Temný vzdor 20

Chodba sa kľukatila, skláňala a nepravidelne rozvetvovala. Išli celé hodiny.

„Prečo je to také zložité?“ sťažovala sa Mina.

„Musíme sa dostať hlbšie, kde sú väčšie priestory,“ vysvetlil jej.

„Ja len, že tvoji bratia sú nám za pätami,“ pripomenula mu pochmúrne.

„Myslím na to. Pochybujem, že jaskyňu nájdu.“ Pomohol jej preskočiť malú priehlbinu pod nimi.

„Aha, tam sú nejaké kresby!“ Vzrušene ukázala na čierne znaky na opačnom konci chodby.

„Vyzerá to tak, že sme na mieste.“

Prešli posledných pár metrov a ocitli sa vo väčšej jaskyni s vysokým stropom a veľkým množstvom stalagmitov a stalaktitov. Z niektorých odkvapkávala voda. Zhodili vaky.

Jaskyňa bola opracovaná ľudskými rukami, podlaha vyzerala byť relatívne rovná.

„Aha, keď som tu bol naposledy, boli to ešte dva kusy.“ Ukázal na masívny stalagnát priamo uprostred.

Mina vyvalila oči. „Musí byť spojený už tisícky... jasné, zabudla som. Si starší než pyramídy v Egypte.“ Mávla rukou a svietila na steny.

„Hej, ja sa ti za tvoj vek neposmievam.“

„Isteže nie, ja nie som staroveká múmia.“ Systematicky prechádzala pozdĺž steny. Boli tu rôzne druhy písma, z viacerých kultúr.

„Máš pravdu, ty si len moja potrava.“

„Nebudem popierať, že som sladká.“ Pobavene sa k nemu otočila. „Alebo nie?“

„Hmmm.“ Pobozkal ju na usmiate pery. „Sladká nie je dosť výstižné.“ Zozadu ju objal, kým sústredene civela na ďalšiu sadu uhlíkom naškrabaných znakov. Dotkla sa ich.

„Toto nie je uhlík. Vyzerá to ako nejaká neznáma zlúčenina.“

„To bude ono. Zanechal odkaz, ktorý pretrvá veky. Vidíš v tom niečo?“

Oprela sa o jeho mocnú hruď a vychutnávala si teplo, ktoré z neho vyžarovalo. „Obávam sa, že to budeme musieť urobiť staromódne.“

„Tak fajn.“ Sklonil sa k vaku a vytiahol z neho mobil. Odfotil znaky a podal jej ho.

Mina konvertovala fotografiu do kresliacej aplikácie, urobila si pomocné čiary a vymazala nepotrebné časti znakov.

Justin ju prinútil dať si pauzu, aby sa najedla. Podľa hladu po krvi usúdila, že je dávno večer. Musí dostať Justina preč, aspoň na chvíľu.

„Nebudú už tvoji bratia na mieste?“

Okamžite sa spamätal. „Zvládla by si to tu chvíľu sama? Iba prezriem okolité chodby. Budem nablízku, aby som ťa začul, tak len zakrič.“

Snažila sa nedať najavo úľavu. „V poriadku. Buď opatrný.“

Dal jej rýchly bozk a aj s baterkou zmizol v tuneloch.

Mina vylovila zo svojho vaku dva balíky krvi a vypila ich v rekordnom čase. Potom sa pustila do náročného lúštenia.

Kým bola hotová len s písmom, Justin spravil dve obhliadky a zatiaľ po jeho bratoch nebolo ani vidu, ani slychu.

„Čo si zistila?“ opýtal sa po návrate z tretej obhliadky, keď ležala na zemi, aby si vystrela chrbát.

„Je to Cyrilika,“ povedala unavene. „Tvoj kamarát videl pekne do budúcnosti, keď ju dokázal napodobniť.“

Pozrel na zápisník s prepísanou správou. „Jazyk?“

„Moderná gréčtina. Mám to prepísať, alebo si domyslíš?“

Pritiahol si jej hlavu do lona, aby mala aspoň nejaké pohodlie, a sústredil sa na slová. „Pokúsim sa.“

Schúlila sa pri ňom do klbka, kým si robil poznámky. Na chvíľu zaspala, než ju zobudil nežným pohladením. Usmiala sa. Takto by sa chcela zobúdzať stále. Mínus tá jaskyňa, samozrejme.

„Na čo prišiel?“ Posadila sa a oprela sa o stenu vedľa neho.

