Temný vzdor 3

Mina zamyslene civela na dvere, ktorými Isobel odišla, a hrýzla si peru. „Čo za hru to so mnou všetci hráte?“ opýtala sa potichu. Potom urobila rozhodnutie, ktoré sa priečilo všetkým jej zásadám. Porušila pravidlá. 

Vyzrela na chodbu a po uistení, že na nej nik nie je, sa vytratila z pracovne a plížila sa popri stene ako zlodej. Prvý deň, keď sem prišla, jej priniesli tabuľku z dverí na konci chodby a Francesco jej povedal, že ju práve uložili do zamknutej vitríny. Dúfala, že sa dopracuje ku kľúčom. Potichu otvorila dvere. Miestnosť bola prázdna a tmavá, bez okien. Vošla dnu a rýchlo za sebou zavrela. Po hmate našla vypínač a šťukla ním.

Ocitla sa v neveľkej zapratanej miestnosti plnej vitrín s artefaktmi a niekoľkými zväzkami kníh. Vzala do ruky najbližší zväzok. O pôvode druhov, Charles Darwin. Otvorila krehkú knihu a zistila, že sa jedná o prvú publikáciu vôbec. Úctivo knihu odložila a pustila sa do pátrania po kľúčoch. Prehrabala vitríny a niekoľko škatúľ. Nakoniec na najvzdialenejšej stene našla zastaralý vešiak na kľúče aj s ťažkým zväzkom. Zhrabla ho a preberala jednotlivé kľúče. Dva boli na väčší zámok, než ten od vitríny, ďalšie dva zase príliš staré a zvyšné tri by aj pasovali. Musela vyskúšať všetky. „Sakra,“ uľavila si.

Vrátila sa do pracovne a s trasúcimi rukami skúsila prvý aj druhý možný kľúč. Pasoval do nej však až ten tretí. S úľavou si vydýchla. Nerada robila zakázané veci, len v nutných situáciách. Bola si istá, že práve táto je jedna z nich.

Nadvihla nerozbitné sklo a chvíľu hľadela na tabuľku. „Tak do toho, Mina. Čo si začala, to dokončíš,“ povzbudzovala sa. Natiahla sa za tabuľkou a nadvihla ju. Bola priemerne ťažká, očividne z nejakého kameňa. Obrátila ju zadnou časťou k sebe. Nič nezvyčajné. Typická tabuľka, nebolo pochýb o jej pravosti. Až na... Mina prižmúrila oči. Čo je to tam v rohu? Nasadila si okuliare, aby lepšie videla. Na malom kúsku “kameňa“ ukryté v rohu bolo čosi vyryté. Prešla po tom prstom. Také niečo by staroveký človek asi ťažko vyryl. Vzala si teda lupu a div jej oči nevyleteli z jamiek. Kópia číslo 01.

„Debil!“ vyletelo z nej. Ten bastard ju oklamal! Dal jej obyčajný lacný falzifikát a Isobel to zistila, no nič jej nepovedala. Nepochybovala o tom, že Justin o kópii vie. Pri podrobnej analýze a rádiouhlíkovej metóde by na to vedci prišli. To znamená, že všetky informácie sú falošné. Vôbec sa nemusí jednať o artefakt z Blízkeho východu a rozhodne nie je z doby, ako jej tvrdili. Prečo by jej však dávali takýto podfuk? Nepáčilo sa jej to. Odložila tabuľku na miesto a vitrínu zamkla. Nenápadne vrátila kľúče na miesto a po zvyšok dňa uvažovala o tajomnom falzifikáte a za akým účelom jej ho podstrčili.

V malom, no nanajvýš útulnom byte sa Mina pokúšala prísť na rozumný postup vo vzniknutej situácii. Ak Justinovi prezradí, že odhalila pravdu, jeho reakcia môže byť nebezpečná. Najlepším riešením sa zdal útek, ale vŕtali jej v hlave dve veci – prečo Isobel Wallisová klamala a prečo Justinovi tak záleží na vylúštení toho falzifikátu?

