Temný vzdor 7

Justin sedel vedľa postele a dohliadal na svoj cenný poklad. Áno, poklad. Mina. Jeho skaza a vykúpenie. Na jazyku stále cítil jej sladko-divokú príchuť a obklopovala ho vôňa ženy. 

Mierumilovne spala na jeho posteli, ruky pod lícom, schúlená do klbka. Mahagónové kučery jej padali do čela. Nežne jej ich odhrnul. Je taká krásna... Nie klasicky krásna ako modelky v magazínoch, ale krásna ako ľudská bytosť. Jemná tvár plná úprimnosti a šibalstva, oči naplnené odvahou a spravodlivosťou a myseľ má bystrú ako málokto. Aj jeho bratia by ju ocenili, tým si bol istý. Pri myšlienke na bratov sa zamračil. Čo asi robia? Naozaj proti nemu všetkých poštvali? Ak áno, nech! Aj on má svoje kontakty. Poradí si.

Slnko začalo zapadať, keď sa Mina zobudila. Ako prvé uvidela Justinovu usmiatu tvár. Oči mu zažiarili. Očervenela. „Ako dlho ma pozoruješ?“

„Dlho,“ priznal bez váhania. „Si roztomilá, keď spíš.“

Očervenela ešte viac a modlila sa, aby v spánku neslintala. Také poníženie by neprežila. „Ak si si chcel ľahnúť, mal si ma zobudiť.“ Odkryla sa a uvedomila si, že má na sebe len tričko. Sako aj podprsenku si vyzliekla a prehodila cez záhlavie postele. Pod priesvitnou tkaninou sa jasne rysovali jej tvrdnúce bradavky.

Justin skĺzol pohľadom na miesto, ktoré odhalila. Chcel ju nahú. V jeho posteli. Takmer sa neudržal a vrhol sa na ňu. Radšej zaťal ruky do operadiel stoličky a odvrátil pohľad. „Jedlo som nechal v kuchyni a nové oblečenie je v kúpeľni. Dúfam, že ti bude sedieť.“ Nechal ju samu, inak by mu penis prerazil nohavice.

Mina si dopriala teplú sprchu a zvedavo vzala do rúk oblečenie. Takmer umrela od hanby, keď okrem pohodlných džínsov a jednoduchého bieleho trička našla aj krajkovú podprsenku a zladené nohavičky – všetko v správnej veľkosti! Nútilo ju to premýšľať, ako často a ako pozorne si ju Justin prezerá. Ponížene si všetko obliekla, prehrabla si vlhké vlasy a v sprievode pary vyšla von.

Justin už sedel za stolom, jeho porcia jedla zjedená, jej čakala na tanieri. „Všetko v poriadku?“ opýtal sa. Aj on mal vlhké vlasy a obopínalo ho čierne tričko a džínsy. Videla každý jeho sval, ako sa vlní, keď sa pohne.

Posadila sa oproti nemu a radšej pozerala do taniera. „Áno,“ odvetila.

„Vyspala si sa? Čaká nás náročná cesta.“

„Kam pôjdeme?“

„Nuž, najprv sa pokúsime prejsť cez hranice, cieľ nemáme určený. Moji bratia dali krajinu strážiť, nebude to ľahké.“

Prinútila sa pozrieť naňho. „Takú moc majú?“

„Nanešťastie áno,“ vzdychol a oprel sa o stôl. „Získavali ju dosť dlhú dobu.“ S jeho pomocou. Preto pozná slabé miesta. A niežeby ich bolo veľa.

„Takže...“ začala neisto, „... nie sú to mafiáni?“

Prižmúril oči, ale záporne pokrútil hlavou. „Všeobecne vzaté, nie sú zlí. Nikdy by neublížili nevinnému, ani tebe. Skôr sa snažia iných chrániť od našich záležitostí.“ Uhol pohľadom kamsi za ňu, akoby bol stratený v spomienkach.

