal.

Obtrela sa o jeho penis. „Hm, to určite je.“ Stačilo pár minút predohry a posadila sa naňho ako skúsená jazdkyňa. Ráno bola rovnako vzrušená ako on. Pohybovali sa pomaly a preplietli si prsty na rukách.

Po spoločnej sprche šla Carolina urobiť raňajky. Najprv chcela, aby sa v kuchyni s Kamalom striedali, ale keď zistila, že je príšerný v príprave jedál, prevzala tieto povinnosti sama a jemu na výmenu prenechala všetku starostlivosť o elektroniku v dome. Súhlasil po tom, čo vyhodila poistky v snahe vymeniť žiarovku.

„Vonia to výborne,“ zamrmlal Kamal a zozadu ju pobozkal na krk.

„Hovoríš o mojej krvi alebo raňajkách?“ doberala si ho a podala mu tanier.

„Neviem sa rozhodnúť.“

Zasmiala sa a zaliala si čaj. „Dnes musím ísť po práci za Aislin, chce mi spraviť krvné testy, takže prídem neskôr,“ oznámila mu pri jedle.

„Spomínala mi to. Mňa odkrvila predvčerom.“ Pozrel na hodinky. „Musím ísť, Salvator má fetiš na skoré porady.“ Pobozkal ju a odišiel.

Carolina sa blažene usmievala. Do mysle sa jej však hneď votreli temné myšlienky, kedy Kamala omrzí táto hra na šťastný párik a zase budú mať tichú domácnosť.

Po chvíli sa aj ona zdvihla a zamierila do múzea, aby pomohla s novou výstavou. Už nemusela chodiť taxíkom, pretože Kamal jej zabezpečil nový Mercedes. Cítila sa priam trápne, že sa vyváža na takom aute ako nejaká manželka milionára.

Manželka. To slovo jej spôsobovalo zimomriavky. Oni nie sú manželia. Žijú spolu, lebo musia. Spávajú spolu, lebo... lebo nemajú nárok na iného milenca. Až na to, že keď sa Carolina zamyslela, uvedomila si, že iného milenca by ani nechcela. Každým dňom bojovala s myšlienkou, že sa zamilovala do toho najnedosiahnuteľnejšieho muža na svete. Muža, ktorý s ňou je, lebo musí a nie preto, lebo chce.

To jej vohnalo slzy do očí, že takmer prešla na červenú. Nevedela si predstaviť, že by si ju Kamal za bežných okolností vôbec všimol. Ona je totiž presne ako on – tvrdohlavá, neústupčivá a papuľnatá. A nemala v pláne to meniť.

V práci našťastie rýchlo zabudla na svoje pochybnosti, pretože sa po nej neustále niekto zháňal.

Kamal takmer polovicu nudnej porady prespal. Dokázal pochopiť, že Salvator si potrebuje nejako ventilovať vlastné hormóny, ale prečo musí kvôli nemu trpieť celé kráľovstvo?

Vošiel do svojej novej kancelárie a zívol. V noci toho veľa nenaspal. Uškrnul sa. Mal lepší program. Oveľa lepší. Čo si však odmietal priznať bolo, že si užíval pozerať sa, ako mu Carolina spí v náručí. Bol to pohľad, ktorý mu robil niečo so srdcom, prebúdzal v ňom niečo, čo si myslel, že nie je možné.

Ešte aj teraz ju videl, uvoľnenú a poddajnú, ako sa dôverne tisne k jeho ramenu. Očakával, že v spánku sa presunie na svoju polovicu postele, aby mala priestor, ale ona nie. Nedokázala zaspať, kým nebola blízko neho, kým ju neupokojoval jeho dotyk.

Odrazu si vedel predstaviť, že by ju tak držal a rukou by jej prešiel po vypuklom brušku, kde by rástlo jeho dieťa. Ich dieťa. Malé drzé čosi, čo mu urobí zo života peklo a on by si užíval každý jeden moment.

Zmocnili sa ho také silné city, že sa musel posadiť. Nie, to nie je možné. Určite sa nezaľúbil do Caroliny Bloomovej. To jednoducho nie je možné. Alebo áno?

„Pane, máte návštevu, prišla slečna Bloomová,“ oznámila mu sekretárka cez telefón.

Srdce sa mu okamžite rozbúchalo a nevedel sa dočkať, kedy ju uvidí.

Áno, je v tom až po uši.

