Temný vzdor 11

Uháňali ako o život. Dostali sa až medzi prvé budovy mesta. Tam ju Justin viedol čoraz hlbšie do bludiska ulíc. Míňali námestia, križovatky a bloky obytných budov.

„Kam ideme?“ podarilo sa Mine povedať, keď konečne zastali, aby Justin vybral smer. Ona sa už prehýbala od bolesti v boku a pľúca mala ako v ohni.

Zaškrípal zubami. „Ešte som sa nerozhodol. Tí agenti budú všade a už strážia letisko.“ Nahnevane udrel do steny budovy vedľa nich.

„To nás trochu obmedzuje, keďže sme na ostrove,“ poznamenala ironicky.

„Ani nie, je tu dosť mostov, do niekoľkých minút by sme boli vo Švédsku. Ale oni nie sú hlúpi. Vedia, že sa chceme dostať preč a predpokladajú naše kroky.“

Pripadala si ako v horore. Za každým kútom môže byť upír, ktorý ich pošle k zemi. „Nemôžeme unikať večne.“

Áno, v tom je problém. Kodaň je veľká a sú tu stovky spiacich agentov. Nemôže poprosiť o pomoc ani miestneho kráľa. Ale mohol by... „Už viem, čo urobíme.“ Nepúšťajúc jej ruku ju zase prinútil do behu.

„Čo?“

Viedol ju preč z obytnej štvrte. „Necháme sa chytiť.“

No výborne, už mu preskočilo. „Zbláznil si sa?“

Zatiahol ju do bočnej uličky a oprel ju o stenu so zvláštnou iskrou v očiach. „Dôveruj mi.“

Pokrútila hlavou. „Bojím sa,“ priznala.

Justin stratil časť svojho napätia a nežne ju pobozkal. „Nič sa nám nestane. Mám plán.“

Tie jeho plány ju desili. Zatiaľ totiž celkom nevychádzali. „Čo chceš urobiť?“ vzdychla odovzdane.

Nadvihol kútiky pier. „Nechaj to na mňa. O všetko sa postarám, aj keď chvíľu to možno bude trochu... nepohodlné.“

Striasla sa. „Justin...“

Pritisol jej prst na pery. „Viem, čo robím.“

To je pekné, ale ona to nevie. Prikývla. Bude mu veriť. Nemá na výber a na jeho obranu, zatiaľ robil všetko pre to, aby bola v bezpečí. Teda až na tú hrozbu smrti, ale nič predsa nie je dokonalé.

Justin ju ešte raz pobozkal a viedol ju rýchlym tempom do rušnejšej štvrte. Pohľadom chvíľu hľadal správnu budovu.

Mine sa nepáčilo, že mieria do hrozivo vyzerajúcej posilňovne s ošarpanými múrmi a bez okien. Preleteli cez vchod, Justin zamával žene za pultom a vyceril na ňu zuby.

„Justin, čo to...“ Mina zmĺkla, keď rozrazil dvojkrídlové dvere do obrovskej miestnosti plnej strojov na posilňovanie, dvoch boxerských ringov a bezpočtu podložiek na cvičenie.

„Hej, chlpáči, kastrácia zdarma, kto chce? A čo tupírovanie uší?“ vykríkol Justin.

Desiatky mužov aj žien so svalmi veľkosti veľhôr sa naraz otočili a zavrčali naňho. On však neskončil.

„Videl som vo výpredaji krásne obojky, také ružové s kvietkami a srdiečkami. Hodili by sa vám.“

V momente nastal zmätok. Všetci sa vrhli na Justina a Minu, zhodili ich tvárami k zemi a vykrútili im ruky za chrbty.

„Toto bol tvoj geniálny plán?!“ okríkla ho Mina zmietajúca sa pod váhou dvoch vrčiacich žien.

Sotva dokázal odpovedať, pretože na ňom sedeli traja chlapi a zväzovali mu ruky. „Kodaň – hlavné sídlo vlkolakov,“ povedal s úsmevom.

