Temné prebudenie 20

Cari si zopla vlasy, obliekla plášť a vrátila sa k artefaktom. Neustále jej prichádzali nové. Každý chcel využiť jej dlhší pobyt v Londýne a posielal jej predmety na overenie. V podstate pracovala pre tri múzeá a niekoľko bohatých ľudí. Občas svoju prácu nenávidela. Radšej sa hrabala v zemi a zaraďovanie nechala na študentov.

Trochu sa začudovala, že dnes je tu sama. Obvykle sa tu pohybovalo niekoľko zamestnancov a privolaných odborníkov.

Mykla plecami. Nebezpečenstvo pochopila, až keď šťukla zámka na dverách. Zvrtla sa a stiahlo jej hrdlo. Brian ju poctil návštevou.

Upír stál pokojne pred dverami, oblečený v bielom, čierne vlasy uhladené.

„Čo tu chceš?“ oborila sa naňho.

Tajomne sa usmial. „Aj ja ťa rád vidím, Cari. Vyzeráš dobre. Povedz, si do Kamala zamilovaná len napoly alebo už vlastní tvoje krehké srdiečko?“ Oprel sa o stenu.

Zovrela päste. Nenechala sa oklamať jeho pokojom. Niečo od nej chce a obávala sa, že len tak neodíde. „To nie je tvoja starosť a mal by si vypadnúť, kým sem niekto nepríde.“

„Ach, o to som sa postaral. Malý hókus-pókus, na tom nezáleží. Sme tu sami, Carolina. A čaká nás vážny rozhovor.“

A je v kaši. Cúvla. „Pozri, čokoľvek máš rozrobené s upírmi...“

„Svoju vojnu so Salvatorom na teba neprenesiem, toho sa báť nemusíš,“ uistil ju.

„Tak čo chceš? Nezničil si ma už dosť?“ vykríkla porazene.

Premeral si ju. „Nevyzeráš, že by si trpela.“

„Čo ty o tom môžeš vedieť? Nikdy si sa pre nikoho neobetoval, všetkých len využívaš,“ šplechla mu do tváre.

Brian sa na sekundu zatváril dotknuto, ale rýchlo si nasadil kamennú masku. „Ako myslíš. Nepredpokladám, že ti o mne povedali niečo dobré, takže tu nebudeme rozoberať môj predplatený apartmán v pekle s mučením grátis.“ Urobil dva kroky vpred.

Cari ustupovala, kým nenarazila na stenu. „Tak čo chceš?“

„Kamal odobral Ekremovi moc a tá sa teraz nachádza v troch tabuľkách. Chcem ich,“ povedal stručne.

Vzdychla. „Ale my ich nemáme. Ani jednu z nich. Ekrem tu bol pred pár týždňami a odišiel naprázdno.“

„Ja však nie som on a viem, že jedna tabuľka je v Lonýne.“

Prekvapene zažmurkala. „V Londýne?“

„Áno. A bol by som veľmi rád, keby mi ju Kamal dal.“

„Načo by ti bola?“ nechápala. „Veď ty nemáš...“ Pochopila. „Ty ňou chceš vydierať Ekrema, nemám pravdu?“

Usmial sa nad jej bystrosťou. „Nebudeme si klamať, áno. Jeho armáda za moc, myslím, že je to férová výmena.“

To nemôžu dovoliť. „Aj keby sme ju mali, Kamal ti ju nikdy nedá.“

Brian to tak nevidel. „Ach, ale dá, o tom som presvedčený. Vlastne som dúfal, že to urobíme bez násilia a ty mi ju dáš bez toho, aby sme niekomu ublížili. Tak čo, Carolina, po dobrom, alebo po zlom?“

Zovrela pery. „Po zlom.“ Privolala na povrch svoju novú moc, ktorú ju Kamal naučil z väčšej časti ovládať a skočila po Brianovi.

Bol to krátky boj. Brian jej výpad neočakával, ale vyhol sa mu, zhodil ju na zem a vykrútil jej ruky za chrbát.

Carolina od bolesti videla hviezdičky. Brianova pochybná moc potlačila tú jej a ako nič jej zviazal ruky za chrbtom a otočil ju, aby naňho videla.

„Ja sa nevzdávam, Carolina. Potrebujem tú tabuľku.“ Pridržal ju, aby sa toľko nemetala a niečo vytiahol z vrecka.

Vydesene vyvalila oči. Brian práve rozbaľoval injekciu s nepekne vyzerajúcou tekutinou. „Nie, Brian, prosím, nerob to!“ kričala.