„Pošlite ju.“

Cari sa zjavila vo dverách ako stelesnené pokušenie. Sukňa jej zakrývala skutočne len to najpodstatnejšie a na modrej blúzke si rozopla štyri gombíky. Čierne vlasy si dnes zvlnila, ako to mal rád. „Dúfam, že nevyrušujem,“ povedala zvodne a zavrela za sebou dvere. Zvedavo sa rozhliadla po jeho kancelárii. Bola ladená v čiernobielych farbách a mala krásny výhľad na Londýn. Nehovoriac o tom, že by sa do nej vošiel slušný trojizbový byt. Kamal sedel za stolom ako pán sveta.

„Ty nikdy.“ Prešiel k nej a vášnivo ju pobozkal. „Čo ťa ku mne privádza?“

Mykla plecami. „Mám obednú prestávku a chcela som sa konečne pozrieť, kde to tráviš toľko času.“

Zhlboka sa nadýchol. „A tajne si dúfala, že si dáme jednu rýchlovku?“ zašepkal jej do ucha.

Očervenela. On vždy vedel, kedy je vzrušená. A teraz mala práve také obdobie, keď bola nadržaná skoro stále. Pôvodne sa bála tehotenstva, keďže ani raz nepoužili ochranu, ale Kamal ju uistil, že človek s upírom neotehotnie. „Možno,“ pripustila.

„Tak možno?“ Nadvihol ju a posadil na svoj stôl. Nespokojne zacmukal perami. „Už som si myslel, že som ťa skazil dosť, ale zdá sa, že sa musím viac snažiť.“ Roztiahol jej nohy a postavil sa medzi ne, v sekunde tvrdý ako kameň.

Rozpla mu košeľu a rukami prešla po vypracovanej hrudi. „Och, myslím, že som skazená až dosť.“

Zdvihol jej sukňu na boky. „Láska, názor ženy, ktorá bola ešte prednedávnom panna, ma v tomto vôbec nezaujíma,“ povedal hravo.

„Nie? Nuž tak v tom prípade budem musieť poslúchnuť silnejšieho,“ zamrmlala ironicky. „Povedzte, ó veľký pane, čo teraz?“ Oslobodila mu z nohavíc jeho pýchu. Zastonal. Ona veľmi dobre vedela, koľko moci nad ním má, potvora jedna.

Zatlačil ju, aby si ľahla na masívny stôl. „Teraz, moja úbohá slúžtička, si vezmem, čo sa mi len zapáči a ty nemáš nárok niečo mi odmietnuť,“ navrhol dráždivú hru.

Cari si zahryzla do pery. Nemala problémy hrať sa, kým sa k nej správal s úctou. A ten jeho pohľad by ju dostal na kolená.

„Ach!“ vykríkla, keď sa jej dotkol cez nohavičky, ktoré vzápätí leteli cez pol miestnosti.

Kamal vyceril zuby, keď ju našiel pripravenú. „Bude to tvrdé a rýchle, Cari,“ varoval ju. „Zvládneš to?“

„To musíme zistiť, nie?“

Po tých slovách prudko prirazil. Carolina vydala neurčitý zvuk, ale sama nadvihla boky. Pohybovali sa rýchlo a trhane, hľadali okamžité uvoľnenie. Kamal prstami našiel drobný uzlík nervov a stačilo len pár skúsených dotykov, aby sa jej vnútro stiahlo a ona si musela zahryznúť do pery, aby nekričala. Nasledoval sekundu po nej.

Po odznení prudkej rozkoše z nej Kamal vyšiel a privinul si ju k sebe, hladil ju na chrbte, kým sa jej dych neupokojil.

„Čertica akási,“ obvinil ju zo svojej straty kontroly a podal jej vreckovky, aby sa upravila.

Už to nebrala ako urážku. Kamal ju od toho dňa, keď jej vzal panenstvo, neurazil ani raz. Všetky prezývky, ktoré jej dal, boli mienené s veselosťou a ľahkosťou.

„Som flexibilná. Ešte včera si ma nazval anjelikom.“ Zoskočila a napravila si sukňu. Líca mala rozkošne červené a oči jej iskrili životom. Kamal mal chuť zhodiť ju na koberec a dopriať jej viac, než pár minút rýchleho prirážania.

„Miláčik, ak ťa ešte raz uvidím v tej otrasne nevinnej bielej nočnej košieľke, nevyspíš sa najbližšie tri dni.“ Nevedel, čo za posadnutosť to objavil, ale Carolinina večná nevinnosť a pomyslenie, že len on môže mať jej zvodné telo, bola ako najsilnejšie afrodiziakum.

