Temný vzdor 9

Justin si nedovolil zostať priamo v Londýne, aj keď sa tým odrezal od letiska. Nevadí, poletia z Burnemouthu. Cesta im trvala presne hodinu. Justin vybral malý, nenápadný hotel, z ktorého viedli aspoň dve únikové cesty. Mina sa cítila ako zločinec, keď predložil falošné preukazy a platil nevystopovateľnou kreditkou.

„Nech sa páči, pán a pani Robinsonovci,“ povedal im milý recepčný a podával im kartu.

„K-kto?“ opýtala sa zarazene.

„Ďakujeme.“ Justin jej varovne stisol ruku a viedol ich k výťahu.

„Pán a pani Robinsonovci?“ prskla, keď sa zatvorili dvere. „Prosím, povedz mi, že sme podľa tých dokladov súrodenci.“

Zmeral si ju pobaveným pohľadom. „Isteže nie. Sme manželia. Ľahšie sa tak cestuje.“

Zalapala po dychu. Čo však bolo šokujúcejšie, nejakej tajnej časti jej mozgu sa to páčilo. Pokrútila hlavou. „Aké je vlastne tvoje priezvisko?“ začala nanovo s otázkami.

Pohrával sa s kartou. „Žiadne nemám. Moje priezvisko už dávno zaniklo a nie je nutné, aby som si vymýšľal nové. Keďže sme nesmrteľní, máme falošné preukazy a priezviská meníme. Aj Alec si dal meno Stewart.“ Pokrčil plecami. „Väčšina upírov priezvisko nemá.“

Zamrkala. Aký je, sakra, starý, že aj jeho priezvisko zaniklo? „Takže pôvodne sa voláš Iustus?“

Prikývol.

Mina počítala. „Je to talianske meno z obdobia...“ Neodvážila sa dopovedať. Vyvalila naňho oči. „Justin, narodil si sa vôbec nášho letopočtu?“ opýtala sa vážne.

Výťah cinkol a oni vyšli na chodbu. Justin zvažoval, či klamať, alebo jej všetko vyklopiť. Ani Iustus nie je jeho originálne meno, ale to skutočné už zaniklo, nedá sa ani vysloviť. Iustus sa mu podobalo najviac.

Kráčali v tichu, až kým neboli v bezpečí izby. Mina sa obzrela po neveľkej miestnosti s manželskou posteľou, televízorom, dvoma skrinkami a dverami do kúpeľne. „Nie, nenarodil,“ odpovedal nakoniec. Čakal, ako zareaguje.

Otočila sa k nemu. Oči mala ako dve jablká, ústa dokorán. „To vážne? Si taký starý?“ Premerala si ho. „Ale vyzeráš dobre.“

Hodil ich veci na posteľ a prehrabol si vlasy. „Všetky nadprirodzené bytosti sú nesmrteľné. Problémom je, že vy ľudia ste nás dlhé roky lovili a niektorých ste aj úspešne odstránili z povrchu zemského.“ Pozrel na ňu trochu obviňujúcim pohľadom. „Je málo takých starých, ako som ja. Veľmi málo.“

Zavrela ústa. „To ma mrzí,“ zamrmlala, aj keď tým asi nič nevynahradí. Posadila sa. „My ľudia sme už takí. Bojíme sa neznáma. Utekáme pred pravdou. Všetko, čo nie je ako my, chceme zničiť.“ Kto o tom mohol vedieť viac, ako ona? Preložila tony dokumentov z obdobia dobývania Ameriky. To, ako sa Európania správali k africkému a americkému pôvodnému obyvateľstvu... Neverila, že jej druh je schopný toľkej krutosti.

Strelil po nej vševediacim pohľadom. Bol to pohľad starca. Muža, ktorý videl celý svet, storočie po storočí. Bojovníka, ktorý bojoval za svoju rasu. „Ani my nie sme dokonalí. Rasy proti sebe bojujú. Teda v minulosti bojovali. Teraz sa snažíme o mier, ako to len ide.“

„To je pekné.“

Neodolal, musel sa jej dotknúť. Končekmi prstov jej pohladil hebké líce. Zvedavo naklonila hlavu, aby si vychutnala ten dotyk. „Desí ťa, kto som?“

Zákerne sa usmiala. „Vlastne som skôr zvedavá. Si niečo, o čom som čítala len v knihách. Fascinuješ ma.“

„Fascinujem ťa ako možný experiment na pitvanie, alebo ako bytosť?“

„Si vtipný,“ zamrmlala a vstala. Naťahovala si unavené svaly a prehľadala vak od Salvatora. Oblečenie im neposkytol. Budú si musieť nejaké kúpiť.