Po chvíli váha tiel z Miny zmizla a niekto jej pričuchol ku krku. „Táto je človek,“ povedala neznáma blondínka a zdvihla ju na nohy. S rukami zviazanými za chrbtom sotva udržala balans.

„Vezmeme ich k Nikolaiovi,“ rozhodol ktosi z davu a už ich ťahali k východu a pchali do auta s dymovými sklami. Justin sa samoľúbo uškŕňal a nevyzeral, že by mu srdce išlo od strachu vyskočiť z hrude tak ako Mine.

Ocitla sa na sedadle vedľa neho, zviazaná a navyše ju aj pripútali.

Auto naštartovalo a zaradilo sa do premávky. Spredu aj zozadu ich sprevádzali ďalšie autá. „Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať?“ oborila sa Mina na Justina.

Len sa uškrnul. „Čoskoro sa dozvieš.“ Spokojne pozrel von z temného okna a uvidel niekoľkých agentov hľadať ich po meste.

„Pripomeň mi, aby som ti dala zaucho, len čo to bude možné.“ Nepohodlne sa pomrvila.

„Ber to s nadhľadom. Málokto môže povedať, že ušiel elitným agentom upírov.“ Stále sa usmieval ako magor.

Mina ho kopla. „Málokto klesol z rešpektovanej vedkyne na utečenca vo svete, do ktorého nepatrí.“

Jej temperament ho vzrušil a zvodne na ňu vyceril tesáky. „Pred pár minútami ti môj svet až tak nevadil,“ pripomenul jej.

„Pred pár minútami si mal zuby v mojom krku a hrozba smrti bola na prvých priečkach. Je zúfalé, že klesla až na druhú,“ prskala a nemohla si nevšimnúť, že šofér so spolusediacim sa na ich hádke dobre bavia.

„O všetko sa postarám, nestrachuj sa. Občas musíme trochu riskovať. Ty o tom určite vieš svoje, slečna vlámem-sa-do-tajnej-miestnosti-a-lozím-po-budovách.“

Zavrčala. „Keby som vedela s akým blbcom budem behať po svete ako škrečok v klietke, dám sa radšej chytiť tvojím bratom v ten prvý deň.“

„Miláčik, teba by som nenechal v jeho pazúroch za žiadnych okolností. Zošalel by z teba a jeden šialený v našej rodine stačí.“

Minu zasiahlo jeho oslovenie miláčik a jej vnútornosti urobili salto. Ešte nikto jej tak nepovedal. Priblblo sa usmiala a zabudla, čo mu chcela povedať. Justin na ňu žmurkol a zvyšok cesty sa viezli v tichu.

Po polhodine jazdy sa dostali za mesto, na rozľahlý, oplotený pozemok s kľukatou cestou. Na jej konci stál moderný dom veľkosti nákupného centra s dvoma parkoviskami.

Dvaja muži ich vytiahli von a viedli vpred, chránení poltuctom ozbrojených mužov a žien.

Prešli cez bezpečnostné dvere a hneď sa ocitli v tmavom foyer. Mina odhadla, že by sa sem zmestilo menšie ihrisko. Steny pozostávali z kameňa a pokrývali ich farebné gobelíny, medzi ktorými svietili starobylo vyzerajúce lampy. Zo stropu visel masívny luster a pod nohami mali nepravidelnú mozaiku dlaždíc.

Na opačnej strane uvidela vyvýšený stupienok s dvoma... kreslami. Nie, trónmi. Pozlátenými trónmi s červeným čalúnením.

Muži aj ženy sa postavili po obvode miestnosti a o chvíľu sa otvorili nenápadné dvere vedľa trónov. Muž vychádzajúci z nich si práve obliekal zelený saténový župan a pri uchu mal mobil.