Moja, pomyslel si s uspokojením.

Cari sa postavila na špičky a dráždivo ho pobozkala. „Ak budeš dobrý, kúpim si biele negližé.“

Zastonal a nemusel si ju ani predstaviť a všetka krv mu cestovala južne. „Kvôli tebe dnes neurobím žiadnu prácu,“ vytkol jej a posadil sa aj s ňou do kresla. Uhniezdila sa mu v lone a oprela sa o jeho plece.

Nervózne si kontrolovala nechty. Už tri dni chcela Kamalovi niečo povedať, ale bála sa jeho reakcie.

„Cari? Si v poriadku?“

Previnilo mu pozrela do šedých očí. Nechcela, aby sa ich šťastie skončilo.

Pevne jej zovrel bok, aby náhodou neušla. „Keď si mala naposledy tento pohľad, celý deň som behal v ružovom.“

Hneď sa usmiala. „Nie, tentoraz... som nič nevyviedla, prisahám.“

„Tak prečo ti bije srdce ako pred infarktom?“

V duchu preklínala jeho upírsky sluch. Privrela oči, aby nevidela, ako sa nahnevá, ako chladne odmietne, čo mu chce povedať. „Volali mi z inštitútu.“

„No a?“ nežne jej prehrabol hebké vlasy.

„A... dostala som ponuku pomôcť pri vykopávkach v Turecku. Na tri týždne v októbri a novembri.“

Bolo ticho. Kamal čakal, čo mu povie ďalej, ale ona len so zavretými očami sedela, ani sa nepohla. Trochu nechápal, čo sa s ňou deje. „A?“

Otvorila modré očká a sklopila ich. „No, pozri, ja viem, že teraz som pre teba niečo ako tvoje bremeno, ktoré musíš so sebou stále ťahať a...“

Nadvihol jej bradu a zamračene ju prinútil pozrieť mu do očí. „Ty nie si bremeno, Carolina,“ povedal pevne. „Si mojou súčasťou.“ Ešte pred pár mesiacmi by tie slová nevyslovil. Dnes z neho išli automaticky. „Chcem, aby si si to raz a navždy zapamätala.“

V srdci sa jej rozlialo teplo. „Na-naozaj?“

Vzdychol a vystrel sa. „Netušil som, že sa tak vidíš. Ako bremeno.“ Aj keď jej to dal v mnohých chvíľach pocítiť.

„A čo teda som, Kamal?“ položila ťažkú otázku.

Nevedel. Pravdu sa bál vysloviť a príliš si ju vážil, aby klamal. Jeho dilemu nakoniec vyriešila sekretárka, ktorá zahlásila ďalšiu návštevu. „Pane, prišli pán a pani Bloomovci, sú na ceste k vám.“

Kamal zbledol ako stena. „Tvoji rodičia! Nesmú ťa tu nájsť.“

Nie, to rozhodne nesmú. Carolina ešte nebola pripravená oznámiť im nové skutočnosti a nájsť ju tu takto, to by neviedlo k ničomu dobrému. Vyskočila na nohy a rozhliadla sa. „Kam mám ísť?“ Nikde nevidela ďalšie dvere.

„Pod stôl!“ Strčil ju dnu a ďakoval za jeho tvar, ktorý zabraňoval zvedavým pohľadom zo strany prichádzajúcich.

O pár sekúnd neskôr sa dvere otvorili a prešli nimi Mary a Jack Bloomovci.

Kamal si zapol košeľu a upravil vlasy, no aj tak nevyzeral, že celý deň strávil nudným papierovaním.

„Mary, Jack, vitajte,“ povedal. „Čo vás ku mne privádza?“ Nenápadne skontroloval vydesenú Cari, ale kývla hlavou, že to zvláda. Odvážne dievča.

„Dúfam, že ťa nevyrušujeme, Kamal,“ povedala Mary. „Ale povedal si, že sme kedykoľvek vítaní a... sme zúfalí. Carolina s nami vôbec nehovorí.“

Kamal pocítil, ako Cari ustrnula. Nenápadne ju pohladil po líci. „Je to už predsa viac ako mesiac. Ani sa vám neozvala?“ Jasné, že nie. Vedel to. Nechcela, aby vedeli, čo sa im stalo a on to rešpektoval.

