Temný vzdor 1

Súčasnosť, Verona

„Vy ste ešte tu? Chcete sa uštvať k smrti?“ krútil hlavou mladý asistent a pritom sa mračil.

Mina vzhliadla od počítača a chvíľu zaostrovala na mladého muža. Na stole pred ňou stála nedopitá šálka kávy, nie prvá v dnešný deň. „Choď domov, Francesco,“ mávla rukou a nasadila si okuliare tesnejšie na nos.

„Nie, až keď odídete vy! Takto to nejde, ste tu už dva týždne a stále len pracujete.“

„Preto ma sem zavolali, pokiaľ viem.“

Zagúľal očami. „Vaša pracovná doba bola určená na maximálne osem hodín. Šéfovi sa to nebude páčiť.“

„To by tu najprv musel byť.“

„Doktorka Engberg, počúvnite ma, prosím. Choďte domov a poriadne sa konečne vyspite.“

Usmiala sa. „Mám letieť späť do Švédska, len aby som sa vyspala, a potom sa vrátiť do Talianska?“

Mladík si vzdychol. „Viete, ako to myslím.“

„Ja viem.“ Zaklapla počítač a odložila okuliare. Pod šedomodrými očami mala tmavé kruhy. Bohaté mahagónové kučery sa jej vyvliekli z gumičky a točili sa jej okolo okrúhlej tváre. „Už idem.“

Vydýchol si. Naozaj o ňu začínal mať strach. Len čo Justin dorazí, postará sa o to, aby jej dohovoril, lebo sa zdá, že jeho poslúchnuť odmieta.

Spoločne vyšli na rušnú ulicu Verony. Odprevadil ju niekoľko blokov k jej dočasnému bytu a potom sa vrátil do súkromného výskumného ústavu historických artefaktov, kde pracoval. Upratal jej stôl, povypínal svetlá a chystal sa odísť, keď hlavným vchodom nečujne vošla mohutná postava. Myklo ním, kým jej neuvidel do tváre. Vydýchol si.

„Prestaň s tým, inak raz dostanem infarkt. Vieš, pre nás ľudí je trochu rizikovejšie ohrozovať svoje zdravie,“ povedal namiesto privítania.

„Ty si vzal túto prácu,“ odfrkol si Justin a vyšiel z tieňov. Veľkráľ upírov vždy pôsobil trochu hrozivo. Tmavohnedé vlasy mal ostrihané podľa najnovšej módy do kratšieho zostrihu, čo dodávalo jeho aristokratickej tvári tvrdý výraz a z jeho zelených očí sršali tisícročia života. Odhodil svoju koženú bundu na pult a natiahol sa po dlhej ceste v aute. Francesco sa pri ňom cítil ako zápalka. Upír pred ním bol veľký, svalnatý a smrtiaci.

„To som ale nevedel, že budem robiť pre pološialeného nemŕtveho posadnutého čmáranicou, ktorú ešte nikto nerozlúštil.“

„Tým mi chceš jemne naznačiť, že doktorka Engberg ešte neurobila žiadny pokrok?“

„Ale áno, už sa stala závislou od kofeínu, oči má ako ty, keď sa tri dni nenaješ a stratila aj ten kúsok farby, ktorú mala v tvári, keď prišla. Trčí tu od rána do večera.“

Upír nadvihol obočie. „Na to som sa nepýtal.“

Francesco si vzdychol. „Nie, stále nič nerozlúštila.“

Justin si povzdychol. Odborníčku na mŕtve jazyky, doktorku Vilhelminu Engberg, pozval do svojho inštitútu pod zámienkou, že chce, aby preložila niekoľko tabuliek a papyrusov. V skutočnosti mu išlo len o jedinú tabuľku, prastarú rytinu z dôb, keď bol ešte relatívne mladý. Dal vyrobiť presnú kópiu podľa uhradnutých skenov. Jeh bratia totiž tabuľku zhabali. Už stáročia ho presviedčajú, že o nič nejde, ale on vedel, že je to dôležité. Musí poznať pravdu a to aj za chrbtom rodiny. Tá tabuľka je určená jemu. Správa v nej sa týka jeho. Tak čo vedia jeho bratia a on nie?