Justin posvietil baterkou na papier. „Je to len ďalšia indícia.“

„A čo sa v nej hovorí?“

Odkašľal si. „A je to tu, môj drahý priateľu. Si takmer na konci. Ty aj tvoja najdrahšia.“ Pri tom oslovení ju objal a pobozkal do vlasov. Mina sa roztápala od blaženosti. „Čaká na vás posledná a najťažšia skúška. Pokračujte ďalšou chodbou, privedie vás na miesto môjho odkazu. Tam sa všetko zodpovie a nadíde čas pravdy. Moje vízie mi však povedali aj niekoľko nepríjemných vecí. Tvoji bratia sú blízko. Musíš ich predbehnúť. Ponáhľaj sa.

Nanešťastie, musíš vedieť aj tú poslednú pravdu. Proroctvo bude vykúpené krvou a jeden z vás z jaskyne nevyjde. Len obeť prinesie uzmierenie. Cena najvyššia. Rozhodnite sa múdro, deti moje. Ani neviete, koľko zodpovednosti leží na vašich pleciach.“

Mina sťažka preglgla. „A-asi je jasné, kto z jaskyne nevyjde.“

Bolestivo jej stisol dlaň. „To nech ti ani nenapadne!“ Prinútil ju pozrieť naňho. „Mina, ty neumrieš.“

Privrela oči. Ich spoločný čas skončil. Justin jej nepatrí. Bohovia, tak veľmi to bolí. Prinútila sa klamať. „Justin, som človek a aj tak umieram. Nepopieraj očividné.“

Pobozkal ju tak nástojčivo, až v nej zovrela krv. Neprestal ani keď jej došiel vzduch v pľúcach. Akoby ju trestal za tie slová.

„Nikto neumrie. Moji bratia mi nevezmú aj teba. Si to jediné, čo má v mojom živote cenu.“ Dotkli sa čelami.

Preglgla hrču v krku. Ani ona ho nechce stratiť. Ibaže toto želanie sa jej nikdy nesplní. Srdce jej pukalo. Bude však lepšie, ak Justin nebude žiť s myšlienkou, že ona niekde žije naďalej. Ak vôbec. Len jeden z nich opustí jaskyňu. Radšej nech je to on. Nedokázala si predstaviť, že by umrel on. Tá myšlienka ju zabíjala viac než tá o odlúčení.

„Som rada, že si si zavolal na pomoc práve mňa. Neľutujem ani jediný moment,“ povedala potichu.

Zo sladkotrpkého objatia ich vyrušil dupot krokov a vzdialené hlasy.

Obaja vyskočili na nohy. „Sú tu!“ zvolali jednohlasne.

Urýchlene zbalili veci, vzali si vaky a vbehli do určenej chodby. Justin šiel napred a Minu držal za ruku. Neustále sa obzerali. Kvôli ozvene nedokázali určiť, kde sa ich prenasledovatelia nachádzajú.

Chodba nemala konca-kraja. Skláňala sa hlbšie do srdca hory a ako naschvál sa začala aj zmenšovať.

„Musíme ísť štvornožky,“ zhodnotil Justin, keď už nemohli kráčať ani v predklone. Klesli na kolená a dlane a ešte pomalšie sa predierali úzkymi otvormi. Niekedy museli zastať, prehodiť vaky na druhú stranu a opatrne sa prešmyknúť za nimi. Ostré skaly ich porezali a spôsobili desiatky modrín. A hlasy sa približovali!

„Justin, to nezvládneme,“ fňukla Mina po ďalšom náročnom lezení. Celá sa triasla vyčerpaním. Po toľkom lezení úzkymi priestormi sa o ňu navyše pokúšala klaustrofóbia a mala pocit, že jej na pľúcach leží celá hora.

„Ale zvládneme.“ Ľahol si a pritiahol si ju na seba, aby ju aspoň trochu upokojil. Hladil ju po chrbte. „Určite to nie je ďaleko. Všetko je v poriadku, Mina. My to zvládneme. Spolu. Ako vždy.“

Vzlykla. Precenila svoje sily. Ako by mohla súperiť s upírmi a silami starými ako Justin? Veď je len malé ľudské šteňa.

„No tak. Ššššš. Sme blízko. Veľmi blízko. Uvedomuješ si, čo si dokázala? Si jedinečná, Mina. Priviedla si nás až sem.“

Upokojila sa. Jeho slová spolu s jemnými gestami jej vrátili zdravý rozum. Je s ním. A kým je s ním, všetko je v poriadku.