Zúfalo krútili hlavami. „Nedvíha nám telefonáty a my ani nevieme, kde skutočne pracuje,“ povedal Jack. „Ty si už za ňou bol, ešte pred tým všetkým, nie?“

Aha. Tak preto prišli. „Chcete vedieť, kde je zamestnaná?“

„Prosím, Kamal. Chýba mi moje dievčatko,“ naliehala Mary. „Ja viem, že si na ňu veľmi nahnevaný, ale stále je to naša dcéra. Ten maličký poklad, ktorý si po narodení držal v náručí.“

Carolina naňho pod stolom vyvalila oči. Previnilo mykol plecami. „Nie som si istý, či by som to mal urobiť,“ pripustil. „Ide o jej súkromie.“

Cari mu perami naznačila slovo Pokrytec. Keby tam nebola, určite by im dal, čo chcú.

Nenápadne sa usmial a oprel sa, aby ho nevidela. To by však nebola ona, aby si nenašla iný spôsob, ako ho trápiť.

„My vieme. Ale ona nám ani nedala šancu pozhovárať sa o tom. Chceli sme jej dať čas, ale bojíme sa. Čo ak nám nikdy neodpustí?“

Carolina mu potichu rozopla nohavice a vzala do ruky tvrdý penis. Celé jeho telo sebou trhlo, ale nemohol nič robiť.

Nadýchol sa a pokúšal sa tváriť normálne. „Ja-a som si... istý, že vám o-odpustí.“ Udrel päsťou po stole, keď tá čarodejnica použila jazyk na jeho stále citlivý penis. Za toto ju zabije. Pomaly a bolestivo.

„Myslíš?“ nádejala sa Mary.

„Uhm...“ Chcel sa odsunúť od stola, ale držala ho pevne. O nič viac sa nepokúšala, len ho rozrušovala, aby sa nevedel sústrediť. Mal pocit, že je to pomsta za ten ranný kaktus.

„Kamal, je ti dobre? Vyzeráš trochu malátne,“ všimol si Jack.

Preglgol. „Som v poriadku, len som dlho pracoval,“ vyhovoril sa. Prstami zvieral okraj stola. Carolina prstami skúmala jeho kamaráta, akoby k tomu nikdy nemala príležitosť.

„Musíš to mať ťažké, keď všetko presúvaš do Londýna. Prečo si sa vlastne tak rozhodol?“

Škrípal zubami. Ešte pár minút a bude vo veľmi trápnej situácii. „Ani neviem. Salvator ma poprosil áááá... a chcel som zmeniť prostredie.“ Hlas sa mu lámal.

Carolina si užívala každý moment jeho boja o kontrolu. On ju ponížil pred rodičmi, teraz ochutná vlastnú medicínu.

„Aha. A páči sa ti tu?“

Ach, nie, len túto nekonečnú debatu nie. „Áno, Londýn je pekný. Viete čo?“ Musel sa odmlčať, aby potlačil zastonanie. Prečo ju len učil, ako sa to robí? „Choďte domov a ja k vám tento týždeň zájdem, keby sa Carolina neozvala. Prinesiem aj adresu jej... uf... inštitútu.“

Mary sa rozžiarila. „Ďakujeme, Kamal.“

„Niet za čo. Ale som si istý, že sa... vám vaša dcéra ozve.“ Privrel oči. Toto neprežije.

„Kiež by si mal pravdu.“ Mary vstala. „Nuž, nechceme ťa zdržiavať od práce.“

„Nezdržujete, len... na takýto rozhovor sa kancelária nehodí,“ vynašiel sa, aby ich neurazil. „Nebojte. Všetko sa... vyrieši.“

Manželský pár sa rozlúčil a len čo sa za nimi zavreli dvere, Kamal vytiahol Cari spod stola a trestajúco ju pobozkal. „Harpya. Potvora.“ Posadil ju na stôl a ventiloval si frustráciu. „Dračica.“

Hravo mu zahryzla do pery. „Bavil si sa?“

„Bavil? Vymyslel som päť rôznych spôsobov, ako ťa zabiť.“ Rozopol jej zvyšné gombíky na košeli a bozkával ju na citlivej pokožke na krku. Zaklonila hlavu v absolútnom odovzdaní. Bola pripravená na druhé kolo, ale v tej chvíli sa rozleteli dvere.

„Kamal, ešte som ti chcela...“ Mary aj Jackovi klesli sánky až k zemi a dvaja milenci zamrzli na mieste.

Ubehli trápne sekundy, kedy sa nik nepohol. Potom Cari pomaly otočila hlavu a pozrela na svojich ohromených rodičov. „Mami, oci.“ Vymotala sa z Kamalovho objatia. „Ja som bola... práve na odchode.“ Zdvihla svoje nohavičky zo zeme a obliekla si ich. Kamal si rýchlo zapínal nohavice.