Tisícročia sa nikomu nepodarilo rozlúštiť tajomné písmo ani jazyk, dokonca aj datovanie bolo pochybné. Až pred pár mesiacmi narazil na článok o expertke na takéto artefakty, mladej Švédke Vilhelmine Engberg. Nikdy sa s ňou osobne nestretol, no napriek tomu ju pozval do Talianska v nádeji, že nájde kľúč k tabuľke. Nemal v pláne jej dovoliť preložiť ju. Vo vitríne, cez ktorú artefakt skúmala, je obyčajná napodobenina jednej časti. Potrebuje len kľúč k rozlúšteniu, o ostatné sa postará sám.

„Kde je teraz?“

„Odprevadil som ju do bytu, lebo by asi čoskoro dostala mŕtvicu z prepracovania. Vážne, Justin, preháňaš to. To ani nie je písmo, sú to proste náhodne urobené čmáranice na čomsi, čo ani nevieme odkiaľ je. Ona to nerozlúšti. Nie je upírka,“ frflal Francesco.

„Neplatím ťa za tvoje domnienky. Rozlúšti to. Musí.“

Francesco zagúľal očami. „Tá tabuľka ti otravuje život už tisícročia a potrvá len pár minút, kým ju prečítaš. Skutočne to stojí za to?“

„Stojí. Čokoľvek tam je, moji bratia vedia, že je to natoľko nebezpečné, aby som to nikdy nezistil. Ale ja odmietam žiť v nevedomosti. Zajtra sa s ňou porozprávam.“

„Uch, ale najedz sa predtým. Tá žena je...“ nevedel, ako to pomenovať bez toho, aby vzbudil v Justinovi primitívny záujem.

„Je čo? Škaredá? Bezzubá? Tlstá? Nepríjemná? Ak vylúšti tabuľku, je mi to úplne jedno, aj keby mala tri oči, drevenú nohu a bradavice.“

Francesco sa uškrnul. Takže on ani nevie, koho si pozval. „Sebavedomá, to som chcel povedať. A občas neznesiteľná. Vynaliezavá a svojrázna. Nie je ako tí ostatní bezduchí vedci, ktorých zamestnávaš.“

„Je to človek. Stačí jediný desivý pohľad a zľakne sa ma. Ver mi, mám s tým skúsenosti.“

„Uvidíme. V každom prípade sa priprav na stretnutie s rovnocennou. V tomto ver mne. Aj ja viem, o čom hovorím.“

Mina vošla do inštitútu o ôsmej ráno, veselo pozdravila Francesca za pultom a zamierila po masívnych drevených schodoch do pracovne na prvom poschodí. Zhodila kabelku a posadila sa za stôl, kde naštartovala dva z troch počítačov, ktoré mala k dispozícii.

Pracovňa bola veľmi pohodlná a príjemná, celá obložená tmavým drevom s mäkkým kobercom a sedačkou pri dverách. Celú jednu stenu vypĺňala knižnica s ťažkými zväzkami o všetkých možných jazykoch sveta. Veľký mahagónový stôl bol zahádzaný papiermi a kresbami rôznych písmen. Pri ňom bola pristavená vitrína s cennou tabuľkou, ktorá ju trápi už toľko dní. Nepretržite ju skúmala a snažila sa prísť na to, kto, kedy a ako ju napísal, ale nevedela ani len zaradiť kultúru, nie to určiť jazyk. Bola z toho zúfalá a v posledných dňoch vážne uvažovala nad tým, že poruší zmluvu a na pomoc si privolá ďalšieho odborníka. O tabuľke jej povedali, že bola nájdená na Blízkom východe a datuje sa do veku okolo dvetisíc rokov pred naším letopočtom.

