Temný vzdor 12

Justin exol dvojitú dávku Whisky a klesol do kresla v Nikolaiovej pracovni obloženej tmavým drevom. Vlkolak sedel za svojím stolom, trpezlivo počúval jeho príbeh a občas ho prerušil doplňujúcou otázkou.

Upír sa necítil dobre, že prosí o pomoc niekoho, kto mu nič nedlhuje a proti komu donedávna bojoval, ale zúfalé časy – zúfalé činy. Kĺzal pohľadom po hnedom nábytku, stredovekých maľbách a tmavých závesoch a zacnelo sa mu za domovom.

S bratmi majú podobnú pánsku klubovňu, kde sa občas stretávali a bavili. Nikdy nie všetci naraz, ale aspoň boli v kontakte. Hrávali biliard, stolný futbal a občas aj šach. Dokonca aj napriek svojej zášti ho tieto chvíle bavili. Len teraz si začínal uvedomovať, ako veľmi má svojich bratov a sestru rád. Chcel patriť do rodiny. A sám sa jej vzdal.

„A ty si myslíš, že jej niekto úmyselne dal tú schopnosť? Aby ju zabil?“

Hlas kráľa vlkolakov ho vytrhol z úvah. „Iné vysvetlenie neexistuje. Anjeli by ju nikdy úmyselne nezabili. Dobre vedia, že človek tú schopnosť nezvládne.“ Dolial si a ani páliaca tekutina neuhasila jeho nepokoj a vzrušenie.

„Mina bola vrhnutá do nášho sveta a obaja vieme, že z neho niet úniku. Tvoji bratia nenechajú chodiť po svete človeka s vedomosťami o nás.“

Justin prižmúril oči. „Naznačuješ, že ju zabijú?“

Nikolai si spojil konce prstov s lakťami opretými o masívny stôl. „Naznačujem, že bude lepšie, ak ju... zbavíš života ty. Ak mi rozumieš.“

Upír zovrel operadlá. „Aj ona má právo do toho hovoriť.“

„Ona umiera, ty dutá hlava! A nemysli si, že neviem, ako si sa na ňu pozeral. Stavím sa, že tri štvrtiny tvojich zásob krvi sú teraz priamo v penise.“

Nepoprel to. „Som veľkráľ, ktorý zradil, Nikolai. A Mina je človek. To je bezvýchodisková situácia.“ Aj keby sa jeho bratia nerozhodli vysadiť ho zase na opustenom ostrove, keď ho chytia, a aj keby sa rozhodol dať sebe a Mine šancu... nikdy by ju neprijali medzi seba. Človek nemôže zasadnúť na upírsky trón. Ani len premenený človek.

Škoda. Už len pri pomyslení na ňu sa v ňom všetko búrilo. Ešte žiadna žena ho neprinútila siahnuť tak hlboko pre vlastnú sebakontrolu. A vedel, že ak ju aj stratí, ona pred ním neujde. Nie, bude bojovať, hádať sa s ním a privádzať ho do šialenstva.

„Mám taký pocit, že tvoj dávny kamarát myslel na všetko. Podľa tých odkazov vedel presne, že s tebou bude. Nemyslíš, že to niečo znamená? Hlavne vo svetle skutočnosti, že jej niekto dal dar vidieť do budúcnosti?“

Upír si tým nebol istý. Je možné, že to všetko niečo znamená? Evie kedysi varovala Nera pred vojnou. Môžu jeho činy niečo ovplyvniť? „Čo mám podľa teba robiť?“

Nikolai si vyložil nohy na stôl. „Asi by si mal nájsť to proroctvo,“ vzdychol.

„Takže ma nevydáš bratom?“

Pokrútil hlavou. „Mám hlbokú úctu k jasnovidcom a ak je toto tvoj osud... asi by bolo hlúpe vyhýbať sa mu. A mal by si si pohnúť, aby ťa bratia nepredbehli a nezničili ďalší odkaz.“

„Pomôžeš mi dostať sa z krajiny?“

„Na niečo prídem. Ty zatiaľ skoč do kuchyne a daj si niečo pod zub.“ Vstal. „A potom by si mal Mine povedať, ako sa veci majú.“

Justin ešte chvíľu sedel a uvažoval nad Nikolaiovými slovami, potom pomaly vstal a pokojným krokom zamieril do kuchyne. Bude toho Mine musieť veľa vysvetľovať.

