Temné prebudenie 23

Zoe si s Oliverom vymenila nechápavý pohľad, potom obom naraz docvaklo. Naraz rozrazili dvere ordinácie. „Kamal, čo si to urobil?“ oborila sa naňho. Keď ho uvidela takého natešeného, nepotrebovala odpoveď. Cari ho určite uvidela a pomyslela si, že je rád, že sa jej zbavil.

Úsmev mu mierne vyprchal. „O čom to hovoríš?“

Prekrížila si ruky na prsiach. „Prišla sem Cari, celá zadychčaná a chcela s tebou hovoriť. Nebola tu?“

Veselá maska okamžite opadla, keď si spomenul na svoj výbuch radosti. Ach nie, videla to! „Kam šla?“

„Nevieme. Vyštartovala ako raketa.“

Rozbehol sa na parkovisko, ale ani nevidel zadné svetlá. „Okamžite ju vystopujte cez mobil!“ rozkázal a odomykal vlastné auto.

„Počkaj.“ Salvator mu vytrhol kľúče. „Ja budem šoférovať, ty na to nie si vo vhodnom stave.“ Otočil sa k Zoe. „Len čo ju nájdete, zavolaj nám.“

Ustráchane prikývla, aj keď mala zlé podozrenie, že vie, kam mieri. „Urobíme, čo budeme môcť.“ A vbehla dnu.

Kamal vložil svoj mobil do držiaka a Salvatorovým vytáčal Cari.

„Čo chceš, Salvator?“ štekla, ale bolo na nej počuť plač.

„Cari, počúvaj ma...“ viac nepovedal. Zložila a druhý raz sa už nedovolal. Vypla si mobil.

To už ale Oliver hlásil jej pohyb. „Mieri z Enfieldu do Barnetu. Podľa trasy má cieľ na západe.“

Kamal krútil hlavou. „Jej rodina býva opačným smerom. Čo má v pláne?“

„Budeme vám hlásiť cestu, pokúste sa ju dobehnúť,“ navrhol Oliver.

Salvator stlačil plyn až na zem. Akoby to nestačilo, spustil sa tradičný londýnsky lejak. „Dobre. Navigujte nás. Kamal, mám nepríjemný pocit. Zavolaj ostatných, aby boli v pohotovosti.“

Cari odhodila mobil na sedadlo a šla po vyznačenej ceste v navigácii k skladu v Richmonde. Sklady sa nachádzali mimo osídlenia, pri Temži, v nepríjemnej časti plnej škaredých budov určených na skladovanie a nie na bývanie.

Ľudí ani nevidela a pred spomenutým skladom už parkovali tri autá. V jednom z nich našla omráčeného muža, očividne strážcu. Zvnútra počula zvuky boja. Brian s Ekremom sa stretli.

Než sa bezhlavo rozbehla dnu, prezrela si autá. Nemôže im nechať únikovú cestu. U strážcu našla pištoľ a chvíľu jej trvalo odhaliť mechanizmus. Vo filmoch to vyzeralo jednoduchšie. Postavila sa najprv k jednému a prestrelila mu dve pneumatiky. To isté urobila s druhým a tie výstrely ju ohlušili. Vnútri bol taký rachot, že ich nikto nepočul.

Carolina pozrela na obrovský sklad z bieleho plechu. Musí jednať racionálne. Tam vnútri sú dve nesmrteľné bytosti, ktoré výstrely nezastavia. Napriek tomu si pištoľ ponechala.

V hustnúcom daždi si vyzliekla kabát, aby sa mohla voľnejšie hýbať a mokré vlasy si stiahla do copu. Predné pramene sa hneď vyvliekli, ale na úpravu nemala čas.

Opatrne vošla nenápadným vchodom a uvidela rozbité debny so starými cennosťami. Kdesi uprostred šľahali zelené blesky a bolo počuť krik niekoľkých mužov. Občas nejaký z nich prebehol medzi regálmi.

Sklad bol obrovský, veľký ako hokejové ihrisko. Cari si prečítala umiestnenie tabuľky a odrátavala regály. Jasné, je presne v centre boja.

Zapojila všetky mozgové bunky, ktoré by radšej plánovali Kamalovo mučenie.

Spomenula si na Kamalove reči o schopnostiach upírov. Vidia aj v tme, ak ich oko nie je rozrušené jasnejším bodom. Našla skriňu s poistkami a povytrhávala všetko, čo sa tvárilo, že ju nekopne. Ocitli sa v úplnej tme.

