Temné prebudenie 25

Cari otvorila oči a hneď sa zamračila. Tie dve ju skutočne nadrogovali?

Bola prekvapená, že sa vôbec necíti otupene. Vlastne jej bolo výborne. Posadila sa, pripravená ublížiť prvej osobe, ktorú uvidí. Ibaže nikoho nevidela. Bola v Aislininej ordinácii. Sama.

Odkopla prikrývku a svoje čižmy našla na zemi. Obula sa s úmyslom vypadnúť čím skôr, ale dvere sa otvorili a zjavila sa v nich Aislin.

„Ach, už si hore. S tou dávkou by si mala byť mimo pol dňa.“ Oprela sa o stenu.

Cari zazrela na svoje hodinky. Spala sotva dve hodiny. „Čo odo mňa chceš?“

Lekárka prešla k stolu a vzala odtiaľ dosku s pripevnenými papiermi. „Moje záujmy sa vzťahujú len na tvoje zdravie, nemienim sa pliesť do tvojho vzťahu s Kamalom. Ale niečo by si mala vedieť.“ Podala jej dosku.

„Čo je to?“

„Tvoje krvné a DNA testy. Robievam ich väčšine návštevníkov.“

„A?“

„A zdá sa, že následkom tvojho dočasného spojenia s Kamalom a jeho mágie v tebe... si o niečo prišla.“

„O čo?!“ zhrozene vykríkla.

„Schopnosť starnúť,“ povedala Aislin jednoducho. „Si oficiálne nesmrteľná.“

Papiere jej vypadli z ruky. Nesmrteľná. „Z-zopakuješ to? Asi mám niečo s ušami.“

Aislin ju pohladila po ramene. „Je to tak. Nie si upírka. Zdá sa, že si niečo podobné Kamalovi ešte pred premenou. Odteraz si musíš dávať pozor.“

Caroline sa rozkrútil svet pred očami a musela privrieť oči. Nesmrteľná. To slovo sa jej ozývalo v mysli ako kliatba. Navlhčila si suché pery. „Vie... vie o tom Kamal?“

Aislin chvíľu váhala. „Nie. Salvator chcel, aby si sa to dozvedela prvá a sama sa rozhodla, čo s tým urobíš.“

Čo s tým urobí? Momentálne jej napadala verzia, že sa obesí alebo skočí do Temže. Prehrabla si vlasy. Len teraz na ňu doľahla celá situácia. Bude žiť naveky. Uvidí svoju rodinu – svoju milovanú sestru – starnúť a umierať, zatiaľ čo ona bude stále rovnaká.

„Ne-nedalo by sa to zvrátiť?“ opýtala sa potichu.

„Nesmrteľnosť nejde odstrániť. Je to ako evolúcia – reverzný proces neexistuje.“

Omámene vstala. Tu už nemá čo robiť. „Odchádzam.“ Vyšla z dverí a s neprítomným pohľadom kráčala chodbou. Zazrela pár upírov, ale ani na nich nepozrela. Potom sa pred ňu postavil Salvator a zastavil ju. Pozrela mu do súcitnej tváre.

„Carolina,“ oslovil ju takmer nežne.

Zovrela pery. Je nesmrteľná teraz, keď ju už s Kamalom nečaká žiadna budúcnosť? Načo? Aby bola neustále sama? Pretože si nevedela predstaviť, že by ešte niekedy ľúbila iného a dovolila mu vôbec sa jej dotknúť.

„Je tabuľka v bezpečí?“ opýtala sa chladne.

„V najmodernejšom sejfe. Ekrem sa k nej nikdy nedostane.“

„To je dobre.“ Sklopila pohľad a pokračovala vo svojej ceste von z tohto paláca. Ani samotný kráľ ju nezastavil.

Vyšla von, kde už bola tma a svietilo len osvetlenie. Na parkovisku boli desiatky áut a z jedného práve vystúpil Kamal. Len čo ju zbadal, zastal a ona tiež.

Vyzeral hrozne. Pod očami mal tmavé kruhy a obvykle tmavšia pokožka bola bledá. Dokonca nemal ani kohlom orámované oči, ako zvykol.

„Cari,“ povedal takmer šeptom. Potom uvidel jej uslzené oči a doráňané líce ako dôkaz boja, ktorý zaňho vybojovala. Celé dni nerobil nič iné, len ju hľadal. Najskôr si predstavoval, ako ju nájde, vezme do náručia a zatrasie ňou, aby sa spamätala. Potom rozmýšľal, že ju od zúfalstva prehne cez koleno. Neskôr si uvedomil, že možno bol jej útek skutočne len obranným mechanizmom pre to, ako sa k nej správal.

To, ako mu chýba, a prízemnosť vlastných činov si uvedomil, až keď ju stratil. Keď sa pri nej ráno nebudil, keď ho nikto neurážal a keď ho nikto nečakal po návrate z práce. Pil krv v sáčkoch, ale chutila akosi inak. Sotva si všímal, čím sa kŕmi. Zvykol si na jej jedinečnú chuť a už mu nič nebolo dosť dobré.