Mina si opláchla tvár ľadovou vodou a konečne sa spamätala. Justin je veľkráľ, taká je pravda. Takmer sa vyspala s najvyšším kráľom upírov! Zakrútila sa jej z toho hlava. Ako si mohla vôbec myslieť, že by mu na nej záležalo? Veď je jeho potrava, smrteľný človek.

Teraz jej všetko dávalo zmysel. Veľká moc jeho bratov. Listy a správy na stene v tajnej miestnosti. Striasla sa. Vyprovokovala asi najmocnejšie bytosti tohto sveta. Začala sa báť o vlastný život. Ani len Justin ju neochráni pred všetkými upírmi na svete. A na ich stranu sa nikto nepostaví.

Prešla k oknu v salóniku a zahľadela sa na vysoký strom a príjazdovú cestu pod ním. Do mesta je to len kúsok. A Kodaň je len pár minút od Malmö...

Otvorila okno a vyklonila sa z neho. Nemôže tu zostať. Toto nie je jej boj, jej svet.

Našla papier a pero a napísala Justinovi postup na vylúštenie šifry. Iný odkaz mu nenechala. Žiadna rozlúčka, žiadne vysvetlenie. Nie je hlúpy, domyslí si.

Obliekla si ľahký kabát, v ktorom mala falošné doklady, a preliezla rímsu. Nikde nevidela ani živej duše a to jej dodalo odvahu. Zvládne to. Je len na prvom poschodí. Stačí len preskočiť na správny konár.

Prikrčila sa. Odhadla uhol a so zasvišťaním skočila. Jej ruky nahmatali pevný kmeň a nohy dopadli na konár. Strom sa zatriasol, ale vydržal.

Vydýchla si. Poľahky zliezla dole a doskočila na zelený trávnik. Vybrala si z vlasov listy a pozrela na dom. Nikto nevybehol, aby ju dolapil.

Je to tak lepšie, nahovárala si a zvláštnu bolesť v srdci pripisovala emočnému vyčerpaniu posledných dní. Vykročila po príjazdovej ceste späť do mesta a stálo ju všetky sily neobzrieť sa.

Je to kráľ upírov, opakovala si. Ty si preňho nikto. Tak ako pre väčšinu sveta. Vrátiš sa do práce vo Švédsku a na všetko zabudneš. To je tvoj osud. Nie on.

Na konci príjazdovej cesty už mala v očiach slzy. Po prvý raz za život sa cítila skutočne živá. Aj keď Justinovi nadávala, toto behanie z miesta na miesto bolo stokrát zábavnejšie než sedenie v zaprášenej knižnici so šálkou horkej kávy.

Možno by som mohla požiadať o preloženie k archeológom, zamyslela sa. Univerzita má niekoľko tímov všade na svete, jej pomoc by určite ocenili.

Peši kráčala po relatívne tichej ceste, kým nevošla do mesta. Mala pri sebe len minimum peňazí a tak trochu nedomyslela, čo urobí ďalej.

Už zavrhla nápad ísť na políciu. Asi by im nevysvetlila, že ju uniesol upírsky kráľ, ktorý hľadá stratené odkazy od svojho priateľa – proroka.

V hlave si prehrávala zoznam známych, ktorí pôsobia v Kodani. Jej myseľ sa zastavila na jednom mene a Mina zastonala. Nič lepšie jej však nenapadlo.

Prešla takmer celým mestom, kým našla správnu adresu, na ktorej by mal bývať jeden z najväčších sponzorov jej výskumu. Trey Maxwell, aj keď pochybovala, že je to jeho pravé meno. Ten chlap má milióny a súkromne si ju najal, aby preložila niekoľko starých textov. Prezradil jej, že sa v nich pokúša nájsť stopu istej konkrétnej osoby a rád by to udržal v tajnosti.

