Temný vzdor 2

V tichej kaviarni si objednala raňajky s nutnou dávkou kávy a odhodlane vytočila číslo.

Zazvonilo to päťkrát, než sa ozvalo jemné „Prosím?“

„Isobel Wallisová?“ opýtala sa trochu neisto. Už je to dávno, čo ju naposledy videla. Ktovie, či si na ňu spomína?

„Áno, pri telefóne.“

Vydýchla si. „Dobrý deň. Tu je doktorka Vilhelmina Engberg,“ predstavila sa. „Spomínate si na mňa? Stretli sme sa pred pár rokmi v Štokholme.“ Isobel je v jej kruhoch malým zázrakom. Pôvodne bola reštaurátorka, ale odrazu sa stala jednou z popredných odborníčok na akékoľvek jazyky.

„Ach, iste, spomínam si. Ako sa máte?“ zaznelo srdečne.

„Výborne. Dúfam, že nevolám nevhod.“

„Vôbec nie. Želáte si niečo?“

„Nuž,“ vzdychla si. „Mám na vás neobvyklú prosbu. Je možné, aby ste na pár dní opustili Britániu?“

Na druhej strane nastala pauza. „Prečo?“

„Pozrite, pochopím, ak odmietnete. Som v Taliansku, vo Verone, kde ma pozvali do istého inštitútu, aby som preložila pár vecí. A mám tu jeden problém, s ktorým si neviem poradiť. Slečna Wallisová, ja viem, že to nie je váš obor, ale keď ste mi pomáhali reštaurovať niekoľko kresieb, rozoznali ste jazyk, ktorý ani odborníci nepoznali. Som zúfalá. Mohli by ste mi pomôcť?“

„Iste, ale preto musím prísť? Nemôžete mi to poslať mailom?“

„Sú tu isté... okolnosti, ktoré mi to nedovoľujú. Nemám povolené čokoľvek kopírovať a vlastne ani pozývať iných odborníkov.“

„Takže mne voláte...“

„Za chrbtom svojho šéfa, áno. Verím, že ak niekto dokáže rozlúštiť tabuľku, ste to vy. Pokiaľ by ste boli ochotná riskovať.“

„Vydržte minútku,“ poprosila ju a Mina počula tlmený rozhovor. „Miláčik, čo keby sme šli na malý výlet?“

„Si si istá?“

„Áno. Aj tak len sedíme doma.“

„Dobre.“

„Prídem tam. Ešte vám zavolám, kedy priletím. Nebude vadiť, ak dorazím aj so snúbencom?“

„Vôbec nie a blahoželám. Kedy bude svadba?“

„O mesiac,“ odpovedala so smiechom Isobel. „Zatiaľ dovidenia, doktorka.“

„Dovidenia.“ Zložila. Na malú chvíľu dostala strach, že to prehnala. Pokrútila hlavou. Nie, musela to spraviť. A Isobel je z na míle vzdialenej krajiny.

Isobel aj s Conorom, jej nebesky sexy snúbencom, pristáli vo Verone hneď na ďalší deň ráno. Mina ich už čakala a len čo si vyzdvihli kufre, pribehla k nim.

„Vitajte,“ povedala s úsmevom a objala Isobel. „Som rada, že ste prišli.“

„Rada vás znovu vidím, doktorka,“ usmiala sa drobná blondínka, ale akosi kŕčovito, aby neodhalila zuby.

„Och, prosím, volajte ma Mina.“

„Dobre. Mina, toto je môj budúci manžel Conor,“ predstavila svojho spoločníka.

„Teší ma,“ podala mu ruku. Trochu ju desil. Tak ako Isobel, aj on mal svetlé vlasy, aj keď omnoho kratšie. Prevyšoval ju viac ako o hlavu a odhadovala že keby chcel, mohol by ju zlomiť napoly.

„Aj mňa,“ odvetil stroho.

„Ďakujem, že ste sa odhodlali prísť. Poďte, odveziem vás do hotela.“

Naložili svoje kufre do prenajatého auta a Mina ich zaviezla do hotela. Ani sa nevybalili a už robili plány.

„Miláčik, toto asi nebude tvoj obor, zájdi zatiaľ na návštevu k Alecovi a jeho bratom,“ poradila Isobel Conorovi a pobozkala ho na líce.

„Si si istá?“

„Samozrejme. Odkáž mu, že neskôr prídem aj ja, nech pripraví recept na ten olej, čo používa na kritické partie.“ Obaja sa zasmiali niečomu, čo Mina nechápala, ale slušnosť jej kázala nevyzvedať.

Len čo sa Isobel prezliekla do podnebiu primeranejšieho oblečenia, opustili hotel a nechali Conora samého.

„Mina, si jednou z najlepších odborníčok na reč a jazyky. Prečo si sa rozhodla požiadať o pomoc práve mňa?“ začala Isobel zvedavo a otočila sa k nej.

