Temný vzdor 19

Mina sa zobudila obklopená Justinovým teplom a chvíľu si vychutnávala ten pocit.

„Dobré ránko,“ zaželal jej a lenivo sa usmial.

„Hmmm, to určite je.“ Pobozkala ho a nadvihla prikrývku. „Ale ale, tu nám samovoľne vstávajú veci.“

Uškrnul sa. „Môžeme to volať pozdrav slnku.“ A prevalil sa nad ňu.

O hodinu sa obliekli, zbalili stan a dali si rýchle raňajky. Mina opäť načierno vypila krv a pichla si ďalšiu dávku.

Pokračovali vyššie a šlo im to veľmi pomaly. Terén bol neschodný, plný nástrah a ostrých skál.

Na obed si spravili krátku prestávku, najedli sa a odpočinuli si pod hustým porastom kríkov. Slnko neľútostne pálilo a ich pokožka zhnedla. Mina bola prekvapená – obvykle po pobyte na slnku skončila červená a ubolená. Teraz však aj bez opaľovacieho krému nadobudla zdravý, hnedastý odtieň bez bolestivých spálenín.

K večeru už zase nevládali a Mina musela predstierať, že sa ani raz neporezala na tŕnistých kríkoch a ostrých skalách, pretože jej zranenia ihneď zmizli.

Už nemali to šťastie na pohodlný povrch a stan rozložili na zemi medzi dvoma stromami a prikryli ho halúzkami. Kým Mina dojedala, Justin si odskočil k neďalekému potôčiku. Bol tam však pridlho a ona sa rozhodla ísť ho hľadať.

Uvidela ho stáť pri kamennom zráze s výhľadom na celú horu pod nimi. Vyzeral ako socha, sotva dýchal. Urobila hluk, aby sa nevydesil, že sa k nemu približuje odzadu, a postavila sa k nemu.

„Našli nás,“ povedal neuveriteľne pokojne.

Pozrela dolu a potom naňho. „Ako vieš?“

Postavil ju pred seba a objal ju okolo pása s bradou na jej pleci. Ukázal na niečo na úpätí hory. „Vidíš to?“

Prižmúrila oči. „Bližšia definícia?“ Z jeho dotyku sa celá roztriasla, jej telo prosilo o pozornosť.

Pootočil jej hlavu a nasmeroval ju pod ostrejším uhlom nižšie. „To malé svetielko medzi stromami. Bliká. Pohybuje sa.“

Zaostrila ako len mohla a využila novonabudnutý zrak. Áno, skutočne tam niečo bliká. Na úpätí, ibaže na opačnom konci od nich. „Myslíš, že sú to oni?“

Odfrkol si. „Nikto iný by nemal odvahu cestovať za tmy. Ale máme slušný náskok. Zajtra sme pri jaskyni a ich spomalí jej hľadanie.“ Pobozkal ju na krk. „Nemusíme panikáriť.“

Ale rozhodne by mali byť v pohotovosti. „A budeme sa vedieť dostaň aj von? Myslím z hory,“ opýtala sa zamyslene.

„Obídeme ich po hrebeni. Nikdy nezistia, kam sme zmizli.“ Vzal ju za ruku a odviedol ju do stanu.

Opäť si užívali blízkosť toho druhého a navzájom sa vyčerpali takmer do bezvedomia. Zaspali si v náručí a tentoraz aj Justin podľahol tvrdému, uspokojivému spánku.

Nasledujúce ráno ich zobudil zvuk padajúcich kvapiek. „Ach nie.“ Mina sa preplazila k otvoru stanu a odhrnula materiál.

Tvár jej schladila padajúca voda.

„Počkaj, nechaj ma hádať,“ ozval sa za ňou Justin ironicky. „Prší?“

Vtiahla sa dnu. „Prší je slabé slovo. Leje ako z krhly.“

Zaksichtil sa. „Musíme pokračovať.“

„Justin, tam vonku je hotová potopa!“ odhovárala ho. Potom zvolila náročnejší kaliber a priložila dlaň na jeho rozkrok. „Veď sa môžeme zabaviť aj tu.“

Zastonal. „Ty malá potvora.“ Stiahol ju k sebe a bez prípravy posadil na stvrdnutý úd. Vykríkla viac od šoku, ako od náhleho vpádu. Bola vlhká aj bez jeho pomoci.

