Temný vzdor 8

Mina vybehla na rušnú Londýnsku ulicu a striasla sa zimou. Bolo tu oveľa chladnejšie než v Taliansku a poprchávalo. Takmer zabudla, aká je zima, nuž, studená.

Nevedela, čo ďalej. Zamiešala sa do davu, ale to už za sebou počula svoje meno. Pustila sa do behu. Nie, nechce ísť späť k tým bláznom! Čokoľvek sú, a ona by stavila pravé rameno, že nie sú ľudia, desia ju, a stále nevie, či by jej neublížili. 

„Mina, nerob hlúposti!“ začula Justinov hlboký hlas.

„Ja robím hlúposti?“ Na chvíľu sa otočila. Kľučkoval medzi ľuďmi. Bol na ňu sústredený ako lev na korisť. Bežala ďalej.

„Všetko ti vysvetlím!“ Bol k nej stále bližšie a bližšie. Ako môže tak rýchlo utekať?

„Napadlo ti už, že nechcem počuť vysvetlenia? Bože, stačilo mi, čo som videla a zažila!“ Zvýšila tempo. Pľúca jej išlo roztrhnúť.

Justin nemal problém ju dobehnúť. Upíri vo všetkom prevyšujú bežných ľudí. Zozadu ju chytil za pás a pritisol ju k svojmu mohutnému telu. Vzlykla a márne bojovala o slobodu. „Mina, upokoj sa!“ prikázal jej, tak ako prikazuje svojim poddaným, a nenávidel sa za ten tón.

Vzdala svoj boj, zvesila hlavu a vlasy jej padli do tváre. Držal ju pevne, ale nie bolestivo. Za ním už dobehol Salvator, Conor, Isobel a Erin. „Čo si zač, Justin?“ opýtala sa zničene a bez života v hlase. Rezignovala. „Čo ste všetci zač?“

Otvoril ústa, ale nedokázal povedať takú jednoduchú vec ako upír. S prosbou v očiach sa otočil k Salvatorovi. Ten žmurkol na Conora.

Mina videla, ako k nej kráča Isobelin manžel a dotýka sa dlaňou jej čela. Potom svet sčernel a ona sa prepadla do ničoty.

Vedomie sa jej začalo vracať pomaly. Najprv zaznamenala pravidelné vrčanie. Potom pomalý, vyrovnaný dych. Pokúsila sa nezastonať. Možno ak bude predstierať bezvedomie, podarí sa jej ujsť. Nad tou myšlienkou jej poskočilo srdce. Nenápadne otvorila oči. Sedela na zadnom sedadle auta s volantom na nesprávnej strane, ktoré šoféroval Justin. Stále bola tma. Dúfala, že je noc toho istého dňa.

Justin odrazu pozrel do spätného zrkadla a mierne sa usmial. „Nepredstieraj spánok, Mina,“ povedal hlbokým, pobaveným hlasom. „Ja to spoznám.“

Jej herecké schopnosti sa urazili. Narovnala sa a spražila ho pohľadom. „Čím ste ma nadrogovali?“ opýtala sa nezaujato. Nespomínala si na ihlu, ani iné lieky. Napadla jej hrozná myšlienka. Hneď nahmatala svoju podprsenku, nohavice a umiestnenie nohavičiek.

Justin jej strach cítil vo vzduchu. „Nemusíš sa báť. Nič také by sme neurobili.“ Znel urazene.

„Prepáč, ak ti neverím,“ zavrčala. „Kam ma to zase vezieš a odkiaľ máš auto?“

Zovrel volant. „Sme kúsok od Amesbury,“ povedal. „O chvíľu budeme na mieste.“

„Na mieste?“ Zamračila sa. Potom si spomenula. „Amesbury. Stonehenge! Načo ideme k Stonehenge?“

Zovrel pery. „Pretože tam je ďalšia stopa.“

„A to vieš odkiaľ? Počkaj,“ pošúchala si spánky. „Je mi to jedno. Ja už nechcem nič vedieť.“

Bohužiaľ, musíš. Niet cesty späť a Justin to vedel. „Veríš v mágiu, Mina?“ opýtal sa vážne.