Práve tieto dve otázky rozhodli. Musí zistiť pravdu. Vždy po nej pátrala, preto ju odjakživa bavili dejiny a písmo. V ňom je veľa odpovedí. A ona nájde aj túto. Problémom bolo, kde začať. Rozhodne potrebuje originál aj s presným datovaním a zaradením kultúry. Ak Justin urobil kópiu, niekde predsa musí mať ten prvotný zdroj.

Otvorila počítač a pustila sa do skúmania tabuľky odznova. Myseľ jej stále odbiehala k Isobel. Nechápala, prečo jej klamala. Mohla vylúštiť písmo? Niečo jej uniká. Prisahala si, že to zistí.

Kým Alec, Kathrine a Nero boli na večeri s hosťami Isobel a Conorom, Justin sa vrátil do inštitútu. Francesco už dávno odišiel, ale z pracovne doktorky Engberg počul šuchotanie a tlkot srdca. Potichu vyšiel na poschodie a nakukol pootvorenými dverami do rozsvietenej miestnosti.

„...šéf posadnutý kamennou tabuľkou, šialená kamarátka, počasie ako v pekle...“ sťažovala sa v rodnej švédčine popod nos a triedila knihy s papiermi. „...hluční Taliani aj s tým ich temperamentom...“ Na zem spadla jedna z kníh. So zavrčaním ju zdvihla a Justin uvidel, že líca má od námahy roztomilo ružové. Tresla knihou o stôl. „... a sex som nemala ani nepamätám!“ ukončila svoje sťažnosti.

„S tým posledným by som mohol pomôcť,“ povedal Justin pobavene a zjavil sa vo dverách.

Mina od ľaku nadskočila a prebodla ho vražedným pohľadom. Najradšej by mu vyškriabala oči aj s tým jeho samoľúbym úsmevom. „Och, vy ste tu?“

„Prišiel som si po nejaké veci, keď som začul vaše ponosovanie.“

Zbledla. „Vy... vy ste mi rozumeli?“

Prikývol.

„Rozumiete švédčine?“

„Rozumiem väčšine jazykov,“ odpovedal jej. Ba čo viac. Bol pri vzniku aj zániku jazykov, civilizácií, rečí... Švédčina nie je až taká náročná.

Mina by sa najradšej prepadla pod zem. Takže preto sa ponúkol, že s tým posledným môže pomôcť. Očervenela. „Prečo ste mi to nepovedali skôr?“ bola by nadávala v inej reči.

Uškrnul sa a oprel sa o zárubňu. Jeho kamenné svaly sa napli a Mina mohla len slintať. „Nepýtali ste sa.“

Tresla o stôl ďalšou knihou. „Dajte si pohov!“ štekla. „Zavolali ste ma sem len kvôli tabuľke, však?“ obvinila ho.

„Prečo si myslíte?“

Zagúľala očami. „Všetky ostatné texty by vyriešilo aj malé dieťa. Nenapadlo vám jednoducho mi poslať fotografie a nie ťahať ma do tohto tepla? Vážne, kedy tu naposledy klesla teplota pod osemnásť?“

„Keď ste sa pustili do reči,“ odsekol jej.

Mina zafučala. „Nemám rada, keď ma niekto ťahá za nos.“

Ledabolo mykol plecami. „Byť vami, zvykal by som si. V tom vašom úbohom živote tak podobnom miliardám ostatných vás vodí za nos každý.“

„Neopovažujte sa ma urážať, somár!“ tresla po stole. „Ak vám tak veľmi ide o preklad tej somariny, zavolajte niekoho iného! Dám vám mená aj čísla.“

Odmietavo krútil hlavou. „Zaplatil som vám.“

„No tak vám výdavky vrátim!“ rozhodila rukami. „Som len vedkyňa, Justin, a obaja vieme, že čokoľvek je na tej tabuľke, potrebujete zasväteného.“

„Zasväteného?“ nechápal.