Boj ustal a počula len zvedavé  mrmlanie. Vyliezla na prvý regál a na jeho vrch položila svoj mobil, na ktorom zapla silné svetlo. Osvetľovalo časť stropu a odviedlo pozornosť upírov. Dúfala, že aj Ekremovu, lebo improvizovala.

„Niekto tu je!“ konečne zakričal Brian.

Zagúľala očami. Vedela, že ju dokáže aj vycítiť nosom. Na to už myslela. Z kabelky si priniesla fľaštičku svojho parfumu a rozbila ju o zem. To jej pach zakryje, parfum je silnejší a ona je stále mokrá od dažďa. Navyše cez otvorené dvere sem prúdil otrasný pach Temže.

Približovali sa k nej kroky a ona rýchlo nahmatala stenu, popri ktorej podľa hmatu počítala regály. Jej kroky zakrylo bubnovanie dažďa.

Nebol to práve blbuvzdorný plán, ale iný nemala.

Štrnásť... pätnásť... šestnásť! počítala. Zvuky boja sa presunuli bližšie k východu.

Odlepila sa od steny a počítala sekcie. Konečne sa pristavila na mieste, kde by mala byť tabuľka. Nahmatala niekoľko škatúľ. Nič nevidela.

„Je to na odvedenie pozornosti!“ uvedomil si Ekrem. „Rýchlo, to bude Kamal!“

Cari sa prudko zvrtla. Mala len pár sekúnd. Otvorila niekoľko drevených škatúľ a hmatkala po obsahu.

Mužské kroky boli tesne za ňou. S hrôzou pochopila, že síce myslela na to, ako sa dostať dnu, ale nie, ako bezpečne vyjsť von aj s tabuľkou.

Hlupaňa! nadávala si. Kamalov čin ti zatemnil mozog a teraz Ekrem alebo Brian prídu k moci!

Nemala na výber. Zavrela otvorené debny, strhla z nich čísla a tú s tabuľkou si vzala. Cúvala k stene.

Ktokoľvek pribehol prvý, vykríkol: „Tabuľka je preč! Je tu prázdne miesto!“

A je koniec. Cari jednou rukou zvierala malú drevenú debnu, druhou siahla po zbrani. Nech sa prepadne, ak má umrieť bez boja.

Ako očakávala, vchod strážili dvaja muži, jedným z nich bol Levent. Mala toho chlapa odstreliť, už keď ju prišiel varovať. Ušetrila by si mnoho problémov.

V sklade sa strhla strašná mela. Brianovi a Ekremovi muži sa pustili do bitky, zatiaľ čo tí dvaja hľadali votrelca. Dážď bol taký prudký, že nepočula skoro nič a tak nevedela, kam sa pohnúť.

Už nevedela, pri ktorom je regáli. Musela sa ukryť hlbšie v sklade a teraz len vedela, že je pri niektorej zo stien.

Možno ak sa ukryje na dostatočne dlhý čas, prestanú ju hľadať.

Pokrútila hlavou. Tabuľka je pre nich príliš dôležitá. Čoskoro nájdu zdroj svetla alebo opravia poistky a stratí svoju jedinú výhodu.

Každý sklad predsa musí mať viac východov, napadlo jej. Kvôli bezpečnosti. Áno, jasne si spomínala na toto pravidlo.

S obnoveným odhodlaním si vložila dlaň za opasok a ďakovala vlastnej prezieravosti, že má na sebe čižmy bez opätkov. Využila pravidlo bludiska, ktoré ju kedysi naučil otec. Ak si v bludisku, polož jednu ruku na stenu a vždy choď po tej strane. Nakoniec nájdeš východ.

Vtedy tomu nerozumela, ale dnes áno. Pravou rukou sa dotýkala chladnej steny, pátrajúc po škáre naznačujúcej dvere. S debnou v ruke sa posúvala krôčik po krôčiku.

Brian odrazu zaňuchal. „Ale ja Kamalov pach necítim. Bohovia, to je Carolina!“

Potlačila ston. No výborne. Zrýchlila krok. Všade okolo seba počula ozvenu krokov a dažďa. Bolela ju z toho hlava.

„Cari, nebuď hlúpa a ozvi sa! Vieš, že toto nevyhráš.“

Najradšej by mu odkričala šťavnatú nadávku, ale vedela, že o to mu ide. Aby sa prezradila. Zahryzla si do jazyka a pokračovala ďalej. Už prešla jedným rohom. Ešte maximálne dva, kým nájde núdzový východ.