„Kamal!“ okríkla ho Mary. „Čo si to urobil?“

Naprázdno otváral a zatváral ústa.

„Prosili sme ťa, aby si nám nezvádzal dcéru! To ti už nič nie je sväté?“ Rozzúrene pozrela na Carolinu. „A o tebe som tiež mala lepšiu mienku.“

Carolininým prvotným reflexom bolo sklopiť pohľad a nechať sa zaliať hanbou. Potom si povedala, že stačilo. Zdvihla bradu a mykla plecami. „Ja o vás tiež a pozrime sa, nie všetko je také, ako sme si predstavovali.“

„Toto nemienim tolerovať, mladá dáma!“ rozčuľovala sa Mary. Teraz Kamal pochopil, odkiaľ má Cari tú vzdorovitú povahu. „Okamžite choď domov!“

Uškrnula sa. „Dobre.“ Prešla ku Kamalovi a pobozkala ho. „Uvidíme sa u nás doma, objednáš pizzu?“

Šokovaný jej odvahou sa nezmohol na slovo. Očakával, že sa rozkričí o tom, ako pri ňom trpí a ako s ním musí žiť.

„Ach, a nezabudni, že budem meškať.“ Nahmatala svoju kabelku a hrdo vypochodovala z kancelárie.

Ako kráčala chodbou, cítila zmenu. Cítila sa... voľnejšia. Už nebude skákať, ako jej rodičia pískajú. Musia sa naučiť, že je to jej život a ak v ňom urobí chyby, budú jej vlastné.

Život s Kamalom ju predsa niečomu naučil. Bola slobodná. Nemusela nikomu nič vysvetľovať, niečo skrývať, neustále si vymýšľať výhovorky. Je komické, že práve nedobrovoľným pripútaním k upírovi si uvedomila vlastné hodnoty. Dokázala sa postaviť jemu aj rodičom. Nemá už predsa pätnásť.

Páči sa jej žiť v útulnom domčeku s Kamalom, páči sa jej prebúdzať sa vedľa neho a páčila sa jej aj tá rýchlovka uňho a ak ju chce niekto súdiť, nech to urobí. Ale už jej nikto nebude hovoriť do života.

Nastúpila do výťahu a akoby vážila o polovicu menej. Nechce sa hádať s rodičmi navždy, to nie. Stále sú to ľudia, ktorí ju vychovali a dali jej všetko, čo jej na očiach videli. Ale musia sa naučiť, že hranice, ktoré platili pre tínedžerku neplatia pre dospelú ženu.

Cestou späť do múzea jej volal Kamal.

„Tvoji rodičia sa bez slova odporúčali. Asi majú nad čím premýšľať.“

„Asi áno.“ Vzdychla. „Neprehnala som to?“

„Nie,“ z hlasu mu išla vľúdnosť. „Keď sa upokoja, všetko si poviete. Čo ty? Zvládaš to?“

„Áno, asi áno.“

„Cari?“

„Hm?“

Chvíľu mu trvalo, kým sformuloval otázku. „Mohla si zo mňa urobiť necitlivého bastarda, ktorý ťa ku všetkému prinútil,“ pripomenul jej. „A vyjsť z toho ako obeť.“

Odmlčala sa. Ako mu povedať, že ho má rada? Viac, než rada? Že možno... krucinál, že sa možno zaľúbila?  „Mohla,“ súhlasila. „Ale klamala by som.“

Trhane sa nadýchol. „Určite?“

„No, aj keď mi nevadí občas sa zahrať na nevinnú obeť,“ fantazírovala, „nikdy by som nezveličovala niečo takéto.“

Nevidela to, ale Kamal sa blažene usmial. „Práve mám na stole formulár, Cari. Vyplňujem si dovolenku na posledné dva októbrové týždne a prvé dva novembrové. S akou spoločnosťou chceš letieť?“

Nadšene nadskočila. „Takže môžem ísť? Skutočne?“

„No, ak si ma pribalíš k batožine, bude to príjemný výlet.“

„Ach, Kamal, ďakujem. A buď si istý, že ti poďakujem aj dnes večer,“ sľúbila zvodným hláskom.

„Neviem sa dočkať. Oblečieš si zase tú nočnú košieľku?“

S úsmevom vystúpila po schodoch k múzeu. „Ako si želáš. Dovtedy sa lúčim, ty môj väzniteľ.“

„Dovidenia, moja úbohá obeť.“