Temné puto 1

Pred trinástimi rokmi, deň po boji...

Erin vyšla zo sprchy a vypustila ďalšiu spŕšku nadávok. Včerajšia akcia dopadla katastrofálne. Celá jej skupina je na polícii a ona má na čele modrinu ako svet. Minula takmer celý svoj mejkap, aby to zakryla.

„Debilný upír.“ Hodila na seba oblečenie. Jej rodičia našťastie nie sú doma. Šli na pár dní za príbuznými na sever a ju nechali samu, aby nevynechala školu. Netušili, že odišla až do Bristolu kvôli boju.

Doma nemali nič na jedenie, takže musela zájsť do obchodu po základné potraviny. Necítila sa dobre. Celé telo ju bolelo.

Pokúšala sa zavolať komukoľvek z lovcov, ale v tom sklade sa zišli všetci. Salvator rozbil celú ich skupinu, bastard jeden.

Keď počúvala príbehy o Salvatorovi Anglickom, predstavovala si ho ako neľútostného vraha s odporným výzorom a nepríjemne stavanou postavou.

Ako sa len mýlila! Salvator vyzeral ako grécky boh aj s tými dlhými blond vlasmi a temnými očami. Áno, rozhodne ju desil. Takým zvláštnym, jej neznámym spôsobom. Akoby jej videl až do duše.

Pre jej šestnásťročné srdce to bol nepoznaný pocit. Striktná výchova jej veriacej rodiny a tréning u lovcov ju učili potlačiť všetko, čo by jej prinášalo radosť, lebo je to hriešne. Je hriešne dotýkať sa vlastného tela, túžiť po mužovi, cítiť vzrušenie. Ak má byť jej život naplnený, musí trpieť. Trpieť a dávať. Až kým jej nezostane absolútne nič. Celkom ten systém nechápala, ale ako sa mohla v svojom mladom veku hádať?

Urobila si skromné raňajky a upratala dom. Potom si svedomito urobila úlohy. Jej rodina sa nesmie dozvedieť, že sa pridala do skupiny vyhlaďujúcej zlo tohto sveta. Po dvojročnom tréningu ju konečne nasadili do akcie a takto to dopadlo.

Večer zúfalo pozerala z okna a stále sa cítila divnejšie a divnejšie. Akoby už nebola sama sebou. Povedala si, že je to z toho úderu a šla spať. Určite to prejde...

Salvator sa hneď po príchode uistil, že sa nikomu nič nestalo. Nechcel žiadne obete. Nahlásil znepokojivé informácie o lovcoch najvyššiemu dvoru a tým by ten prípad mal preňho končiť. Napriek tomu sa cítil zvláštne.

Vyšiel zo svojej pracovne, aby si dal čerstvú krv, ale do náručia mu vletelo desaťročné dievčatko s chumáčom blond vlasov. „Salvator, Salvator!“

S úsmevom ju zdvihol. „Už zase beháš, Aislin? Nemala by si byť v škole?“

Detsky sa zasmiala. „Už som skončila. Je predsa dávno popoludní.“

Pobozkal ju na ružové líce. Závidel jej život, ktorý v nej koloval. Bolo preňho otázkou cti postarať sa o ňu, keď jeho vlastná rasa počas bojov zabila jej rodičov kvôli podozreniu z toho, že sa pridali k lovcom, a boli by to isté urobili aj s ňou. „Tak povedz, čo ste dnes v škole robili?“ Odniesol ju do kuchyne a posadil ju na pult, zatiaľ čo on pátral po krvi v chladničke.

„Učili sme sa o ľudskom tele,“ nadšene zatlieskala Aislin. „Dnes sme preberali svaly. Vieš, že existujú aj také, ktoré vôľou neovládame?“

Usmial sa. U upírov to tak celkom nie je. „Len ľudia, cukríček.“

Pohupovala nohami. „Vy upíri ovládate aj tie?“

„Čas od času. Obvykle nie, nemáme dôvod.“ Vybral si B pozitív a pátral po svojom obľúbenom hrnčeku. Aislin nikdy nevadili ich návyky. Bola viac než zvedavá.

„A čo srdce? Viete ovplyvniť aj to?“

Salvator si nebol istý, či hovorí o srdci ako orgáne samotnom, alebo o emóciách, ktoré reprezentuje. Odhadoval, že to prvé. „Áno, vieme dokonca zastaviť jeho tlkot. Krv v našich žilách nie je ako ľudská. Naše bunky sú zmrazené v určitom štádiu vývinu, nepotrebujú kyslík.“ Nalial si krv do šálky a posadil sa k nej.