Justin ju nežne pobozkal. „Môžeme ísť ďalej?“

Nemo prikývla. Prevalila sa na bok a počkala, kým prelezie ďalším miniatúrnym otvorom.

Po ďalšom náročnom lezení sa chodba konečne začala rozširovať a oni sa mohli postaviť. Vzduch ochladol a Mine naskočili zimomriavky.

Justin sa prepchal poslednou štrbinou a víťazne posvietil na nový priestor.

„Páni, čo to je?“ zvolala Mina. Lúčom baterky kĺzala po oblom strope a nepravidelných stenách jaskyne. Pokrývali ich zvláštne priesvitné kryštále v pravidelných odstupoch a líniách. Vyzeralo to nadpozemsky.

„Malá elektrická rozvodňa staroveku,“ odpovedal jej a položil baterku do výklenku v stene tak, aby priamo svietila na kryštál oproti. Ten zablikal a odrazu sa svetlo rozšírilo do všetkých minerálov v jaskyni.

Zalapala po dychu. Nič krajšie v živote nevidela. Kryštále sa jagali a žmurkali na ňu ako tisíce hviezd. Vyžarovali dosť svetla, aby osvetlili celý priestor teplým, belasým jasom. „Nádhera,“ nadchýnala sa.

„Však? Starovekí ľudia neboli vôbec primitívni.“

Začínala si myslieť, že boli vzdelanejší než dnes. Prešla do stredu jaskyne, zhodila vak a vypla baterku.

Justin si doprial chvíľu na obdivovanie jej nadšenej tváre a svetielok poskakujúcich na jej pokožke, potom ho zvuky votrelcov vrátili do reality. Musia sa ponáhľať. Hoci ako sa tak obzerá, sú v slepej uličke. Ku konfrontácii s jeho bratmi tak či tak dôjde. Nevadí. Keď zistí, o čom je proroctvo, ich snaha bude bezpredmetná.

Aj Mina spozornela. „Čo teraz?“

„Hľadaj čokoľvek, čo bude vyzerať... neobvykle.“

Nadvihla obočie.

„Dobre, ešte neobvyklejšie.“

Rozdelili sa a skúmali steny a výklenky z opačných smerov. Mina si takmer nevšimla asi meter a pol širokú puklinu pod nohami a len pár centimetrov ju delilo od smrteľného pádu. Sklonila sa. „Justin? Je toto normálne?“ Posvietila dnu, ale svetlo ani nedosiahlo na dno pukliny.

Kľakol si k nej. „Uf, nie, to je len geologický jav. Drž sa od toho ďalej.“ Odtiahol ju. „Našiel som tu niekoľko nastražených pascí, dávaj pozor, kam šľapeš.“

Ustrnula. „Pascí? Akých pascí?“ pípla.

Ukázal na farebne odlišnú kamennú dosku kúsok od nich. „Ak na to stúpiš, zo steny sa vysunú čepele a... no, odseknú ti hlavu.“

Stiahlo jej hrdlo. „A?“ Pochybovala, že je tu len jedna nástraha.

„Asi každé tri metre pozdĺž tamtej steny,“ ukázal vedľa nich, „sú v otvoroch meter dlhé ostne. Prepichnú kohokoľvek, kto stúpi na panely vyčnievajúce z podlahy.“

Nepriblíži sa k nim ani na meter. „Ešte niečo veselé?“

„Nie som si istý, ale nad nami je asi systém s otrávenými šípmi, len neviem, na čo reaguje.“

Výborne, nielenže sú uprostred ton skál pod megaveľkou horou, obklopení nástražnými systémami, on ešte ani nevie, čo to spúšťa. „Vieš čo? Nájdime to proroctvo a vypadnime,“ navrhla.

„Súhlasím.“ Hlasy jeho bratov sa približovali.

Opatrne našľapovali prešli popri trhline, potom to Justin zbadal. Výklenok dva krát dva metre priamo za trhlinou. Boli na ňom nakreslené znaky, ktorým konečne rozumel. Zasyčal.

„Čo? Čo sa tam píše?“

Otočil sa k nej a škrípal zubami. „Ten bastard sa poistil. Ja tam ísť nemôžem.“

Vydesene pozrela na hlbokú trhlinu. „Prečo?“

„Na tom mieste pôsobí mágia. Niekde tam je proroctvo a dozvie sa ho len ten, kto sa postaví do výklenku. Ibaže... je tam aj spúšťač tých otrávených šípov.“

Vyschlo jej v ústach. „A-ako sa teda dostaneme k proroctvu?“ Jeho bratia už boli za rohom. Zostáva im možno minúta.