„Áno, Nero, vyrušil si ma,“ prskal s výrazným ruským prízvukom. Nemotorne si zaväzoval župan a Mina uvidela to, čo nechcela. „Bol som práve uprostred svojej obľúbenej činnosti.“ Urobil uzol a narovnal sa. Bol bosý a ako Mina mohla vidieť, nemal na sebe nič okrem kusu jemnej látky. Výškou súperil s Justinom, ale bol pružnejší a menej svalnatý. To nanešťastie neuberalo na jeho hrozivosti. Ostro rezaná tvár prezrádzala podráždenie a mal na nej mierne strnisko. Blond vlasy mu stáli na všetky strany a modré oči mal nebezpečne prižmúrené.

Z dvier za ním sa vyhrnula žena, tiež si práve zaviazala župan a pokúšala sa dostať pod kontrolu svoje dlhé hnedé vlasy. Líca mala červené a pery opuchnuté – od bozkov?

„Áno, pokúsim sa,“ pokračoval muž do telefónu. „Ale ak mi ešte raz prekazíš sexmaratón, uhryznem ťa do... vieš čo, zabudni na to.“ Pozrel na dvojicu pred sebou a zavrčal. „Už musím ísť. Pokúsim sa niečo zistiť.“ A zložil. Prehrabol si vlasy a zazrel na Justina. „Môžeš mi vysvetliť, prečo tvoj brat chce, aby som ťa akokoľvek zadržal?“

„Kráľ Nikolai, príjemný deň aj tebe,“ pozdravil ho Justin ironicky.

Kráľ? Mina si v žiadnom prípade nevedela predstaviť strapatého, bosého chlapa v saténe stojaceho pred ňou ako kráľa čohokoľvek.

„Áno, áno, moje poklony a tak ďalej. Čo si to vyvádzal, chlape?“ Nikolai si ho premeral, potom jeho pohľad pristál na bledej Mine. Tá prestúpila z nohy na nohu a cítila sa ako vyvrheľ medzi týmito nadprirodzenými bytosťami.

„Bola to jediná možnosť. Mesto máš plné agentov, ktorí po nás idú,“ vysvetlil.

„Ráčil som si všimnúť. Ale navrhovať mojim vlkolakom kastráciu? Omrzel ťa život s penisom pripojeným k telu?“

Vlkolaci? On ich zahnal až k vlkolačím panovníkom? Mine sa takmer podlomili kolená. Už zase sa rozhnevala a plesla Justina po pleci. „Vlkolaci? To má byť tvoj geniálny plán?!“

Urazene si pošúchal štípajúce rameno. Len Mina by mala odvahu okríknuť ho v takejto situácii a na tomto mieste. „Prepáč, mala si snáď lepší?“

„Áno, napríklad zaliezť do kanála a zbiť ťa do bezvedomia! Koho chceš ešte zatiahnuť do svojej hry? Zúbkovú vílu?“

„Zachraňujem nám kožu, ak si si to nevšimla.“

Zagúľala očami. „Moja koža bola v najlepšom poriadku, kým si sa k nej nedostal ty. Si ako hurikán, berieš všetko, čo ti stojí v ceste!“ Už sa dostávala do formy. Ešte pár takýchto hádok a možno konečne vypustí všetku paru.

„Ty si mi do cesty prišla dobrovoľne.“

„No to som ešte nevedela, že podpisujem zmluvu so šialeným upírom bez kúska sebazáchovy a samovražednými sklonmi. A nebolo to ani napísané pod čiarou, čítala som to. Niečo také by si mal dávať do samostatného odseku!“

Nikolai nadvihol obočie a pozrel na svoju manželku. „Sníva sa mi, alebo sa tu s Justinom práve háda ľudská žena?“

Zasmiala sa a podišla k nemu. „Nesníva. Skočím po kameru? Toto vidím po prvý raz.“

Justin a Mina si uvedomili, že nie sú sami, a otočili sa k pobavenej dvojici. „Prepáčte,“ zamrmlala Mina. „Ale už ma pár dní vytáča.“

„Chápem, chlapi sú niekedy ako hemoroidy,“ povedala žena spriaznene a natiahla ruku. „Teší ma, ja som Lana, kráľovná vlkolakov.“ Ukázala vedľa seba. „Môj manžel Nikolai.“ Aj ona mala ruský prízvuk, aj keď nie taký výrazný. Zelené oči jej žiarili pochopením a veselosťou.

