Temný vzdor 4

„Môj ty... Bože!“

Mine klesla sánka. Miestnosť, do ktorej sa dostala, bola dvakrát väčšia, než pôvodná pracovňa. Steny neboli z bežného stavebného materiálu, ale z kovu. Titán? 

Žiadne okná. Svetlá reagovali na pohyb. Len čo zažiarili, ukázali Justinove poklady v plnej kráse. A bolo na čo pozerať. Po jej pravici boli vo vitrínach starodávne meče, oštepy, dýky... Niektoré vykladané drahokamami. Iné odreté od bojov. Pušky. Luky. Na náprotivnej stene našla štíty. Ibaže... to neboli obyčajné štíty. Každý bol z iného storočia. Od obdobia pred naším letopočtom aj po ňom. A na všetkých bol jediný znak – štyri koruny spojené krvavou líniou. Ďalšia stena obsahovala zarámované... podišla bližšie. Listy? Nie, papyrusy. Alebo aj niečo iné. Spoznala rôzne druhy písma.

... náš pochod sa zastavil. Vlčí muži bránili svoje ženy a deti. Niekoľko nás padlo...

Znelo to ako správa z boja. Podľa písma asi tretie storočie nášho letopočtu, Blízky východ. Pozrela na ďalší rám. Runy.

Vojna smeruje na juh. Trón sa otriasa v základoch. Ľud krvi prehráva vojnu.

Ľud krvi? Vlčí muži? Nikdy nepočula podobné názvy a to má doktorát z histórie. Jednalo sa o vojnu medzi krajinami, alebo len rodové šarvátky? Ďalší nápis ju prekvapil najviac. Prastaré hieroglyfy, ešte nedokonalé.

... hlad zavítal do krajiny kráľov. Slnko nás zabíja, sme uväznení v hrobkách... ľud otrokov sa proti nám spája... zostáva nám útek...

„Čo to má znamenať?“ Behala očami po ostatných textoch. Niekoľko správ z bojov, o ktorých nikdy nepočula, z miest, na ktorých sa oficiálne nikdy neodohrávali. Na konci steny sa začítala do starogréckeho textu.

... nové tróny boli postavené, králi zasadli. Vojna pokračuje. Iustus stále bojuje proti vlčím mužom a Dareios si vyberá bojovníkov na východ. Štvorica sa rozpadá... Ich vláda slabne. Kto povedie ľud krvi, nevie nik. Nemajú žiadnych dedičov.

Zase tie názvy. O aké etnické skupiny sa jednalo? Nikdy nepočula o vlčích mužoch ani o ľude krvi. Krátky list hneď pod správou bol písaný bežnou latinčinou a nebola to správa.

Môj drahý brat,

Chýbaš nám na tróne. Tvoje cesty ťa zaviedli do ďalekých končín, ale tvoje miesto je pri nás. Vráť sa späť, Justus. Potrebujeme ťa, ľud krvi ťa potrebuje. Nezabúdaj na svoje miesto. Ľud otrokov proti nám chystá sprisahanie. Čaká nás náročná vojna.

                                               Tvoj brat Alexandros

Mina sa začínala báť. Na tomto mieste je uložená história, ktorá sa nikdy nestala. Aspoň oficiálne. A tie mená... o aké tróny sa malo jednať? Alexandros je typické starogrécke meno, ale Justus rímske. A na inom liste bolo to isté meno, len zmenené na Iustus. Akoby sa jedna a tá istá osoba vyvíjala spolu s menom. Iustus sa premenoval na Justus a dnes by to bolo... Preglgla a premáhali ju mrákoty. Dnešná verzia mena Justus je Justin.

„Somarina,“ zamrmlala si a zamierila k masívnemu stolu uprostred. Stál na ňom prenosný počítač, ktorý ale vyzeral, že ho nikto nikam neprenášal už veľmi dlho. Zapla ho a ako očakávala, chcel od nej heslo. Trvalo jej pol hodiny obísť systém.

Keď sa konečne dostala k súborom, rýchlo prebehla pohľadom plochu. Niekoľko skenov starodávnych nápisov. Slovníky v elektronickej podobe. Pár kníh.