Veľmi dobre poznala písmo Blízkeho východu, ale nič nezodpovedalo tomu, čo mala pred sebou. Nemohla sa jej dotknúť, lebo je údajne veľmi krehká, ale ani ten materiál sa jej nezdal. Čo to len môže byť?

Jej práca, ktorá zaujala jej tajomného šéfa, bola o tom, že všetky jazyky vychádzajú z jedného základu, z kolísky civilizácie, ktorá ešte nebola presne určená. Skúmala desiatky jazykov z rôznych miest a rokov a našla v nich spojitosť. Samozrejme, slová a reč sa tak zmodernizovali, že prvotné významy a slová dávno zanikli. Tuto však nenašla nič. Žiadny základ, žiadnu spojitosť s akýmkoľvek písmom či jazykom.

Hnevalo ju to. Všetko sa predsa dá rozlúštiť. Všetko. S tou prekliatou tabuľkou sa aj pobije, ale rozlúšti ju a hotovo! Posadila sa za počítače a pustila sa do prehľadávania záznamov. Rozhodla sa vykašľať na datovanie a skúmala všetky epochy. Niekde v histórii je odpoveď a ona ju nájde.

Na dvere ktosi krátko zaklopal. Francesco jej zrejme nesie ďalšie výtlačky z knižnice, ktoré by jej mohli pomôcť.

„Ďalej,“ povedala, ani neodtrhla oči od obrazovky. Mračila sa cez okuliare na ďalšie snímky písmen, keď jej pozornosť upútala postava stojaca pred jej stolom. To nie je Francesco. Pozrela hore a zalapala po dychu.

Stál pred ňou vysoký chlap ako hora s temnými hnedými vlasmi a prenikavými zelenými očami vsadenými v dokonale mužnej, opálenej tvári s rovným nosom a úzkymi, magnetickými perami skrivenými v miernom úsmeve. Zarazene vstala.

„Dobrý deň, doktorka,“ pozdravil ju po anglicky, lebo vedel, že taliančinu neovláda. „My sme sa ešte nevideli, som Justin, pozval som vás sem,“ predstavil sa a podával jej mohutnú ruku, v ktorej sa tá jej stratila, aj keď Mina vôbec nie je malá.

Justin opatrne nasal jej pach a úsmev sa mu rozšíril. Doktorka Engberg je vskutku neobyčajná, s tými neobvyklými mahagónovými vlasmi a búrkovými očami. Ako si všimol, používa len nenápadný make-up, ktorý len podtrhuje jej mladistvú krásu. Má dvadsaťsedem rokov a nejaké mesiace, krvná skupina B a v detstve prekonaná mononukleóza. Mierne predávkovanie kofeínom, Francesco mal pravdu. Prebehol po nej pohľadom. Jednoduchý zelený kostým toho z jej kriviek veľa neukazoval, ale mohol odhadnúť, má vysokú postavu zaoblenú presne na správnych miestach.

Mina zažmurkala. Tento chlap je jej šéfom? Keď ju sem pozýval, očakávala postaršieho pána so striebornými vlasmi a staromódnym oblečením a nie oživeného Adonisa. Rýchlo sa spamätala a potriasla mu rukou. „Rada vás spoznávam.“ Usmiala sa. „Už som si myslela, že vás neuvidím.“

„Ospravedlňujem sa, ale mal som nejaké povinnosti na severe. Dúfam, že sa tu cítite dobre,“ povedal formálne a nemohol prestať vdychovať jej vôňu.

„Ale iste, nič mi tu nechýba. Teda až na kľúč k tamtej prekliatej tabuľke,“ ukázala na vitrínu.