Mina jej ju opatrne stisla. „Nuž, hm, rada vás spoznávam.“

„Aj my teba, dievča, poď sem.“ Lana ju sestersky objala. „Viem aké to je mať po boku panovačného neandertálca s pocitom nadradenosti.“

„Prepáč, ešte pred piatimi minútami ti to nevadilo,“ oboril sa na ňu manžel urazene.

„To som bola pripútaná o posteľ a ty si mal v ruke... ale to je jedno.“ Odtiahla sa a pozrela Mine do šokovaných očí. „Ako sa voláš, dievča?“

„Mi-Mina,“ zakoktala sa.

Lana vyprskla do smiechu a musela sa oprieť o manžela. „Mina? To vážne?“

Aj Nikolaiovi šklbalo perami.

„Čo je zlé ne mojom mene?“ zamračila sa.

Justin zagúľal očami. „Mina Murray. Z Draculovho románu.“

Pochopila. V celom tom zhone zabudla na tú zvláštnu zhodu okolností. „Aha.“

Lana mávla rukou na stráže, aby ich nechali osamote a karhavo si premerala upíra. „Justin, čo si to vyviedol? Prečo aj s Minou máte za pätami agentov?“

„To je dlhý príbeh,“ vzdychol. „Nero po vás chce, aby ste ma chytili?“

Nikolai strnulo prikývol. „Áno. Ale vzhľadom na to, že nie som jeho podriadený, môže mi akurát tak-“

„Ehm, ehm,“ odkašľala si Lana. „Dámy v miestnosti.“

Zasnene sa usmial. „Prepáč. Môže si akurát tak ísť pískať.“ Otočil sa k manželke. „Spokojná, drahá?“

„Nadmieru.“

„Prepáčte, smiem vedieť, či som u vás v bezpečí, alebo ma mienite vydať bratom?“ prerušil ich prekáranie Justin.

Nikolai si prešiel jazykom po predných zuboch. „Presvedč ma,“ vyzval ho.

Mina v panike pozrela na upíra. Netušila, aké sú vzťahy medzi upírmi a vlkolakmi – opísal ich ako studenú vojnu – ale nebola si istá, či samotný kráľ len tak nechá po svojom území pobehovať dvoch utečencov.

Justin nevyzeral rozladene. „Mina umiera a ak jej mám pomôcť, musím svoju prácu dotiahnuť do konca. Bez zásahu bratov.“

Lana koniec ani nepočula. „Počkaj, umiera? Ako umiera?“ Pozrela na neistú ženu a snažila sa nájsť nejaké známky úpadku.

Mina uprela pohľad na zem. Justin jej stisol ruku. „Všetko vám poviem, ale sľúbte mi, že ma nevydáte bratom.“

Nikolai si prešiel rukou po tvári a nahlas vzdychol. „Dobre. Máš pár hodín k dobru, ale nič nesľubujem.“ Prečítal si skrytú správu v Justinových očiach. „Lana, postaráš sa o Minu, kým ja hodím reč s Justinom? Prosím.“

Obvykle by vlčica protestovala, ale aj ona pochopila, že sú veci, ktoré chce Justin preberať bez Miny a v tejto chvíli to tak bude aj lepšie. Ona jej povie svoju verziu a uvidia, čo ďalej. Podriadene prikývla. „Ako chceš, miláčik.“ Pobozkala manžela na pery a odtiahla človeka od upíra. „Poď, Mina, nechajme chlapov samých, naša inteligencia by im mohla uškodiť.“ A už ju viedla ku dverám.

Mina z diaľky začula Nikolaiovo zavrčanie. „Pripomeň mi, prečo som sa s ňou oženil?“

Lana sa len zasmiala, keď zmizli v chodbe a kráčali točitým schodiskom nahor. „Nikolaia si nevšímaj, šteká ale nehryzie. Teda,“ zavzdychala, „väčšinou.“

Ocitli sa na poschodí a Lana ju viedla cez niekoľko dverí, kým ju neposadila do pohodlného kresla v stredoveko vyzerajúcom salóniku. Celkom jej to nesedelo k celému domu. Bolo však jasné, že toto je Lanina svätyňa.

