Temný vzdor 10

Mina sa prebudila s nepríjemným pocitom, že by si mala na niečo spomenúť. Pokúšala sa vybaviť si, o čom sa jej snívalo, ale nedokázala to.

Potriasla hlavou a nadvihla sa na lakťoch. Očervenela, keď uvidela, že je úplne nahá a odkrytá na väčšine tela. Obzrela sa, kde je Justin. Nikde ho nevidela, len z kúpeľne bolo počuť tlmené zvuky. Zabalila sa do prikrývky a do nosa jej udrela vôňa anglických raňajok a silného čierneho čaju.

Pri dverách stál vozík s jedlom, do ktorého sa hneď pustila. Zhltla omeletu so slaninou, jogurt, toast a dorazila to sladkým koláčom.

Práve dopíjala druhú šálku čierneho čaju, keď Justin uvoľnil kúpeľňu a usmial sa na ňu. Pri pohľade na jeho zuby ju myklo. Na to si asi nikdy nezvykne.

„Dobré ránko,“ pozdravil ju veselo.

„Hm... a spal si vôbec?“

Pokrútil hlavou. „Držal som stráž. Nechcem riskovať, moji bratia sa môžu kedykoľvek objaviť.“ Oprel sa o zárubňu a Mina si musela v hlave opakovať praveké obdobia, aby mu nečumela na nahú, vypracovanú hruď.

Preboha, koľko má tých tehličiek? Neolit, eneolit, doba bronzová, hovorila si v duchu. „A?“

Justin sa usmial nad jej rumencom. „Odletíme. Už máme letenky do Kodane.“

„Ale ja som ešte nepreložila posledný odkaz.“

„To nevadí.“ Prešiel okolo nej. „V Dánsku sa aspoň nebudeme musieť obzerať poza plece.“ Zastal a zamračil sa. „Hej, čo to je?“ Nadvihol jej pravú dlaň.

Mina neprítomne mrkla na svoju ruku a zarazila sa. Dlaň a kúsok zápästia jej zdobili podivné čiary podobné abstraktnému tetovaniu, ibaže boli len o kúsok tmavšie než jej pokožka. Mykla plecami. „Asi som mala ruku počas spánku pritlačenú na nejaký vzor.“ Bez záujmu sa zavrela v kúpeľni a podivné znaky jej hneď vyfučali z mysle.

O dve hodiny sa pohodlne oprela o sedadlo prvej triedy letu do Kodane a prepisovala si odkaz podľa fotiek na čistý papier. Už na prvý pohľad vedela, že nepôjde o azbuku.

Použila rovnaký princíp ako predtým a po vymazaní nepotrebnej polovice písmen nakoniec spoznala zložité dévanágarí, neosylabické písmo používané v Nepále a Indii. Sama s tým mala problémy. Nie je ako latinka, jedna graféma reprezentuje nielen spoluhlásku, ale aj samohlásku.

Justin ju po chvíli skontroloval pohľadom a keď uvidel, ako sa mračí, nazrel do papierov. „Nejaký problém?“

Otočila k nemu tvár. „Dévanágarí,“ povedala jednoducho. „Ovládaš to?“

Prikývol a vzal si prepísané znaky. Aj on sa zamračil. „Ale toto nie je sanskrit.“

„Na to som prišla aj ja. Tento druh písma je prispôsobený sankritu a jazyku páli.“ Ukázala na prvé vety. „Iné písmo, nesprávny jazyk. Nie sú kompatibilné.“

Justin obracal papier všetkými smermi. Niektoré slová mu možno dávali zmysel, ale kým neodhalí jazyk, ďaleko sa nedostanú. „Máš nejaký nápad, čo s tým?“

Vzdychla a masírovala si krk. „Budeš musieť všetky slová povyslovovať vo viacerých verziách a ja si ich zapíšem. Možno nájdeme jazykovú rodinu, do ktorej reč patrí.“

To im zaberie celé hodiny.

„Mimochodom, nemohol ten tvoj kamoš písať odkazy napríklad normálne?“ rypla si.