Mina starostlivo volila otázky. „Čo tabuľka? Stále ju považuješ za pravú?“

Usmial sa. „Áno, Mina. Je stopercentne pravá.“

Rozhodila rukami. „Nemôže byť. To písmo, ten jazyk... Justin, materiál je aj na pohľad z blízkeho východu. Ako mohla byť napísaná jazykom, ktorý je...“

Priložil jej prst na ústa a ukázal do taniera. „Jedz. Všetko sa dozvieš. Ako som povedal, tabuľku napísal prorok. Videl budúcnosť, určite tak vedel o azbuke.“

„A jazyk? Teda v prípade, že by sme prijali tú verziu o prorokovi.“ Napichla na vidličku trochu cestovín a gestikulovala nimi vo vzduchu.

To bola ťažšia otázka a Justin sa zatváril kyslo. „Nuž... to je komplikované. To, že bežní ľudia o Amerike nevedeli neznamená, že sa na ňu necestovalo. Síce veľmi málo, ale cestovalo.“

Zasmiala sa. „Somarina. Ľudia by v tej dobe taký koráb nikdy nepostavili.“

Zatváril sa takmer otcovsky nad jej naivitou. „Nehovoril som o plavidlách.“ A ani o ľuďoch, keď boli pri tom. „Ver mi, je to vysoko nepravdepodobné, ale nie nemožné. Do Ameriky sa dalo dostať aj suchou nohou.“

„Ja viem, Beringov prieliv. Ale aj tak... Justin, neverím tomu.“ Hovoria tu predsa o staroveku! O časoch, keď sa verilo že Zem je plochá a Slnko obieha okolo nej.

„Napriek tomu si tu.“ Zase ukázal na tanier, aby jedla. Nejako na to zabúdala. „Niekde vieš, že je to pravda.“

Frustrovane si dala dva sústa cestovín. „Fajn. Pripustime tvoju teóriu. Aj keď je šialená.“

Pobavene sa oprel a sledoval ju zvedavými očami. „Poďme, Mina. Opýtaj sa to, čo ti už od včera vŕta v hlave,“ vyzval ju.

Zamračila sa. Potom si spomenula. „Iustus. V odkaze je meno Iustus.“

„Správne.“

Preglgla. „Dnešná verzia mena Iustus je Justin.“

„Aj to je pravda.“

„Nerozumiem tomu,“ krútila hlavou. „On ťa vážne oslovil. Teba. Muža, ktorý sa narodil o tisícky rokov neskôr.“

Nadýchol sa a pery mu poklesli. „Hm... no, skúsme to ešte raz.“

„Čo? Justin, čo sa deje?“

Justin sa zamyslene hral so slamkou v jej pohári. „Povedal som ti, že odkaz je pre mňa, to áno.“

„To je diskutabilné.“

„Nie, nie je.“ Vstal a prešiel od nej ďalej. Oprel sa o kuchynskú linku. „Jedz.“

Nabručane si do úst vložila ďalšie sústo, ale nespúšťala z neho pohľad. „Pozri, niektoré súvislosti nechápem. Čo keby si mi ich vysvetlil?“

Zaklonil hlavu. Skutočne nevedel, ako jej vysvetliť, kým je. Teda, asi by jej nestačilo niečo ako Hej, som najvyšším kráľom upírov, mám osemtisíc rokov, plus-mínus pár storočí, nechcelo sa mi to počítať. Správa je pre mňa, ale keď bola pred toľkými tisícročiami napísaná, bratia mi ju ukradli. Nie, to by nebolo dobré. „Ten prorok vyslovoval proroctvá len pre štyri... osoby. Pracoval len pre ne.“

„Nepomáhaš mi. Štyri osoby, dobre. Jeden z nich bol nejaký Iustus. No a? Tak máš podobné meno.“ Napila sa.

Justin chcel čosi povedať, no začul podozrivý zvuk zo spodného poschodia. Jeho sluch bol výborný, tak ako u všetkých upírov. Preto vedel rozoznať... kroky. Vysúvanie dýk z pošiev. Nabíjanie zbraní. „Našli nás,“ povedal obdivne. „Tí bastardi poslali celú jednotku agentov.“ Čiže tucet vycvičených, ozbrojených a neľútostných upírov, ktorí podliehajú priamo kráľovskému dvoru. A momentálne nepodliehali jemu.