„Uvidíme, nakoľko si ťa tvoj milenec cení.“ Vypustil vzduchovú bublinu a priblížil ihlu k jej ramenu. „Byť tebou, nehýbem sa.“

„Čo to je? Brian, spamätaj sa! Nie!“ V ušiach jej znel šialený tlkot jej srdca. Zrevala, keď pocítila pichnutie.

Brian nemal zľutovania. „Je to jed, ako si si mohla domyslieť. Nič rýchle. Potrvá asi sedem dní, kým ťa pomaly začne zabíjať. Tuším, že ako prvé odídu obličky.“

„Prečo to robíš?“ Smrkla uslzene.

Vpustil do nej celú dávku a vstal. „Povedz Kamalovi, aby mi doniesol tabuľku. Číslo na mňa máš v mobile, budem čakať.“ Zvrtol sa, ale neodišiel. „A mimochodom, ak by ťa chcel zachrániť tým, že ťa premení, odkáž mu, že tým jed aktivuje a zabije ťa do minúty. Len ja mám protilátku.“ Ukázal jej druhú injekciu s čírou tekutinou. „Tik-tak, Cari.“ A vyšiel z dverí.

Carolina sa k svojej veľkej zbabelosti rozplakala ako malá. Telom jej otriasali mocné vzlyky a miesto vpichu ju pálilo. Plakala a plakala, až kým sa nedostala do štádia takého vyčerpania, že stratila vedomie.

Kamal odišiel z práce skôr a povedal si, že vyzdvihne Carolinu u Salvatora. Kým k nemu prišiel, bola už tma a v dome sa svietilo.

V obývačke skupina upírov so Zoe sledovala hokej, každý oblečený v drese krajiny, odkiaľ pochádza. Spoločne vyzerali ako dúhový pochod.

Cestou do ordinácie narazil na Aislin.

„Ahoj, Kamal, priviezol si Cari? Mala dnes prísť na kontrolu.“

Zamračil sa. „Povedala, že sem príde. Mala tu už byť.“

„Ešte som ju nevidela. Myslela som, že je s tebou.“

Kamal začal mať zlé tušenie a vytiahol mobil, aby jej zavolal. Nepokojne sa prechádzal po chodbe a Aislin trpezlivo čakala. „Nedvíha,“ povedal po treťom pokuse. „Niečo sa muselo stať.“ Vbehol do obývačky, aby zburcoval ostatných. „Carolina mi nedvíha, videl ju niekto z vás?“

Krútili hlavami. Zoe vstala. „Kedy si ju videl naposledy?“

„Dnes napoludnie. Bola u mňa a potom sa vrátila do múzea. Niečo sa jej stalo, cítim to.“

To už vstali všetci. „Pôjdeme to skontrolovať do múzea,“ zavelil Jason a kývol Zoe, aby šla s ním. „Vezmeme si motorky, ty poď za nami autom.“

Ani nie o minútu vyrazili. Kamal povedal Aislin, aby sa v prípade núdze pripravila a varovala Salvatora. Potom sadol za volant a uháňal za motorkami, ktoré časom stratil z dohľadu.

Po útrpných minútach strachu mu zazvonil mobil. „Našli ste ju?“ vyštekol.

Zoe si odkašľala. „Áno, ale... mal by si sem prísť. Je to... dosť zlé.“

Viac nepotreboval. Prekročil všetky povolenia a zaparkoval krížom cez tri miesta. Vybehol po schodoch a odtiaľ ho Jason zaviedol ku Caroline.

Prv, než ju uvidel, mu do nosa udrela vôňa toxínov a umelých látok. A nebolo to nič používané v múzeu.

Zoe ju rozviazala a podopierala jej hlavu. Cari sa pomaly preberala.

„Preboha, čo ti je?“ Kľakol si k nej a prezeral si ju, či nie je zranená.

Bledá Cari otvorila oči, v ktorých navreli červené žilky. „Kamal.“ Zdvihla ruku. Zachytil ju a preplietol im prsty.

„Tu som, láska. Čo sa ti stalo? Kto ti to urobil?“

„Bri-an,“ vykoktala. „Otrávil ma.“ Po lícach jej stiekli slzy zúfalstva. „Pichol mi jed.“

Takže to cíti. „Aký jed? Prečo?“

„Chce... tú sprostú tabuľku. Jedna je vraj v Londýne. Má protijed. Inak... mi zostáva týždeň.“ Vzlykla.

Kamal mal v tej chvíli chuť vraždiť a ak by bol Brian po ruke, bola by to pomalá a mučivá smrť. Pozrel na Zoe, ktorá mala v očiach hrôzu.

„Premením ju,“ rozhodol sa.