Všetko bolo ružovo-biele, na stene viseli obrazy kvetov a vo vzduchu sa vznášala vôňa jazmínu a ľalií. Mäkký koberec vyzeral ako pozostatok veľkej, ružovej mačky zodratej z kože.

„Tak,“ Lana sa posadila do kresla oproti nej a cez intercom naťukala niekoľko príkazov. „Predpokladám, že Justin ťa do nášho sveta vtiahol veľmi barbarským spôsobom.“

Stále neisto prikývla. Kráľovná vlkolakov pôsobila tak uvoľnene, akoby sa rozprávala s dávnou priateľkou. Ale kto je ona? Smrteľníčka, nikto. Chcela sa vrátiť späť k Justinovi, pri ktorom sa aspoň necítila tak úboho. Možno je upír, starý a vzdelaný, mierne šibnutý, ale pri ňom nemala pocit, že je len červ pod jeho nohami.

Lana naklonila hlavu. „Je ti dobre, Mina? Čoskoro nám donesú obed, to ťa posilní.“

Pomrvila sa ešte nepokojnejšie. „S-som v poriadku. Len... nečakala som, že sa niekedy v živote stretnem s kráľmi vlkolakov – a to som o nich donedávna ani netušila.“

Vlčica sa zasmiala. „Neber nás tak stredoveko, Mina. Králi a kráľovné sú tu už výlučne na udržanie poriadku, len sa nám nechce prechádzať na iný systém.“

To veľmi nepomohlo. „Prečo sa ku mne tak správaš?“ vyletelo z nej, než sa stihla zastaviť.

„Ako?“ naklonila hlavu.

Mina mykla plecami. „Ja neviem. Takto. Nie som z vášho sveta, vlastne som rukojemník.“

Lana prešla k šatníku ukrytému za stenou a obliekla si voľné červené šaty, potom sa vrátila k Mine. „Či si to pripúšťaš alebo nie, už si súčasťou nášho sveta.“ Vzala jej označenú ruku do svojej a pozorne ju študovala.

„To sotva,“ odfrkla si.

Lana jej pozrela do očí. „Vieš, čo to je?“ Ukázala na znaky.

„Zrejme môj ortieľ smrti,“ tipla si neveselo Mina.

Do salónika vošla slúžka s podnosom a kývla hlavou obom ženám. Mina si všimla, že sa nepoklonila. Položila podnos na kávový stolík a otočila sa k vlčici. „Ešte niečo?“

„Nie, ďakujem,“ usmiala sa kráľovná. „Ale ak by si mala chvíľu času, moje a Nikolaiove komnaty by potrebovali mierne... upratať.“

Slúžkine kútiky sa pohli smerom nahor. „Chápem. Už zase bude treba vymaľovať?“ podpichla ju.

Lana sa zazubila. „Prekry to gobelínmi,“ poradila jej.

Pobavená žena odišla a nechala ich osamote.

„Nuž,“ vrátila sa kráľovná k pôvodnej téme, „ako si to nazvala? Ortieľ smrti?“ Prstom prešla po tmavej línii na jej pokožke. „Nie, teda nie celkom.“

„Tak čo teda?“

Vlčica vzdychla a napila sa ovocného džúsu z podnosu. „Vysvetlil ti Justin niečo o nebi a anjeloch?“

Prikývla.

„Nuž, anjeli slúžia hlavne ľuďom a jedna z ich základných činností je dávať im rôzne dary. Nadanie, ak sa ti to bude lepšie chápať.“

„Čo to má spoločné so mnou?“ nechápala Mina.