Mina by to normálne nevzala, ale univerzita ju k tomu prinútila, pretože im štedro prispel. Netešilo ju, že ide práve za tým čudákom, ale keď bol Justin schopný prosiť o pomoc vlkolakov... Navyše to je to najmenej, čo pre ňu môže urobiť. Kvôli nemu prekladala aj poriadne nechutnosti. Denník plný záznamov o orgiách a iných perverznostiach, po ktorých mala nočné mory.

Treyov dom sa nachádzal v radovej zástavbe mimo centra a musel stáť celý majetok. Všetko na ňom bolo moderné, čisté a upravené. Biele múry striedali hnedé okenice a dvere.

Vyšla na schody a nervózne zazvonila. Označenú ruku si ukryla do rukáva a upravila si mahagónové vlnky.

Dvere sa otvorili asi po minúte a objavil sa v nich jeden z najdesivejších chlapov, akých poznala. Trey mal bezmála dva metre, ostro rezanú tvár so širokou sánkou a svetlohnedými očami. Svetlé vlasy, ktoré uňho vždy videla upravené, mu neposlušne padali do čela a na spánkoch sa zvlnili. Po prvý raz ho videla bez obleku. Stál tam len v tričku a džínsoch, oba kusy odhaľovali jeho až príliš svalnaté telo.

Vyzeral prekvapene, že ju vidí. „Doktorka Engberg?“ opýtal sa v jej rodnom jazyku.

Zhlboka sa nadýchla. „Zdravím, pán Maxwell. Dúfam, že som vás nevyrušila,“ začala slušne.

Oprel sa o rám a jeho svaly sa napli. Sakra, mala by som začať posilňovať! „Nie, vôbec nie. Čo vás ku mne privádza?“

„Ja – potrebujem pomoc. Niekto... niekto ma uniesol a ja som ušla.“ Lepšie vysvetlenie nedokázala vymyslieť.

Trey sa napol. „Kto?“

Mykla plecami. „Neviem. Ale... som tu sama a...“

„Poďte ďalej,“ vyzval ju a ihneď za ňou zavrel dvere. Ako predpokladala, aj vnútro domu bolo luxusné a podľa zariadenia tu žiadne ženy nežijú. „Ohlásili ste to už na polícii?“

„Nie... nepýtajte sa prečo, ale nemôžem. Len sa potrebujem dostať domov.“

Trey si ju podozrievavo premeral. „A ste v poriadku? Neublížili vám?“

Neublížil jej? Fyzicky nie. To uhryznutie sa neráta. Ešte si pamätá, ako si ho užívala. „Nie, len som sa vydesila.“

Ľútostivo ju pohladil po ramene. „Povedzte mi, čo sa stalo,“ prosil ju. „Prečo by vás niekto unášal?“ Zaviedol ju do obývačky a posadil ju na pohovku.

Preglgla. „Pracovala som... na preklade a asi sa niekomu nepáčilo, že by tajomstvo vyšlo na povrch,“ klamala. V jej profesii je to však bežné a aj ľahko uveriteľné.

„Vyhrážali sa vám?“

Trhla sebou. „Nestihli. Pomôžete mi? Nevedela som, čo robiť...“ Zahrala to na slečnu v núdzi a zaklipkala očami. Niekedy je lepšie hrať hlúpu.

„Samozrejme,“ usmial sa. „Musíte byť vydesená. Dáte si pohár vody? Alebo snáď niečo tvrdšie?“

Vydýchla si. „Voda postačí.“

Trey sa odtiahol a zakričal po anglicky opačným smerom. „Brian! Prines sem pohár vody!“

Mina sebou trhla pri jeho hrubom hlase.

„A čarovné slovíčko?“ odkričal mu mužský hlas.

Trey zagúľal očami. „Prines vodu a možno ťa nezabijem!“

Vrčanie, zvonenie pohárov a potom kroky. V obývačne sa zjavil ďalší vysoký obor s uhľovočiernymi vlasmi a temnými očami. Bol oblečený celý v bielom a v ruke niesol pohár vody. Zvedavo si ju premeral. „Máme návštevu?“

Mina preglgla. Ešte jeden podobný a začne kričať!