„Pýtam sa ťa vážne, Mina. Prečo myslíš, že sme sa stiahli do ústrania? Pretože nás chceli skúmať ako myši. Pitvať. Nájsť zdroj našej nesmrteľnosti. Rasy uzavreli mier, ale jedna vojna ešte zúri. Lovci – vylepšení ľudia, sa zaprisahali pozabíjať nás. Len preto, lebo sme podľa nich démoni.“

Mina spozorovala jeho strnulý postoj a prestala sa hrabať vo vaku. „Pozri, žiješ už... pekne dlho. Asi si urobil veľa nesprávnych vecí, ale potrebuješ moju pomoc a zatiaľ si ma násilím k ničomu neprinútil. Čo sa mňa týka, buď si démonom.“ Vzala čisté uteráky a zabuchla sa v kúpeľni. Potom si to rozmyslela, otvorila dvere a vystrčila hlavu. „Mimochodom, na tej posteli s tebou spať nebudem.“ A zapla sprchu, akoby na ňu vo vedľajšej miestnosti ani nečakal upír.

Justin pomaly začínal pochybovať o jej duševnom zdraví. Aspoň trochu by panikáriť mohla, nie? Práve jej oznámil, že je prastarý upír a ona si ide dať sprchu, akoby sa nechumelilo. A trápi ju jedine manželská posteľ. Ach, posteľ. SSkutočný, plnohodnotný spánok nemal celé roky, ale ak si na ňu ľahne, bude chcieť robiť iné veci. S Minou. S jeho inteligentnou, šialenou spoločníčkou. So ženou, ktorá sľúbila pomoc upírovi. Jeho obdiv rástol.

Dokonalú idylku pokazilo len zaškvŕkanie v jeho bruchu. Sakra. Nejedol viac ako dva dni. A Salvator mu zásoby krvi nepribalil. Bude musieť zísť dolu a nájsť nejakú ochotnú obeť... Vôbec sa mu do toho nechcelo. Počkal, kým sa Mina osprchuje. Z kúpeľne ju sprevádzala teplá para a vôňa levanduľového mydla. Jeho zmysly hneď túžili po ochutnávke. Možno bude lepšie, ak sa vzdiali. Rýchlo vstal. „Pokojne si ľahni. My upíri nepotrebujeme spánok. Budem niekde v hoteli.“

„Kam ideš?“ zamračila sa. Mala na sebe len osušku, ktorá zakrývala to najnutnejšie.

„Nevydes sa, ale idem sa najesť,“ priznal. Hneď počul, ako sa jej rozbúchalo srdce.

„A-ale vravel si, že...“

„Nuž, niekedy sme nútení jesť priamo zo zdroja. Nemám tu sáčky s krvou.“

Zbledla. „I-ideš niekoho zabiť?“

Vážne pokrútil hlavou. „Isteže nie. Naše obete prežijú bez ujmy. Nič si nepamätajú.“

Striaslo ju. Potom sa nad niečím zamyslela. „Počkať. Máš päťlitrový balík krvi priamo pred sebou a ty ideš loviť inde?“ Prečo sa cíti urazená? Teda, niežeby práve túžila stať sa večerou pre upíra, ale aj tak... Čo sa mu na nej nepáči?

Justin začal slintať nad predstavou, že by ju ochutnal. Ach, áno. Jej krv by bola sladká a lahodná. Nasýtila by ho na celý deň. Kolovala by v ňom. Zuby ho zaboleli potrebou. Pristúpil k nej a drsne ju pritlačil o stenu.

Zvýskla. Upír priblížil pery k jej uchu a podivne zachrčal. Ako zver. Hladný zver. Veľmi hladný zver. „Chceš, aby som ťa uhryzol?“ opýtal sa. Oblizol jej pulzujúcu žilu pod kožou. Zastonala a nebolo to strachom.

Justin zacítil jej vzrušenie. Chýbalo tak málo a vzal by si ju priamo tu. Našťastie sa po toľkých rokoch dokázal ovládnuť. Pokrútil hlavou, aby si ju vyčistil. „Neoslabím ťa, Mina, keď potrebujem tvoju pomoc,“ zašepkal a vystrelil z dverí, akoby mu horelo za pätami.