Rýchlo sa dopracovali k spoločnému vrcholu, potom ju Justin pobozkal. „Ale aj tak musíme ísť,“ pokazil jej skazené plány.

Našpúlila pery.

„Ale no tak, bude to romantické,“ snažil sa ju povzbudiť, kým sa obliekali a raňajkovali.

Zazrela naňho. „Romantické? Počúvaj, v ktorom tisícročí bolo súčasťou dvorenia ťahanie ženy cez dažďový prales za prenasledovania jeho rodiny na pozadí?“

„Náhodou, nad niektorými zvykmi by si sa čudovala. Vieš, že kedysi bolo zvykom, aby matka bola svedkom prvomanželského sexu?“

Zagúľala očami. „Keďže ty mamu nemáš a moja už zabudla ako sa volám, myslím, že sme za vodou.“ Vypila pol litra vody a uvedomila si, že potrebuje krv.

Zasmial sa a dal si balík krvi. „Musím si odskočiť.“ Vyšiel zo stanu a nechal ju osamote.

Urýchlene vypila dva balíky krvi a pichla si elixír. Potom im zbalila veci a tiež vyšla na chvíľu von. Premokla až na kosť a kým zbalili stan, nezostalo na nich jediné suché miesto. Vaky si potiahli nepremokavým materiálom, aby ochránili ich obsah, ibaže na seba nič nemali. Oblečenie sa na nich lepilo a všetko sa kĺzalo.

„No, má to aspoň jednu výhodu,“ povedala Mina po niekoľkých hodinách cez kvapky. „Nie sú tu žiadne otravné pavúky a hmyz.“ Zakopla o kameň a oprela sa o strom. „Sme jediní dvaja nenormálni, ktorí sa brodia touto džungľou.“

Justin sa usmial a podal jej ruku. „Ja vidím aj druhú výhodu,“ povedal jej zmyselne a pritiahol si ju k sebe.

„Áno? Akú?“

„V tých mokrých handrách si neskutočne sexy,“ zašepkal jej do ucha.

Mina očervenela. Ako ju môžu vzrušiť jeho slová ešte aj v tejto situácii? Je to snáď nejaký nový druh úchylky? Možno by sa mala dať liečiť.

Šli ďalej, občas sa zastavili a Justin začal vyzerať sústredene.

„Povedz mi, že sme už blízko,“ prosila ho.

„Myslím, že áno. Tieto skaly tu boli už veľmi dávno.“ Dotkol sa kamennej steny. „Tu je vchod.“

Vysilene sa oprela o kmeň stromu. „Tu mi pripadá ako široký pojem.“ Prekrížila si ruky na hrudi. „Ako si môžeš byť istý, že tu ten vchod po tisíckach rokov bude?“

„Neposielal by ma na miesto, kam by som sa nedostal.“ Odhrnul niekoľko popínavých rastlín. Rukami šmátral po obvode, kým nenašiel odtieňom svetlejšie miesto. „Mám to!“ vyhlásil víťazoslávne.

Mina podišla k nemu a sledovala, ako sa zaprel do odlišnej skaly a odtláčal ju nabok a dozadu, kým nevznikol dostatočne veľký otvor, aby ním prešli.

„Dáma prvá,“ ukázal na zívajúcu temnotu.

Striasla sa. „Tak na to zabudni! Čo ak je tam nejaká príšera a chce nás zožrať? Ty si chutnejší, choď napred.“

Zasmial sa a vošiel. Po chvíli jej zamával rozsvietenou baterkou. „V pohode, jediná hladná príšera som tu ja.“

Opatrne vošla. Justin jej podal baterku a posvietili si na steny okolo nich.

Nachádzali sa v malej jaskyni s otvorom vedúcim hlbšie. Bolo tam chladno a vlhko. Skaly boli prekvapivo hladké a pôda pod nimi rovná.

„Nič zaujímavé tu nevidím,“ zahlásila. „Si si istý, že je to tu?“

„Určite.“ Vybral z vaku fľašu vody a vychrstol ju na stenu vedľa neho. Na kameni sa zjavili neznáme znaky.