„Brian, toto je slečna Vilhelmina Engberg, odborníčka na mŕtve jazyky. Prekladala mi tie... veci,“ predstavil ju. „Doktorka, toto je Brian, môj známy.“

Vstala a podala mu ruku. Išiel z neho chlad a ostražitosť. Neusmial sa, len vykrivil pery. Presne ako Justin. „Rada vás spoznávam,“ povedala.

„Podobne, slečna.“ Podal jej pohár a ona sa zo slušnosti napila.

Trey v krátkosti povedal Brianovi čo sa jej stalo a čiernovlasý muž sa ustarostene posadil oproti nej na stolík. „Chúďa dievča,“ poľutoval ju. „Dúfam, že vám neublížili.“

Pokrútila hlavou. Čo asi robí Justin? Zistil už, že je preč? Pokúsi sa ju vôbec nájsť? Musí sa čo najskôr dostať domov a... niekam zmiznúť. Kamkoľvek. Na Atlantídu, do Himalájí a tak. „Skutočne mi nič nie je. Len sa chcem vrátiť domov.“ Časť z nej však akosi túžila po tom, aby ju Justin našiel, odvliekol kamsi preč, ďaleko za pravidlá tohto sveta a tam ju potrestal za to, aké zlé dievča bola, že pred ním ušla. A ak to bude robiť nahý na nejakej posteli, kto je ona, aby protestovala?

Brian pozrel na Treya. „Dokončíme to neskôr?“

Prikývol. „Hosťovská je voľná, nasťahuj tam všetky veci z jedálne.“

Brian vstal a nechal ich osamote. Trey si ju ustarostene premeral. „Vyzeráte, že ste si prešli peklom. Naozaj mi nechcete povedať, čo sa stalo?“

Jeho úprimná starosť ju dojala, ale nemohla riskovať. Stávky sú privysoké. „Nie. Bude to tak lepšie. Neurazte sa.“

„V poriadku. Tu ste v bezpečí. Zavolám na letisko a zistím, kedy poletí najbližšie lietadlo do Štokholmu.“

„Nie!“ vykríkla. Upíri stále strážia letisko. Našli by ju a ona nemá potrebu ísť na koberček pred jeho bratov.

Nadvihol obočie. „Nie?“

Preglgla. „Ja...“ pokrútila hlavou. „Nemôžem použiť lietadlo. Zistili by to.“

Zamračil sa. „Máte mocných nepriateľov slečna, nemám pravdu?“

Pomrvila sa. „Je mi to ľúto. Nechcem vás ohrozovať.“ Do srdca sa jej zahryzla vina. Čo ak mu niečo urobia? On je predsa nevinný, len jej pomáha.

Zasmial. „Nikdy som nepovedal, že sa bojím. Mám vlastné sily,“ povedal záhadne. „Ale ste si istá, že to zvládnete vy?“

Výborne, nabehla priamo k mafiánovi. Nuž, po upírovi to nevyznelo až tak zle. „Viem sa o seba postarať,“ uistila ho.

„Hej, čo keby si mi trochu pomohol?“ fučal od dverí Brian, ako vláčil obrovskú ťažkú kamennú tabuľu na schody. „Je to ťažké ako celá pyramída.“

Mina vyvalila oči. „Preboha, čo to je?“

Brian si oprel tabuľu o koleno a lapal dych. „Malý suvenír z Egypta,“ odpovedal jej zadýchane.