Venovala mu krátky, zlomený pohľad a zvrtla sa. Nemohol jej dovoliť odísť.

„Cari, počkaj!“ Prebehol k nej a chytil ju za lakeť.

„Čo chceš?“ štekla naňho. „Nevzal si mi toho už dosť?“

Ťala do živého. A jej slzy, ktoré nedokázala zastaviť, ho zabíjali. „Čo tu robíš? Kde máš auto?“

Vytrhla sa mu. „Dotiahli ma sem v bezvedomí,“ odvrkla.

„V bezvedomí? Stalo sa ti niečo?“ Hľadal známky zranení, ale vyzerala byť v poriadku. Fyzicky.

„Keby aj, už to nie je tvoj problém.“ Snažila sa znieť vyrovnane, ale srdce ju bolelo tak veľmi, až sa jej podlamovali nohy. Bola by radšej, keby sa netváril, akoby mu na nej záležalo. Keby ju ignoroval. Tak by ho mohla aspoň začať nenávidieť.

„Vždy to bude môj problém.“ Drsne ju odtiahol k autu a oprel ju o dvere, aby mu neušla.

Vzdorovito prižmúrila oči. „Kamal, mám zranenú nohu ale buď si istý, že kopnúť ťa do gulí ešte zvládnem.“

Pritlačil sa o ňu tak, aby sa nedokázala pohnúť a splniť svoju hrozbu. „Ušla si mi. Celé dni som myslel na najhoršie. Prečo si aspoň nedala vedieť, že si v poriadku?“

Zaškrípala zubami. „Uvidíš ma po niekoľkých dňoch a jediné, na čo sa zmôžeš, sú výčitky?“

„Áno, pretože mi na tebe záleží. To ti nenapadlo?“

Odfrkla si. „Videla som, ako ti na mne záleží.“

Zatváril sa, akoby zjedol citrón. „Carolina, tešil som sa, že sa naše puto zlomilo, lebo... lebo už od seba nemusíme byť závislí!“ Odtiahol sa a prehrabol si vlasy. „Ako si môžeme vybudovať niečo skutočné, keď nás k tomu prinútila mágia?“

„Mágia si nevynúti lásku, Kamal. Bolo to skutočné aj predtým, bolo by to skutočné aj keby naše puto pretrvalo.“ Aspoň pre ňu.

„Ale ja nechcem ženu, ktorá so mnou zostáva preto, lebo nebude vzrušená pri žiadnom inom mužovi a ja som jediná možná voľba!“

„A ako si myslíš, že som sa cítila ja?!“ zvrieskla a rozhodila rukami. „Som slabý odvar tvojich mileniek, obyčajný človek. Tiež si nemal na výber, len sa uspokojiť so mnou. Ja nechcem byť cena útechy, Kamal!“

„Ty si nikdy nebola cena útechy.“ Vzal jej tvár do dlaní a priam násilne ju pobozkal, akoby chcel zdôrazniť svoje slová. Nedovolil jej odtisnúť ho a ona časom prestala bojovať.

Tak veľmi jej to chýbalo. Jeho blízkosť, jeho dotyk. Naliehavosť, ktorou si ju dokázal podmaniť. Vkĺzla mu do náručia a preklínala vlastnú slabosť. Zahryzla mu do pery. „Už ti nevisím na krku. Môžeš ísť za svojím háremom.“

„To by som mohol.“ Otvoril zadné dvere auta a šmaril ju dnu na chrbát.

„Hej, čo to...“

Položil sa na ňu a zavrel za sebou dvere. „Chcel som sa vrátiť k tomu životu. Chcel som si ťa vyhnať z hlavy. Ale niečo si so mnou urobila, čarodejnica!“ Pritlačil ju o sedadlá.

„Kamal...“ Pokúsila sa mu vzoprieť, ale proti jeho váhe nemala šancu.

„Nie, budeš ma počúvať, ženská!“ Rukou jej zapchal ústa. „Nedokážem ani len pomyslieť na inú. Je mi na vracanie, keď si predstavím, že som v posteli s niekým iným. A celé je to tvoja vina. Prinútila si ma zaľúbiť sa do teba a teraz ma za trest budeš trpieť celý život aj keby som ťa mal naveky pripútať o posteľ!“

Jej krásne modré oči sa rozšírili. Prestala sa brániť. Naozaj to povedal? Ľúbi ju?

Kamal odtiahol ruku a zistil, že sa jej chvejú pery. „Pozri, ja viem, že nie som práve moderne zmýšľajúcim typom muža ale...“

Carolina ho prerušila bozkom. Dlhým, nežným bozkom, aké vie rozdávať len ona. „Naozaj ma ľúbiš?“

„A ty si o tom snáď niekedy pochybovala?“

Smrkla. „Kamal...“

Zaboril tvár do jej vlasov. „Ľúbim ťa. Viac, než si vieš predstaviť.“

Zo srdca jej spadol kameň. „Aj ja ťa ľúbim.“

Úľavou sa zasmial. Pobozkal ju na krk a postupoval smerom k jej výstrihu, až sa zachvela. „Prosím, už neutekaj.“

„Nebudem,“ sľúbila mu. „Ale... skutočne si vieš predstaviť našu budúcnosť? Spoločnú?“

Pozrel jej do tváre. „Viem si predstaviť naše hádky. A, bohovia chráňte nás, naše deti. Naše spoločné výlety za tvojimi vykopávkami a nudné večery u nás doma, keď si nájdeme veľmi originálny spôsob, ako sa zabaviť.“

Pery sa jej skrútili do úsmevu. „S tým dokážem žiť.“ Pohladila ho po chrbte. „A... niečo by si mal vedieť. Než vystúpime.“

„Prosím, však si neprebudila ďalšiu múmiu?“ zastonal.