„Nechceme ti ublížiť,“ hovoril pre zmenu Ekrem až zarážajúco blízko. Určite len o regál ďalej. „Daj nám tabuľku a odíď.“

Ďalší roh. Na čelo jej vystúpil pot. Čo ak sa mýlila? Bude tu v pasci.

„Už ju cítim!“ vyhlásil víťazne Brian a jeho kroky sa približovali.

Cari so srdcom v krku a chuťou kovu na jazyku doslova utekala a jej prsty konečne narazili na škáru dosť veľkú pre dvere.

Nahmatala kľučku, zatlačila a vyvalila sa na dažďom zmáčaný asfalt. Keby som sa len dostala k autu... Zorientovala sa. Parkovisko je za posledným rohom. Cez dážď ho sotva videla.

Bežala ako o život. Dostala sa až k autám, ale tam ju zastavil pevný hlas. „Už ani krok, Carolina!“ A pri stehne jej preletela dýka.

Otočila sa. Pár metrov od nej stál Brian a mieril na ňu poloautomatom. O chvíľu dorazil aj Ekrem.

Cúvla dozadu s debnou pritisnutou na hrudi. Ľadové kvapky ju premočili na kosť. Auto bolo priďaleko.

„Daj mi tú... debnu.“ Načiahol k nej ruku.

Stála primrznutá na mieste. „Nechaj ma odísť.“

„Len čo mi dáš debnu, osobne ti naštartujem auto.“

„Neopováž sa!“ Okolo Ekrema zaiskrilo zelené svetlo. „Ak mu tú vec dáš, zabijem ťa.“

No... s týmto nerátala. Ak dá debnu jednému, druhý sa pomstí. Jej dilemu vyriešili dvaja muži, ktorí vyleteli zo skladu nasledovaní ženou a mužom s mierne dobitými tvárami.

„Chyťte ju!“ rozkázal Ekrem.

„Zoberte jej debnu!“ kričal Brian.

Cari zagúľala očami. Tomu sa hovorí byť medzi dvoma mlynskými kameňmi.

Niekde vo svojom vnútri ešte našla silu Kamalovej mágie. Musela tam ostať aj po prerušení puta. Zažiarilo okolo nej modré svetlo. Vyslala k približujúcej sa skupine dva blesky, aby ju odradila od splnenia rozkazu.

Zastali a spýtavo čakali. Cari ustupovala tak, aby mala Briana s Ekremom aj ich poskokov na očiach.

Ekrem to nebral tak trpezlivo ako Brian. Vyslal k nej lúč zeleného svetla a aj keď uhla, zasiahol ju do stehna.

Skríkla ako ranené zviera. Kožu jej to doslova spálilo do krvi a tá sa vsiakla do nohavíc. Preniesla váhu na druhú nohu. Vodorovne mávla voľnou dlaňou a prúd modrej energie odhodil Ekrema o niekoľko metrov.

Brian to využil a rozbehol sa k nej. Zhodil ju na zem a chcel jej vytrhnúť debnu.

Prekotúľala sa, zranená noha ju štípala. Kopla Briana do slabín, zaprela sa o jeho brucho a vstala. Najprv mu debnu chcela nechať, ale rozmyslela si to a vytrhla mu ju z rúk.

„Stoj!“ Hodil jej smerom hviezdicu a tá sa jej zabodla do boku na tej istej strane ako zasiahnutá noha.

Tentoraz ani nedokázala skríknuť, len sa zastavila a videla hviezdičky. Privrela oči. Ostrá hviezdica jej stále trčala z boku. Zatla zuby a vytiahla ju. Na ranu si hneď pritisla ruku.

Sotva urobila päť krokov a silná vlna ju zhodila tvárou na zem a debna jej vyletela z ruky.

Presne v tej chvíli na parkovisko so škrípaním pneumatík vplávalo auto a ani nezastalo a už sa z neho vyhrnuli Salvator s Kamalom. Päť sekúnd za nimi prišli ďalšie vozidlá.

Cari prišla o svoj poklad – Ekrem zhrabol debnu a náhlil sa k svojim mužom, zatiaľ čo Brian sa ho pokúšal dohoniť.

Nakoniec to ale Ekrem stihol, pozbieral svojich kumpánov a s diabolským úškrnom zmizol.

Brian vypustil niekoľko nadávok. Upíri sa za ním chceli pustiť, ale otvoril si portál nevedno kam a zmizol v ňom aj s pomocníkmi.

