Temný vzdor 16

Spali pokojne a mierumilovne. Justin celú noc Minu objímal a ona počúvala upokojujúci tlkot jeho srdca. Než sa zobudil, pichla si dávku z prsteňa, pretože cítila, ako sa jej predlžujú zuby.

Skoro ráno sa obliekli, aby to stihli na letisko. Mina dostala nové oblečenie, keďže to predošlé bolo poväčšine nepoužiteľné.

„Justin?“ zakričala naňho z kúpeľne.

„Áno?“

„Prečo mám korzetovú košeľu?“

V momente prikvitol do malej miestnosti a pohľadom zhodnotil tesný kus oblečenia na zaväzovanie vpredu. Veľká časť Mininho dekoltu bola odhalená a vynikla jej štíhla postava. „Hmm,“ Prešiel k nej a pobozkal ju. „Lanin výber, prepáč.“ Potiahol šnúrku. „Ale páči sa mi to.“

„Isteže sa ti to páči, vyzerám ako lacná...“

Pritisol jej prst na ústa. „Zlé dievčatá nebudú predsa nosiť biele šatičky. Hlavne po včerajšku.“ Sprisahanecky na ňu žmurkol a Mina očervenela.

Justin si chvíľu vychutnával jej pery, potom ju nechal dokončiť obliekanie. Neskôr bude musieť Lane poďakovať za ten výber. Ku korzetu poslala aj superúzke nohavice, ktoré by z Miny najradšej okamžite strhol. Mahagónové vlasy si stiahla do copu a vyzerala ako iná žena. Bol rád, že svoju povahu viac neskrýva za konzervatívnymi kostýmikmi. Vedel, že aj keď si to neprizná, páči sa jej to. Jeho zlé dievča vyšlo zo svojej kukly.

Opustili hotel a odviezli sa taxíkom na letisko. Nemali takmer žiadnu batožinu a check-inom prešli hladko. Justinovi sa zdalo divné, že nenarazili ani na jediného agenta.

„Si nervózny,“ povedala Mina, keď sedeli bezpečne v lietadle a rolovali po dráhe.

Justin si stisol koreň nosa a vzdychol. „Osemtisíc rokov a ja stále nedokážem odhadnúť svojich bratov.“

Položila mu ruku na koleno. „Je ti to ľúto?“

Pozrel na ňu. „Čo?“

„To odcudzenie. Že ste sa jeden druhému vzdialili.“ Cítila z neho smútok. Nepozná ho dlho, ale mala tušenie, že jeho nenútené správanie je len navonok. Má predsa rodinu a aj keď medzi nimi vznikol rozkol, určite túži po jednote. Aj ona prvé roky chodila za rodičmi, prosila o náznaky záujmu a viac si ubližovala.

Ale s ním je to iné. Jeho rodina neodkopla, chcú mu dobre a iba si vybrali nesprávne prostriedky.

Justin spojil ich dlane a unavene sa oprel. „Áno, mrzí,“ priznal. „Kedysi sme držali spolu. Neprešiel deň, aby sme sa nevideli a nestvárali bláznovstvá. Vtedy nás neťažila zodpovednosť koruny.“

Takže to bolo veľmi dávno, jasné. Stisla mu dlaň. „Myslíš, že sa to ešte môže napraviť?“

Smutne si odfrkol. „Ak ma zase nevysadia na opustenom ostrove a kráľovstvo nepadne... nie, aj tak nie.“

„Prečo?“ Trhalo jej srdce, že taká silná rodina sa rozpadá. A pritom jediné, čo potrebujú je vzájomná dôvera.

„Sme pristarí. Vek z nás urobil... niečo, čo sa ani nedá pomenovať. Samotárov. Bojíme sa spoliehať jeden na druhého.“ Nesmelo sa usmial. „Kathrine to trochu zlepšila. Spojila nás. Všetci ju zbožňujeme.“

Pichol ju osteň žiarlivosti. Kathrine mohla napriek všetkému s Nerom zostať. Má modrú krv, je princezná Nórska. Dojalo ju však ako pekne o nej Justin hovorí.

