Temný vzdor 14

Mina otvorila oči a bála sa pohnúť. Len dýchala a uvedomila si, že vidí perfektne. Jej zrak sa napravil. Pohla jazykom a zaznamenala zuby. Srdce sa jej rozbúchalo. Skutočne sa stala upírkou!

Ja som upírka! Upírka! Mám zuby a... som hladná! Začínala chytať panický záchvat. Zrýchlene dýchala.

V jej zornom poli sa objavila známa tvár. Brian sa k nej sklonil. „Už je hore,“ oznámil.

„Bolo načase.“ Aj Trey sa pridal.

Mina zamrkala. Bála sa otvoriť ústa.

Brian odbehol a keď sa vrátil, mal v ruke sáčok s krvou. Znechutene ohrnula nosom. Jej žalúdok mal však svoje nároky.

„Musíš, Mina,“ naliehal. „Bude ťažké kŕmiť sa pri Justinovi. Krv ti dodá silu.“

Pokrútila hlavou. Povracia sa.

„Tak inak.“ Odstrihol kúsok a priložil jej krv pod nos. Voňala lahodne a Mine zaškvŕkalo v bruchu. Ach, áno. Toto potrebujem. Určite to bude lepšie ako sex.

Podoprela sa na lakťoch a dovolila Brianovi naliať jej obsah balíčka do krku. Chutilo to ako ambrózia. Čudovala sa, že ju Justin nevysal pri prvom ochutnaní.

Keď dopila, posadila sa a odkašľala si. Jazykom si stále behala po zuboch. „Koľko je hodín?“

Trey, stojaci pri okne, pozrel na náramkové hodinky. „Deväť ráno. A pred domom mi už pár hodín parkuje ohromne nenápadná dodávka. Už o nás vedia.“ Zatiahol záves a prešiel k nej. „Ako ti je?“

„É... nemŕtvo?“

Zasmiali sa.

„Dobre, rýchlokurz.“ Brian jej podal aj druhý sáčok. „Upíri dokážu ovládať väčšinu svojich telesných procesov aj potrieb, aj keď nie hneď po premene. Upír tiež s človekom za bežných okolností neotehotnie. Ak vyjdeme na slnko a nemáme dosť krvi, zhoríme. Sme rýchli, obratní, menšie zranenia sa nám hoja relatívne rýchlo a kŕmiť by sme sa mali každý deň. Keď uhryzneš človeka, vpustíš mu do obehu endorfíny, takže nič nepocíti. Po kŕmení ranu oblizneš a nezostane ani stopa. Ak nechceš, aby si človek pamätal uhryznutie, musíš použiť mágiu. Problém je, že ty ju neovládaš.“

„To bude trochu problém, čo?“

Brian z vrecka vytiahol zvláštny prsteň s dvoma kameňmi – červeným a modrým. „Vyrobil som ho pre teba.“

Mina si priložila ruku k srdcu. „Ach, áno, Brian, vezmem si ťa,“ zaštebotala sarkasticky.

Uškrnul sa a hodil jej prsteň. „Keď odklopíš červené veko, je tam malá ihla.“ Počkal, kým sa jej to podarilo. „Je to sérum, ktoré človeku vymaže spomienky na tvoje uhryznutie. Máš zásobu asi na rok, dovtedy sa tvoje inštinkty vyvinú dosť na to, aby si to ovládala sama.“

Prikývla a odklopila druhé veko. „A toto je na čo?“

„Tá ihla je napustená elixírom, ktorý potlačí tvoje vonkajšie upírske znaky – zuby a prirýchle reflexy. Musíš si ho aplikovať každý deň približne v rovnakom čase a vždy, keď pocítiš, že jeho účinky vyprchávajú. Pri bežnom dávkovaní by ti mal vydržať okolo troch mesiacov.“

Vďačne si prsteň navliekla na prst. Na krku už mala prívesok od Treya. „Ďakujem. Za všetko.“ Vstala a potešila sa, ako sebaisto sa cíti.