„Čo to je?“ Mina si kľakla, aby si ich prezrela.

„Tajné písmo. Označovali sme si ním naše svätyne. Posvätné meditačné miesta.“ Oblial aj niekoľko ďalších miest. „Tieto tu som písal ja.“ Ukázal na kostrbaté znaky bokom od ostatných.

Mina po nich očarene prešla prstom. „Neuveriteľné,“ zavzdychala.

Podal jej ruku. „Pôjdeme?“

Nasledovala ho a v hlave sa jej rozkrútili kolieska. „Asi chápem, prečo vo vás ľudia vidia zlo,“ povedala po dlhej chvíli. Mohla hovoriť z vlastnej skúsenosti. „Nie sú pripravení prijať svoju krehkosť. Že nie sú korunou tvorstva. Všetko, čo je od nich silnejšie, čo je iné, odsúdia. Radšej sa na predátora budem pozerať ako na zlo, než na jedinečnú bytosť.“

Stisol jej dlaň. „Vidím, že sa učíš. Áno, je ťažké vzdať sa... ideológie, ktorá ti je vtĺkaná do hlavy. Ale tým si prešiel každý a raz to skončí. Nič nie je večné. Padol Rím, padlo Grécko. Vývin nezastavíš, len ho oddiališ.“

Hovorilo z neho učenie východu. Študovala tú filozofiu. Justin ju doslova žil. Bojoval o pokrok. Preto chce proroctvo. „Ty si nikdy nechcel zničiť tróny,“ došlo jej. „Chcel si ich zachrániť. Tým, že sa pohnete ďalej. Tým, že odstránite proroctvo ako prekážku vo vašich životoch.“

Neodpovedal ihneď. Pochyboval, že by niekto jeho zmýšľanie pochopil. Ani jeho bratom sa to nepodarilo a to majú osem tisíc rokov! A teraz? Obyčajná ľudská žena uvidela čistotu jeho činov. Jeho snahu o udržanie trónov v nadchádzajúcom období. Jemu nešlo o proroctvo, viac sa zameral na princíp.

 Od dojatia takmer stratil reč. Drží za ruku jedinečnú bytosť schopnú pojať myslenie založené na prastarej filozofii. Odrazu mu došlo, že Mina by na tróne vôbec nebola za hlúpeho človeka. Jeho rešpekt voči nej vzrástol. Kiež by aj ostatní pochopili, že by z nej bola dokonalá kráľovná. Jeho kráľovná.

Otočil sa, aby ju pobozkal. Mina od prekvapenia zamrmlala, ale dovolila mu preskúmať jej pery. Nevedela, čo spôsobilo jeho zmenu nálady, ale pocítila, že sa v ňom niečo zlomilo. Objímal ju, akoby na tom závisel celý jeho život.

„Už som ti povedal, aká si dokonalá?“ zašepkal, keď jej doprial chvíľu na nádych.

Usmiala sa. „Som rada, že si na to konečne prišiel,“ doberala si ho.

„Nie, myslím to vážne. Máš v sebe viac dobra než všetci nemŕtvi dohromady a viac pochopenia než celý tento svet.“ Zaboril tvár medzi jej plece a krk. Dychom ju šteklil.

Mina prešla dlaňami po jeho napnutých svaloch na chrbte. Bolo krásne počuť to od neho. Lepšie ako všetky pochvaly vo vedeckých kruhoch. „Tvoji bratia sa v tebe zmýlili, Justin. Si spravodlivý a dobrý. Láskavý. Chrániš slabších. Si schopný obetovať všetko pre iných.“ V hrudi zase pocítila ten sladký pocit, z ktorého sa jej chcelo plakať a smiať sa. Nebesia, zaľúbila som sa do upírskeho veľkráľa, pomyslela si hystericky. Jediného chlapa na svete, s ktorým nikdy nebudem môcť zostať.

Aj Justinovi zamrzli na jazyku tie slová. Nedokázal ich vysloviť. Kedy to naposledy vôbec urobil? V posledných rokoch to nepovedal ani vlastnej matke a Abby... s hrôzou si uvedomil, že ani jej. Vlastnej sestre nedokázal povedať, že ju ľúbi.

Dlhé minúty bojovali s vlastnými pocitmi, než boli schopní pozrieť si do očí a prečítať si v nich to nevypovedané.