Momentálne nebola v rozpoložení, aby mu jasne odpovedala Nie. Hlavne po tom, čo zažila. Oblizla si pery. „Mágia?“ zopakovala to slovo trasľavo.

„Okrem iného.“

Pozrela do černoty za oknami. „Ty nie si obyčajný človek, však, Justin?“ vyjachtala a bála sa odpovede. Iné vysvetlenie však nebolo. Nemohlo byť. Privrela oči a pripravila sa na odpoveď, ktorá možno zmení jej život...

Justin sa nadýchol a vydýchol. „Nie, nie som.“

Prikývla. Vlastne nebola ani tak prekvapená. Skôr jej veci začali dávať zmysel. Oprela sa čelom o chladné sklo. „Ani tvoji bratia? A sestra?“

„Ani oni. Ani nikto, koho si v Londýne stretla.“

Takže ani Isobel. Smutné. Skrčila sa do klbka. Odrazu jej bola zima. Nevedela, kde začať. Ako začať. „Ako je to s tým proroctvom?“ opýtala sa nakoniec.

Justin sa zatváril, akoby zjedol citrón. „Nemohla by si začať s niečím jednoduchším? Prosím.“ Pretože by ju určite vydesilo, že sedí v aute s osemtisícročným upírom. Veľkráľom. Zabijakom.

Striaslo ju. „Ten anjel – ako to s ňou je? Je anjelom, o akých hovorí Biblia?“

Justin sa zasmial. „Nie, nič také. Je len jednou z mnohých rás na Zemi. Anjeli sú jedinečné bytosti. Predstav si Nebo ako nejakú veľkú firmu. Má svoje oddelenia a jedno je nad druhým. Pracujú v ňom anjeli. Každý má pridelenú inú prácu. Niektorí pomáhajú ľuďom. Iní sú... asasíni. A než sa opýtaš, áno, musia byť aj takí. Niekedy sa stane chyba a títo anjeli naprávajú problémy. Nie sú obľúbení, ale obvykle je ich práca nevyhnutná. Ak v nejakom oddelení pracujú, poznajú prácu len tých pod nimi, ale nie nad nimi. Tí na nižších oddeleniach lietajú pomocou krídel. Takí, ako Evie, z vyšších oddelení, majú výhodu okamžitého premiestňovania. Nikto nevie, kto je úplne hore, ale žiadna bytosť ako Boh to nie je. Je to len sila. Čistota vo svojej podstate.“

To bola vyčerpávajúca odpoveď. Zamyslela sa nad ňou. Anjeli. Skutoční anjeli s krídlami. „Koľko ich je? Anjelov?“

Mykol plecami. „Neviem. Nepoznám ani počet oddelení. Poznám len Evie a jej manžela Lukasa. Nemáme sa... veľmi v láske.“

Spozornela. „Prečo?“

Neodpovedal. Chvíľu sa viezli v tichu. „Sme odlišní,“ vysvetlil po dlhom váhaní.

Preglgla. „A... čo démoni? Existujú?“ A ak áno, si ním aj ty? Tú otázku radšej nepoložila.

Zaparkoval na okraji cesty a otočil sa k nej. „Padlí anjeli nie sú démonmi, ale áno, aj démoni existujú. Mnohí.“

Hľadela naňho a čakala, čo dodá. On sa však len usmial, vystúpil a otvoril jej dvere. Neochotne vystúpila tiež. „Čo tu vlastne robíme? A prečo sme nemohli počkať do rána?“

Vybral dve silné baterky a jednu jej podal. „Moji bratia by ma predbehli a musíme zmiznúť skôr, než sa objavia,“ vysvetlil.

„Ale prečo práve Stonehenge?“ Kráčala vedľa neho. Potom si niečo všimla. „A prečo je tu tak prázdno?“

„Salvator sa postaral.“ Spolu s Conorom vyslal kúzlo, aby mal každý potrebu odísť odtiaľto a on s Minou dostali možnosť preskúmať, čo potrebujú.