„Tak prečo ich nechávate biť?“ pýtala sa neúnavne ďalej.

„Aby sme si zachovali ľudskú telesnú teplotu. Je to tak jednoduchšie. Inak vyzeráme ako mŕtvoly.“

Opäť sa zasmiala. „To je smiešne.“

Žmurkol na ňu a odpil si z krvi. Chutila odporne, čo pripisoval tomu, že sa rozmaznal Erininou AB. Niečo na tom druhu krvi je neodolateľné. „Baví ťa biológia, Aislin?“

„Veľmi,“ priznala. „Keď budem veľká, chcem vedieť všetko o upíroch.“

Cvrnkol jej do drobného nosíka. „Nech sa stane. Možno k tebe budeme jedného dňa chodiť na vyšetrenie. Páčilo by sa ti to?“

Horlivo prikývla a v tej chvíli sa rozhodla, že ten sen uskutoční.

Salvator si zase odpil a nedokázal potlačiť tú odpornú chuť krvi. Čo ju vzali niekomu na drogách?

„Salvator? Je ti dobre? Zi celý zelený,“ povšimla si Aislin.

Salvator sa chytil za brucho a prehol sa v páse. Niečo je vážne zle. Bolo mu na vracanie. Sotva dobehol k výlevke a krv z neho zase vyšla.

Aislin neváhala ani sekundu. Zoskočila z pultu a pribehla k nemu. „Salvator? Salvator, čo ti je?“ Dotkla sa jeho ramena, ale pre istotu sa jej vytrhol. Jeho žalúdok sa búril ako ešte nikdy.

„To bude dobré, Salvator,“ tíšila ho vo svojom útlom veku. Neodtiahla sa nechuťou, nenechala ho tam. „Musíš dýchať. Dýchaj!“

Napriek búšeniu krvi v ušiach ju poslúchol. Aspoň sa nedusil, ale jeho žalúdok to neupokojilo.

Aislin prebehla k intercomu, sotva dosiahla na tlačítka. „Conor!“ kričala. „Conor, príď do kuchyne! Salvatorovi sa niečo stalo.“

Panika v jej hlase privolala upíra do piatich sekúnd. Conor podoprel Salvatora a pokojne čakal, kým to prejde. Posielal Aislin preč, ale ani sa nepohla. Napustila do pohára vodu a položila ju vedľa Salvatora.

Záchvat nakoniec prešiel a upír sa vystrel. Vypláchol si ústa a s Conorovou pomocou sa dopotácal do jedálne, kde sa posadil. Už nebol zelený ale bledý ako stena.

Privalili sa Oliver a Will, obaja vydesení z Aislininho volania o pomoc. „Preboha, čo sa tu stalo?“

„Salvator musel vypiť otrávenú krv,“ povedal Conor vážne.

Will prešiel do kuchyne a priniesol nedopitú šálku. Pričuchol si k nej. „Tá krv je nezávadná.“ Sám sa napil a nič sa nestalo. Aj Oliver si cucol. Obaja tam čakali na niečo, čo neprišlo.

„Čo to teda bolo?“ ozvala sa tenučkým hláskom Aislin. „Len sme tu sedeli a odrazu...“

„Salvator, čo si dnes ešte požil? Jedlo, drinky?“ zisťoval Conor.

„Nič, nemal som čas. Naposledy som pil od tej lovkyne. A jej krv bola čistá.“

Willovi trhlo svalom na čeľusti. „Akej lovkyne? Tej ryšavej? Erin Montgomeryovej?“

Prikývol.

Will sa oprel o stôl. „Preskočilo ti?“

„Prečo?“

„Mala len šestnásť, ty idiot!“

Salvator ustrnul. Nie, len to nie! Vstal, ale precenil svoje sily a než sa spamätal, letel k zemi a vykrútil si zápästie do neprirodzeného uhla. Zreval bolesťou.

Erin tiež vykríkla. Práve kráčala po schodoch do izby, keď ňou prešla prudká bolesť a musela sa posadiť, aby nespadla. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

Niekoľko minút sa nedokázala sústrediť, len vnímať omračujúcu bolesť. Pravú ruku si tisla k hrudi a triasla sa.

Čo to má byť? Prehrabla si vlasy. Zalial ju studený pot. Ruku si prezrela niekoľkokrát, ale žiadne zranenie nevidela. Tak prečo ju to bolí?