Lietadlo vzlietlo a keď jej konečne prestalo zvoniť v ušiach, odopla si pás, aby sa k nemu mohla prisunúť. Spokojne ju objal.

„Vrátiš sa do Verony? Keď to skončí?“ opýtala sa.

Jemne ju hladil na odhalenom ramene. „Nie som si istý, či je to možné.“

„A čo tvoj trón?“

Mykol plecami. Nedokázal vysloviť, že možno padnú aj tie ostatné. Poddaným sa nebude páčiť, že bratia spolu nedržia. Nechcel to. Napriek všetkému s bratmi vládnu dobre. Priviedli upírov do nového veku, odsúdili staré zvyky a zaviedli pravidlá, vďaka ktorým už nemusia zabíjať ľudí. Vyjednali mier s lovcami, vlkolakmi, vytvorili orgány kontroly a ich agenti riešia konflikty jednotlivo, namiesto predošlých vojen. „Asi len výsledok nášho pátrania a znenie proroctva ukáže, čo bude s kráľovstvom,“ povedal neurčito.

To je slabá nádej. Prečo to musí byť tak komplikované? Kiež by mohla jeho bratom všetko vysvetliť. O proroctve a jej vidine.

Leteli cez niekoľko časových pásiem a poludnie prišlo veľmi skoro. Preleteli ponad Alpy, uvideli jagavé moria a terén sa zmenil na suchší, potom uvidela belasé vrcholky Himalájí.

Očarene sledovala svet pod sebou s nosom nalepeným na okne. V Nepále ešte nebola. Spozornela až keď sa Justin nepokojne pomrvil a obzrel sa.

„Deje sa niečo?“ Otočila sa k nemu, v tvári obava.

Odpoveď jej dal hlas letušky v reproduktore. „Dámy a páni, kvôli organizačným problémom sme nútení pristáť na pár hodín na letisku v Pokhare. Prosím, ospravedlňte toto zdržanie a zachovajte pokoj.“

Justin vypustil z pľúc zadržiavaný dych. „Odklonili let,“ povedal a udrel päsťou do sedadla. „To spravili oni. Chcú nás dostať v Pokhare.“

Zbledla. „Čo urobíme?“ Aj ona sa obzrela, akoby jeho bratia boli priamo v lietadle.

Justin jej venoval ľútostivý pohľad. Nemôžu robiť nič. Sú uväznení v kovovej škatuli a okamžite po pristátí si po nich prídu. Prehrali.

Krútila hlavou. „Nie. Nie! No tak, Justin, sme tak blízko! Čo keby sme vyskočili?“ Vo filmoch sa to predsa deje bežne.

„Aj keby sme sa o to pokúsili a prežili vo vzduchových víroch za lietadlom, už sme nad mestom. Zamerali by nás a odvliekli aj tak,“ schladil jej nádeje.

„Takže...“ preglgla, „je koniec?“ Chytia ich, Justina odvlečú a ona ho nikdy neuvidí? Na to ešte nie je pripravená.

Justin cítil rovnaké zúfalstvo ako ona. S týmto nepočítal. Nemá pripravený plán B a vedel, že jeho bratia udrú v plnej sile. Bude rád, ak ušetria Minu. Jediné, čo ho trápi, je jej život. Tak nejako dúfal, že po tom, čo nájdu proroctvo, jej dar zmizne. Nikto by predsa nebol taký krutý, aby ju nechal umrieť. A on... aj keď riešenie zachrániť ju premenou tu je, nedokázal sa k tomu prinútiť. Nemá právo vziať jej život. Dať jej nádej, keď jeho zrejme vysadia na opustenom ostrove a tentoraz sa uistia, aby neušiel. Nezniesol myšlienku, že by bola sama vo svete upírov, ktorému nerozumie. Svet ľudí je pre ňu bezpečnejší. Takto nad ňou jeho bratia aspoň nemajú moc.