Mina zovrela volant. „Nechcem sa tváriť ako vševediaca, ale tvoj talent je... obrovský. Neviem, ako to robíš, vlastne si nie som istá, či to chcem vedieť. Avšak ten artefakt, ktorý mi robí starosti, je zvláštny a z nejakého dôvodu pre niekoho dôležitý. Nemám rada, keď sa mnou manipuluje, vieš? Zavolali si ma sem práve preto. Ostatné bola zámienka, to som už pochopila.“

„Bojíš sa, že by ten artefakt znamenal niečo prevratné a niekto by to zamlčal?“

Pokrútila hlavou. „O tom pochybujem. Možno je to len obyčajná cesta k pokladu, ja neviem.“

„Ide o princíp, však?“ usmiala sa Isobel vševediacky.

Mina neochotne prikývla. „Rozlúštila som tisícky rokov staré písmo a jazyk za jednu noc. Hieroglyfy som poznala ako desaťročná a v pätnástich si ma pozvali na univerzitu. Nie som hlúpa. Ale tu aj moje schopnosti končia. No a keď ide o záhadné javy... okamžite si mi napadla ty.“

„Ja?“

„Rozumieš jazykom. Všetkým.“ Potriasla hlavou. „Nerozumiem tomu, ale je to tak.“

Isobel sa nepokojne pomrvila. „Nie si zvedavá? Prečo to tak je?“

Mina na ňu opatrne pozrela a hľadala správne slová, čo bolo dvojnásobne ťažké, keďže ich musela prekladať do angličtiny. „Som zvedavá na mnoho vecí, ale už som sa naučila, že niektoré odpovede počuť nechcem. Aj keď sa to nezdá, ľudia ako ja vidia tú najhoršiu časť histórie. Archeológovia možno vyhrabú dve-tri mŕtvoly a sú z toho celí šťastní. No skutočnú hrôzu vidíme my. Čítala som tisíce rituálnych nápisov detailne popisujúcih krvavé obety. Čítala som listy sadistických extrémistov, aké si ani nevieš predstaviť, viem o klamstvách, ktoré formovali tento svet a platia dodnes. Čítala som zápisy histórie takej neobyčajnej, že sa o tom bojím rozprávať. Už nechcem vedieť to, čo nemusím.“

„Napriek tomu si ma zavolala.“

„Áno. Už som sa do toho zaplietla a z toho je len jediná cesta von. Pomôžeš mi?“

„Spoľahni sa.“

„Takže už si zasnúbená?“ zmenila Mina tému. „Ako ste sa s Conorom zoznámili?“

Isobel sa na čomsi zasmiala. „Ver alebo nie, ale uniesol ma.“

„Prosím?“

„Zmýlil si ma s niekým, na koho som sa podobala a povedal si, že ma unesie, aby zistil, o čo ide. No a nakoniec si povedal, že si ma nechá.“

„Ty nežartuješ, však?“

„Nie. Ale je to OK, zachránil mi tým život. Nebyť jeho... nuž, volala by si iného odborníka.“

„Ty máš teda divoký život. Musím však uznať, že to nebol zlý výber. Conor je tak...“ nevedela nájsť správny výraz.

„Na zahryznutie? Sexy? Neodolateľný?“ pomohla jej Isobel. „Ja viem. Každé ráno sa vedľa neho budím.“ V očiach sa jej objavil zasnený výraz.

„Pekné prebúdzanie. Nemá nejakého peknučkého brata?“

„Obávam sa, že nie. Navyše, takých ako on by si nechcela. Sú... iní.“

Mina si odfrkla. „Každý chlap je ako z Marsu. Aj môj šéf. Keby som mohla, vrazím mu tupou ceruzkou medzi oči.“

„Hm... to je neúčinné. Skús lodičkami medzi nohy. Len musíš správne naštelovať ihličku.“

Zasmiali sa. Vo veselom duchu sa dostali až k inštitútu a vystúpili. Cestou dnu dávala Mina Isobel inštrukcie. „Tvár sa trochu prihlúplo, aby si mysleli, že si len nejaká turistka, ktorú poznám.“

„To nebude problém,“ usmiala sa. Rozopla si dva gombíky košele, načechrala vlasy a nahodila nahlúply úškrn. „Aký prízvuk mám použiť?“

„To nechám na tvojej fantázii.“ Viedla ju hlavným vchodom popri Francescovom pulte.

„Dobrý deň, doktorka Engberg,“ pozdravil ju. „A...ehm...“ pozrel na Isobel.

„Zdravím, Francesco,“ široko sa usmiala. „Toto je moja kamarátka Isobel, prišla na dovolenku.“

„Ach, teší ma.“

„Mňa tiež.“ Isobel sa vyzývavo oprela o pult. „Máte nádherný inštitút. Nemohli by ste ma po ňom previesť?“ Na prst si namotávala blonďatú kučierku.