„Niet za čo. To najhoršie ešte len príde.“ Ukázal k oknu. „Po západe slnka sem asi vtrhnú. Si pripravená?“

Vážne prikývla.

Trey priniesol raňajky a v tichu sa najedli.

„Prečo im nemôžem povedať ako ste mi pomohli?“ opýtala sa Mina. „Určite by to vašej reputácii prospelo.“

Trey sa sucho zasmial. „Pochopíš, keď ti Justin povie všetko, čo máme na svedomí. Nepomohlo by to, Mina, len by to veci zhoršilo. Prosím, maj to na pamäti.“

To bolo to najmenej, čo mohla urobiť. Smutne pozrela na svoju ruku. „A toto niekedy zmizne? Myslím tá nová schopnosť.“

„Obávam sa, že nie. Tieto dary zmiznú až po smrti. Budeš sa s tým musieť naučiť žiť.“

S tým a so zubami, krvilačnosťou a nesmrteľnosťou. Niečo jej napadlo. „Čo doklady? Moje záznamy? Úrady si všimnú, že v sedemdesiatke vyzerám podivne mlado.“

„O to sa postaráme. Pokiaľ nezostaneš v prítomnosti iných upírov, ktorí už majú prepracovaný systém, postaráme sa, aby si zmizla zo záznamov. Falošné doklady nie sú problém a ak by sa aj úrady zaujímali, nejaký nadprirodzený ťa z toho určite vytiahne. Ľudí sa báť nemusíš.“

Uvoľnila sa. Nechcela by skončiť ako nejaký vládny experiment pre bohatých papalášov s túžbou po nesmrteľnosti.

Po raňajkách sa Trey vrátil k oknu a nenápadne vyzrel spoza závesu. „Och, ty malá potvora,“ vrčal. „Keď ťa raz dostanem do rúk...“ Naznačil, ako niekoho škrtí.

Mina mu pozrela ponad plece. Z modrej dodávky práve vystúpila rozkošná žena s copíkmi a prezerala si dom. „Tamten škriatok?“

„Nie, tamtá mrcha. Celé storočia ma prenasleduje a pokúša sa ma zabiť.“

Pobavene pozrela na roztomilé stvorenie pred domom. „A ty? Ty sa ju nepokúšaš zabiť?“ Na zločinca jeho kalibru by si nemyslela, že by ju nechal len tak žiť.

Treyovi sa v očiach blyslo niečo divoké. „Tú radosť jej neposkytnem,“ odsekol a odišiel od závesu. Mine jeho odpoveď vŕtala v hlave. Je on vôbec zločinec?

„Mali by sme sa pripraviť. Amaury mi volal, že ulica je obkľúčená. Za svetla nezaútočia.“

„Ako odtiaľto plánujete zmiznúť?“

Muži sa veselo zazubili.

Zvečerilo sa. V celom dome boli rozsvietené svetlá a Mina vypila šesť balíkov krvi. Dali si ľahkú večeru a keď videli, že sa začínajú zbiehať vlci a upíri, Trey vytiahol dlhý povraz. „Je čas, Mina.“

Vycerila naňho zuby. Spokojne skonštatovala, že jej pristanú. „Uvedomuješ si, že to už hraničí s úchylkou?“

Zacmukal. „Moja zlatá, ešte si nebola v mojom skutočnom dome. Povrazy sú to najmenej.“

Otriasla sa. „Dobre, poďme na to.“ Spojila si ruky za chrbtom. Trey sa jej ich pokúšal čo najjemnejšie zviazať, aby netrpela. Potom jej lano pripevnil k pásu, zviazal lakte a nakoniec nohy. Vyzerala ako úbohá napodobenina múmie.

Posadil ju na pohovku a odišiel sa vyzbrojiť.