Otvorila prvú zložku s názvom tabuľka. Ako očakávala, bola to presne tá, ktorú prekladala. Ibaže... nejaká väčšia. Priblížila si jednotlivé obrázky a zistila, že jej tabuľka je súčasťou väčšieho komplexu, ktorý tvorí ucelený text v tom istom neznámom jazyku, tým istým neznámym písmom. Justin ju zase vodil za nos. Plná hnevu si obrázky poslala na mail a stiahla do mobilu.

Zvedavosť ju prinútila otvoriť aj ostatné súbory. Našla ďalšie skeny, správy z bojov. Radšej počítač vypla. Niečo sa deje a len Justin vie čo.

Vyšla z jeho pracovne a vrátila sa do svojej. Nevedela, čo ďalej. Ak jej ani Isobel nepomohla, je stratená.

Precízne ukryla súbory, niekoľkokrát ich zaheslovala a šla sa vyspať domov.

Justin nezúčastnene sedel za stolom v paláci, kde býva s bratmi. Babral sa v jedle a občas si odpil z krvi.

Nero sa živo bavil s Conorom, ich hosťom, a Kathrine zase švitorila s jeho snúbenicou Isobel. Alec zdvorilo počúval, Dario sa ani nenamáhal skryť svoju nechuť nad rodinnou večerou. Jedine Drew vyžaroval svoj obvyklý optimizmus a zapájal sa do debaty. Abigail bola mĺkva a utiahnutá ako obvykle. Bolelo ho srdce pre jeho malú sestričku. Usmial sa na ňu, ale len uhla pohľadom.

Vzdychol. Štyria bratia sú na trónoch už viac ako dve tisícročia a predtým vládli vlastným, menším územiam. Na prelome letopočtov prijali Drewa do rodiny a odvtedy je považovaný za piateho kráľa, aj keď ho nikto nekorunoval. Všetci ho však brali ako brata, dokonca aj Abby.

Avšak bratstvo sa už dávno začalo rozpadať. Začalo to pomaly, nenápadne. Prestali si dôverovať. Najskôr bratia zatajili pred Justinom proroctvo, ktoré mu bolo určené. Tým sa od nich vzdialil. Potom prišla ďalšia rana. Daria zradila jeho milenka, jediná upírka, ktorú kedy miloval. Pokúsila sa zavraždiť jeho aj bratov. Odvtedy sa zmenil na nepoznanie. Chradol. Celé dni trávil zavretý v izbe, občas si zašiel do paláca vo Francúzsku, alebo Škótsku, ale s nikým sa nebavil. Nero bol zase prinútený k svadbe s Kathrine Nórskou, ktorá ho urazila a ušla od neho. Celé roky ju hľadal a nakoniec ju dolapil pred pár mesiacmi. Vyjasnili si pár vecí a aspoň on sa dal do poriadku. Posledný pokrvný brat, Alec, sa zmenil na robota. Riadi celé impérium upírov sám, chodí na diplomatické návštevy, rieši problémy. Nemá priateľov, žije ako mŕtvola.

Drew, starý len čosi viac ako dve tisícročia, sa snaží držať ich pohromade. Nebyť jeho, ani sa nestretnú. Stará sa o rodinu, akoby bola jeho vlastná.

No a nakoniec mladá Abigail. Narodila sa pred dvoma desaťročiami, je ešte dieťa. Ibaže keď mala šestnásť, zažila hrôzy, aké by nikomu neprial. Pred očami jej zabili ich matku a ju znásilnili lovci – odvekí nepriatelia upírov a všetkých nadprirodzených bytostí. Pripútali ju k stĺpu v ich paláci a podpálili ho. Abby skoro uhorela a odvtedy upadla do nekončiacej depresie. Nevedela sa zbaviť traumy a nikto sa jej nečudoval.

Tak, to je jeho rodina. Nikoho iného nemajú. Ani jeden z bratov, teda až na Nera, nemá ženu, ani potomkov. A bratstvo najvyšších kráľov upírov sa rozpadá...

Olej do ohňa pridala aj Evie – anjel, ktorý k nim občas skočil na návštevu. Rada robí problémy v nebi a s démonmi ako oni celkom dobre vychádzala. Povedala Nerovi, že sa blíži vojna. Vojna medzi nadprirodzenými bytosťami a ľuďmi, ktorá môže znamenať koniec všetkého, čo vybudovali.