Lana sa oprela a pustila jej ruku. „Sú to rôzne druhy schopností, od matematických až po umelecké. Ale to je len špička ľadovca. Mnoho ľudí dokáže predvídať, cítiť a vidieť, čo iní nevidia. Ľudské telá a mysle sú však prislabé, aby sa u nich tieto schopnosti silnejšie rozvinuli. To neplatí pre nesmrteľných.“

„Nehovorila si, že anjeli sa starajú len o ľudí?“ pripomenula jej Mina.

Lana mávla rukou. „Snažia sa tak prezentovať, ale my už vieme, že majú tajné oddelenia aj pre ostatné bytosti. A občas, naozaj výnimočne, dajú nesmrteľným schopnosti. Je to vzácne, pretože sa všeobecne nemáme v láske.“ Opäť sa napila. „No a tebe niekto dal dar nesmrteľných. Predpokladám, že to zmenilo aj časť tvojej DNA, keď sa objavili tie znaky. Problém je, Mina,“ vážne sa k nej naklonila, „že si človek a tento dar je pre teba prisilný. Zabíja ťa.“

Mine stiahlo hrdlo. Spomenula si na svoju vidinu, ktorá ich priviedla sem. „Môže ísť o predvídanie budúcnosti?“ pípla so stiahnutým hrdlom.

Lana prikývla. „Je to možné. Stalo sa to?“

Mina jej povedala o zvláštnej vidine a vlčica sa začala mračiť. „To mnohé vysvetľuje. Čo keby si mi povedala, ako si sa vôbec k Justinovi dostala?“

A tak zo seba Mina konečne dostala celý ten šialený príbeh, vrátane naháňačiek, premiestnenia do Británie, výbuchu auta a podivnej šifry. Na konci bola taká skľúčená a v depresii, že ju Lana prinútila zjesť prinesené jedlo a polovicu tabuľky čokolády.

„A ty mu napriek všetkému pomáhaš?“ opýtala sa jej zvedavo. „Aj keď vieš, čo svetu hrozí?“

Mina dopila džús a spokojne sa oprela. Sladké jej pomohlo. „Ukrývaním sa pred pravdou jej neunikneme. Udrie tvrdšie. Justin má právo vedieť, čo mu jeho známy odkázal.“

„V tom s tebou súhlasím,“ priznala. „Ale zdá sa, že tu je aj tretia strana, ktorá ťa odsúdila na smrť tým, že ti dala rovnakú schopnosť, akú mal pred tisícročiami ten jasnovidec. Otázka znie – prečo?“

„Odkiaľ to mám vedieť?“ Rukou si prešla po tvári. „Ja som predsa nikto. Umrela by som tak či tak.“ Ale ona nechce umrieť. Život sa jej páči, toľko toho ešte musí zažiť. Preklínala Justina, že ju do toho zatiahol.

Lana ju so záujmom pozorovala. „Keby si bola nikto, Justin ťa neochraňuje.“

„Justin ma potrebuje kvôli prekladom.“ Znechutene čumela na svoju označenú ruku. Áno, len kvôli prekladom.

„A myslíš, že ťa nechá len tak umrieť? Máš o ňom zlú mienku. Stavím sa, že urobí čokoľvek, aby si prežila. A aby ti jeho bratia nikdy neublížili.“

O tom pochybovala. Schúlila sa v kresle. Prečo by sa mal o ňu starať niekto úplne cudzí? „Čo som ja v porovnaní s ním? Asi tak stotina jeho života? Ja len nechcem umrieť.“ Sklopila pohľad.

Lana zacmukala. „Asi ti to budem musieť vysvetliť jednoduchšie. Justin bol za celých osem tisíc rokov svojho života sám. Ešte nikdy som ho nevidela tak zanieteného, pokiaľ išlo o inú osobu.“

Mina zdvihla pohľad a snažila sa umlčať ten malý hlások nádeje, že by aspoň raz niekomu na nej záležalo. „Ja neviem...“

„Nevieš? Mina, si asi jediná, ktorá mala gule hádať sa s ním! To som ešte nevidela a poznám ho pekných pár storočí.“ Sama sa zasmiala pri spomienke, ako ho Mina karhala. Tí dvaja sú pre seba stvorení.