Na recepcii sa už začali zbierať hostia a náhlili sa von alebo na raňajky. Rozhodol sa najprv postarať o jedlo pre Minu. Požiadal recepčného, aby pred ich dvere postavil vozík s vybraným jedlom a potom sa vybral hľadať svoje raňajky. Posadil sa na sedačku a nasadil pohľad som-slizký-chlipnik-a-chcem-sex. Ženy vždy reagujú na upírov. Nikto ešte neprišiel na to, čím to je, ale každý upír je silný, vysoký a príťažlivý. Netrvalo ani desať minút nájsť obeť. Z výťahu vystúpila asi tridsaťročná žena v lodičkách a obtiahnutom kostýmčeku. Zazrela Justina a zvodne zvlnila pery. On jej nenápadne kývol a pohľadom jej jasne hovoril, že ju chce. Mrkla naňho. On tiež. Potom sa otočila a zmizla v chodbe. Nasledoval ju.

Bolo to rýchle. Pritisol ju o stenu, zahryzol sa jej do krku a vpustil jej do obehu toľko endorfínov, že si nič nebude pamätať. Hltavo pil, aby to mal čím skôr za sebou. Mal pocit, že zrádza Minu. Prečo? Je to len človek, chrobák na čelnom skle jeho života. Umrie a on bude žiť ďalej.

Odtrhol sa od ženy a utrel si ústa. Akú krv vôbec mala? Nevšimol si. Bolo mu to jedno. On chcel Mininu krv. Zaťal zuby a vrátil sa do izby.

Aj keď nemohla ubehnúť viac ako polhodina, ležala na posteli a pravidelne odfukovala. Chúďa malé. Musela byť poriadne unavená. Zatiahol závesy, aby ju nerušilo vychádzajúce slnko, a šiel si dať sprchu. Tá však neschladila jeho rozhorúčenú krv. Ani trochu. Vlastne to len zhoršila. Minina vôňa bola v kúpeľni silnejšia a on ju vdychoval. Chcel ju. Ako by chutila? A nielen jej krv. Jej jemná pokožka. Jej tajné miesto... Pokrútil hlavou. Človek, človek, človek. Nemôžeš sa zapliesť s človekom. Si veľkráľ. Veľkráľ, veľkráľ, veľkráľ!

Vrátil sa do izby a zistil, že zo seba skopla prikrývku. Spala len v osuške, do ktorej bola zabalená, a tá sa pomaly uvoľňovala. Zastonal. Ako sa má sústrediť na čokoľvek, keď má pred sebou dokonalú bohyňu?

Neodolal a kľakol si k posteli. Musí sa jej dotknúť. Tá pokožka... a na hrudi mala to najrozkošnejšie znamienko, aké kedy videl. Obkrúžil ho prstom.

Mina zastonala, ale nezobudila sa. Bola príliš vyčerpaná.

Za toto zhorím v pekle, pomyslel si. Prešiel prstom nižšie a stiahol jej osušku pod prsia. Začal slintať. Mala dokonalé ňadrá s tmavoružovými bradavkami, ktoré v chlade ihneď stvrdli. Krémová pokožka akoby ho volala, aby ju preskúmal, ochutnal.

Ak by bola hore, zabije ťa, varoval ho hlások v hlave.

Ale bola by to pekná smrť. Ukazovákom sa dotkol jednej bradavky. Mina zastonala, prehla sa, a on v nose zacítil vôňu jej vzrušenia.

Človek! kričal neodbytný hlas v jeho hlave. Potichu zanadával a odtiahol sa. Nemôže zviesť Minu. Ona je človek, smrteľná, mladá a nie je s ním dobrovoľne. Len by ju využil, pretože s ním by ju žiadna budúcnosť nečakala. Nielenže má proti sebe vlastných bratov, ale aj keby sa udobrili, očakáva sa od neho, že si vezme príslušníčku upírskej šľachty, dokonca čistokrvnú, nie obyčajného človeka. Tróny by sa ešte viac otriasli v základoch. A Mina si zaslúži viac, lepšie zaobchádzanie a stáleho partnera.

Posadil sa na posteľ vedľa nej, vyložil si nohy a nechal ju spať. Mina je len jeden pominuteľný človek v jeho nekonečnom živote...