Upíri veľmi dlho bojovali s ľuďmi, ktorých zastupovali lovci. Lovci boli a sú ľudia trénovaní na boj. Inkvizítori. Tí najsilnejší sú obdarovaní dlhovekosťou. Nikto nevie, ako to dokázali, ale niektorí sú naozaj nesmrteľní a silnejú každým rokom. Túto vojnu ukončili len pred pár rokmi a mnoho lovcov mier odmieta. Oraganizujú sa skupinky a tie stále bojujú proti nadprirodzeným bytostiam.

Ďalšiu vojnu viedli proti vlkolakom. Tá skončila sama od seba, lebo obe strany začala nudiť. Prešli do čohosi ako studená vojna, a tak nejako sa začali akceptovať. Napríklad v Anglicku žijú s upírmi v úplnej harmónii.

Takisto ani s anjelmi nemajú dobré vzťahy, ale tu ide čisto o zaujatosť, keďže upíri sú démoni a anjeli zase bytosti dobra. Nebojujú proti sebe, len sa nemajú radi. Väčšinou.

„Justin?“ Kathrine sa pokúšala upútať jeho pozornosť. „Si prítomný?“

Zažmurkal a pozrel na drobnú severanku. S jemnými blond vlasmi vyzerala ako víla. Donedávna ju nenávidel, kým mu nezachránila jeho kráľovský zadok pred lovcami. Usmial sa na ňu a bol to jeden z mála úprimných úsmevov. Kathrine mala ťažký život, vychovávali ju prísni rodičia, ktorí ju bili a nahovorili jej, že keď sa vydá, Nero ju bude týrať a predhodí ju aj svojim bratom. Viac sa ani mýliť nemohli. Nero si ju chránil ako najcennejší poklad. A bratia tiež. „Áno, Kathrine?“

„Už pol hodiny čumíš do neznáma, je všetko v poriadku?“ opýtala sa ustarane.

„Áno, len som unavený,“ vyhovoril sa. „Ospravedlňte ma.“ Vstal a odkráčal. Nemal náladu na svojich falošných bratov. Klamali mu, zahrávali sa s ním tisícročia. Ale čoskoro to skončí. Čoskoro zistí, čo mu tajili. A potom začne robiť poriadky. Keby len v tej chvíli vedel, aké poriadky začala robiť Mina...

Doktorka Engberg vošla nasledujúce ráno do inštitútu s termoskou kávy v ruke a nazúrene klopkala svojimi lodičkami. Mahagónový vodopád sa jej leskol okolo strnulej tváre, keď pozdravila Francesca a zavrela sa v pracovni. Dopriala si niekoľko dúškov čiernej tekutiny a posadila sa za počítač. Znova a znova si prezerala ukradnuté materiály a hľadala nejakú stopu, odkiaľ by mohla začať. Písmo vôbec nevedela identifikovať, o jazyku ani nesnívala. Keby tak mohla vidieť originál a použiť uhlíkovú metódu... Hneď by sa pohla z miesta.

Pred poludním jej na dvere zaklopal Justin a bez vyzvania vošiel. Rýchlo zrušila otvorené súbory a otvorila knihu mŕtvych jazykov.

„Zdravím, doktorka,“ pozdravil ju s úsmevom.

„Príjemný deň, Justin,“ odvetila spoza okuliarov. „Ako sa máte?“

„Výborne a vy? Nejaký pokrok?“

Vstala a podišla k vitríne. „Áno.“

Justinove oči zažiarili ako dve slnká. Mine to napovedalo, ako veľmi túži po rozlúštení. Ten pôjde aj cez mŕtvoly, niet pochýb. „A aký?“ opýtal sa nezujato, aj keď musel byť napätý ako struna.

Zložila si okuliare. „No, mám dve teórie. Buď z vás urobili debila a podstrčili vám falošnú tabuľku,“ počkala, kým pochopí jej slová a s radosťou sledovala, ako bledne. „Alebo ste robili debila zo mňa a mysleli ste si, že ma oklamete falzifikátom, i keď precíznym.“ Zložila si ruky na prsiach a čakala na vysvetlenie, ktoré neprichádzalo.