„Bol zvláštny, chcel to urobiť precízne. Videl budúcnosť tak dokonale, že si zapamätal moderné písma.“

„Len pre uistenie, v čase, keď to napísal... už písmo vôbec existovalo?“

Rozpačito si pretrel oči. „Nie som si istý, kedy to napísal. Keď som sa o tom dozvedel, písmo už existovalo. Ale vieš, on žil už v čase zakladania prvých miest.“

„Kedy si sa narodil ty?“

Uhol pohľadom. „Dávno. Niekedy ti o tom porozprávam.“

Jeho vyhýbanie sa odpovedi sa jej nepáčilo. Čo pred ňou tají a hlavne prečo? „Justin, keď som bola v tvojej kancelárii,“ začala a počkala, kým ho prejde potreba zavrčať na ňu, „videla som správy z rôznych období. Často sa tam hovorilo o vojnách a kráľoch a podobne. Vy upíri ste vo vojne?“

Odložil papier. „Takmer nie.“ Porozprával jej o krutých bojoch s vlkolakmi a lovcami – ľuďmi, ktorí už celé veky majú snahu vykynožiť všetky nadprirodzené bytosti. S bosorkami boli dokonca úspešní.

Mina počúvala s očami dokorán. „A tí lovci sa stále nevzdávajú?“

Nešťastne si spomenul na nedávny únos Nera a Kathrine. „Niektorí nie. Silnejú, pretože pracujú systémom vymývania mozgov. Väčšinu ich členov tvoria náboženskí fanatici, ktorí v zabíjaní v mene viery vidia vykúpenie.“

O náboženských fanatikoch vedela svoje. Keď pracovala na prekladoch starých záznamov po vydaní Milánskeho ediktu, “navštívili“ ju milí páni z Vatikánu a stopli jej výskum, keď zistila, že mnoho vecí je presne naopak, než tvrdia oni. Dokonca bola upozornená, aby svoje zistenia nešírila. A keďže má rada svoj život, poslúchla ich. Ak svet nechce poznať pravdu, ona nikoho nebude nútiť. Žiť v klamstve je zrejme pohodlnejšie.

„A vy? Čo proti nim robíte vy?“

„Nič. Nezabíjame ich napriek tomu, že oni nás áno. Dávame ich pod zámku a časom sú prinútení pristúpiť na kompromis.“

Aké obdivuhodné od rasy, ktorá je prezentovaná v tom najhoršom svetle. „Máte na to nejaký systém? Teda, všimla som si, že keď o svojej rase hovoríš, akoby... ja neviem, si v nej videl hierarchiu.“

„Nie sme neandertálci, máme prepracovaný systém,“ bránil svoju rasu. „V každej krajine vládnu králi presne podľa súčasných hraníc, ostrovom panujú vojvodovia a nad všetkými stoja veľkráli, ktorí nemajú územie, ale všetci im podliehajú.“ Zámerne vynechal detaily o vlastnom postavení.

Mina ho počúvala ako malé dieťa, ktorému rodič vysvetľuje, že ho nedoniesol bocian. „Neuveriteľné. A akí sú vaši králi? Myslím, tí najvyšší. Pretože podľa histórie absolutistické systémy neboli najslávnejšie.“

Neveselo sa pousmial. „Nenazval by som to absolutizmom. Rešpektujeme sa, pretože nejdeme proti sebe. Šľachtici a králi štátov majú relatívnu slobodu. Vzťahy nie sú vazalské. Kráľovstvo je celok a králi majú s poddanými veľmi osobné vzťahy. No a čo sa veľkráľov týka...“ Čo by mal povedať? Že sú nanič? „Sú vzdialení, sotva vládnu,“ priznal. „Ani nestoja za reč.“

Mina v jeho pohľade uvidela zvláštnu temnotu, ale radšej sa nepýtala. „Nemáš k nim dobrý vzťah, čo?“

Pokrútil hlavou. „Nezaslúžia si úctu.“

Nechápala jeho náhlu nenávisť. Radšej sa vrátila k papierom. „Vieš čo? Začni ich vyslovovať a ja sa pokúsim zistiť, o aký jazyk ide.“

Uvoľnil sa a prijal jej návrh. Zadíval sa na papier a kým ona zapisovala rôzne verzie výslovnosti, on premýšľal nad vlastnou rodinou. Je vôbec možné, aby tróny vydržali?