„Veď práve. Len sa hádame. Lana, ja nie som... práve spoločenská bytosť. Celý život som strávila medzi knihami, na univerzitách a inštitútoch. Justin je tak...“ Zovrela päste a predstavovala si v nich Justinov krk.

„No a? Než som sa ja vydala za Nikolaia, tri roky sme sa poriadne nerozprávali. A hádame sa dodnes.“

„Ale ty si nebola človek a nehrozila ti smrť,“ dodala Mina skleslo. Justina vždy videla ako nedosiahnuteľný cieľ. Možno raz... raz, keď sa jej dotýkal, mala pocit, že celý svet patrí len im. Tak veľmi túžila byť milovaná. Chránená. Zaspávať s pocitom, že nie je sama.

Lana si odfrkla. „Vtedy sa dbalo na postavenie a bola som len radová vlčica. A predsa si ma vybral. Mina, ak som sa niečo naučila, tak je to to, že ani spoločenské postavenie lásku nezabije. Skomplikuje možno, ale zabiť sa nedá.“ Vzala jej chladné ruky do svojich. „Videla som to vo vašich očiach. Od začiatku. Tú potlačovanú túžbu.“

Ach, kiež by. Nič iné by nechcela. Justin... zo všetkých mužov len pri ňom nemala pocit, že by to bola ona, komu pripadne rola nosiť nohavice. Zvádzal ju, chránil a nikdy nedovolil, aby urobila hlúposť. „Všetci ho majú za zločinca.“ Po líci jej stiekla slza. „Jeho vlastní bratia sa postavili proti nemu. Lana, chcem mu pomôcť. Tak veľmi...“

Vlčica sa vševediacky usmiala. „A on pomôže tebe. A čo sa jeho bratov týka,“ zasyčala. „Udobria sa. Musia, ak si chcú udržať tróny. Ty musíš dokázať, že si hodna koruny.“

Mine klesla sánka a nebola si istá, či správne pochopila. „Prepáč, koruny? Akože... kráľovskej?“ naznačila ju rukami nad hlavou. Srdce jej kleslo kamsi k črevám. Nie, to určite nie...

Lana nadvihla obočie. „Veľkráľovskej,“ opravila. „Ty si nevedela, že Justin je najvyšším kráľom?“

Naprázdno preglgla a pokúšala sa dať dokopy svoje roztrieštené sebavedomie. „Vyzerám, že by som s tým bola oboznámená?“ Odrazu jej aj hrozba smrti bola ukradnutá. Nadobro. Justin je... Drahé nebesia, ona pomáha rozvrátiť tróny vládnuce celému upírskemu svetu! Mala by všetkým urobiť láskavosť a ísť sa utopiť.

„Ach, prepáč,“ ospravedlnila sa vlčica. „Ale myslela som si... aj tak je to vonku. Áno, Justin je veľkráľ. Najstarší na svete, spolu so svojimi bratmi.“

A ona si už myslela, že horšie to byť nemôže. Zbledla na farbu zdravej mŕtvoly a zaborila pohľad do koberca, aby Lana nevidela náhlu bolesť zo straty, ktorú pocítila. Prečo to bolí? Skutočne si si myslela, že by medzi vami mohlo niečo byť? Si taká naivná. Prečo by ťa mal chcieť, keď ťa aj vlastní rodičia radšej poslali na internát?

Lana pochopila, že prekáža. Vstala. „Dvere napravo vedú do hosťovskej spálne, zdriemni si,“ poradila jej. „Dám ti priniesť čisté šaty a niečo na posilnenie. Možno potlačíme účinky tvojho daru.“

Mina počula asi každé piate slovo. Ako zombie šla určeným smerom a klesla na mäkkú, voňavú posteľ. Veľkráľ. Upírsky veľkráľ, znelo jej v hlave dookola ako zlá pieseň. Kdesi v diaľke buchli dvere, keď Lana odišla a Mina zostala sama so svojím krehkým životom a ponurými myšlienkami.

Ja nakoniec budem mať na svedomí pád kráľovstva!