Justin mohol len jediné – obdivovať jej inteligenciu a nebojácnosť. Vedel, že si vybral tú pravú. Mina si poradí. Ale teraz by ju mal niečím uchlácholiť. Inak sa mu pokúsi utrhnúť gule a nakŕmi nimi psy. Nasadil zvodný úsmev. „Na preklad nepotrebujete originál, doktorka. Isteže som vám dal napodobeninu, je to presný odliatok,“ vynašiel sa. „Originál mám v depozitári v špeciálnych podmienkach.“

Nemusela byť psychológom, aby vedela, že improvizuje za pochodu. Hral sa s ňou. Dobre. „Ako myslíte,“ prikývla, čím mu dala najavo, že jeho vysvetlenie považuje za smiešne.

„Nič viac ste nezistili?“ V jeho hlase zaznievalo sklamanie. Najradšej by mu vytrhla jazyk.

„Pracujem na tom,“ odsekla a vrátila sa za stôl.

Vzdychol si a otočil sa na odchod. Potom si to rozmyslel. „Pozrite, Mina, viem, že po vás chcem zdanlivo nemožné, ale je to pre mňa dôležité. Naozaj dôležité.“

„Očividne nie dosť na to, aby ste mi povedali celú pravdu,“ zašvitorila a ani naňho nepozrela, ako listovala v slovníku.

Zaškrípal zubami. Francesco mal pravdu. Táto sa vo svete nestratí. Podľa všetkého jej IQ 140 je hlboko podhodnotené. „Viete všetko, čo potrebujete.“

„Iste, iste. Veď som len obyčajná vedkyňa. Prečo by nám mal niekto hovoriť pravdu?“

Zovrel päste. „Viete sa s niekým rozprávať aj bez sarakzmu? Alebo patrí do vašej základnej výbavy?“

Konečne zdvihla svoje rozkošné očičká a pozrela naňho. „Je mi ľúto, je to ako Windows. Raz nainštalujete a už nejde preč.“

Zdvihli sa mu kútiky úst. „Vážim si vašu prácu, doktorka. Čo by ste povedali na večeru ako menšiu kompenzáciu za spôsobené nepríjemnosti?“

To ju prekvapilo. Muži ju nezvyknú nikam pozývať, pretože... no, je pre nich príliš vychytralá. Zúfalo však túžila po spoločnosti. A ak jej tento nafúkanec ešte zaplatí drahú večeru, prečo nie? „Dobre,“ povedala bez okolkov.

Justina to potešilo viac, než by si pripúšťal. Chcel ju vidieť aj inak, než za pracovným stolom. Možno tak na ňom, s nohami doširoka roztvorenými a... Potriasol hlavou. Začínal byť vzrušený. „Výborne.“ Usmial sa tak, aby nevidela jeho zuby. „Dnes večer vám to vyhovuje?“

„Samozrejme. Kedy?“

„O šiestej. Neďaleko vášho prenajatého bytu je príjemná reštaurácia, čo vy na to?“

Áno, spomínala si na ňu. Vždy bývala plná boháčov a personál nosil jedlo snáď na zlatých podnosoch. Prikývla. „To beriem. O šiestej sa tam stretneme.“

„Neviem sa dočkať.“ Žmurkol na ňu a zmizol za dverami.

Vrátil sa do kancelárie a oprel sa o dvere. Nohavice mu napínal pulzujúci penis. Doktorka Engberg je nebezpečná čertica. Tá jej drzosť ho vydráždila. Už dávno nezatúžil po človeku. Pre upírov sú ľudia príliš mladí a príliš nestáli. Obzvlášť pre neho, ktorý sa narodil pred viac ako osemtisíc rokmi. Mina je oproti nemu len dieťa. Ale nech sa prepadne, ak by z nej nebola dobrá upírka! Tá by bola schopná aj Daria dostať z jeho izby na slnko. Áno, s Minou sa rozhodne zabaví...

Mina už v hlave spriadala ďalší plán. Isobel jej nepomohla, ale niekto iný by mohol. Bola to tá najkrajnejšia možnosť, akú mala. Ak ani toto nepomôže, bude musieť dať výpoveď. Nemá na výber.

Vytlačila si celú tabuľku, napchala si papiere do kabelky a vykukla na chodbu. Potom sa vrátila a zavrela za sebou dvere. Justin nesmie vedieť, že opustila budovu, určite ju už podozrieva. A ona dokáže mať v tvári veľmi previnilý výraz, keď sa chystá urobiť niečo zlé.