Brian sa zviezol vedľa nej, stiahol jej prsteň a pichol ju ním do dlane. „Nezabúdaj na pravidelnú aplikáciu,“ kládol jej na srdce.

Prikývla a oprela sa oňho. „Brian? Budem niekedy nútená bojovať proti vám?“ opýtala sa s obavami.

Upír vzdychol. „Určite si uvedomuješ, že to, čo robíme, robíme pre seba. Nie sme svätci, Mina.“

„Ale ani vy nechcete vojnu a pád trónov,“ namietala.

„Nechceme, lebo by sme sa nemohli sústrediť na naše plány. Od teba teraz závisí všetko a pre to si cenná ako pre Justina, tak aj pre nás. Celý náš svet je v tvojich krehkých rukách.“ Súcitne na ňu pozrel.

„Tá myšlienka ma desí.“ Jazykom si prešla po zuboch. Tesáky jej už zmizli. „Čo ak niečo pokazím? Nedokázala by som žiť s pomyslením, že mojou vinou...“

Priložil jej prst na ústa. „Na to nemysli. V prvom rade si túto zodpovednosť ani nemala niesť. Justin nemal právo použiť ťa ako nástroj zrady.“ Privrel oči, akoby v tých slovách sám hľadal vykúpenie.

„Urobil si to aj ty? To, čo Justin?“

Odtiahol sa. „Dalo by sa to tak povedať.“

„A... ľutuješ to?“ Cítila sa ako spovedník pri hriešnikovi, ktorý si nie je istý, či hriešnikom vôbec je.

Brian neodpovedal hneď. Pohľad mal upretý na stenu s televízorom. „Nie,“ povedal pevne. „Neľutujem.“

Justin stál v tieni budovy oproti démonovmu domu a pozoroval každý pohyb za závesmi. Bol po zuby ozbrojený a oblečený v čiernom.

Nikolai vydal posledné rozkazy a kývol Elowen, že sú všetci na mieste. Vrátil sa k upírovi a pozrel mu do kamennej tváre. „Odveď ju preč, Justin. Je jasné, že ju potrebuješ.“

Justin prstom prechádzal po rukoväti dýky. „Ona je moja, Nikolai. Nevie to, ale je to tak. A bratia sa môžu hoci aj postaviť na hlavu.“ Už len tých pár hodín bez nej bolo hrozných. Chýbali mu jej ohnivé emócie a podrezaný jazyk. Tá vôňa adrenalínu, ktorá sa okolo nej vždy vznášala.

„Ja viem. To isté som si hovoril, keď som spoznal Lanu.“ Zasnene sa usmial. „Vieš, čo je dobré na takomto talianskom manželstve?“

„Čo také?“

Vlkolakovi zaiskrilo v očiach. „Udobrovanie.“

Muži sa zasmiali a Justinovo napätie poľavilo. Čoskoro. Čoskoro bude mať Minu zase len pre seba a, och, keď s ňou skončí, budú ju bolieť stehná a neručí ani za zvyšok jej krásneho, hriešneho tela.

„Vypadnite odtiaľto čo najskôr. Zrejme vás budú prenasledovať, ale pri troche šťastia sa vám podarí odletieť.“

„Som ti vďačný, Nikolai.“ Podal mu ruku. „A bol by som rád, keby upíri a vlkolaci nadobro uzavreli prímerie.“

Dojatý kráľ sa mierne uklonil. „To je aj mojím úprimným želaním.“

Vymenili si posledné zdvorilosti a keď im Elowen dala znamenie zablikaním smeroviek dodávky, vyšli z tieňov a spolu s vlkolakmi a upírmi vtrhli do domu.

Justin rozkopol dvere a kontroloval miestnosť, zatiaľ čo mu dvaja vlci kryli chrbát. Zo schodov k nim doletelo niekoľko vrhacích hviezdic.

Sklonili sa, no napriek tomu im porezali lýtka. Justin to nevnímal. Uvidel Briana, ako sa škerí a pred sebou drží spútanú Minu.