Preplietli si prsty na rukách a pokračovali ďalej, bok po boku.

Kathrine poskakovala po blatistej zemi ako horská koza a v ruke držala GPS so súradnicami od Evie. Chlapi za ňou stonali, vrčali a protestovali.

„No tak poďme, lenivci, čo máte zviazané nohy?“ zakričala pod seba.

Nero na ňu pozrel cez závoj kvapiek. „Moja najdrahšia, ty máš štyridsať kíl aj s batohom, gravitácia ťa neťahá do tohto bahna.“

Uškrnula sa, keď po kolená zapadol do kaluže, z ktorej sa Dario práve vyslobodil.

„Už ideme vyše dvadsiatich štyroch hodín,“ dychčal Alec opretý o kmeň stromu. Z mokrých vlasov si vyberal popadané listy. „A ani len nemáme ich stopu.“

„Ale stratili náskok,“ pokúšala sa ho rozveseliť. „Kvôli Mine museli spať, my sme sa len nadopovali krvou. Tak pohnite kostrou, už je to len pár kilákov!“ A hopsala veselo ďalej.

Alec prešiel k Nerovi. „Len pár kilákov? Len pár kilákov? Zdá sa mi to, alebo sme zostarli?“

Nero sa tajomne usmial. „Čo ti poviem, dievča má dobrý tréning.“ S istotou môže povedať, že jej stehenné svaly majú silu slona.

Dario len zavrčal a prešiel popri nich.

Alec krútil hlavou. „Aj ty máš niekedy chuť predať ho na e-bayi?“

„Nie, ja som uvažoval o úplne náhodnom zamknutí do jadrového reaktora.“

Pridali do kroku. „Čo urobíme s Justinom a Vilhelminou, keď ich nájdeme?“ nadhodil Alec váhavo.

Nero zaškrípal zubami. „Neviem. Ľud si všimne, ak jeden z veľkráľov zase zmizne a Vilhelmina... nerozumiem, prečo nezabudla. Na ľudí to predsa vždy funguje.“

„Myslíš, že nám niečo zatajila?“

Odfrkol si. „Tá nám toho viac nepovedala ako povedala. V Dánsku museli naraziť na Nikolaia a zhodou okolností sú posledné správy od Elowen tiež z tej oblasti. Dokonca tam bol videný Brian. Čokoľvek sa tam zomlelo... akoby ich to spojilo.“

To znelo hrozivo. „Veríš jej, že sa medzi ňou a Justinom nič nestalo?“

Pokrútil hlavou. „Ani trochu. Justinovi na nej záleží a toho sa bojím. Nebude mať pokoj a ona predsa nemôže zostať na dvore. Kam ju odpraceme? Alec, ja nemám žalúdok zabiť nevinného človeka. A dobre vieš, že o nás mala pravdu.“

Upír vyceril zuby, ale nehádal sa. Pravdou je, že Minine slová ho zasiahli až príliš, pretože mu jeho chyby vytkla obyčajná ľudská žena. „Ak by sa šľachtici dozvedeli, že veľkráľ sa spustil s človekom...“

„Ja viem.“

„A nemôžeme si dovoliť, aby sa na trón nevrátil. Za akýchkoľvek okolností. Aspoň navonok musíme vyzerať jednotne.“

„Ako prinútiš niekoho ako je Justin kraľovať? Už teraz nás nenávidí.“ Nero nervózne pozrel na brata. „Sám musí pochopiť, že je to povinnosť. Nevyhnutnosť.“

„Voľba medzi ženou a korunou?“ Alec zacmukal.

„Vilhelmina je len človek. Umrie a Justin si nájde inú. Upírku. Ktorú mu ľud schváli.“

Alec zastal a civel na brata. „Pri všetkých anjeloch, ona mala pravdu! Nero, hovoríme ako zo šestnásteho storočia! Presadzujeme základné práva a... a vlastnému bratovi nedoprajeme slobodu voľby?!“

Nero smutne sklopil oči. „Uvedomujem si to. A veľmi si želám, aby som to mohol zmeniť, Alec.“ Otočil sa a šiel ďalej. Nebol schopný čeliť chybám vlastného dvora.