Prezrela si neobvyklé znaky na nerovnom kameni a zahryzla si do pery. „Tak suvenír?“ Prešla k nemu a dotkla sa materiálu. „Myslím, že to patrí do múzea.“

Odfrkol si. „Malá pôžička.“

Mykla plecami. Môže jej to byť jedno. „Nuž, netuším, na čo vám sú staré súradnice.“

Obaja muži spozorneli, akoby ich začarovala. „Vy viete, čo to je?“ opýtal sa takmer posvätne Brian. „Prisahám, rozumiem všetkým jazykom, ale toto je pre mňa záhadou.“

Ironicky sa usmiala. „Je to prastarý systém používaný v malých oblastiach. Takmer neznámy,“ poučila ho. „Je odvodený od hieroglyfov.“

„Viete mi povedať, čo je tam napísané?“

Zahľadela sa na znaky. „Mám vám to prepísať? Potrebujem len papier.“

Treyovi trvalo jedinú sekundu nejaký jej zohnať aj s perom. Brian ochotne držal tabuľku, kým ona písala jej obsah na papier. „Tieto súradnice sú ekvivalentom moderných a nikto netuší, odkiaľ to vtedajší ľudia vedeli,“ vysvetľovala. „V dnešnom chápaní sú takéto.“ Napísala zemepisnú dĺžku a šírku a ukázala im to. „Ak sa nemýlim, ukazuje to na Egypt.“ Bola vo svojom živle. Starým veciam rozumela. Starým upírom už menej.

Brian pustil kameň na zem a nadšene sa usmial. Takmer mu dokonca videla zuby. „Doktorka, vy ste úžasná!“ Vzal si od nej papier a zamával ním vo vzduchu. „Za toto vás vyvážim zlatom!“

Zasmiala sa.

Brianov pohľad dopadol na jej označenú ruku a čosi v jeho výraze sa zmenilo. Oči sa mu zaleskli. Aj Trey si všimol jeho zaváhanie a znepokojene sa nadýchol.

Muži na seba vševediacky pozreli. Mina cúvla. „Č-čo sa deje?“

Trey si pošúchal oči. „Doktorka, ten kto vás uniesol... to on vám urobil toto?“ ukázal na ruku.

Stiahla si ju pod rukáv. „Nie. To je... nič.“

Brian sa jemne dotkol jej ruky a nadvihol si ju k očiam. „Nie je to nič, slečna.“ V tvári sa mu objavili starosti. „Vy ste mali čo dočinenia s nesmrteľnými, nemám pravdu?“

Mina už len dokázala zalapať po dychu.

Justin zaklopal na dvere salónika, kam ho nasmerovala Lana a čakal. Nepočul nič. Pomyslel si, že Mina určite zaspala a potichu vošiel.

Len čo pocítil čerstvý vzduch vedel, že sa niečo stalo. „Mina? Mina!“ Skontroloval pripojené miestnosti, ale jej pach bol slabý a končil pri okne. „Mina!“

„Justin, čo sa deje?“ Lana vbehla do salónika.

„Mina je preč!“ Zbadal papier s odkazom a prebehol ho očami. „Odišla. Ona odišla!“

„To nie je dobré. Mesto je plné upírov.“

Vybehol von. „Nikolai! Zvolaj svojich vlkov, musíme vypátrať Minu!“ zreval.

Vlkolak sa objavil na schodoch. „Čo sa stalo?“

„Mina ušla oknom.“ Zamával papierom. „Musíme ju nájsť!“

Nikolai na nič nečakal, len prikývol a odbehol, aby zvolal svorku. Lana si plesla po čele. „Sakra! Nemala som jej to hovoriť.“

S vycerenými zubami sa k nej zvrtol. „Čo si jej nemala hovoriť? Lana, čo si prezradila?!“

„Nevedela som, že to nevie,“ bránila sa.

„Čo?!“

„Že si veľkráľ. Šokovalo ju to,“ priznala.

Zmrzla mu krv v žilách. To nie. Nemala sa to dozvedieť takto. A že ju to šokovalo? Nemohol sa čudovať. „Nie je to tvoja vina,“ upokojil ju. To on bol blbec, že jej klamal. Mal jej povedať, ako sa veci majú. Porozumela by. „Nájdeme ju. Musíme.“

Musí jej vysvetliť, že ju len nechcel raniť a potom jej dá na zadok za to, že tak bezhlavo ušla a to priamo v ústrety nebezpečenstvu. Áno, na tú druhú časť sa obzvlášť tešil.