Mina vyskočila na nohy a zbledla. Obzerala sa, ale všetko vyzeralo byť pokojné. „Čo teraz?“

Strnulo prešiel cez miestnosť, vzal papiere a odniekiaľ vytiahol zapaľovač. „Teraz mi budeš musieť veriť.“ Odhadoval, že majú minútu. „Choď do kúpeľne a otvor okno. Počkaj tam na mňa.“ Podpálil papiere.

„Čo to robíš?“ zhrozila sa.

„Ver mi.“ Už počul kroky na schodoch. Prešiel ku dverám, zamkol, a horiace papiere položil pred prah.

Mina vbehla do kúpeľne, otvorila okno a už liezla na rímsu, keď dorazil Justin. V teniskách to bolo oveľa pohodlnejšie. Našťastie Justin myslel na všetko.

Vyhupol sa hneď za ňou, s ľahkosťou neprirodzenou človeku, a navigoval ju na opačnú stranu, ako unikala naposledy. „Bude tam rebrík vedúci na strechu. Musíš vyliezť hore.“

„Hore? Zbláznil si sa?“ Pomaly sa sunula určeným smerom. „Odrežeme si cestu!“

„Povedal som, že mi musíš dôverovať!“ kričal. Z horiaceho bytu začalo dymiť. Upíri čoskoro vyrazia dvere. „O ostatné sa postarám.“

Mina zašla za roh, prebehla k rebríku a náhlivo rúčkovala hore. „Ak nemáš nablízku helikoptéru, sme v prdeli!“

„Mám niečo lepšie. Pohni!“

S vypätím síl sa prehupla na strechu. Za ňou nasledoval Justin, ani trochu zadýchaný alebo vyčerpaný. Pomohol jej na nohy.

„A teraz? Sme tu na odstrel!“ Rozhodila rukami.

Usmial sa. „Počkaj.“ Prešiel ďalej od nej a vykríkol k oblohe. „Evie!“ Chvíľu počkal. Nič. „Evie, viem, že ma počuješ a ty vieš, že mi dlhuješ láskavosť!“

Mina sa chytila za hlavu. On sa zbláznil. Zbláznil sa a teraz ich zabijú!

„Počúvaj ma, ty operenec, dostav sem svoj zadok a pomôž mi! Dlhuješ mi to! Alebo si už zabudla na ten malý incident spred roka?“

Odrazu už na streche nestáli dvaja, ale traja. Priamo pred ich očami sa zjavila mladá žena s čiernymi vlasmi a bledými očami. Na sebe mala špeciálne bledomodré rúcho. Z chrbta jej trčali biele krídla, ale tie rýchlo zmizli. Pozrela na nich a zagúľala očami.

Mina sa zapotácala. Čo to malo znamenať? Pritisla si ruku na ústa, aby nevykríkla.

„Vieš, Justin, niekedy mi lezieš na nervy. Vážne,“ povedala po anglicky. „Prečo si ma zavolal?“

„Akoby si to nevedela. Dostaň nás odtiaľto!“

Evie pozrela na roztrasenú Minu a nadvihla obočie. „Zatiahol si do svojej hry človeka? Preskočilo ti?“

„Aha, takže vieš, o čo ide,“ nachytal ju.

Evie si zahryzla do pery. „Keby som ti nedlhovala láskavosť, nebola by som tu. Tvoji bratia sa po mne zháňajú celý deň a bolí ma z nich hlava.“

„Mňa už pár tisíc rokov, vitaj v klube. Dostaň nás preč!“ Podával jej ruku.

Anjel pozrel na Minu a zaváhal. Bola bledá a každou chvíľou čakala, že ujde. „Je vydesená.“

Justin sa odmietol na Minu pozrieť. Ak by to urobil a uvidel jej strach, musel by ju vziať do náručia a utešovať a na to teraz nemajú čas. „Rýchlo!“ náhlil anjela.

Evie zovrela jeho dlaň, vzala za ruku aj Minu a svet sa s nimi zatočil.

Mina už viac nevidela starú budovu, na ktorej stáli, ale... inú budovu. Modernú, uprostred rušného mesta. Veľkého mesta. Vytrhla sa zo zovretia neznámej... bytosti a vykríkla. Toto nie je možné!