Od zúfalstva ju drvivo pobozkal, hľadal v nej útechu. Jeho bozk opätovala rovnakou silou, zamotala si ruku do jeho vlasov a jej telo sa triaslo strachom.

Justin sa od nej nedokázal odtrhnúť. Hladil ju po chrbte, dlaňou zvieral jej hebké líce a neprestal ani keď začali klesať.

„Pamätaj,“ povedal, keď letušky otvárali dvere. Po dráhe sa k lietadlu hrnulo auto. Jeho bratia. „Chcú mňa. Tebe nič neurobia.“

Tie slová ju len viac vydesili. Nemôžu mu ublížiť! „Justin...“

Pokrútil hlavou. „Nesmú vedieť o tvojej novej schopnosti.“ Podal jej červený svetrík od Lany a čierne rukavice bez prstov. Zostáva im tak málo času. Ešte raz ju pobozkal a vedel, že chuť jej pier mu navždy zostane v spomienkach.

Poslušne sa obliekla a nasadila rukavice. Zakryla nimi prsteň a pomyslela na svoje nové upírske schopnosti. Ani tie ich z tohto nevytiahnu.

Po schodoch vystúpila prvá osoba a Mine kleslo srdce až na podlahu, keď spoznala Aleca. Tvrdo na nich pozrel a nasledovaný dvoma ďalšími mužmi – Dariom a Nerom, ak sa nemýli, k nim pristúpil.

Justin im nebojácne pozrel do očí.

„Pôjdete s nami. Obaja,“ povedal Nero chladne.

Vytiahli Justina na nohy a spútali mu ruky. Mina sa takmer rozplakala. Potom vzali aj ju a urobili to isté. Viedli ich uličkou von z lietadla. Tam stál posledný kráľ – Drew, s Kathrine po boku. Mina jej závidela. Kathrine má to, čo Mina nikdy mať nebude.

Justin jej venoval posledný pohľad, než ho strčili do čierneho auta s dymovými sklami. Sprievod mu robili Drew a Alec.

Minu postrčili do druhého vozidla. Za volantom bol Nero, vedľa neho Dario, a ku Mine sa posadila Kathrine.

Porazene sa čelom oprela o okno a uvažovala, či ešte niekedy Justina uvidí.

Uvidela. Odviezli ich do sídla Nepálskeho kráľa upírov a zavreli do ciel v podzemí oproti sebe. Teda Justina tam hodili ako prašivú krysu a Minu len mierne postrčili. S nikým neprehodili ani slovo. Nič. Len im zložili putá a odišli, niečo si potichu šepkajúc.

Mina ihneď priskočila k mreži, ignorujúc vlhké kamenné steny a stredoveký štýl temnice. Na strope svietila jediná holá žiarovka a dodávala ich tváram nezdravý jas. „Justin, urobili ti niečo?“

Postavil sa čo najbližšie k nej a prezrel si ju. „Nie. A tebe?“

„Ani so mnou neprehovorili.“ Natiahla ruku cez mreže v nádeji, že sa jej dotkne. Urobil to isté, ale medzera medzi nimi bola taká veľká, že sa sotva dotkli ich najdlhšie prsty. Zovrelo jej z toho srdce. Smutne na seba pozreli a stiahli ruky späť.

„Je mi ľúto, že som tomu nezabránil,“ sypal si popol na hlavu.

„To predsa nie je tvoja vina. Justin, ty nie si ten zlý.“ Držala sa mreží, až jej zbeleli kĺby. „Dostaneme sa odtiaľto.“

„Sú tu kamery,“ upozornil ju a ukázal na moderný prístroj v rohu.

Pozrela do oka kamery a zovrela pery. Chcela mu povedať, že nikto nevie o jej premene a možno sa jej podarí oklamať jeho bratov a využije ich nevedomosť. Takto to urobiť nemohla.

Celá napálená zdvihla prostredník a ukázala ho všetkým, čo sa pozerajú.