„Neodpovedal si mi na prvú otázku.“

Vzdychol. Prečo Stonehenge? Pretože tu sa prvý raz stretol s prorokom, keď bol počas vojny proti vlkolakom zatlačený na ostrovy. Stonehenge bolo práve vo výstavbe. Ľudia sa však naivne domnievajú, že stavba začala len pred päť tisíc rokmi. „Tu bude ďalší odkaz.“

„Si si istý? Počkaj, odkaz hovoril...“

Otočil sa k nej. „Nechceš počuť vysvetlenie, ver mi.“ A náhlil sa ďalej. Došli až k megalitom a svietili po nich.

„Justin, toto miesto bolo preskúmané miliónmi odborníkov. Ak tu aj nejaký odkaz bol, prišli by na to. Alebo bol zničený.“

„Možno nehľadali na správnom mieste,“ zamrmlal temne.

Vošli priamo medzi megality a Mina sa cítila ako v horore. Skaly sa okolo nich týčili ako duchovia minulosti. Svietila po nich, ale žiadny odkaz nevidela.

Justin neomylne zamieril priamo do stredu, pred dva veľké megality, navrchu spojené ďalším. Pred každým z nich stáli dva kruhové oltáre. Zamyslene vzhliadol k nebu. Mina sa postavila vedľa neho.

„No? Nijaký odkaz. A je mi zima,“ ponosovala sa.

Zavrčal. „Už len chvíľu.“ Vytiahol spoza opaska nôž a jeho čepeľ sa hrozivo zaleskla. Mina zalapala po dychu a ustúpila. Justin sa upokojujúco usmial. „Pokojne. Keby som ti chcel ublížiť, urobím to dávno.“

Nebola o tom presvedčená. Pozorne čakala, čo urobí. Na jej zdesenie Justin priložil nôž k svojej dlani a potiahol. Ruku mu zaliala tmavočervená krv. „Čo to...“

Upír priložil krvácajúcu dlaň na oltár a dovolil tekutine zmáčať kameň. Zaklonil hlavu. „Obeť krvi od ľudu nemŕtvych,“ zamrmlal potichu, aby ho nepočula.

Zaznel šuchot a mierne praskanie. Mina sa strhla. Zdá sa jej to, alebo tie zvuky prichádzajú priamo zo skál? Zasvietila na megalit pred sebou. Šedý kameň už nebol len šedý. Zjavili sa na ňom čierne rytiny, akoby vypálené priamo do materiálu. Odprisahala by, že pred chvíľou tu neboli. Spoznala však znaky. Tá istá šifra ako na tabuľke. Neverila vlastným očiam.

„Prelož to,“ požiadal ju Justin a utieral si zranenú ruku. „Rýchlo!“

Pristúpila k megalitu a prstami pohladila rytiny. Siahali od miesta, kde mala oči, až po kolená. Posvietila si na ne. Pokrútila hlavou. „Potrebujem si ich prepísať. Takto šifru nikdy nepreložím.“

Zanadával v neznámom jazyku. Po ceste už počul prichádzať auto. Nemajú veľa času. Jeho bratia tu budú každou chvíľou. „Dobre, tak inak.“ Vzal mobil, odfotil si odkaz, potom zapol kameru a každý jeden znak nasnímal. Mina už na ceste videla dva svetelné kužele.

„Justin...“ varovala ho.

„Viem,“ zavrčal. Vytrhol jej baterku z rúk a obe zhasol. „Teraz budeme utekať.“ Vzal ju za ruku a ťahal ju k autu. Mina sa nenechala dvakrát presviedčať a náhlila sa po jeho boku. Justin dobehol k autu, vybral z kufra dva vaky a jeden jej hodil. „Vezmi si to!“ Posadil sa na sedadlo vodiča, naštartoval a zapol svetlo. To bratov zmätie. Zvuk motora prekryje zvuk ich unikajúcich krokov a odláka pozornosť. „Teraz ma dobre počúvaj,“ otočil sa k nej. „Pretože ak to nevyjde, bude zle.“

Nero zaparkoval na okraji cesty, vypol motor a všetci štyria plus Kathrine vystrelili z kabíny rýchlosťou svetla.