Vtom jej to došlo. Tá hrozná pravda. Niečo, čo sa upíri snažia zatajiť, ale jej to povedal Ray, jeden z hlavných trénerov lovcov, keď sa zastavil na ostrovoch.

Je možné, že ju ten upír uhryzol? Prehmatala si krk zdravou rukou. Mala ho trochu stuhnutý. A je pravda, že ráno bola trochu slabá. Sakra, ak je to pravda...

Dopotácala sa k svojmu poznámkovému bloku, kde mala zakódované poznámky od lovcov. Ich najnovším úlovkom boli utajené súkromné čísla upírov. Chceli ich podľa toho vystopovať a zabiť, ale zatiaľ sa k takej technológii nedostali.

Erin našla Salvatorovo číslo a vyťukala ho na mobile. Zvonilo to príliš dlho a nikto nedvíhal. Nakoniec ju to presunulo do hlasovej schránky.

Po minúte jej však mobil zazvonil a spoznala jeho číslo. Zdvihla a ani sa nenamáhala s pozdravom.

„Povedz, že si ma znásilnil!“ povedala a skutočne v to dúfala.

„Čo?“ zašomral slabo. „Erin? Si to ty?“

„Tak znásilnil si ma? Kým som bola mimo?“

„My také veci nerobíme, Erin.“

To jej des len zhoršilo. „Takže si ma uhryzol?“

Ticho. „Áno.“

Nedokázala stáť a klesla na posteľ. „Salvator, vážne si to urobil? Ty si ma... ako si mohol? Bola som v bezvedomí!“

„Erin, musím ti položiť dôležitú otázku. Si stále...“

„Áno!“ vykríkla, než dopovedal. „Som panna, ty kretén. Čo si čakal od šestnásťročnej?! Že skáčem z postele do postele?!“

V pozadí zneli hlasy. „Erin, musíme sa...“

„Zničil si mi život, debil!“ okríkla ho a hodila svoj mobil o stenu, kde sa rozbil.

Usedavo sa rozplakala. Ten nemŕtvy ukončil jej život najhorším možným spôsobom a ona ani nedostala šancu brániť sa. Teraz sa stala upírskou nevestou, tak to nazýval Ray. Otrokyňou jeho chúťok.

Takmer sa povracala pri predstave, že od nej bude chcieť sex. Nebola na to pripravená. Cítila sa ako dieťa, sotva vedela, čo sa počas aktu deje. A teraz sa má podriadiť nejakému upírovi...

Netušila, ako dlho plakala, ale keď zase precitla, bolo ráno. Oči mala opuchnuté a pery dohryzené takmer do krvi. Niekoľkokrát uvažovala, že sa zabije a tým so sebou stiahne aj toho naničhodného upíra, ale nejaká drobná časť jej duše, tá ktorá túžila po živote a jeho krásach, jej v tom zabránila. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Možno sa jej podarí nájsť spôsob, ako sa z toho vymotať.

„Preboha, Erin, čo sa ti stalo?“ zvolala jej matka, ktorá sa po príchode objavila vo dverách jej izby. Len čo dcéru uvidela v takom stave, preľakla sa.

Nemohla viac klamať. Posadila rodičov do obývačky a od začiatku im porozprávala, ako ju naverbovali k lovcom a čo sa včera v noci stalo. Ako je spojená s upírom, nemŕtvym démonom na život a na smrť.

Boli zhrození. Viac, než to. Pozerali na ňu ako na niečo nečisté.

Jej otec, autoritatívna hlava rodiny vyskočil na nohy. „Obleč sa, hneď!“

Erin cúvla pred jeho nepriateľským tónom. „Prečo?“

„Ideme za kňazom. Určite nám pomôže.“

Vychovaná Erin sa nepriečila a na slovo ho poslúchla. Zúfalo potrebovala objatie, ale jej rodičia sa jej ani nedotkli.

Nasadli do auta a odviezli sa na neďalekú katolícku faru. Hneď šli ku kňazovi, mužovi oddanému svojej práci.

Keď mu všetko vysvetlili, s patričnou kajúcnosťou, že si nedohliadli na dcéru, starší muž na ňu pozrel ako na nepríjemný hmyz. Zničená a nevyspatá Erin aspoň od neho očakávala účasť. Namiesto toho sa od nej odtiahol.

„Máte s tým skúsenosti?“ opýtala sa jej matka.

„Ak je to, čo vravíte pravda, pretrhnutie jej puta s démonom bude náročné.“

„Ale je to možné?“ nádejala sa Erin.