Justin sa pobavene zasmial. „Toto ťa odtiaľto určite dostane,“ povedal ironicky.

„Mňa? Snáď nás.“ Otočila sa späť k nemu.

Jeho tvár prezrádzala kapituláciu.

„Justin!“ okríkla ho. „Spamätaj sa, ty zoschnutá stará pijavica, a vymysli čo ďalej!“

Nadvihol obočie. „Vieš, že meníš nálady rýchlejšie než akákoľvek iná žena, ktorú som kedy poznal?“

Uškrnula sa. „A preto ma máš tak rád,“ vyhlásila a spravila kolečko okolo cely. „Myslíš, že sa s nami aj porozprávajú? Teda aspoň s tebou,“ opravila sa. „Ja očividne nie som na dosť vysokom stupienku, aby sa so mnou zahadzovali.“

Justina znechucovalo toto škatuľkovanie, ale viac mu vadilo, ako Mina vždy zdôrazňuje postavenie. Je človek, no a čo? Pozná kopu ľudí lepších, než hociktorý upír na svete. „Nehľaď na mojich bratov ako na niečo viac,“ povedal vážne. „Koruna z nich ešte nerobí aj bohov. Si od nich lepšia v mnohých smeroch.“

Dojato sa usmiala a roztápala sa pod jeho slovami. To jej dodalo ešte viac odvahy, aby ich odtiaľto nejako dostala. Ona jediná to môže dokázať – v nej hrozbu nevidia.

„Vravel si, že tvoji bratia nado mnou ako nad človekom nemajú právomoci?“ uisťovala sa.

„Presne tak.“

Dobre. To môže využiť. „V tom prípade nám nezostáva nič iné, len čakať.“ Posadila sa na drevenú pričňu do pozície lotosového kvetu a vyrovnala si chrbticu.

„Asi to potrvá,“ odhadoval Justin.

Pousmiala sa. „Tak sa zabavíme. Poznáš nejaké slovné hry?“

Nemohol uveriť, že trčí v cele Nepálskeho panovníka a ľudská vedkyňa mu tu navrhuje slovné hry. Keďže však zbožňoval jej zvučný hlas, naučil ju starú hru, ktorú hrával s vojakmi počas dlhých bojov proti vlkolakom.

Nero civel na monitor, potom sa otočil k bratom s Kathrine sediacim v prijímacom salóne. „Obaja sa zbláznili.“

„Myslíte, že Justin nejako Minu zmanipuloval?“ napadlo Kathrine.

„Určite jej nepovedal pravdu, inak by pri ňom nestála,“ zašomral Dario namrzene. „Tá ženská sa naňho pozerá ako na boha.“

Alec si prehrabol čierne vlasy a začal sa prechádzať popred nich. „Musíme ju od neho oddeliť, to je jasné. Nepatrí do nášho sveta.“

„Ale čo ak vie priveľa?“ nadhodil Nero. „Nevieme, čo jej Justin narozprával. Možno jej za pomoc sľúbil nesmrteľnosť. Majetky.“

„Asi ju budeme musieť vypočuť,“ uzavrel ich dohady Drew opretý o stenu v rohu. Mal z nich najpochmúrnejšiu náladu. Kedysi robil všetko, aby kráľovstvo zachránil. Prosil bratov, hľadal ich po svete, aby ich priviedol domov a nasledujúce storočia sa snažil udržať aspoň navonok zdanie pevného bratstva. Ale už ho unavovuje robiť im pestúnku, keď si nič nevážia a navzájom si hádžu polená pod nohy.

Ak sa to rýchlo nenapraví, nezvládne to. Už pár rokov má pripravené plány na odchod a v jeho izbe vo Verone stoja zbalené kufre. Títo upíri mu dlhujú stáročia pokoja a vyrovnanosti. Nikdy mu nepoďakovali, nikdy ich nezaujímalo, čo všetko obetoval, aby bol po ich boku.