V Kodani už mali takmer polovicu zapísanú a Mina začínala tušiť, že sa jedná o katalánčinu. Napriek tomu trvala na dokončení a tak sa posadili do odletovej haly a čakali, kam ich odkaz pošle.

Slnko už dávno zapadlo, kým sa podarilo fonetický zápis prepísať do katalánčiny. Mine už klipkali viečka a Justin začínal pociťovať hlad po krvi. Potlačil ho a pomaly prekladal text:

„Výborne, dostal si sa k ďalšej indícii, priateľu. Ešte si sa z tej mladej nezbláznil? Nuž, vaše strasti nekončia. Tentoraz musíš ísť ďalej, Iustus. Navštív posvätnú jaskyňu, kde som ťa učil meditovať. Tam začne cesta. Ale niečo by si mal vedieť. Tvoja spoločníčka umiera.“ Justinove oči sa rozšírili, keď pozrel na nechápavú Minu.

„A to malo čo znamenať?“ Vytrhla mu text z ruky. Dúfala, že sa pomýlil, ale slovo moribund bolo celkom jasné.

Justin trhol jej zápästím, na ktorom boli stále hnedé línie. „Prečo to nezmizlo?“ Vyhrnul jej rukáv a odhalil celé rameno. Kresby pokračovali až nad lakeť.

Mina si ani neuvedomila, že tam niečo je. Teraz sa začínala báť. „Justin, čo to znamená?“

„To neviem.“ Odložil papiere a vstal. „Ale to varovanie sa mi nepáči.“ Prenikol ním strach, aký nepocítil od času, keď bola jeho malá sestra Abby v ohrození.

Mina umiera, znelo mu v hlave. A mal pocit, že za to môže on. „Poď!“ Vytiahol ju na nohy.

„Kam?“

Ťahal ju cez dav. „Niekam, kde budeme mať súkromie.“ Cítil jej triašku a prial si, aby ju mohol nejako zahnať. Zhrozil sa, keď mu napadla možnosť, že za to môžu jeho bratia.

Vyšli z budovy a zatiahol ju do malého výklenku, mimo dohľad vychádzajúcich. Keď sa nadýchol, necítil nič. Chorá nie je.

„Justin, čo chceš urobiť?“ opýtala sa vysokým hláskom.

Oblizol si pery a oči mu stmavli. „Uhryznem ťa.“

Ruky jej vyleteli ku krku. „Prečo?!“

Odtrhol pohľad od jej krčnej tepny a pozrel jej do očí. Uvidel v nich veľké množstvo strachu a obáv. Vzal jej rozkošnú tvár do dlaní a celým telom sa k nej pritisol. „Len pokojne. Neublížim ti,“ šepkal.

Zahryzla si do pery. „Ja nechcem zomrieť,“ prosila ho. Srdce jej prudko udieralo o rebrá a z jeho dotyku sa v nej rozlievalo teplo. A jeho dlane boli tak príjemné...

„To nedovolím. Len malé zahryznutie. Z krvi dokážem zistiť, čo sa s tebou deje. Dovolíš mi to?“

Dlho, predlho váhala. Potom slabučko prikývla. „A-ale nebude to bolieť, však nie?“

Usmial sa. „Nie, nebude. Ale... musím sa ťa opýtať, či už nie si panna,“ vyhŕklo z neho.

Minino obočie vyletelo až k nebesiam. „Čo?“

Privrel oči. „Tak si?“

„Nie,“ odsekla. Dobre, možno mala len jediného milenca, ktorý slovo orgazmus musel hľadať v slovníku, ale pannou už nejaký ten čas nie je. V osemnástich si zaumienila, že aspoň tento aspekt života chce prežiť ako každý v jej veku, keď už bola tak prehnane vyspelá. Ale celkom jej nedošlo, čo na tom každý vidí.

Vydýchol si. „Dobre. Teraz sa uvoľni a... o ostatné sa postarám ja.“

Celá sa napla. Keď sa priblížil k jej odhalenému krku, triasla sa na celom tele. Hneď sa odtiahol. „Takto to nepôjde, Mina. Musíš sa uvoľniť.“

Preglgla. „Ne-neviem ako. Proste... sa bojím.“ Všetko to šlo prirýchlo a tá hrozba smrti ju úplne rozhodila.