„Vidím auto,“ hlásil Drew.

„Choďte to s Dariom skontrolovať,“ velil Alec. „My s Nerom a Kathrine ideme k megalitom.“

Dvaja upíri sa rozbehli k autu, ktoré našli prázdne so zapnutým motorom, zatiaľ čo Alec s Nerom našli odkaz na megalite.

„To je zlé, má ďalšiu stopu,“ zamrmlal Nero. „Musíme si pohnúť.“

„Kathrine, odkresli odkaz!“ Alec podal upírke kriedu a papier. Prikývla a pustila sa do práce, kým bratia začali pátrať po stratenej dvojici.

Čím viac sa vzďaľovali od vlastného auta, tým lepšie vychádzal Justinov plán. V jednej chvíli sa spolu s Minou ukrývali v kríkoch, v druhej vyskočili na cestu a posadili sa do auta bratov.

Justin naštartoval, Mina sa pripútala. „Priprav sa,“ povedal jej tesne predtým, než so škrípajúcimi pneumatikami uháňali po ceste preč.

Mina sa otočila a pozerala dozadu. Chvíľu sa zdalo, že nemajú prenasledovateľov, ale čoskoro uvidela ich pôvodné auto, ako sa k nim približuje. „Sú za nami!“ vykríkla.

Justin pozrel do zrkadla a pridal plyn. Očakával to. Jeho bratia sa tak ľahko nevzdávajú. Keby áno, neboli by teraz na trónoch. „Dobre, prejdeme na plán B. Zober môj vak a nájdi malý štvorcový predmet.“

„Čo mám nájsť?“

„Proste hľadaj!“

Pobúrená a vydesená sa natiahla na zadné sedadlo a otvorila vak. Naslepo šmátrala medzi čímsi mäkkým, kým nenašla, čo potreboval. Bola to malá skrinka o veľkosti mobilu a mala päť tlačidiel. „Mám to!“

Justin si malé zariadenie vzal, zvýšil rýchlosť a vzdialil sa od auta čo najďalej. Potom stlačil najvrchnejší gombík. Za nimi sa ozvalo bum a auto ich už viac neprenasledovalo. Mina v hrôze vyvalila oči. Noc ožiaril záblesk svetla. Otočila sa k Justinovi a prišlo jej zle od žalúdka. „Ty si ich zabil! Zabil si vlastných bratov!“ Začala bojovať s kľučkou a zistila, že dvere sú zamknuté. Zachvátila ju panika. Je v aute s chladnokrvným vrahom!

„Mina, Mina, upokoj sa,“ tíšil ju Justin. „Nikoho som nezabil.“

Neprestávala bojovať o slobodu, aj keď išli rýchlosťou sto kilometrov za hodinu. „Šialenec!“

„Mina!“ skríkol nahlas.

„Pusti! Ma!“

Zastavil uprostred opustenej cesty a uväznil v dlani jej krehké zápästia, čím ju prinútil otočiť sa k nemu. „Nikoho som nezabil, jasné? Malé rozbušky boli len na motore. Auto je poškodené, ale nikto neumrel!“

„Ako to môžeš vedieť?“ kričala hystericky. „Sú to tvoji bratia!“

Stisol ju ešte pevnejšie. „Áno, sú to moji bratia. Sú ako ja.“ Ukázal jej ruku, ktorú si len pred malou chvíľkou porezal. Bola čistá a bez zranenia. Mina sa prestala metať a zazrela na jeho dlaň. Ako je to možné? Pozrela mu do očí. „Je potrebné viac ako jedna bomba, aby som ich zabil.“