„Justin,“ šepla a on ju potiahol za vlasy, až zvýskla. Čo si nevšimol bolo, že Mina za chrbtom Brianovi ukázala prostredník.

„Ahoj Justin,“ pozdravil ho Brian veselo. „No poďme, zaútoč. Ona je len človek,“ posmieval sa mu.

Zaškrípal zubami. „Len zbabelec ako ty použije nevinnú ženu ako štít, Brian,“ zavrčal.

Brian len mykol plecami. „Robím to, aby som prežil.“ Vystúpil o niekoľko schodov vyššie a ťahal ju so sebou. „Odvolaj obliehanie domu!“

„Na to zabudni. Si v pasci, to dobre vieš. Vydaj nám Minu.“

„Počkaj, zamyslím sa... nie.“ Pohľad uprel na niečo za ich chrbtami.

Naraz sa zvrtli a od kuchyne na nich samopalom mieril Trey. „Ahoj šteniatka,“ zasmial sa. „Čo keby ste odložili zbrane?“

Justin mal v tej chvíli v žilách čistý adrenalín. „Ty odporný démon!“

„Teší ma.“

Samozrejme, podobný vývin udalostí čakali a o tri sekundy neskôr cez okná vpadli dnu upíri pod vedením Elowen. Tá sa okamžite vrhla na Treya ako tigrica a obaja zmizli v kuchyni, odkiaľ bolo počuť len rozbíjanie nábytku.

Brian zaváhal a vystúpil ešte vyššie. Justin ho nasledoval. „Odrezávaš si cestu. Vzdaj sa, zradca!“

Mina bola nútená kráčať hore s ním. Trochu sa roztriasla, keď jej ku krku priložil dýku. „Nakoľko si ceníš život tejto smrteľníčky, Justin?“ Postupovali vyššie a vyššie. Mine sa ťažko kráčalo kvôli zviazaným nohám a často sa potkýnala.

Zvuky boja slabli, keď vyšli na druhé poschodie a Justin si z čižiem vybral dve dlhé dýky.

„No tak, Brian,“ presviedčal ho, „len ty a ja. Prestaň byť zbabelcom a pusti Minu.“

„Hm... to by bol neuveriteľne nevyrovnaný súboj. Ja som totiž oveľa silnejší.“

Justinovi sa zazdalo, že Mina zagúľala očami.

„Čo povieš, Mina? Mám zabiť tvojho... milenca? Priateľa? Muža, ktorý ťa iba využíva?“

Zastonala a pokúsila sa mu ujsť, ale strhol ju späť k sebe.

„Chceš ísť k nemu? Naozaj?“

Opatrne prikývla. „Prosím. Pusti ma,“ zašepkala.

Brian naňho uznanlivo pozrel. „A čo ty Justin? Chceš ju späť? Tak odhoď zbrane.“

Justin ho s nevôľou poslúchol. Keby niečo, dokáže ho zabiť aj holými rukami.

Brian mu kývol hlavou, postrčil Minu, až takmer spadla, a Justin ju musel zachytiť. To Brianovi doprialo čas, aby prebehol chodbou na otvorený balkón a preskočil zábradlie. Justin nikdy nezistil, ako ušiel, ale náraz na zem nikdy neprišiel. Bolo mu to ukradnuté. Mal Minu v náručí a len na tom záležalo.

Od úľavy fňukla, ale zostávala chladná. Ubolene mu pozrela do očí a už sa naňho nepozerala ako predtým. Už ho nevidela ako seberovného.

Postavila sa a ani sa nepohla, kým jej opatrne neprerezal povrazy. Ihneď jej začal trieť zápästia, aby sa jej do dlaní nahrnula krv.

„Mina, pozri sa na mňa,“ prosil ju, keď klopila pohľad k zemi.

Urobila to, ale ten chlad v jej nádherných šedomodrých očiach ho zasiahol do srdca. „Ako si želáte, Veličenstvo.“ Jeho oslovenie doslova vypľula.