Justin sa obzrel. „Ako si vedela...“

Evie sa sprisahanecky usmiala. „Niet za čo. Buďte opatrní.“ A zase zmizla.

Justin sa s výdychom otočil k Mine. Oči mala veľké ako tenisové loptičky, spodná pera sa jej triasla. Bola v šoku. „To je v poriadku, Mina,“ povedal upokojujúcim hlasom. „Všetko je v poriadku. Sme v bezpečí.“ Pritiahol si ju do náručia a hladil ju po chrbte. „To nič. Dýchaj.“

Triasla sa ako osika. Jeho teplé dlane ju upokojovali. Nevedela si to vysvetliť. „Č-čo sa práve stalo? Kto bola tá žena? A kde to sme?“

Vzdychol. „Evie je anjel. Stretla si sa s anjelom.“

Pozrela mu do očí. „Anjel?“

Prikývol. „Z neba. Preniesla nás do Londýna.“ Ukázal okolo seba. „Zvládneš to?“

„A-ale ako? Anjeli... oni existujú?“ Nebola práve veriaca a ani toto ju nepresvedčilo. Stretla sa už s toľkými mýtami...

Zovrel pery. „Existujú. A nemysli si, že sú dobrí. Vlastne ak stretneme ďalších, zrejme budú plní nenávisti.“

„Prečo?“

„Nemáme sa radi,“ povedal v skratke. „Ale tebe nič nehrozí. Od nikoho.“

Nepresvedčil ju. „Justin, v akom svete som sa to ocitla?“

Palcom jej prešiel po perách. Hneď sa uvoľnila. „V novom. Bude sa ti páčiť. Len mi sľúb, že čokoľvek uvidíš, neujdeš.“

Hneď sa objavila triaška. „Čo ešte uvidím? Justin, čo sa to deje?“

Odpoveď prišla zarážajúco rýchlo. Dvere vedúce na strechu sa rozleteli a dvojicu obkľúčili traja muži. „Ruky nad hlavu a nehýbte sa!“ kričal jeden. Mali pištole a dýky.

Justin sa obranne postavil pred Minu, ale ruky nezdvihol. „Nestrieľajte, je so mnou človek!“ Hneď spoznal Salvatorovu elitnú ochranku. Kráľ anglických upírov má okolo seba vždy troch vycvičených bojovníkov, keby niekto zaútočil.

Jeden z nich ho hneď spoznal a sklopil zbrane. „Vy, pane?“

„Áno, osobne.“ Rukou im dal znamenie, aby sa zdržali formalít. Králi ich nevyžadovali, koniec-koncov žijú v dvadsiatom prvom storočí a čosi ako poklona patrí naozaj len k oficiálnym akciám. „Predpokladám správne, že stojíme na budove Salvatorovho impéria?“

Väčšina upírov má svoje firmy, navzájom poprepájané po celej krajine. Salvator Anglický nie je výnimkou. Okrem toho je považovaný za najmiernejšieho, najliberálnejšieho a medzi mnohými aj najobľúbenejšieho kráľa. Okrem upírov vo svojej krajine necháva žiť aj vlkolakov, démonov a ktovie, aké bytosti ešte. Napríklad aj nenávidenú lovkyňu, s ktorou je spútaný vlastnou vinou.

„Presne tak, pane. Poďte, odvedieme vás za ním.“ Muž stojaci najbližšie k nim sa zvrtol a viedol ich do budovy.

Justin vzal Minu za ruku a jemne ju stlačil. „To bude v poriadku,“ šepol jej do ucha.

Bola príliš šokovaná, aby sa vzpierala. Poriadne ani nevnímala okolie. Nastúpili do výťahu, vystúpili z neho a minuli pár ľudí. Ani im nevidela tváre.

Muži im otvorili nejaké dvere a postrčili ich dovnútra. Konečne sa prebrala.

Stáli v priestrannej kancelárii vhodnej pre riaditeľa nadnárodnej spoločnosti, s luxusným vybavením a zatiahnutými závesmi. Priamo pred ňou za stolom sedel obrovský chlap s dlhými blond vlasmi a očami čiernymi ako uhoľ. Bol bledý a tváril sa ako prvotriedny zabijak. V ruke držal mobil, ktorý stál určite viac ako jej byt vo Švédsku, a práve telefonoval.