„No ja...“

„Neskôr, Isobel. Ideme, Francesco, môžeš jej dať kartičku pre hostí?“ poprosila ho. „Bojím sa nechať ju teraz samu.“

„Budem dobrá, sľubujem.“ Pohodila vlasmi. „Ja len...“ smrkla a zatvárila sa skľúčene. „Ten rozvod ma ničí. Som tak sama. Nechcem byť sama.“ Zotrela si slzy a Mina sa dusila smiechom.

„Iste, nech sa páči,“ podal jej kartu, ktorú si pripla k výstrihu. „Mrzí ma to,“ povedal sústrastne. „Nebojte sa, Isobel, bude to dobré.“

„Ďakujem.“ Nahla sa cez pult a na líce mu dala ľahký bozk. Francesco zostal ako obarený, keď obe ženy stúpali na poschodie.

„To teda bolo divadlo,“ smiala sa Mina. „Kde si sa to naučila?“

Isobel si napravila výstrih. „Na univerzite.“

„Ako to? Ja som bola na dvoch a ani na jednej sa mi to nepodarilo.“

„Mina, na univerzitu si sa dostala ako pätnásťročná,“ utrúsila Isobel sarkasticky.

Mina zagúľala očami a vpustila ju do pracovne. Isobel obdivne pískla. „Starajú sa o teba naozaj dobre.“

„Áno, inštitút má bohaté finančné zázemie.“

„Kto ho vlastní?“

Mina mykla plecami a zamkla dvere. „Úprimne, ani nepoznám jeho priezvisko. Veľký šéf si želal zostať v anonymite. Ale medzi nami – je to kus kreténa.“

„Áno. S kreténskymi šéfmi mám svoje skúsenosti,“ povzdychla si Isobel. „Tak kde je tá záhadná vec, ktorá ti nedá spávať?“ zmenila rýchlo tému.

„Priamo tu.“ Mina odstránila z vitríny kryciu látku a ukázala Isobel tajomnú tabuľku.

Isobel sa nad ňu naklonila a prezerala si centimeter po centimetri. Po chvíli sa začala mračiť. Obišla vitrínu a skúšala iný uhol pohľadu. Po piatich minútach frustrovane vzhliadla. „Mina, nejedná sa o žiadne písmo, ani reč,“ oznámila jej vážne.

Mina vyvalila oči. „Ako to myslíš?“

„Presne ako si počula. Nejedná sa o nič. Len o zhluk náhodných čiar a oblúčikov. Mrzí ma to. Toto je nič.“

„Nič? Akože nič? Niekto to ručne napísal, je to potvrdené. Vytesané do skaly s úžasnou precíznosťou. Nie je to nič!“ trvala na svojom Mina.

Isobel sa posadila k písaciemu stolu a prehrabala niekoľko zápisov. „V tomto sa nemýlim, Mina. Písmo to nie je. Ani jazyk.“

„Možno ho len nepoznáš. Ani ty nemôžeš poznať všetky jazyky a písma sveta.“

Isobel jej vážne pozrela do očí.

„Alebo áno?“

„Nerada by som rozoberala svoje neobvyklé nadanie, v tomto sa ale nemýlim. Oznám šéfovi, že nech už našli čokoľvek, nejedná sa o žiadne posolstvo.“

„Ach, Isobel, to ma mrzí. Prišla si zbytočne,“ uvedomila si otrasená Mina.

„To je v poriadku,“ usmiala sa blondínka stroho, aby neodhalila zuby. „Aj tak sme sa s Conorom chystali na návštevu k priateľom tu vo Verone.“

„Rada by som vás oboch aspoň pozvala na večeru. Dlhujem ti to.“

„Skutočne nemusíš mať pocit viny Mina,“ uisťovala ju Isobel, stále nepriateľsky hľadiac na tabuľku.

Mina sledovala smer jej pohľadu. Zarazila sa a rýchlo pozrela inam. „Určite?“

„Samozrejme. Rada som ťa videla a konečne som vypadla z toho upršaného Anglicka. Tu v Taliansku je krásne.“

„Na môj vkus príliš teplo,“ posťažovala sa Mina. „U nás vo Švédsku nemáme také nenormálne vysoké teploty ako tu na juhu.“

„Prečo si nezájdeš na pláž?“

„To určite. Aby som skončila červená ako rak,“ odfrkla si.

Isobel sa opäť stroho usmiala. „Je mi ľúto, že si sa trápila zbytočne.“

„Čo už. Odprevadím ťa?“

„To nebude potrebné. Mohli by sme zajtra niekam zájsť, ty si odpočinieš a ja si prezriem Veronu. Platí?“

„Dobre. Stretneme sa pred hotelom napríklad o šiestej?“

„Výborne.“ Isobel sa rozlúčila a náhlivo odišla.