„Nie!“ skríkla. „Ak-ak to urobíš, jed ma zabije. Poistil sa.“

„Maniak.“ Sklonil sa a vzal ju do náručia. „Vezmem ťa k Aislin, niečo vymyslíme.“

Chabo prikývla a schúlila sa na jeho hrudi ako umierajúce mačiatko. Chcelo sa mu plakať. Sem ju dohnal on. Carolina nikdy nemala pocítiť bolesť z vojny, ktorá sa jej netýka. Už si toho toľko vytrpela...

Ako ju niesol k autu, zatiaľ čo Zoe a Jason si nasadzovali prilby, uvažoval, či mu stojí za to, držať ju pri sebe a neustále ju vidieť prijímať rany určené jemu. Keby nebol od nej závislý, prinútil by sa opustiť ju. Pre jej vlastné dobro. Aj keď by ho tá bolesť z jej straty asi zabila.

Nežne ju uložil na sedadlo a pripútal, potom sa rozbehol k sídlu. Zvnútra ho ničil hnev ako ešte žiadny. Ak Briana niekedy dostane do rúk, vyrve mu srdce z tela a nakŕmi ho ním.

Po príchode ju ihneď uložili na lôžko a preniesli do Aislininej ordinácie. Spolu s Erin ju napojili na prístroje a vzali jej krv.

Cari sa snažila dýchať a znovu neodpadnúť. Okrem slabosti necítila nič. Kamal stál pri nej a po celý čas jej pevne zvieral ruku, akoby sa bál, že ak ju pustí, uletí mu ako duch do ríše mŕtvych.

Po chvíli prišiel Salvator, aby si vypočul, čo sa stalo. Nebol vôbec nadšený, ako ľahko sa Brian dostal, kam chcel. Ešte viac ho však štvalo, že používa bezbranných ľudí.

„Musí mať medzi nami špióna, to je jasné,“ povedal Kamal a hladil Cari zápästie.

„Ja mám špiónov na tucty a nič neodhalili. Musí byť sakra dobrý. A v podstate to môže byť ktokoľvek.“

„Ani nie. Je veľmi informovaný, určite žije s nami v Londýne. Mal by si stiahnuť všetkých do mesta.“

„Mám to v pláne.“ Sklonil sa ku Cari a odhrnul jej vlasy z tváre. „Tak ma to mrzí, Carolina. Je to moja vina, nestrážim dostatočne vlastné kráľovstvo.“

Pokrútila hlavou. „Sama si za to môžem. Nemôžeš dohliadať na každý meter štvorcový.“ Pokúsila sa o úsmev. „Si dobrý kráľ.“

Neveselo nadvihol kútiky.

Aislin vyšla z labáku a odhodila rukavice. V tvári mala porážku.

„No? Čo je to?“ naliehal Kamal.

„Zatiaľ som dokázala syntetizovať len ten jed. Je to vražedný koktejl, prepáčte ten výraz.“ Ukázala im na počítači snímku spod mikroskopu. „Z chemického hľadiska sú to dve látky – Orleanín a Enterotoxín. Prvý napáda obličky, druhý tráviaci trakt. Potom sú tu zvyšky ortute a čo je najznepokojivejšie, arzenovodík.“

Salvator sa zamračil. „Arzenovodík je plyn. A je vôbec možné spojiť Orleanín s Enterotoxínom?“

„Úprimne povedané, toto tu je zmes absolútne nesúrodých látok. Ale Brian tvrdil, že jed ju hneď nezabije, čo je netypické, preto som hľadala anomálie.“ Priblížila im obraz. „Vidíte tú drobnú vrstvičku, ktorá všetko drží pohromade? No, nebudem vás nudiť chémiou, je to mágia. Nedokážem ju nijako identifikovať, je to proste sila, ktorá účinky jedu spomaľuje a zabraňuje smrti. Predpokladám, že ak by ste Cari premenili, mágia sa vytratí a takáto silná koncentrácia by ju... zabila,“ dokončila nespokojne. „Mrzí ma to.“

„Takže nevieš vytvoriť protijed?“

„Proti mágii? Nie. Ale ešte musím preskúmať jej krv, ako sa bráni. Cari má vcelku silnú imunitu.“

„Ale tá ma nezachráni,“ odfrkla si.

Aislin nerada podávala zlé správy. Bolelo ju, že je bezmocná. „Urobím, čo bude v mojich silách.“ Vrátila sa do labáku.

Salvator si vytlačil vzorku jedu a tiež odišiel.

Cari sa vzdávala nádeje. Toto je koniec. Pre ňu aj pre Kamala. Určite si to uvedomuje. Sám jej povedal, že ak umrie jeden, umrie aj druhý.

Kamal vycítil smerovanie jej myšlienok a posadil sa na lôžko pri jej boku. „Nájdeme tabuľku. Ak je v Londýne, bude to ľahké.“

„Keby to bolo ľahké, našiel by si ju už dávno.“ Z oka sa jej proti jej vôli vykotúľala slza.