„Niekoho, kto ovláda tú hatlaninu. Niekoho s kľúčom. Niekoho, kto nebude mať chuť vykrútiť vám krk za mrhanie jeho časom.“

Nebezpečne sa k nej priblížil. „Rozlúštili ste štyri staroveké jazyky aj s písmom. Vedci z celého sveta sa na vás obracajú s prosbami o pomoc.“

Odvážne sa vystrela. „Nie som vševediaca.“

Justin sa ju márne pokúšal zastrašiť svojím zjavom alebo pohľadom. Táto žena sa ho nebojí. Doslova s nej sršala nepolapiteľnosť a divokosť. Veľmi rád by ju skrotil. „Vy na to prídete.“

Tak ty chceš hrať takto? Dobre. Sladko sa usmiala. „Fajn. Keď myslíte... Ale zajtra si beriem voľno. Hlavu mám ako balón, potrebujem pauzu.“

„Máte ho mať. Zájdite si na pláž a nájdite si nejakého...“ posmešne si ju premeral, „...spoločníka.“

Očervenela. „Nie som šľapka, somár.“

„O tom nepochybujem. Vašu povahu by nik nezniesol.“

Zavrčala a hodila po ňom knihu. Bleskurýchlo uhol. S arogantným úsmevom odišiel.

Na druhý deň si Mina dopriala dlhý spánok a výlet do troch historických múzeí. Večer zašla do reštaurácie s Isobel a jej manželom Conorom, ale obaja pôsobili stroho, neusmievali sa, a ona sa čím skôr vyhovorila. Dvojica jej pripadala šťastná a ona sa cítila nadbytočne. Rozlúčila sa s nimi a odišla do inštitútu. Francesco bol preč a budovu strážil jediný strážnik. S úsmevom ju pozdravil a dovolil jej vojsť. Viackrát pracovala v noci, preto sa nad jej príchodom vôbec nepozastavil.

V pracovni zatiahla závesy a vytiahla z kabelky fotoaparát. Nafotila celú tabuľku z oboch strán, ako aj označenie kópia. Vyzula si lodičky a najtichšie, ako len vedela, vyšla na ďalšie poschodie, ukrývajúc sa v tieňoch. Vedela, že porušuje všetky pravidlá, ale nie svoje zásady. Vždy bola za to, aby sa pravda hovorila narovinu. A ak sa tak nestane, zistí si ju sama. Justin vynaložil veľké úsilie, aby ju sem dotiahol a je nanajvýš podozrivé, že je to len kvôli jednej tabuľke. Prečo je taká dôležitá?

Justinova súkromná pracovňa bola na konci chodby. Chránili ju dvere s číselným heslom alebo skenerom na preukaz. Ani k jednému nemala prístup, ale to ju nemohlo zastaviť.

Na univerzite bola vždy miláčikom, keďže sa na ňu dostala už ako tínedžer. Vďaka svojej otvorenosti sa spriatelila so študentmi prakticky všetkých odborov. Teraz vie operovať ľahšie zranenia, ovláda niekoľko paragrafov škandinávskych krajín a hlavne – vyzná sa v technike. Lepšie povedané – vyzná sa v nezákonnom používaní modernej technológie.

Otvorila skrinku pre čipový kód, pohrala sa s niekoľkými káblikmi a voilá. Dvere sa otvorili.

Justinova pracovňa bola... no, bola divná. Mina zatiahla ťažké závesy a svietila si tlmenou baterkou.

Steny pokrývali obrazy, tapisérie a maľby. Koberec akoby mal minimálne tristo rokov. A knihy... tie knihy! Staré zväzky popísané v latinčine, starogréčtine, asýrčine... V jednej polici dokonca našla papyrusy!

Keď otvárala starú skriňu, čiastočne sa bála, že na ňu vyletí múmia. Namiesto nej však našla niečo oveľa šokujúcejšie – dvere. Za kopou šatstva sa zaleskla nenápadná kľučka, ktorú poľahky otvorila svojou sponkou. Uvedomila si, že má poslednú možnosť zdupkať. Ak prejde dverami, určite sa zamotá do niečoho zakázaného. Môže na to doplatiť životom. S tlčúcim srdcom sa obzrela. Nemohla sa prinútiť odísť.

„Mina, nebude cesty späť,“ povedala si nahlas. Zhlboka sa nadýchla a rozhodla sa. Prešla tajnými dverami.