Justin jej pustil tvár a namiesto toho ju objal. „Dôveruj mi, Mina. Prisahám, nič sa ti nestane.“

Zaborila si nos do jeho hrude a vdychovala jedinečnú vôňu. Hladil ju po chrbte. „Upokoj ma,“ prosila ho. „Urob niečo.“

On má niečo urobiť? Keď sa centrum jeho myslenia presunulo do spodnejších partií? No dobre, urobil niečo. Pobozkal ju. Drsne. Ohnivo. Nekompromisne. Prinútil ju pootvoriť pery a zaútočil na ňu jazykom.

Mina zastonala a hrozba smrti jej hneď vyprchala z hlavy. Justin chutil ako najlepšie víno zmiešané s jej obľúbenou značkou čokolády. Ovinula mu ruky okolo krku a pritiahla si ho bližšie k sebe.

Justin by vymenil všetku krv na svete za túto ženu. Akoby ochutnal plamene. Minina reakcia nebola taká, na akú bol zvyknutý. Nepoddala sa, neschúlila sa mu do náručia. Nie, tá malá potvorka bojovala. Vrhla sa naňho silou hladného psa a zvádzala s ním ten najkrajší súboj. Občas ho potiahla za vlasy, z čoho takmer spontánne vyvrcholil.

Vzduch naplnila nezameniteľná vôňa jej vzrušenia. Krv sa jej rozbúrila. Tomu nedokázal odolať. Je chlap, pre všetko na svete! A toto je pokušenie kráľov.

Oprel ju o stenu a zaklonil jej hlavu. Zbožňoval, že je vysoká a on sa nemusí krčiť. Rukami jej prebehol popri boku až k prsiam. Preklínal toho, kto vynašiel podprsenky. Mina sa k nemu prehla a zvlhla ešte viac, keď narazila na jeho erekciu.

„Justin,“ zašepkala, keď sa nadýchla.

„Len pokojne, miláčik.“ Cez niekoľko vrstiev jej stisol bradavky. Zvýskla a priam naňho vyliezla ako na stožiar. Omotala mu nohy okolo bokov.

„Justin,“ zopakovala a zahryzla mu do pery. Zavrčal a urobil to isté. Dal jej pocítiť svoje tesáky, ale neprerezal kožu. Ešte nie. Ak by ju uhryzol a ona by mala napnuté svaly, ublíži jej.

Vôbec sa nebránila, keď rukami zamieril nižšie a rozopol jej nohavice. Vlastne celkom spolupracovala. Ach, bohovia, táto žena má namiesto krvi oheň! Nepatrí do zatuchnutých kancelárií a univerzitných knižníc. „Vieš, že by som ti mal dať na zadok za tie problémy vo Verone?“ zamrmlal medzi bozkami.

Zastonala. „Áno, áno. Bola som... veľmi zlé dievča.“ Sakra, čo to robí? Keby jej to povedal ktorýkoľvek iný chlap, už by sa zvíjal v bolestiach na zemi. Ale tón, akým to povedal Justin...

Zasmial sa jej na pery a prstami odhrnul lem Mininých nohavičiek. Čí to bol nápad dovoliť ženám nosiť nohavice? Konečne sa dostal, kam chcel, a privítala ho horúca vlhkosť. Jeho penis prosil o okamžité uvoľnenie.

Mina sa musela jednou rukou zaprieť o stenu, aby nestratila rovnováhu. Justinove prsty na jej citlivom mieste ju takmer vystrelili na mesiac.

„A zlé dievčatá by nemali dostať odmenu,“ dráždil ju. „Možno ťa nechám takto. Neuspokojenú. Roztúženú.“

„Tak to ani omylom, tesáčik!“ Prisala sa mu na pery. Pohybovala sa proti jeho prstom. Celá horela. „Justin, prosím...“

Pri tom slove do nej ponoril hneď dva prsty. Bola úzka a neuveriteľne vlhká. Hladko kĺzal dnu a von, bol v dokonalom uhle, aby ju dohnal do šialenstva. „Keby som mohol, Mina, už by si ležala v mojej posteli. Nahá,“ šepkal jej do ucha.