„To bude najlepšie riešenie,“ súhlasila Kathrine. „Určite je to rozumná žena a bude sa s ňou dať dohodnúť. Navyše by sme ju nemali držať v tej cele. Je to človek, koniec-koncov.“

Dali jej teda pripraviť izbu a Drew šiel po Minu do temníc. Mračila sa naňho rovnako ako on na ňu a bez rečí ju viedol do obytnej časti.

Pri odchode na Justina nenápadne mrkla, aby nestrácal nádej, a spriadala plán úteku.

Drew ju odviedol do pohodlnej izby s posteľou, pripojenou kúpeľňou a pripraveným jedlom na stole.

„Urob si pohodlie,“ povedal jej v rodnom jazyku. „O hodinu za tebou niekto príde. Ak by si niečo potrebovala, vedľa dverí je telefón. Stlač mriežku a trojku a služobníctvo ti vyhovie.“

Falošne sa usmiala a predstierala úľavu. „Ďakujem.“

Prikývol. „Nechcem ťa uraziť, ale zamknem dvere. Dočasne.“

Zatla päste. „V poriadku,“ precedila cez zuby.

„A tu nie sú kamery, takže budeš mať súkromie, pokiaľ by si si chcela dať sprchu a podobne.“

„To je milé.“

Drew zavrel a zamkol dvere.

Mina sa obrátila a rýchlo pohľadom prebehla miestnosť. Manželská posteľ. Sedacia a stereo súprava. Plazma. Minichladnička. Uprostred konferenčný stolík s teplým jedlom a džbánom vody.

Bolo by hlúpe o niečo sa pokúšať hneď teraz. Najedla sa, aby mala silu, vypila vodu a dala si rýchlu sprchu.

Nahá po pobyte v sprchovom kúte sa pozrela do zrkadla a obdivovala svoj odraz. Jej upírska podstata sa predrala na povrch a zuby jej zase dorástli. To však nebolo všetko.

Prešla si rukami po pokožke a zistila, že je pevnejšia a zdravšia. Prišla o všetko nežiaduce ochlpenie a zosilnela. Zmysly mala čisté, cítila a počula veci, ktoré predtým zachytiť nedokázala.

Vysunuté zuby jej pripomenuli, že už dlho nemala krv a začala pociťovať neznámy hlad. Potlačila ho a pichla si elixír normálnosti.

Z kúpeľne vyšla krátko pred tým, než sa na dvere ozvalo klopanie. Nedokázala potlačiť ironickú poznámku. „Je trochu hlúpe klopať na zvonku zamknuté dvere.“

Cvakla zámka a dnu vošla nízka žena so svetlými vlasmi po plecia a šedými očami. Kathrine. Aj napriek jednoduchým zeleným šatám z nej sálala nadradenosť a šľachtický pôvod. Mina potlačila závisť.

„Ahoj,“ pozdravila ju, tiež v rodnej švédčine. „Ja som Kathrine, Nerova manželka,“ predstavila sa a podávala jej ruku.

„Hm... Mina.“ Stisla podávanú dlaň a nepokojne si zahryzla do pery. „Ja... očakáva sa aj nejaká poklona alebo...“

Kathrine sa srdečne zasmiala. „Vôbec nie. Bola by som rada, keby si vôbec nebrala na vedomie tie záležitosti s trónmi, dobre?“ Posadila sa do kresla a ukázala na jedno voľné.

Mina sa posadila a jej upírsky zrak zaznamenal nenápadný pohyb Kathrininho zápästia. Medzi prstami sa jej blyslo niečo lesklé, čo pripevnila pod vázu vedľa nej.

Potlačila zavrčanie. Ploštica. Nebudú ju špehovať, len odpočúvať. Musí si dávať pozor. Ale teraz hlavne musí veľkráľovnú presvedčiť, že je len bezmocný človiečik.

„Nuž, povieš mi, ako sa Justinovi podarilo namočiť ťa do tohto všetkého?“ začala zvedavo.