„Neviem. Musíme ťa oslabiť dosť na to, aby ho to zničilo. Tvojou smrťou sa skončí aj jeho úbohá existencia.“

„Ale ja nechcem umrieť!“ vykríkla.

„Preto musíš byť silnejšia. Dostaneme ťa na hranicu smrti a snáď ho to pošle do pekla kam patrí.“

Erin sa ten plán nepáčil. Takto to predsa nemôže chodiť. Neexistuje šanca, aby ona bola akokoľvek fyzicky silnejšia ako ten dvojmetrový upír.

Jej rodičia mali iný názor. „Je vaša. Urobte s ňou čo chcete, len ju zbavte toho démona,“ rozhodol jej otec.

„Ocko, nie! Prosím, nedovoľ to!“ Chcela sa naňho zavesiť, ale uskočil od nej. Akoby bola nakazená. Ale ona je predsa perfektne zdravá. Nič jej nie je!

„Je to pre dobro našej rodiny, Erin,“ zastala sa ho matka. „Čo by si o nás pomysleli ostatní? Si nečistá.“

Nečistá? Veď je nedotknutá ako práve napadnutý sneh. Nevinná panna. „Prosím...“

„Nie, to je naše posledné slovo. Zostaneš tu a podrobíš sa všetkému, čo pán Brown povie.“

Erin klesla sánka. Oni ju tu len tak nechajú? Veď nič zlé neurobila!

Pohľad na jej rodičov, ktorí s úľavou odchádzajú, zatiaľ čo ona má byť podrobená niečomu neľudskému, ju navždy poznamenal. Napriek tomu v sebe nenašla silu vymaniť sa z viery, ktorá ju mala čoskoro zabiť.

„Začneme okamžite, Erin.“ Kňaz prešiel kamsi k zamknutej skrini a odomkol ju. „Vyzleč sa.“

Zamrkala, akoby zle počula. „Čo mám urobiť?“

„Vyzliecť sa,“ zopakoval so sadistickým leskom v očiach. „Nemôžem ťa oslabiť len tak.“ Vytiahol bič s kovovým zakončením, určeným na vytrhnutie mäsa. „Začneme s týmto. Určite vieš, čo to je.“ Erin postrehla, ako sa mu v nohaviciach niečo vydulo. Vzrušovalo ho to!

„To nemôžete!“

„Nerob to ešte ťažším, Erin.“

Ustúpila. „Toto na mňa nepoužijete!“

Kňaz sa po nej bez váhania zahnal bičom a zasiahol jej ľavé rameno. Zapišťala, tričko sa jej pretrhlo a hneď ho zašpinila krv.

„Vy ste blázon!“

„To z teba hovorí ten démon, Erin. Takto ťa predsa nevychovali. Musíš sa pokloniť mojej vôli. Som zástupca Boha.“

Vyhŕkli jej slzy. Niečo sa v nej zlomilo. Uvidela obsah skrine. Takmer na mieste odpadla. Bolo tam niekoľko druhov bičov, palice, niekoľko svoriek, ktoré ani nechcela vedieť kam patria. A nože. Nekonečne veľa nožov. Ihly. Nástroje, ktoré ani nevedela pomenovať.

„Vy ste sadista!“ obvinila ho a vyhla sa druhej rane. Bolesť jej tentoraz pomáhala zachovať si adrenalín a včas reagovať. Vytrhla mu tú vec z ruky a odhodila ju cez celú miestnosť.

„Vráť sa, ty nečistá!“

Vybehla z dverí. „Nikdy! Vy nie ste človek!“

Dobehla do predsiene, kde našla svoj kabát a napriek boľavému ramenu si ho obliekla. Utekala celou cestou domov.

Kolená sa jej podlamovali, keď udierala na dvere domu. Tvár mala mokrú od sĺz.

Nikto jej neotvoril. „Odíď odtiaľto, Erin!“ zakričal jej otec z opačnej strany.

„Ocko, on ma chcel zbičovať!“ vzlykala. „Chcel mi ublížiť! Pusti ma dnu! Krvácam!“

„Bolesť je jediná správna cesta. Vráť sa tam a odčiň svoje hriechy.“

„Ja som predsa nič neurobila!“ Od kriku ju bolelo hrdlo. „Som nevinná.“

„Si pošpinená. Do nášho domu nevkročíš.“

Nemohla tomu uveriť. „Ja sa tam nevrátim. Prosím, som hladná a bolí ma to. Mami, pomôž mi!“ hľadala pomoc u nežnejšej osoby ich rodiny.