Takmer plakala od rozkoše. Musí jej navyše vkladať do hlavy tie dekadentné predstavy? Matne si spomínala na hrozbu smrti.

Ďalším prstom našiel jej citlivý výčnelok a obkrúžil ho. Nadskočila, ale pritlačil ju o stenu silnejšie, aby sa nemohla brániť. Jej vôňa ho zbavovala zdravého rozumu. Keby tak bola upírka...

Mina chcela, aby to trvalo naveky. Aby ju takto držal, chránil pred svetom a sľuboval sladké veci. Kedy ju vôbec niekto naposledy objal? Nespomenula si. Rodičia o ňu nejavili záujem, odkedy prišli na to, že je múdrejšia než oni. Rozviedli sa a ich jediný kontakt pozostával z pohľadníc na Vianoce a narodeniny.

Prehla sa do oblúka. Justin ju bozkával na krku a prstami zrýchľoval tempo. Tú rozkoš nedokázala zniesť. Začala sebou mykať, aby unikla jeho všetečným prstom. Takéto niečo predsa nikto nemôže prežiť. „Justin, nie,“ jej vlastný hlas jej znel cudzo.

Ak sa Justin za celý svoj život niečo naučil, tak to, ako dostať ženu do absolútnej agónie. Voľnou rukou ju držal na mieste. Ten pobyt v Indii sa nakoniec vyplatil. Trápil ju, trýznil a skúšal jej výdrž. Mine po tvári tiekli slzy. Ach, dievča neskúsené. Sám pre seba sa usmial. „Sú to len prsty, miláčik,“ posmieval sa jej, keď už nevedela, čo so sebou. „Predstav si, čo dokážem, keď budeš skutočne so mnou v posteli.“

Vykríkla a o sekundu neskôr sa jej vnútro okolo neho zovrelo. Mina prišla o dych a zvodne zaklonila hlavu. To bola jeho šanca. Nežne sa do nej zahryzol a bolesť ihneď utlmil endorfínmi. Pre Minino telo to bol ďalší signál a jej orgazmus nemal konca.

Justinov penis sa takmer neudržal v nohaviciach, keď ochutnal jej sladučkú krv. Naplnila mu zmysly a zase rozpohyboval svoje prsty v snahe odviesť jej pozornosť od zubov v krku.

Zvalcoval ju ďalší orgazmus a to sa už roztriasla. Justin z nej vytiahol zuby a prešiel po rankách jazykom, aby sa zacelili. Mina mu v náručí úplne ochabla, viečka privreté, pery červené od bozkov.

Uvedomil jej momentálnu zraniteľnosť a obranne ju objal, kým sa spamätá. Páčilo sa mu, akým poddajným sa jej telo stalo. Dokonalá.

Pobozkal ju do vlasov a prebral jej váhu na seba. „Si ako oheň, Mina.“

Jemne sa zasmiala s tvárou medzi jeho krkom a plecom. Jeho sila ju fascinovala a upokojovala. Zachvela sa spokojnosťou, keď ju začal hladiť pozdĺž chrbtice a bozkami posievať jej viečka, nos, až sa dostal k perám.

Tentoraz to nebol zúrivý, hladný bozk, ale jemný, dlhý a starostlivý. Prečo to robí? Je predsa po všetkom, nie je povinný takto sa o ňu starať. O ňu sa predsa nikto nestaral.

Ibaže Justin neprestával. Držal ju a bozkával, kým sa nespamätala dosť na to, aby sa postavila na nohy. Vtedy si všimla jeho erekciu veľkosti odstreľovacej rampy raketoplánu. Chcela sa ho tam dotknúť s úmyslom dopriať mu rovnaké uvoľnenie, ale zastavil ju a preplietol im prsty. Záporne pokrútil hlavou.

„Ale ty si...“

„Takto nie,“ skočil jej do reči. „Nikdy by mi to nestačilo.“ Pre všetkých bohov, ak ju dostane do postele – alebo na iné vhodné miesto – mesiace ju z nej nepustí.

Jej šedomodré oči sa stretli s jeho zelenými a bolo v nich toľko úprimnosti, že by to jedného zabilo. Šťastie, že on je nemŕtvy.