„Nie,“ vyprskla do smiechu. „Ide o to, že tvoja mágia... ma zasiahla hlbšie, než sme si mysleli. Som nesmrteľná. Bez premeny na upírku.“

Zažmurkal. „Skutočne?“

Prikývla. „Aislin mi to práve oznámila. Nemusím sa stať upírkou, aby sme spolu mohli byť.“

„Ale to je skvelá správa!“ potešil sa.

„Nevadí ti to?“

„Že z teba nemusím urobiť pijavicu? Som nadšený!“ Posadil sa a ju si pritiahol obkročmo na stehná. „A ešte som ti nepoďakoval za tú tabuľku.“ Vyzliekol jej tričko.

Cari sa oňho vzrušujúco obtrela. Nohavice sa mu napínali. „Nie, nepoďakoval.“

„Tak to poďme okamžite napraviť.“

Uškrnula sa. „Na zadnom sedadle ako nadržaní pubertiaci?“

Kamal pracoval na rozopínaní jej nohavíc. „Na zadnom sedadle, u nás doma v predsieni, na gauči v obývačke, na kuchynskom stole, na medziposchodí a potom sa možno konečne dostaneme do spálne.“ Hriešne na ňu pozrel. „Ak budeš dobré dievča.“ Zbavil ju nohavíc a nohavičky jej jednoducho roztrhol.

Uhryzla ho do krku s prísľubom vzdoru. „To sa nikdy nestane.“

Krátko po polnoci v ten večer zazvonil Brianovi mobil. Okamžite ho zdvihol. „Počúvam.“

Osoba ukrytá v tieni Salvatorovho sídla sa oprela o vonkajší múr. „Ďalší prehratý boj, Brian. Carolina je nesmrteľná a Kamal ukryl tabuľku na neznámom mieste.“

„To sa dalo čakať.“ Vzdychol.

„Povedz, vedel si, že sa ich puto pretrhne? Preto si ho prinútil uhryznúť ju?“ vyzvedala postava. Očami pozorovala okolie, ale nikto ju nesledoval.

Brian sa usmial. „Áno. Aj keď som nevedel kedy k tomu dôjde.“

Osoba zacmukala. „Príliš si naviazaný na toto kráľovstvo, Brian. To sa ti môže vypomstiť. Hlavne teraz, keď si prišiel o ďalšieho možného spojenca. Strácaš sily.“

„Nič nie je stratené. Ešte je dosť prostriedkov, ktoré by mi mohli pomôcť. Jeden je dokonca v tvojej blízkosti. Čoskoro sa zase objavím. Len čo nazbieram dosť informácií.“

Osoba zastonala. „Brian, je to nebezpečné. Špehujem tu už celé mesiace a niet po tej veci ani stopy.“

„Trpezlivosť. Všetko sa dá. Ty len pozorne sleduj Salvatora a všetkých okolo neho. Hlavne ochranku.“

„Myslíš, že oni to vedia? Kde to je?“

„Nie som si istý. Vlastne ani neviem, či nestrieľam naslepo. Ako som povedal, chce to čas. A aj ty ho potrebuješ.“

Jeho špeh si odfrkol. „Robím tu svoju prácu, Brian. Viac odo mňa nechci.“

„Toto nie je len o práci. V Británii máš nevybavené účty a je načase prestať sa tváriť, že nemáš minulosť.“

Pružná postava pozrela do vysvietených okien. Hlas sa jej nebadane triasol. „Nedokážem to. Nemôžem.“

„Nemôžeš alebo nechceš? Pozri sa na seba. Ešte pár rokov a stal by sa z teba stroj na zabíjanie. Pomsta je jedna vec ale nenávisť za niečo, o čom vieš len ty, je vec druhá.“

„Preto si sa ma zbavil?“

„Ja som sa ťa nezbavil. Poslal som ťa tam, kde je časť z teba. A navyše by ťa nikto nepodozrieval, Salvator ťa zbožňuje. Ak máme vyhrať, musíš mi pomôcť. Nájdi to.“

Zoe zovrela mobil a vyšla z tieňov. Prinútila sa k pokojnému dychu. „Urobím, čo bude v mojich silách, Brian. Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“

„Viem, že áno. Buď opatrná. Na chvíľu sa stiahni, nech majú pocit pokoja.“

„Ako povieš. Ozvem sa, len čo niečo zistím.“ Zložila. Naposledy sa obzrela, či je stále sama a spokojne sa usmiala. Nesklame Briana.