Otvorila okno a nadýchla sa teplého vzduchu. Jej pracovňa je tri poschodia nad zemou. Pod oknom sa tiahne rímsa a vedie až k rebríku, ktorý ju dostane bezpečne nadol.

Vyzula si lodičky, hodila ich do kabelky a bez strachu vyliezla z okna. Opatrne našľapovala po rímse a pridržiavala sa budovy. Na univerzite jej vždy hovorili, že raz ju jej tvrdohlavosť privedie do problémov, ale to ju nikdy nezastavilo pred riskantnými akciami. Študentom z fakulty fyziky pomáhala s experimentami ohľadom voľného pádu, s informatikmi s potešením vyhodila poistky polovice mesta a medici mali týždeň voľna, keď s jej pomocou vytvorili menšiu “bombu“, ktorá zasmradila laboratóriá.

Dostala sa k rebríku, pozrela pod seba a začala schádzať. Dolu si pokojne obula topánky, upravila si vlasy a vykročila k prenajatému autu. Nesmie byť preč dlhšie ako hodinu. Dupla na plyn.

Historické múzeum sa nachádzalo až na okraji Verony a bolo jedno z mála, ktoré ešte nenavštívila. Zaprakovala, naniesla si novú vrstvu rúžu a ladne vyšla po niekoľkých schodoch hore. Nebol tu žiadny rad na vstup, čomu bola rada.

„Dobrý deň,“ pozdravila zamestnankyňu v kase po anglicky a dúfala, že jej rozumie.

„Dobrý deň, môžem vám pomôcť?“ odpovedala slušnou angličtinou.

Mina si vydýchla. „Som doktorka Vilhelmina Engberg, prišla som sem pracovne. Pokiaľ viem, vaše múzeum vedie doktor Alec Stewart.“

„Áno, je to tak. Želáte si s ním hovoriť?“

„Ak by ho to neobťažovalo...“

Žena prikývla. Kamsi zavolala a čosi mlela po taliansky. Mina jej nerozumela a čakala. „Prosím, počkajte naňho vo foyer,“ povedala nakoniec. „Hneď sa dostaví.“

„Veľmi pekne vám ďakujem.“ Zamávala jej a vošla do foyer, kde ju privítalo niekoľko vitrín so vzácnymi vázami a nádobami z dvanásteho storočia.

Riaditeľa, doktora Aleca Stewarta nepoznala, ale spolu s ňou patrí k špičke vo svojom obore. Mala v pláne za ním zájsť hneď, ako sa jej do rúk dostala tabuľka, no Justinov zákaz jej to zmaril.

V ruke zvierala kabelku, kým čakala. Ak na toto príde Justin, zvlečie ju z kože. Prezerala si vzácne mince, keď za ňou zazneli kroky. Otočila sa a zamrzla. Čo sa stalo so všetkými vedcami? Doktor Stewart vôbec nebol starý vráskavý dedko, ako si ho predstavovala, ale mladý, asi tridsaťročný muž s krátkymi čiernymi vlasmi bez náznaku šediny a s jasnými, modrými očami. Týčil sa nad ňou ako hora. Toto nie je výskumník, toto je model dokonalého chlapa, pomyslela si. Čo robí v takomto zapadnutom múzeu?

„Vy ste doktorka Engberg?“ opýtal sa plynulou angličtinou s cudzím prízvukom.

Zažmurkala. „A-a vy ste... doktor Stewart? Alec Stewart?“ prehovorila tenkým hláskom.

Usmial sa. „Áno, rád vás spoznávam.“ Podal jej ruku. Alec nikdy nemal ľudí v láske, výnimku tvorila len záhadná Vilhelmina, s ktorou už párkrát diskutoval cez internet. Pomohla mu preložiť náročný text z prvého storočia, keď sa tri týždne nevedel pohnúť z jedného riadku.

„Aj ja vás.“ Usmiala sa. „Písali sme si, spomínate?“

„Isteže. Moji kolegovia sa mi mesiac vysmievali, keď ste za víkend preložili ten text.“

Skromne sa zapýrila. „To nič nebolo. Nevyrušila som vás?“

„Vôbec nie,“ uistil ju. „Poďte do kancelárie, pozhovárame sa.“ Viedol ju cez foyer do súkromného výťahu.