Tých pár sekúnd očného kontaktu urobilo s jej žalúdkom niečo zázračné. Srdce sa jej rozbúchalo a vyschlo jej v krku. Justin ju pohladil po líci. Privrela oči a naklonila tvár.

So spokojným úsmevom ju so stále spojenými rukami viedol späť na letisko.

„Zistil si niečo z mojej krvi?“ napadol jej konečne dôvod jeho činov. Odľahlo jej. Nerobil to pre to, lebo ťa chce. Musel. Nebolo v tom nič... osobné. Áno, tak to bude.

Justin sa zamračil, eufória z neho vyprchala. „Si úplne zdravá,“ oznámil jej. „Tvoja krv je na človeka tvojho veku v úplnom poriadku.“

Tie pozitívne slová ju vydesili. Ani veľký upír nepríde na to, čo s ňou je? „M-myslíš, že sa pomýlil? Možno mal na mysli, že umieram, lebo som človek a starnem.“

„To sa naňho nepodobá. Nehovoril by mi to len tak.“ Ak sa s Minou niečo deje, je to magického pôvodu.

Mina odrazu zastala a celá zbledla. „Ju-Justin.“ Ruku si pritisla k srdcu a privrela oči. Mala pocit, že sa jej krv zmenila na vodu a ona sa o chvíľu rozplynie.

V momente bol pri nej. „Mina, čo je?“

Dýchala prudko a hlboko, v tvári mala výraz zdesenia. „Ja... neviem.“ Prehla sa. Bolo to, akoby cez jej telo prechádzala silná radiácia, alebo aspoň tak si to predstavovala. Celá sa roztriasla a zalial ju studený pot. Justin sa pred jej očami rozmazával a ona uvidela... letiskovú halu?

Áno, bola v letiskovej hale. Teda nebola, pretože... kde má telo? Videla, ale nebola tam. Nechápala to. Zazrela ich batožinu, ktorú tam nechali, keď ju Justin vytiahol von. Boli to len vaky s menej potrebnými vecami.

Potom to spozorovala. Asi tucet mužov a žien v čiernom oblečení, ako sa rozhliadajú po hale. Pod oblečením sa im rysovali zbrane a Mina rozoznala, že sa jedná o upírov. Zbadali ich veci a začali ich prehľadávať. Nepočula, o čom sa rozprávajú, ale navzájom si dávali rozkazy.

Uprela pohľad na vchod a uvidela samu seba držať sa za ruku s Justinom. Len čo ich upíri zbadali, obkľúčili ich, dve ženy po Justinovi vystrelili a on klesol na kolená v snahe chrániť ju. Mina vykríkla a potom zrazili na zem aj ju. Spútali ich a omráčili. Mine zo spánku tiekla krv a pod Justinom sa vytvorila mláčka jeho vlastnej krvi.

Mina sa vrátila do prítomnosti a našla sa v Justinovom náručí, ako ju upokojuje slovami. Pritisla sa k nemu a slabosť sa vytrácala.

Hrôza jej vidiny ju rýchlo prebrala. „Justin, sú tam, sú na letisku!“ vykríkla.

„Kto?“

Povedala mu o svojej vidine a nečakala, že ju bude brať vážne. Ibaže ona... tak nejako bola presvedčená, že sa to stane, tak ako bola presvedčená, že slnko večer zapadne.

Justin ju trpezlivo počúval a zvieral jej označenú ruku. Len čo dohovorila, sklonil sa k nej a nútil ju dýchať. Veci začínali dávať zmysel, ale potrebuje si to overiť.

„Dobre, Mina, teraz ma počúvaj.“ Hlas mal pokojný. „Nič sa nám nestane. Si si istá, že sme to boli my? Na tomto letisku?“

Rozrušene prikývla. Uverí jej. Musí!

Justin sa odrazu vystrel a pohľad uprel na niečo za nimi. Otočila sa. Z auta na konci parkoviska práve vychádzali ďalší upíri v čiernom.

„Ach, nie!“ zastonala.

„Našli nás. Poď!“ Trhol jej rukou a obaja sa rozbehli opačným smerom, zamierili k mestu. Mina nemala odvahu obzrieť sa, či ich niekto prenasleduje.