Mina mala zvláštny sen. Stála pri brehu malého jazierka obklopeného farebnými kvetmi a vdychovala neurčitú tropickú vôňu. Všade naokolo rástli vysoké stromy a papradie.

Očarená krásou tohto miesta sa obzerala. Kde to je? Sníva, či bdie?

Odrazu sa vedľa nej objavila neznáma vysoká žena s červenými vlasmi a rovnako červenými očami. Mala na sebe biele rúcho a bola bosá.

„Pekné miesto, však?“ povedala v jej rodnej švédčine hlasom tak neosobným, až sa Mina zachvela.

„A-áno. Kto ste?“

Žena sa nadýchla a bosú nohu ponorila do vody. „Volám sa Carys.“ Uprela neprirodzené červené oči na Minu. „A ty, Mina, ty si momentálne premenná v boji, ktorý môže priniesť neúnosnú skazu.“

Oči sa jej rozšírili. „Akú skazu?“

Carys sa prešla a zvírila vodu. „To nechceš vedieť. Justin ťa vtiahol do sveta, kam nepatríš a do hry, kde život nie je tá najvyššia cena straty.“

„Justin nerobí nič zlé,“ bránila ho impulzívne.

„To som predsa nepovedala. Avšak ani on sám nevie, čo nadíde, ak sa dostane do cieľa svojej cesty.“

„Čo nadíde?“

Carys ponorila ruku do vody a sledovala, ako z nej tekutina odkvapkáva. „Proroctvo sa začne napĺňať. Nebude možné vyhnúť sa mu, hoci sa o to bratia pokúsia.“ Nadýchla sa sviežeho vzduchu. „Ale v jednej veci sa aj oni mýlia.“

Mina naprázdno preglgla. Robí dobre, že Justinovi pomáha? „Mám sa pýtať?“

Carys miernym úsmevom ocenila jej suchý humor. „Nebude to Justin, koho činmi príde nová éra. On nie je... hýbateľom.“

„Kto teda?“

Carys vyšla z vody. „To ty. Tvojím zásahom do tohto všetkého príde nová éra a budeš prvá, ktorá proroctvo naplní.“

Mina ustúpila. „Ale ja som len človek.“

„To vskutku si. Neobyčajný človek.“ Obišla ju. „A predsa si kľúčom k toľkým veciam...“

„Mýliš sa,“ presviedčala ju. „Nemám s týmto nič spoločné. Justin ma uniesol.“

Carys však videla mnoho vecí, ktoré boli pred Minou skryté. Videla budúcnosť vo všetkých možných formách. „Justin len hľadá vlastné miesto vo svete,“ ospravedlňovala jeho činy. „Nuž ale, pre to tu nie sme. Dala si do pohybu veľmi staré kolesá, Mina. Ani ja už nedokážem zabrániť proroctvu.“

Z jej úst to znelo desivo. Akú moc tá ženská má? „A-ak robím niečo zlé... tak ma zastav,“ prosila ju Mina. „Toto nie je môj svet.“

„Máš pravdu, nie je.“ Carys sa obzrela. „Ale to isté môžem povedať aj o tom ľudskom. Nepatríš nikam, Mina, sama to vieš.“

Zháčila sa. To, že nikam nepatrí, je predsa pocit polovice svetovej populácie. „Som... len iná.“

„Si viac, než iná. Si stvorená pre cestu, ktorá bola uzavretá pred tými najmocnejšími celé tisícročia. Už ste sa po nej s Justinom vydali. Čakajú na vás ešte mnohé indície a budete musieť unikať pred celým jeho svetom.“ Carys sa oprela o strom pri jazierku. „Nemôžem ťa nechať žiť, Mina,“ povedala smutne.

Mina zalapala po dychu a chcela ujsť, ale akási sila ju držala na mieste.

„Pokojne. Nepovedala som, že ťa zabijem, len že ťa nenechám žiť.“

A to má byť útecha?! „Pusti ma! Chcem sa zobudiť!“

„Ach, čoskoro sa zobudíš,“ uistila ju Carys. „A nič z tohto si nebudeš pamätať,“ dodala s úsmevom.

Nie!

„Ale späť k veci. Ako som povedala, nemôžem ťa nechať žiť. Kvôli viacerým veciam.“

„Prosím, ja nechcem umrieť.“ Toľko toho nestihla...