„Áno, spoľahni sa, Alec.“ Pozrel na hostí a zovrel pery. Vedľa neho stála mladá žena. Mala prekrásne ohnivé vlasy, bledú pokožku a tvárila sa ustarane. Kývla Justinovi. „Budem strážiť letiská aj hranice. Dám ti vedieť, len čo sa objaví.“ Na chvíľu sa odmlčal a prezeral si Minu. Mračil sa. „S kým? Ženou?“ Počúval. „Dobre, dohliadnem na to. U mňa bude v bezpečí, zaručujem jej ochranu.“

Justin pevnejšie zovrel Mininu ruku. Nepustí ju! Radšej sa postaví Salvatorovi.

„Dobre. Budem čakať. Maj sa.“ Zložil, vzdychol a chvíľu si masíroval spánky. Nakoniec vstal a unavene zazrel na Justina. „No, to bol tvoj brat. Očakáva, že sem priletíš a mám ťa chytiť za každú cenu.“ Skĺzol očami na Minu. „A hlavne ťa mám oddeliť od nej.“ Nadýchol sa a vyzeral ešte nepokojnejšie. „Do akej šlamastiky si sa to zaplietol, Justin?“

Upír si prehrabol vlasy. „Dlhuješ mi láskavosť, Salvator.“

Muž pred nimi sa nenápadne usmial. „A prečo som mu podľa teba nepovedal, že stojíš predo mnou aj so ženou na pokraji kolapsu?“ Upriamil pozornosť na Minu. „Čo si jej urobil?“

„Vôbec nič,“ bránil sa. „Len sme museli v rýchlosti odísť.“

„Evie expressom?“ tipol si Salvator a obišiel stôl. Erin, jeho nedobrovoľná spoločníčka, kráčala po jeho boku. „Posaď sa, dievča,“ povedal jej jemne a ukázal na pohodlné kreslo pri stene. „Cítiš sa dobre?“

„Ty a tvoje debilné otázky, Salvator,“ prskla žena. sklonila sa k nej. „Ja som Erin, mimochodom. Ospravedlň tuto chlapov, ale tak trochu zabudli ako sa chovať k dámam.“

Mina zhlboka dýchala. Kam sa to dostala? „Chcem ísť domov,“ podarilo sa jej zachrčať. „Hneď!“

Justin si k nej kľakol, čím u Salvatora vyvolal zalapanie po dychu, keďže on, veľký kráľ upírov, sa sklonil pred človekom, ale bolo mu to jedno. Nežne jej pohladil tvár. „Nič sa nedeje, Mina. Tu sme v bezpečí. So mnou si v bezpečí. Sľúbil som ti to predsa, nie?“

„Ty?“ Erin vyprskla do smiechu. „Prosím, toto je námet na novú komédiu?“

Spražil ju pohľadom. „Čo keby si Mine priniesla nejaké lieky na upokojenie?“ navrhol jej.

Zavrčala. „A odkiaľ? Mám prísne zakázané ich konzumovať, aby mal niekto,“ veľavýznamne pozrela na Salvatora, „nezávadné jedlo.“

To Mina nepochopila. Nič nechápala. Bolo jej zle, zima a nevedela komu dôverovať. A najhoršie ešte len prišlo, keď sa rozleteli dvere a dnu vbehla povedomá postava. „Salvator, Justin je na ceste sem a...“ Zarazila sa. Bolo neskoro. Mina vyskočila na nohy.

„Isobel!“ vykríkla. „Isobel Wallisová!“

Všetky pohľady sa upreli na ňu. „Vy sa poznáte?“ čudovala sa Erin.