„Podľa príkazov...“ vzdychol a nenávidel sa za to, že to hovorí, „sa do výklenku nesmie postaviť muž. Je stvorený čisto pre ženskú silu.“ Preglgol. „On vedel, že tu so mnou budeš.“

Cúvla. Zbledla. „Justin...“ Ona má preskočiť tú černotu a ešte doskočiť priamo do výklenku spúšťajúceho salvu otrávených šípov?

Zaťal sánku. „Ja viem, Mina. Nemám právo to od teba žiadať. Ibaže...“

Zadržala dych. Ibaže nemajú na výber. Druhý raz sa sem určite nedostanú. A jeho bratia už naňho kričali, aby sa vzdal.

Mina sa rozhodla. Toto je muž, pre ktorého by urobila čokoľvek. Ľúbi ho. A vedela, koľko preňho toto proroctvo znamená. Čo preň obetoval. A ako sa napriek tomu staral o ňu. Toto je najmenej, čo môže urobiť.

Vrhla sa naňho a vášnivo ho pobozkala. „Zaslúžiš si to.“ Odstúpila dozadu, rozbehla sa a skočila.

Trochu to prehnala so silou. Narazila do steny ako mucha na čelné sklo a nad hlavou jej chvíľu krúžili hviezdičky.

„Mina!“ Justin ešte nespracoval šok, že to len tak urobila. „Mina, nič ti nie je?“

Potriasla hlavou, aby nevidela dvojmo. Bola vo výklenku. Šípy nestrieľajú. A prežila!

Otočila sa k nemu s miernym úsmevom. Ten okamžite zamrzol, keď sa za jeho chrbtom zjavili štyria mocní upíri.

Justin sa otočil.

Mina zhíkla.

Strhol sa boj.

„Justin, pozor!“ stihla skríknuť, než ju obklopila energia a ona pred očami uvidela to, čo sa má stať. Proroctvo. Slová sa jej ukladali do mozgu, vnímala ich, prijímala.

Z diaľky už počula zvuk tvrdého boja Justina proti vlastnej rodine. Vyhŕkli jej slzy. Bratia sa obrátili proti sebe. Tak to byť predsa nemá!

Justin mal okamžite v ruke dve dýky a zápasil naraz s Dariom a Nerom, zatiaľ čo Drew a Alec sa chystali skočiť za Minou.

„Nie! Nesmiete!“ kričala. „Spustíte mechanizmus!“

Zhodil Nera na zem a bodol Daria do ramena. Upíra to len krátkodobo oslabilo. „Sakra, má pravdu! Nesmiete ísť za ňou!“ Kopol Nera, ktorý naňho chcel skočiť, a uhol pred jeho ranou. „Mina, zostaň tam!“

Nedokázala sa na to pozerať. Bratia navyše o ňu ako o najslabší článok stratili záujem a chystali sa pritlačiť Justina k stene. K tej s ostňami!

Zahryzla si do pery. Musí zasiahnuť! Pozbierala všetky sily, odhadla uhol a skočila.

Dopadla tesne na okraj priepasti a počas chvíľkovej nerovnováhy sa jej pošmykla noha. Zvrieskla a preniesla váhu dopredu.

Zviezla sa na kolená a zaboleli ju kĺby. Bolo jej to jedno. Našla jednu z Justinových dýk na zemi a vzala ju.

Dario už zatlačil Justina centimetre od panelu. Konala impulzívne. „Nechaj ho, ty bastard!“ A bodla ho do boku.

Šokovaný upír sa otočil a úderom ruky ju zhodil na zem. Vykríkla od pulzujúcej bolesti. Ten chlap má silu slona!

Odplazila sa mimo jeho dosahu, zatiaľ čo Justin sa vďaka jej pomoci prebojoval preč od nebezpečnej steny.

Mina vstala a pocítila za sebou pohyb. Uskočila. Šiel po nej Alec s divokým výrazom v tvári. Musela cúvať k trhline a stene s ostňami zároveň.

„Alec, nedotýkaj sa jej!“ okríkol ho Justin klbčiaci sa na zemi s Drewom.