Justin sa usmial. Áno, prekliata. Presná definícia. „Nevolal by som vás, keby to bolo ľahké. Ak ju však niekto rozlúšti, ste to vy.“

„Ďakujem za dôveru, ale veľmi ma obmedzuje, že sa nemôžem poradiť s inými odborníkmi.“

Upírove črty potemneli. „Mám na to svoje dôvody, slečna. Jedná sa o cennú tabuľku a nechcem, aby sa k jej tajomstvu dostali iné inštitúcie. Väčšina z nich by nikdy neodhalila pravdu a ja chcem, aby sa o takýchto objavoch dozvedel svet. Preto to utajovanie,“ nakŕmil ju klamstvom. Pozná odborníkov ako ona. Zaťatí dobrodinci, ktorí trvaj na tom, že ľudstvo má právo vedieť o všetkom, čo sa v jeho minulosti odohralo. Žiadne artefakty nemajú byť skryté. Plus si o nej zistil, že si týmito názormi znepriatelila Vatikán.

„A keby som privolala na pomoc niekoho mimo oboru? Mám priateľku, ktorá...“

„Ani mimo oboru. Neverím nikomu. Prosím, pochopte ma. Každý artefakt predstavuje čosi neoceniteľné.“

Pokrútila hlavou. „Potom sa obávam, že som tu skončila. Proste to nejde. Nie je to nijaké písmo, nie to jazyk. Ani jedno, ani druhé neviem určiť. Dokonca už začínam pochybovať o určení dátumu a pôvodu. Na Blízkom východe neexistovala žiadna kultúra, ktorá by niečo takéto vytvorila a napísala. Tento artefakt nezapadá nikam.“

To sám vedel. Musel ju však oklamať, lebo by nikdy neuverila skutočnosti. „Ste jediná, ktorá to môže dokázať. Poskytnem vám na to akékoľvek prostriedky.“

„Vy to nechápete!“ rozčertila sa. „Ako mám určiť niečo, čo nemá akoby žiadny pôvod, môže to byť napísané v rozmedzí desiatok tisícov rokov od Európy až po Áziu! Prisahám, že som to už porovnávala aj s čínskymi znakmi. Ja naozaj potrebujem niekoho, kto do toho vidí.“

„Ste tá najpovolanejšia na svete,“ trval na svojom.

„Možno som, ale len z radov vedcov. Prosím, len jeden človek navyše.“

„Nie,“ vyhlásil a črty mu stvrdli. „Pracujte na tom, doktorka. Dovidenia.“ Drzo sa otočil a odpochodoval z dverí.

Mina by ho poslúchla. Bola by sa posnažila rozlúštiť tabuľku sama, nebyť jeho bezočivého vyhlásenia. Blbec ako on o tom môže vedieť jedno veľké nič! Zafučala ako býk v aréne a rozhodla sa urobiť veci po svojom. „Nevychovaný, nafučaný boháč! Čo je tak dôležité na tej tabuľke?“ Chvíľu nad tým rozmýšľala, potom došla k určitému záveru. V ľuďoch sa vyznala. Nie spôsobom, aký sa považuje za vhodný, ale spoznala mnoho osôb skrz celú históriu z ich zápisov a zvykov. Preložila bezpočet rytín, pergamenov, listov, nápisov, tajných dokumentov aj mileneckých dopisov rôznych kultúr. Jedno sa však nezmenilo. To, čo každého na svete núti byť opatrným. Tajomstvá. Dávne krivdy. Túžba mať niečo len pre seba. Justina možno nepozná osobne, ale jeho reči o nezištnosti ju ani na chvíľu neobalamutili. Musí zistiť, prečo tak veľmi baží po rozlúštení.

Podišla k vitríne a sledovala nesúrodé čarbanice.

„Cesta k pokladu? Návod na výrobu kameňa mudrcov?“ Naklonila sa nad sklo. „Čo ukrývaš?“

Odpoveďou jej bolo ťaživé ticho. „Dobre teda. Keď nie po dobrom, tak po zlom.“

Vzala si kabelku, vyhrabala svoj mobil a opustila budovu. Francescovi oznámila, že ešte nemala raňajky a potrebuje dennú dávku cukru a kofeínu, ktorú jej poskytne neďaleká kaviareň. Ani len nevzhliadol od počítača.