Alecova kancelária bola priestranná a plná vzácnych predmetov. Uprostred mal ťažký mahagónový stôl a oproti nemu dva kreslá. V jednom z nich sedela mladá čiernovlasá žena, ktorá sa k nim prekvapene obrátila. Pôsobila krehko a tak nejako utrápene.

„Doktorka, zoznámte sa s mojou sestrou Abigail,“ predstavil ich. „Abby, doktorka Engberg.“

„Stačí Mina,“ opravila ho a podala žene ruku. Tá jej ňou potriasla, ale nevydala ani hláska.

„Tak, čo vás privádza do môjho múzea?“ opýtal sa, keď sa posadil oproti nim.

„Viete,“ vzdychla. „Nemala by som tu byť. Ocenila by som, keby táto návšteva zostala len medzi nami.“

„Nemusíte sa báť. Abby to nikomu nepovie a ja mlčím ako hrob. Hovorte.“ Upír sa pohodlne oprel a musel uznať, že doktorka je nielen pekná, ale očividne aj vzdelaná. Jednala s ním vznešene a vystupovala ako dokonalá dáma.

Mina siahla do kabelky a vybrala papiere. „Prednedávnom som bola najatá do miestneho archeologického inštitútu, aby som preložila pár vecí a tabuliek. Môj... šéf mi zakázal o práci hovoriť, alebo sa poradiť s inými odborníkmi, ale som v koncoch. Myslela som si, že by ste mohli... no, že by ste možno vedeli...“

„Pomôcť? A o čo ide?“

„O tabuľku neznámeho pôvodu z neznámej doby, písanú šifrou.“

Oči mu nebezpečne zaiskrili a spoznala v nich čosi známe, no nevedela, čo presne. Alec pôsobil minimálne tak nebezpečne ako Justin. A dosť sa mu aj podobal. „Máte ju naskenovanú?“

„Áno.“ Podala mu papiere. „Aj keď ani neviem, odkiaľ to mám čítať.“

Alec si s Abby vymenil zhrozený pohľad, ktorý Mine neušiel. Čo to má znamenať? Pozorne ho sledovala. Rozložil papiere na stôl a vzal si jeden z nich. Snažil sa tváriť, že nevie, o čo ide, ale urobil jednu chybu. Otočil papier o stoosemdesiat stupňov. V tej chvíli si Mina uvedomila dve veci. Za prvé, Alec pozná šifru. Za druhé, podľa držania tela a nenútených pohybov je spríbuznený s Justinom. Preglgla. Šiesty zmysel jej napovedal, že urobila niečo neskutočne hlúpe.

„Zvláštne, vôbec neviem, čo je to za písmo,“ povedal s predstieraným zmätkom.

Mina mu neverila ani slovo. Zahliadla nepatrný pohyb, ktorý urobil. Jedným prstom si zakryl polovicu prvého znaku na tabuľke. Potom ďašie dva v radoch pod ním. Zbledla. Srdce sa jej rozbúchalo opreteky. Justin ju zabije. Ale prečo jeho... príbuzný klame? Nie, nie príbuzný, uvedomila si. Brat. Teraz už jasne rozoznala tú podobu. A vedľa nej sedí jeho... ich sestra. „Určite?“ pokúsila sa o pokojný tón.

Alec k nej vzhliadol. Počul jej búšiace srdce. „Ako sa volá váš šéf?“

Vstala. On tiež. Abby sa prudko nadýchla. „Ja... už musím ísť. Čakajú ma na inštitúte.“

Alec sa naposledy pozrel na papiere. Nemohol uveriť vlastným očiam. Justin nielenže za ich chrbtami naskenoval tabuľku, ktorú pred ním po tisícročia ukrývali, ale založil aj inštitút, o ktorom nevedeli. A teraz má aj jednu z najlepších odborníčok na staroveké jazyky na svete. „Doktorka, povedzte mi jeho meno.“

Cúvla. „Prepáčte, inokedy. Ponáhľam sa. Keby niečo, pošlite mi mail.“ Náhlivo odkráčala z kancelárie a cez foyer doslova preletela. Vo dverách sa otočila a uvidela, že Alec ju sledoval, no nakoniec sa zastavil. V očiach mal hnev. Vybehla von a náhlila sa späť do inštitútu.