Isobel previnilo zvesila plecia. „Mina. Ty si tu.“

V Mine vzkypel hnev. „Povedala si, že nepoznáš preklad tej tabuľky!“ kričala. „Sakra, verila som ti!“

Za Isobel dobehol Conor a tiež sa prekvapil. „Čo sa tu deje? A ako to, že sú v Anglicku?“

„Evie express,“ vysvetlil Salvator. „Tak preto ste leteli do Talianska? Isobel, Alec ti predsa zakázal pomáhať Justinovi.“

„Ako by mi mohla Isobel pomôcť?“ nechápal Justin. Veľa o nej nevedel, ale Alec ju párkrát spomínal. Premenili ju po incidente s Brianom, zradcom a Salvatorovým predchodcom na tróne.

Keďže sa nikto nemal k odpovedi, slova sa ujala Mina. „Pretože ona preloží všetko. Tajne som ju zavolala a ona mi povedala, že nepozná šifru. Pravdupovediac mi bolo podozrivé, prečo si to tak rýchlo vzdala.“

Justin čelil Isobel. „Hovor, ženská!“

Isobel mala v očiach vinu. „Alec mi povedal, aby som pre teba nič neprekladala. Ale nevedela som, o čo ide, kým som neuvidela tabuľku,“ priznala.

„Prečo si nevarovala mojich bratov?“ čudoval sa Justin.

Mykla plecami. „Nepovažovala som to za nutné. Mina by ju nikdy nepreložila.“

„Takže si po celý čas poznala šifru aj jazyk?“ čudovala sa doktorka. „Ako?“

Isobel si vymenila s Conorom tajomný pohľad. „Brian mi zoslal porozumenie. Hovorím a rozumiem všetkým jazykom na svete. Šifru som poznala od Aleca.“

A zase nechápala. Kto je Brian? A ako to myslela s tým porozumením?

Justin ale presne vedel, o čo ide, a nazúril sa. „Ten bastard! Štve proti mne vlastný ľud!“

„Justin, ty to nechápeš,“ bránila jeho bratov Isobel. „Oni sa boja.“

„Čoho? Je to moje proroctvo!“

„Nie, Justin, je len napísané pre teba. Nechápeš to? Ak objavíš jeho skutočné znenie, nastane nová éra. Toho sa boja. Evie vás varovala pred vojnou. Boja sa, čo by mohlo s novou érou prísť.“

Mina videla sústredenie v tvárach zúčastnených a uvedomila si, že ju Justin nedrží za ruku. Nenápadne sa začala posúvať k dverám. Vôbec si ju nevšímali. Hádali sa.

„Vojna, o ktorej nerozhodujeme my, ale Abby, Nero mi to povedal! Oni sa boja niečoho iného a keby si bola taká stará, ako ja, pochopila by si!“

„Justin, tvoji bratia...“ začal Salvator.

„Moji bratia počas rokov zošaleli, tak je to!“ Oboma rukami si prehrabol vlasy. „Čo to nevidíte? Boja sa akejkoľvek zmeny. Dario ani nevie, či je deň alebo noc! Nero bol donedávna posadnutý pomstou a Alec sa hral na veľkého vladára, aj keď všetku skutočnú prácu za nás robí Drew. Je mi ich ľúto, ale ja chcem poznať pravdu, ktorú odhalí proroctvo.“

„Ale čo ak nás zavlečieš do ďalšej vojny?“ priečil sa Conor. „Sotva sme uzavreli mier s lovcami a s vlkmi sme v studenej vojne! Mysli aj na iných!“

„Myslím. A práve preto pátram po pravde. Nezastavíte ma. Chcete zavolať bratom? Do toho! Ale verte, že ja sa nevzdám!“

„To ani oni. Rozdelíš už aj tak krehké bratstvo.“

„Tak nech! Svojim bratom nič nedlhujem.“

„Ehm, chlapi,“ odkašľala si Erin.

„Ale si kráľ, pre všetko na svete!“ kričal Salvator. „Máš určitú zodpovednosť!“

„Chlapi,“ opäť Erin.

„To aj moji bratia. A správajú sa tak? Nie. Hrajú podľa vlastných pravidiel a ja budem tiež.“

„Sakra, pijavice!“ zrevala Erin, až všetci nadskočili.

„Čo je?“ zvolali naraz.

Lovkyňa ukázala k otvoreným dverám a nemusela viac hovoriť. Justinove srdce sa rozbehlo opreteky a vyletel z kancelárie, aby našiel Minu.