Jediným pozostatkom boja bola krvácajúca Carolina na mokrej zemi a zničený sklad.

„Bola to debna s tabuľkou?“ oboril sa na ňu Kamal s obviňujúcim pohľadom. Ako rýchlo ju zase znenávidel. „Tak bola?“ Slepý k jej bolesti ju nadvihol. „Odpovedz mi!“

Dokázala len prikývnuť a lapať po dychu.

Pustil ju a ona sa zapotácala. Dažďové kvapky sa miešali s jej slzami.

„Ako si to mohla urobiť?!“ kričal na ňu. „Bola to jediná šanca ako zaistiť bezpečie sveta a ty si sa sem len tak vrhla! Čo si si myslela?!“

Niekoľkokrát zažmurkala. „Že čo? Príliš si sa tešil svojej novej slobode, aby si ma vypočul a tak som si povedala, že keď ti už moja smrť nemôže ublížiť, aspoň ti dám tú prekliatu tabuľku a budeme si kvit!“ Obe dlane si tisla k boku. Vidí on vôbec, že je zranená? Sotva v tom daždi a jej tmavom oblečení.

„Ako si si mohla myslieť, že zvládneš Ekrema a upírov? Si len slabá ženská, do pekla!“

Tá posledná veta bolela viac ako všetky zranenia dohromady. „Tak slabá žena, hm?“ Aj keď sa obávala, že čoskoro odpadne, zamierila späť do skladu, vytrhla mu mobil z ruky a svietila si ním na cestu.

Prišla k regálu s debnami, odkiaľ strhla čísla a vybrala tú hneď vedľa prázdneho miesta. Zhodila ju na zem, debna sa rozbila a vykukla z nej neveľká staroveká tabuľka popísaná neznámym písmom.

Kamal vyvalil oči. „Ako?“

„Vymenila som obsahy, kým som mala čas. Ekrem má obyčajnú zlatú vázu.“ V boku ju pichalo. Musí nájsť doktora, inak stratí vedomie.

„Tak prečo si unikala?“ nechápal Salvator.

Zamierila von. „Aby mi uverili a zmizli s tým, že v sklade nič nenájdu, vy blbci.“ Pri východe sa otočila. „Tvoja slabá žena sa lúči, Kamal. Blahoželám k slobode.“

„Cari, počkaj!“ Chytil ju za lakeť, zničený vlastným správaním voči žene, ktorá preňho znamenala celý svet a takmer umrela. Hnev na Ekrema a Briana si vyvŕšil na nej.

Vytrhla sa mu. „Už sa ma nikdy nedotýkaj,“ sykla. Nasadla do auta a až vtedy si všimol krv.

„Cari... čo to robíš? Krvácaš!“

„Idem na pohotovosť.“

„Vezmeme ťa k Aislin.“

Zabuchla dvere. „Ja sa už k upírom nevrátim,“ povedala, vediac, že ju počuje. Aj napriek slabosti a bolesti vycúvala a zmizla.

Kamal zostal stáť na mieste so strašným vedomím, že prišiel o jedinú ženu, ktorú ľúbil a to vlastnou hlúposťou.

Nezlomný upír klesol na kolená a niečo v hrudi ho neuveriteľne bolelo.

„Bože môj, dievča, čo sa vám stalo?“ zhrozil sa postarší doktor na pohotovosti, keď mu zničene dokrívala do ordinácie. Triasla sa a tiekla z nej voda.

Sestrička ju hneď podoprela a pomohla jej posadiť sa na lôžko.

„P-prepadli ma,“ povedala vymyslenú výhovorku. „Nejakí fagani. Vzali mi mobil.“ Aj tak ho nechala v sklade a musí si kúpiť nový. Takto má aspoň dôkaz. „Porezali ma nožmi.“

Ihneď ju ošetrili. Oblečenie z nej museli zostrihať, rany bolestivo vydezinfikovať a zistila, že jedna jej pribudla na líci ako spadla. Sestrička ju varovala, že z toho bude modrina a potrvá mesiace, kým sa rany úplne zahoja.

Všetko prijímala apaticky. Doľahlo na ňu Kamalovo správanie a radosť, s akou oslavoval, že nie sú spojení. Plakala, ale nie fyzickou bolesťou.

Nakoniec jej museli pichnúť upokojujúce lieky, aby sa vyspala a telo malo silu zregenerovať sa. Previezli ju na izbu a povedali, že keď bude ráno v poriadku, môže ísť domov.

Vyčerpaná z náročnej noci zaspala bezsenným spánkom.