„Neumrieš hneď, Mina. Justin ťa potrebuje a musíte dokončiť, čo ste začali. Ibaže jeho bratia ho jedného dňa dostihnú a potrestajú. V tej chvíli... zasiahne osud.“ Vzala Minu za ruku a pozrela jej do očí. „Dám ti dar, Mina. Ochráni vás počas cesty, ale bude ťa zabíjať.“

„Nie, nerob to! Ja chcem žiť!“ Mina bojovala s neviditeľnou silou, no márne.

Medzi oboma ženami zažiarila svetelná guľa a vošla do Mininho tela. Zalialo ju teplo a rozprúdila sa jej krv.

„Mrzí ma to, Mina. Je to Justinova skúška, nie tvoja,“ ospravedlňovala sa Carys, keď videla jej slzy. „Raz to pochopíš.“

Nie, nie, nie, opakovala jej myseľ, keď sa sen rozplynul a spánok jej vzal spomienky na strašné stretnutie...

Carys sa premiestnila do Evienho a Lukasovho bytu v Británii a hneď ju privítali dva nahnevané pohľady. „Čo je?“ ohradila sa.

Evie poklepkala nohou po drevenej podlahe luxusného bytu. „Dala si Mine dar, ktorý nie je určený smrteľníkom,“ zavrčala.

„No a?“ Hodila sa do kresla.

„Zabije ju to!“ zvrieskla Evie.

Carys mykla plecami. „S tým rátam. Len tak naplní proroctvo.“

Evie si plesla po čele a otočila sa k manželovi. „Je to len mnou, alebo akoby som sa rozprávala s delfínom?“

Lukas ju pohladil po ramene, aby sa upokojila. „Carys, nič proti tvojej logike, ale nemala by byť, ja neviem, nažive, aby ho naplnila?“

Anjel naňho blysol červenými očami. „Nemôže. Jej úlohou je v prvom rade dostať ho k proroctvu. Justin je veľkráľ. Človeka si na dvor asi nevezme.“

Lukasovi konečne došlo, o čo Carys ide. „A to ti nenapadla menej drastická metóda?“

Carys vstala a uhladila si róbu. „Hovor mi o drastických metódach. Ja teraz musím ísť do inej reality, zaplatiť za schopnosť, ktorú som do nej vložila.“ V tvári sa jej mihla zvláštna, hlboká emócia bolesti, povinnosti a strachu.

Evie vzdychla. „Ach, nie, to on ti dal ten dar?“ Podišla k nej. „Carys, kiež by som ti vedela...“

„Ale nevieš,“ odsekla a uhla pohľadom. „Nikto z vás. Dohliadnite mi na Justina a ja... idem zaplatiť.“ Pri posledných slovách sa jej hlas zlomil.

Odmiestnila sa preč, do reality mimo tohto sveta, do domova démonov, ktorí sa usilujú o nadvládu nad nadprirodzenou ríšou. A čoskoro udrú, to vedela naisto. Mnoho tvorov žijúcich na Zemi zmení stranu.

Už teraz videla, že najhoršia príučka čaká bývalého kráľa anglických upírov. Brian ani len netuší, že jeho plány sú stratené. Ak má svet prežiť, spoja sa tí najhorší nepriatelia. A najvyššie upírske tróny... musia padnúť prvé. Spôsobom, ktorý by nikto nepredpokladal.

Pokrútila hlavou, aby zahnala myšlienky na ďalekú budúcnosť a vystúpila do veže veľkého hradu vytesaného do skaly.

Bez zaklopania vošla do súkromných komnát, kde ju privítala zmyselná vôňa škorice a ovocia, horiace sviečky a lákavá posteľ.

Zovrelo jej srdce. Skončí niekedy tento bludný kruh? Alebo bude naveky platiť za všetko, čo robí pre dobro sveta?

Než by sa zamyslela nad odpoveďou, zozadu ju objali mocné ruky a na krku pocítila ľahký bozk. Zastonala.

„Konečne,“ povedal jej zamatový hlas. „Tešil som sa na teba.“ Začal pracovať na rozopínaní jej oblečenia.

Carys, tak ako po prvý raz od začiatku tejto obchodnej dohody, nemohla odolať. Poddala sa skúseným dotykom a prosila svoje srdce, aby sa už viac nelámalo.