Pritiahol ju bližšie k svojmu mocnému telu. „Prečo si to urobila? Prečo si ušla?“ Vzal jej tvár do dlaní, aby zase nesklopila oči.

Zovrela pery. „Si veľkráľ, Justin. Oklamal si ma. Ja nechcem byť bábka a tiež nechcem mať na svedomí pád trónov.“ Oči sa jej leskli slzami.

Kedykoľvek by vymenil trón za ňu. Nežne ju pobozkal, naliehal, kým neotvorila pery a nezavzdychala. Jeho vnútro jasalo. Ešte nie je všetko stratené. Palcami jej hladil líca, vychutnával si pocit jej jemnej pokožky. „Toto už nikdy neurobíš,“ povedal a znelo to ako kráľovský príkaz. A – koľká irónia – Mina je vlastne jeho poddaná. Len on o tom ešte nevie.

Minino srdce pri jeho bozku urobilo víťazné salto. Upokoj sa, ty pumpa! Nepatrí nám. Robíme to kvôli jeho svetu. Nášmu svetu. Pre nič iné.

Áno, len keby s tým súhlasili aj jej nižšie položené orgány, ktoré zvlhli túžbou. Pokrútila hlavou. „Justin, mala som vidinu a...“

Pokrútil hlavou. „Nie teraz a nie tu. Musíme vypadnúť.“ Spojil ich ruky a ťahal ju nadol, kde už nazúrená Elowen zaisťovala okolie.

„Trey?“ opýtal sa.

Zafučala. „Premiestnil sa do svojej reality. Tam nemám prístup.“

„Možno nabudúce. My ideme. Dovidenia, Elowen.“ Všetkým zamával a vybehol aj s Minou z domu.

„Kam to...“

„Nepýtaj sa a nasadaj!“ Strčil ju do čierneho Mercedesu a so škrípaním pneumatík vyrazil preč od domu. Minu to hodilo najprv na okno, potom späť do sedadla.

„Justin, kam to...“ Obzrela sa. Za nimi už uháňali tri ďalšie autá a nezdalo sa, že sú to ich priatelia. „Agenti?“

Prikývol. „Kvôli tvojmu úteku nás vystopovali.“ Pozrel na ňu a zároveň šoféroval. „Uvedomuješ si, akej hrozbe si sa vystavila?! Chcel som ťa chrániť, ale ako to mám robiť, keď bez vysvetlenia odídeš?!“

„Och, nerob zo seba obeť! Kedy si mi chcel povedať, že si upírsky veľkráľ?!“ Jej odpor voči autoritám ako on bol hlboko zakorenený. Takí ako on ukrývajú pravdu pred ľudstvom. Vydierali ju, aby nezverejnila niektoré preklady. Mina sa za svoj život naučila jedno – žiadny vládca nie je dobrý a čím je mocnejší, tým je skazenejší. A Justin jej to dokázal. Dokonca podrazil vlastnú rodinu. Klamal a podvádzal. Keby bolo na nej, nepomôže mu. Len jej vidina zmenila ten názor. Takto zabráni vojne a krvipreliatiu.

Zovrel volant a prudko zabočil. Plynový pedál mal až na podlahe. „To nepochopíš,“ precedil pomedzi zuby.

Tleskla rukami. „Isteže nie, veď som len človek. Tvoja potrava, na hodnotovom rebríčku som niekde pod otrokmi.“

Už zase zabočil. „Tak to nie je a ty to vieš!“

Už zase jej stúpol tlak. „Áno, tak ako to je? Vážiš si ma aspoň trochu? Ako živú bytosť?“

Justin zastal pred vysokou budovou a vytlačil ju von. Zo zadného sedadla vzal vak. „Porozprávame sa neskôr.“ A ťahal ju do budovy. Asi v polovici schodov začuli, ako ich prenasledovatelia parkujú.