Premerala si ho nepriateľským pohľadom. „Kto a čo si? A pravdu!“

Odtiahol sa od nej. „Ak ti to poviem, budeš mi konečne veriť?“

„To záleží od hodnovernosti tvojich odpovedí.“

Justin zovrel volant a pokračovali v ceste. „Urobíme to po mojom. Pýtaj sa a ja budem odpovedať.“

To bolo fér. Narovnala sa. „Takže sme hovorili o anjeloch. Je hlúpe považovať ťa za jedného z nich, však?“

Pousmial sa. „Áno.“

„Dobre. Čiže si niečo iné.“

„Áno.“

„A nemáš krídla...“

„Nie, nemám.“

Zahryzla si do pery. S jeho dokonalým výzorom by mohol byť nevinným anjelom aj nebezpečným démonom. „M-mohol by si mi ublížiť?“

Otočil k nej tvár s otázkou v očiach. „Prosím?“

„Tak ublížil by si mi? Keby si sa prestal ovládať?“

To chcelo dlhšie vysvetlenie. Skontroloval spätné zrkadlo, zaradil sa do premávky a spustil: „Ak sa pýtaš, či na to mám silu, tak áno, mám, ale to ťa nemôže prekvapiť. Som od teba vyšší a silnejší. A ak sa pýtaš, či je v mojej prirodzenosti ubližovať, tak nie. Ak by som ti ublížil, budem potrestaný. Príroda to tak zariadila. Ak sa mi nepoddáš dobrovoľne, a ja si od teba niečo vezmem, ublíži mi to viac, ako tebe.“ Čo je, v podstate, pravda. Ak by si chcel násilím vziať jej krv, chutila by tak odporne, že by ju musel vyvracať a to by ho oslabilo.

Nebola si istá, či jej to stačí. „A čo by si mi mohol vziať?“

Neodpovedal.

„Dušu?“ hádala.

„Tvoja duša patrí anjelom, takže nie, tú ti vziať nemôžem. Ani nechcem.“

„Si nejaký druh predátora?“ vyrukovala s ďalšou otázkou.

Prikývol. „Som.“

Srdce sa jej rozbúchalo. „Je...“ preglgla. „Je toto tvoja skutočná podoba?“

„Áno, je. Nemením podoby.“

„Prečo sa ti tak rýchlo hoja rany?“ začala z druhého konca.

„Je to súčasťou toho, čo som. Rany sa mi hoja rýchlo, končatiny v prípade amputácie časom dorastú. Teda až na hlavu,“ dodal s úsmevom.

Mina pobavená nebola. Čo za superbytosť to je? „Si nesmrteľný?“ opýtala sa s povzdychom a bola si istá, že odpoveď pozná.

„Áno.“ Otočil k nej hlavu. „Už ti dochádza, Mina?“ Tváril sa hrozivo. Potom... potom sa široko usmial.

Mina v tej chvíli dostala ľahší infarkt. Chrbtom sa nalepila na dvere auta a snažila sa medzi nimi o čo najväčšiu medzeru. Dýchala plytko a rýchlo. Jeho tesáky boli nezameniteľné. Dlhé, ostré. A namiesto očných zubov.

Chcela kričať. Chcela vystúpiť za jazdy a utekať kade ľahšie, preč od týchto šialených, nemŕtvych, bratov. Nezmohla sa však na nič, okrem zízania. Nie, to nemôže byť pravda! Upíri neexistujú! Ale ako inak by si vysvetlila všetky tie zvláštnosti? Jeho rany, jeho silu, jeho pracovňu... a reagoval na staršiu verziu svojho mena.

„T-ty si... ale ako...“ pokrútila hlavou.