Nikdy by to nahlas nepriznal, ale tentoraz bol vážne zahnaný do slepej uličky. Nevedel, kde začať a nejaká tabuľka mu bola ukradnutá, keď videl, ako mu Cari pred očami umiera a on je úplne bezmocný. Zvieral jej slabučkú dlaň. „Ale nevzdám sa. Budem bojovať o každý tvoj nádych.“ A svoj vlastný. A ak aj umrie, bude strašiť Briana ako duch až do konca vekov.

Uhla pohľadom. Nebola si istá, či za jej život sa ešte bojovať dá. Veď by boli aj tak odsúdení na večný život spolu. Smrkla. „Myslíš... myslíš, že by to medzi nami niekedy fungovalo?“ filozofovala. „Že by sme dokázali žiť... spolu?“

Šedé oči sa zaleskli niečím, čo v nich ešte nikdy nevidela. „Nie,“ odpovedal úprimne, ale usmieval sa. „Hádali by sme sa ako psy každý deň.“

Zdvihli sa jej kútiky úst. „O tom niet pochýb.“ Ich hádky boli ako afrodiziakum. Potrebovali ich, aby sa nezbláznili.

„A po pár rokoch, keď by nás to už nebavilo, by sme si spravili nejaké dieťatko, aby sme trochu oživili náš dom,“ pokračoval v kreslení budúcnosti, ktorá mu už nepripadala neprijateľná, no bola stratená.

Carolinu pichlo pri srdci. Taký život by sa jej páčil. „Iba jedno?“ podpichla ho.

S úprimným pohľadom jej hľadel do očí. „Na začiatok. To prvé úbožiatko by bolo cvičné, odnieslo by si všetky naše nedostatky. A v puberte by nám zo života urobilo peklo.“

Schúlila sa bližšie k nemu. „A bol by to chlapec alebo dievčatko? Určite by si chcel syna.“

Áno, kedysi to tak mal naplánované. Dievčatá v jeho kultúre boli príťaž, synovia boli pýchou. Teraz... „Myslím, že by mi to bolo jedno. Aj tak by boli po tebe a ničili mi nervy rovnako,“ doberal si ju. A tiež tajne dúfal, že by zdedili jej očarujúce modré oči.

Zasmiala sa. Predstavila si malé veselé dievčatko s tmavými vláskami, ako neustále trápi ocka všetečnými otázkami a prosbami, aby sa s ňou išiel hrať.

Pri tom pomyslení jej stiahlo všetky vnútornosti. Chcela to, chcela túto budúcnosť. Možno mu počas pôrodu povie pár nepekných vecí a možno ho trošičku zraní na intímnych partiách, ale chcela ho vidieť s ich dieťatkom v náručí.

„A koľko by sme ich mali? Dve? Tri?“

Mykol plecami. „Tak nejako. Ale náš život by bol dlhý, možno by ich bolo aj desať,“ doberal si ju.

Po lícach jej nekontrolovateľne tiekli slzy. Ona už nedá život nikomu. „To by bola kombinácia. Tvoje a moje gény. Prišli by sme pri nich o rozum.“

„A nebola by to krásna strata?“ Už aj jemu sa zaleskli oči vlhkosťou.

Vzlykla. „Ja chcem takú budúcnosť.“

Kamal tiež. Sklonil sa k nej a od samého zúfalstva ju pobozkal. Stráca ju najhorším možným spôsobom. Teraz, keď ju túžil mať len pre seba.

Ich pery sa triasli strachom a beznádejou. Carolina zaborila voľnú ruku do jeho vlasov, ale blízkosť, ktorú potrebovala, nedosiahla.

Kamal sa trhane nadýchol a spojil ich čelá. „Nájdeme spôsob, Cari,“ sľúbil jej.

Neodpovedala. Doteraz Brian vždy dosiahol, čo chcel. Čo ho zastaví?

Nad ich hlavami zapraskal intercom. „Kamal, dal som vám pripraviť izbu,“ oznámil im Salvator. „Carolina nemusí trčať na ošetrovni.“

„Ďakujeme,“ odpovedal. Vzal ju do náručia ako svoj najcennejší majetok, no uvedomil si, že ona nie je majetok. Nepatrí mu. Ak s ním niekedy bola, urobila to z vlastnej vôle. Podvolila sa, aby on mohol žiť a sama umiera. Nenávidel sa.

Uložil ju na posteľ v tmavej izbe, ľahol si k nej a pritiahol si ju tak, aby nevidela jeho slzy, ktoré tohto letopočtu ešte nevyronil.