Temné prebudenie - Prológ

Pred týždňom, palác britského kráľa upírov...

Pred Salvatorovým sídlom zastala čierna motorka. Jazdec zaistil stroj a s obdivuhodnou ľahkosťou zosadol. Pružné telo mal po dlhej jazde stuhnuté, tak sa rýchlo ponaťahoval a zložil si prilbu. Divoké šedé oči orámované čiernou linkou mu nebezpečne a nadľudsky iskrili nespútanosťou, ktorú zdôrazňoval každý jeho pohyb. Kráčal k sídlu akoby mu všetko patrilo a hnedé vlasy padajúce do čela mu rozvieval chladný vietor. Nezazvonil, ani nezaklopal. Drzo vošiel. Komorník, ktorý sa ho chystal privítať, sa striasol a zrak uprel do zeme. Muž – upír mu podal helmu a stiahol si aj rukavice. Bez slova sa odprevadil hore schodiskom, k Salvatorovej pracovni. Opäť bez zaklopania vošiel. 

 

Salvator vzhliadol od stola a udržal si kamenný výraz. „Vitaj,“ povedal a vstal. Meravo si podali ruky. Kráľ anglických upírov neskrýval svoju obozretnosť a ani úctu voči staršiemu upírovi. Je tým najstarším v jeho kráľovstve, jeden z mála starších ako samotný Salvator.

„Dúfam, že je to dôležité,“ prehovoril návštevník znudene. „Vyrušil si ma v najlepšom.“

„Ja viem. Vzdychy tej slečny som počul aj cez telefón,“ podpichol ho Salvator, keď si sadli. Ustarostene naňho pozrel. Nemohol povedať, že by boli priateľmi, ale stále je kráľom a musel by byť slepý, aby nevidel, že jeho poddaný trpí vážnou krízou. Nevie, čo so svojím predlhým životom a potešenie nachádza už len v sexe, čo ho časom začne zvnútra ničiť. Nikdy by mu to však nepovedal do očí.

„Tak, aký máš problém? Teda okrem toho, že si si už nejaké to desaťročie nevrzol a máš na krku tú fúriu?“ narážal na Erin.

Salvator bez slova vytiahol zo zásuvky v stole zväzok papierov a hodil ich pred druhého upíra. Ten ich znudene vzal a prelistoval.

„Hm. To by mohol byť problém,“ povedal chladne a neprejavil žiadnu emóciu.

„Mohol?“ rozčúlil sa Salvator. „Mohol?!“

Upír odhodil papiere a vážne pozrel kráľovi do očí. „Dobre. Zrejme to je problém.“ Prehrabol si vlasy.

„To je lepšie. Je nutné ho vyriešiť.“

Upír sa strhol. „Chceš ma zase poslať do tej horúcej, prašnej krajiny?“ sťažoval sa.

„Je to tvoj domov, Kamal.“

Odfrkol si. „Tvojím domovom je dnešné Taliansko a nemám pocit, že sa tam hrnieš pri každej príležitosti.“

Salvator skrivil tvár. „Nemusíš ísť do Egypta,“ povedal pokojne. „Prečítaj si poslednú správu.“

Kamal tak urobil a obočie sa mu nebezpečne dvíhalo. Opálená tvár bledla a to zvýraznilo jeho egyptské črty. „Salvator,“ prehovoril po chvíli, „uvedomuješ, si, že som posledný, však? Ostatní umreli. Do jedného.“

„Ja to viem.“ Kráľ mrkol na jeho ruku, kde sa leskol starodávny prsteň. „Preto som o tom nikomu nepovedal.“

„Sám to nezvládnem.“

Salvator prikývol. „Sám nie. Ale asi by som ti mal pripomenúť, že kráľovstvo je rozmanité. Máme tu Conora s jeho mágiou, Isobel s jej darom porozumieť, Annie aj s vedomosťami Izabelly a Damiana, ktorý mágiu ovláda tiež,“ vymenovával. „Potom Jordanu a v najhoršom sa vždy zjavia Lukas s Evie.“

Kamal zagúľal očami. „To je armáda? Elita?“

„Povedal som len pár mien. Will a Nik boli tiež bojovníci. Mám pokračovať?“

„Ušetri ma toho.“ Kamal vstal. „Radšej si poradím aj bez nich, neznepokojuj kráľovstvo.“

Salvator sa postavil tiež. „Nemám právo poúčať ťa, ale jedno si zapamätaj. Nie si sám. To, že si sa vzdialil neznamená, že sme ťa opustili. Rozumieš?“

„Nechaj si tie sentimentálne drísty. Dám ti vedieť, ako sa veci majú. Dovidenia.“ A odišiel.

Salvator nepokojne pokrútil hlavou. „Potrebuješ vzpruhu do života, priateľu.“