„Som upír, ak to nedokážeš vysloviť.“ Tváril sa pobavene. Ten bastard sa baví! „Dýchaj, Mina. Nie je to také zlé, ako to vyzerá.“

Že nie? Prehrávala si v hlave udalosti posledných hodín. Tí jeho priatelia... „Takže ten Salvator...“ Oči sa jej rozšírili hrôzou. „Isobel! Isobel Wallisová je tiež...“

Prikývol a opäť sa sústredil na cestu. „Bola premenená len nedávno, po tom, čo stretla Conora.“

Zakrútila sa jej hlava. „Premenená... takže takto nejako... vznikáte?“

Zasmial sa. Jej strach neopadol, len ho neukazovala. Obdivoval ju. Chcel sa jej dotknúť, ale asi by to nebol najlepší nápad. „Niektorí. Upírom sa môžeš narodiť a môžeš byť aj premenený. Isobel bola premenená.“

„A ty?“

„Ja som sa taký už narodil. V podstate nejde o žiadne rozdiely, kedysi sa však dosť zakladalo na čistej krvi. Dnes už je to jedno.“ Mykol plecami. „Sme rovnakí, máme tie isté výhody, nevýhody a potreby.“

Potreby... Potreby! Sakra, zase sa jej zatočila hlava. „Justin... o upíroch sa hovorí...“ nevedela, ako jemne začať.

Justin videl jej váhanie a rozhodol sa, že jej to uľahčí. „Pijem krv, to je pravda. A než sa chytíš za krk, nie, nenapijem sa od teba. Ako som povedal, je tu háčik. Príroda vás ľudí ochránila. Ak by som sa napil proti tvojej vôli, tvoja krv by ma oslabila a s veľkou pravdepodobnosťou by som ju vyvracal. Vlastne sme s príchodom novej doby prešli na balenú krv – v sáčkoch. Je to praktickejšie.“ Odtrhol oči od cesty a skontroloval Minu. „Neublížim ti.“

Nebola si tým istá. Preglgla. „Videla som ťa predsa chodiť vonku aj počas dňa.“

„Nie všetky legendy sú pravdivé,“ zavrčal. „Ak máme dostatočný a pravidelný prísun krvi, slnko nám neublíži. A než sa opýtaš, ani cesnak. A kolom v srdci by si nás veľmi nezabila. Len oslabila, no a... nasrala.“

Zháčila sa. Nevedela, ako správne reagovať. V podstate sa nechoval zle, ale to pomyslenie, že sedí v oceľovej škatuli vedľa upíra nebolo práve príjemné. „Takže tu ide o upírsku záležitosť? S tým proroctvom?“ Vrátila sa do profesionálneho módu. Čo iné mala robiť? Zblázniť sa jej nechcelo. Zatiaľ.

Justin si vydýchol. Najhoršie má za sebou. „Áno, ide. Moji bratia mi ukradli proroctvo skôr, ako sa mi dostalo do rúk, lebo sa boja novej éry. A tá nastane, keď sa dostanem ku skutočnému odkazu od proroka. Už chápeš? Ja nie som ten zlý, chcem len to, čo je moje.“

V tom mu dala za pravdu. Ale chce do toho ísť s ním? „A čo ak majú pravdu?“ nadhodila. „Čo ak tá nová éra naozaj neprinesie nič dobré?“

„Ale čo ak áno?“ hádal sa. „Nevieme, čo príde, Mina, ale pchať hlavu do piesku nie je riešenie.“

Pozrela na tmu okolo nich. Bola na hrane. Buď sa pridá k Justinovi, alebo... alebo nevedela. Má však na výber? Je v moci upíra, ktorý je rozhodne silnejší, ako ona. Vzdychla. „Kam teraz?“ opýtala sa porazene. Dokončí s ním túto šialenú cestu. Čo iné jej ostáva?

„To zistíme, keď preložíš odkaz. Salvator nám poskytol auto a základné vybavenie s falošnými dokladmi, lebo tie naše zostali v Taliansku. Ubytujeme sa v nejakom hoteli a tam prejednáme, čo bude ďalej.“

„Skvelé. Na úteku s falošnými dokumentmi, posadnutým upírom a šialenými bratmi v pätách,“ zamrmlala. „Takto som si svoj deň nepredstavovala.“

Justin ju s úsmevom pohladil po kolene. „Vitaj v mojom svete, Mina. Obľúbiš si ho.“