„Ani na mňa nehovor. V tomto dome nie si vátaná, kým si spojená s takou nečistou bytosťou. Odíď.“

Nemohla uveriť vlastným ušiam. Jej rodičia ju posielajú preč v najhoršej chvíli jej života. „Prosím,“ zopakovala ešte raz.

„Vypadni!“ odháňal ju otec. „Už nie si moja dcéra. Myslel som si, že som ťa vychoval lepšie.“

Klesla na kolená. Po tričku jej tiekla krv, ale už vedela, že jej ju nikto jemne neošetrí a nepovie jej, že to bude v poriadku.

Nedovolili jej ani len vziať si veci. Vyhodili ju bez všetkého, len s dokladmi a peniazmi, ktoré mala v peňaženke. A keďže podľa jej rodičov nemá prečo mať peniaze, veľa toho nebolo.

Omámene sa dotackala na autobusovú zastávku. Škvŕkalo jej v bruchu a zároveň jej bolo zle od bolesti. Snažila sa usporiadať si vlastné city, ale bola úplne prázdna. Pred pár minútami si myslela, že rodičia ju ochránia pred všetkým a budú pri nej stáť, ale ukázalo sa, že je to len párik pokrytcov, ktorí v mene viery nechajú zbiť aj vlastnú neplnoletú dcéru.

Hnev? Áno, asi tam niekde bol. Ale hlavne sklamanie. Hlboké, ničivé sklamanie.

Využila svoje posledné peniaze na cestu do Londýna, aj keď si nebola celkom istá, prečo to urobila. Nemohla ísť za nikým. Jej príbuzní sú rovnako veriaci ako jej rodičia a to isté platí aj pre jej priateľov. Žila vo veľmi uzavretej komunite.

Kým prišla do Londýna, rozpršalo sa. Vystúpila v centre a len tak sa ponevierala po uliciach. Bola úplne premočená a bolesť sa pomaly menila na tupé pulzovanie.

Kam teraz pôjde? Nemá nikoho. Je neplnoletá a ešte stále chodí do školy.

Prechádzala sa až do zotmenia. Potom ju zradili nohy a ona sa posadila pred vchod opustenej budovy, kde sa schúlila do klbka. Chcela by nenávidieť upírov, ale jednoducho na to už nemala silu.

Avšak sama dlho nezostala. V tom nepreniknuteľnom daždi sa objavila temná postava s dáždnikom v ruke. Spoznala Salvatora.

Upír ju hľadal celý deň. Jeho muži zistili, že odišla z domu a akási sila, ktorej ešte nerozumel, ho doviedla až sem. K nej. A bol zhrozený tým, čo našiel. Cítil, že má otvorenú ranu a jej hladný žalúdok počul aj cez bubnovanie dažďa.

Takto vyzerala neuveriteľne mlado. Ako mohol prehliadnuť fakt, že má len šestnásť? To bol tak očarený jej krvou? Preklínal sa za to.

Uprela naňho svoje nevinné, zraniteľné zelené očká plné sĺz. Nič nepovedala.

Vyzliekol si kabát a posadil sa k nej. Prehodil jej ho cez plecia. „Poď sem.“ Pritiahol si ju k telu, aby ju zahrial.

Rozplakala sa mu na pleci. „Vyhodili ma. Ako nejakého prašivého psa.“

Objal ju ešte pevnejšie. Je ironické, že prvé skutočné objatie dostala od niekoho, od koho by to nikdy nečakala. Ako to, že ju nezrazil na zem a nevzal si, čo chcel?

„Povedz mi, čo sa stalo.“

Medzi vzlykmi zo seba vysypala udalosti celého dňa. Salvator trpezlivo počúval a hladil ju na chrbte. Keď skončila, sám bojoval so slzami. Keby toto urobil nejaký rodič medzi jeho poddanými, nikdy viac by neuvidel nič okrem štyroch stien jeho cely. A občas by mu stráže “zabudli“ doniesť jedlo.

„Vezmem ťa k sebe. V mojom dome nič také nezažiješ.“ Pozrel jej do očí. „Dáš mi šancu dokázať ti to?“

Váhavo prikývla. Pozeral sa na ňu tak... uprene. Nie chladne. Ani hodnotiaco. Len... so záujmom.

Jej život, ako ho poznala, je preč. Ak chce prežiť, musí sa naučiť ako prežiť v nových podmienkach. A tie momentálne zahŕňajú samotného kráľa Bristských ostrovov.