V tom nemala dôvod klamať. Povedala jej o jeho pozvaní do inštitútu a jeho rozprávke o prekladoch. Spomenula aj Isobel a jej pokusy o kontaktovanie iných odborníkov.

Zamlčala Salvatorovu pomoc a jednoducho si vymyslela, že si prenajali auto a pomocou nevystopovateľného účtu platili výdavky. Tiež nepovažovala za nutné spomenúť ich posteľové radovánky a jej novú, smrtiacu schopnosť. Udalosti v Kodani skrátila na minimum a nevyzradila ani pomoc kráľa a kráľovnej vlkolakov. Treya s Brianom vynechala úplne.

Kathrine pozorne počúvala a prikyvovala, občas sa povzbudivo usmiala.

„A ty si nemala šancu utiecť?“ položila nakoniec neľahkú otázku.

Mina uvažovala rýchlo. „Nemala som dôvod. Nevedela som, že jeho činy môžu zničiť celé kráľovstvo. To, že je veľkráľ, som sa dozvedela len nedávno,“ zahovárala. „Navyše som nemala prostriedky, ako sa dostať domov. Mal ma v hrsti.“

„Chápem. Justin vie veľmi dobre, čo robí.“

Zadržala poznámku, že je jediný, kto robí dobrú vec. „To je pravda,“ súhlasila. „Ale nemala som pocit, že niekomu ubližujem. Aj keď jeho spôsoby boli trochu barbarské.“ V duchu sa usmiala. Ach, jeho barbarské spôsoby... v určitých momentoch sa ich nevedela nabažiť.

„Neurobila si nič zlé, Mina,“ uisťovala ju Kathrine. „Si človek, naše problémy by sa ťa nemali dotýkať. Mrzí ma, že si nemala na výber.“

Možno nemala. Ale nikdy by to nezmenila, keby mohla. Justin je tak sám, bez pomoci a podpory najbližších... To si nezaslúži nikto a ona ten prístup pozná z prvej ruky.

„To je v poriadku. Neublížil mi, fyzicky ani psychicky.“ Aj keď tie modriny na stehnách vypovedajú iný príbeh.

Kathrine si ju prísne premerala. Potom sa pomrvila a spojila si ruky v lone. „Mina, nič mi do toho nie je, ale musím sa opýtať. Pocítila si k Justinovi... nejaké city? Viem, že v takýchto situáciách sa to stáva.“

Mina sa snažila nečervenať, ale nešlo to. Uhla pohľadom a Kathrine nešťastne zalapala po dychu. „Ako som povedala, nevedela som o jeho postavení. Keď som to zistila, všetko sa stratilo. Nie je o čom hovoriť.“ Preklínala sa za tie slová, ale pravdu povedať nemôže. Príliš sa jej bojí a nedokázala by si ju ani pripustiť.

Kathrine našťastie jej vysvetlenie upokojilo a viac túto tému nerozoberala. „Nuž, odpočiň si.“ Pozrela von z okna, kde padol súmrak. „Si naším hosťom, takže ťa viac nezamkneme a hneď zajtra sa postaráme o to, aby si sa bezpečne dostala domov a nikdy viac nemala problémy s naším svetom,“ ubezpečila ju veľkráľovná srdečne a vstala. „Dnes ti už doprajeme pokoj a zajtra by ťa ešte chceli vidieť ostatní bratia.“

Mina zahrala vydesenú myšku a prikývla. „Ďakujem za pomoc.“

„Rado sa stalo. A ospravedlňujem sa za ten pobyt v cele. Prajem dobrú noc.“

Mina zostala dlho sedieť v kresle a premýšľať nad všetkým, čoho sa už vzdala a čoho sa vzdáva. Niet cesty späť.

Prešla k oknu a pomyslela na Justina, sediaceho v cele, osamoteného a porazeného. Nemôže ho tam nechať. Nezaslúži si to. Ani on, ani celé jeho kráľovstvo.

Vzdychla a začala prehľadávať izbu. Musia ujsť ešte dnes v noci, inak ich budú deliť tisíce kilometrov.