„Rýchlejšie!“ pobádal ju.

Pridali a vybehli na strechu, kde na nich čakala helikoptéra. Justin otvoril dvere, vhodil dnu vak, potom Minu. Posadil sa na miesto pilota.

„Ty vieš riadiť helikoptéru?“ opýtala sa s panikou v hlase.

Nasadil si slúchadlá, pozapínal systémy a aj jej dal jeden pár. Vrtuľa sa začala otáčať. „Už som riadil Boeing, toto nebude odlišné.“ Stisol páku.

Mina sa zachytila všetkého, čo bolo po ruke. „Máš vôbec letové povolenie?“ Už sa videla zostrelená nejakým protiraketovým systémom.

Helikoptéra vzlietla vo chvíli, keď sa na strechu prihrnuli upíri. Prach im udieral do očí a museli sa prikrčiť.

„To určite, aby nás vysledovali! My nebudene na radaroch.“ A vyletel k oblohe a potom smerom na sever.

Mina prekonávala mierny panický záchvat. Kŕčovito sa držala popruhov a radšej sa nepýtala, prečo nie sú na radaroch.

Justin najprv letel priamo na sever, potom to otočil na juhovýchod okolo mesta. Dostali sa nad oceán a mali stabilný kurz.

Mina pozrela pod nich na chladné, temné vody Baltského mora a zatočila sa jej hlava. „Letíme do Malmö?“ tipla si.

Meravo prikývol.

Srdce jej poskočilo, že sa vracia do rodnej krajiny. Aj keď v nej v podstate nemá nič cenné. Bola to smutná pravda. Inštinktívne si prešla jazykom po zuboch, aby sa uistila, že jej tesáky sú stále neviditeľné.

Na jej vkus bol let prikrátky. Svetlá mesta ich privítali nekonečným žmurkaním a Justin bez problémov pristál na vysokej budove uprostred mesta.

„A tu nás nenájdu?“ odvážila sa opýtať.

„Keďže zajtra odlietame, nestihnú,“ odvrkol, zbavil ju popruhov a vzal vak.

Vyšli z helikoptéry a Mina sa mierne potácala. Zachytil ju za lakeť ako neposlušné dieťa a viedol dole schodmi, von z budovy a ulicami mesta.

Nakoniec vošli do neveľkého trojhviezdičkového hotela na okraji centra a Justin použil ďalšie falošné doklady a navyše aj podplatil recepčného.

Mina už zaznamenala, že dokáže rozoznať nielen pach rôznych druhov krvi, ale aj pach silných emócií. A z Justina sálala zlosť. Plnila jej nozdry a volala na povrch predátora, ktorým sa stala. Ďasná ju zaboleli, ako sa túžila doňho zahryznúť. Zuby našťastie zostávali v ľudskom tvare.

Dostali kartu a výťahom sa viezli na najvyššie poschodie. Justin začínal dýchať plytko, ako ním lomcoval hnev. Mina sa začínala báť.

Doslova ju šmaril do otvorených dverí, odhodil vak na zem a zamkol. Obrátil sa k nej s pohľadom šelmy a ceril zuby.

Odvážne nadvihla bradu a vypla hruď. Čo možno nebol najlepší nápad, pretože bradavky mala tvrdé ako dva kamene. Ale keď už hovoríme o tvrdosti... Justinove nohavice tiež trochu zmenili tvar. Preglgla.

„A teraz,“ začal a vyzliekol si čierny kabát. „Drahá Mina.“ Odkopol topánky a začal sa k nej približovať.

Odvaha ju opúšťala. Jeho svaly sa jasne rysovali pod bielym tričkom. Cúvala k stene a bála sa momentu, keď už nebude mať kam ísť.

„Sa porozprávame,“ dokončil. Pritisol ju o chladný materiál a celým telom ju uväznil. Plamene pekelné boli v porovnaní s ním nič. Tento upír je veľmi, veľmi nahnevaný.