Mina bola v pasci. „Prosím, nerob to. Proroctvu nezabrániš. Neubližuj bratovi.“ Pri každom Justinovom výkriku sa jej lámalo srdce. Prehral. Nero ho pritlačil k zemi.

„Pustila si na nás elektrinu, ty suka!“ Alec po nej skočil a Mina sa len chcela brániť. Otočila sa, aby si kryla tvár a hruď a urobila jeden chybný krok vpred. Stúpila na panel. Celú jednu sekundu si uvedomovala tú hrôzu. Alec je priamo za ňou. Z celej sily ho odstrčila, aby ho ochránila.

V tej chvíli ju spredu prepichol ostrý bodák. Zasiahol nechránenú brušnú dutinu a ona zabudla dýchať. Tá bolesť bola neuveriteľná.

Nastalo ticho. Ešte aj bratia sa zhrozili. Nero uvoľnil zovretie a Justin uvidel tú hrôzu. „Nie!“ zvrieskol so zlomeným srdcom a odsotil brata silou, ktorú nepoznal. Prebehol cez jaskyňu, zatiaľ čo ona padala na kolená priamo nad priepasťou. „Mina, nie! Neopúšťaj ma!“ Vzal ju do náručia asi sekundu pred pádom.

Mina bola ochromená bolesťou a chvíľu nedokázala vnímať realitu. Sotva zaznamenala, že ju Justin v poslednej chvíli zachytil. „Ju-Justin,“ povedala a každý pohyb jej spôsoboval muky.

Pritlačil jej dlaň na ranu. Pridlho nemala krv, aby sa také vážne zranenie uzdravilo. Brian ju varoval, že úplnú silu nadobudne postupne. A nebola taká hlúpa, aby jej nedošli súvislosti – len jeden vyjde z jaskyne. A ona to nebude.

Justin ju pobozkal na čelo. Sú to slzy v jeho očiach? V hrudi ho neznesiteľne bolelo. „Mina, bojuj. Prosím. Kvôli mne.“

Nero, Drew, Alec a Dario sa postavili za neho, ale o nič sa nepokúšali. Boli zhrození, že takýmto spôsobom kvôli nim vyhasne nevinný život.

Dotkla sa jeho líca. „Poznám... poznám to proroctvo,“ povedala.

„Povieš mi ho, keď sa uzdravíš. Počuješ?“ Zatriasol ňou. Jeho svet sa rúcal. Všetko, na čom mu kedy záležalo, mu umiera v náručí. Nemal chuť žiť. Nie bez Miny.

Mina pocítila, že jej neostáva veľa času. Takto je to správne. Nie sú si súdení. Aj proroctvo to hovorí. Justin sa musí vrátiť na trón a na ňu zabudnúť. „Ďakujem ti. Bol to krásny záver... života.“

„Nie!“ Po lícach mu stiekli slzy. „To nehovor. Prosím, to nehovor.“ Pritiahol si ju k sebe. Potom mu svitlo. „Premením ťa! To ťa zachráni.“

„Nesmieš,“ zamrmlala. „Justin, už to nezaberie.“ Nemala síl povedať mu, že už premenená je a vydržala tak dlho len vďaka tomu.

Neposlúchol ju. Zaboril zuby do jej krku. Mina však neupadla do bezvedomia a ani jej rana sa nezačala hojiť. „Čo to má znamenať?!“

Privrela viečka. Dotkla sa jeho líca.

„Mier nastane, keď na päť trónov upírskych

zasadne päť kráľovien rodov odlišných,“ recitovala slová vpálené do jej mozgu. Jeho bratia za ním zhrozene zasyčali. Proroctvo vyšlo na povrch. Je tu nová éra.

„Povstane bratské puto zo svojho popola,“ pokračovala slabo.

„Inak naveky padne... kráľov koruna.“

Tak. A je to. Jej úloha skončila. Justin bude mať inú kráľovnú. Bolelo ju to viac ako smrteľná rana. Tak veľmi túžila zostať s ním. Ale osud jej dal jasne najavo, že k sebe nepatria.

„Mina!“ Justin ju strácal.

Bolesť prehlušila jej zmysly. „Ľúbim ťa,“ šepla roztrasene. „Tak veľmi ťa... ľúbim.“

„Neumieraj! Aj ja ťa ľúbim. Musíš tu zostať!“

Odtlačila jeho ruku. Nechcela, aby ju videl naposledy vydýchnuť. S využitím posledných síl sa odkotúľala z jeho zovretia a než ju stihol zase zachytiť, spadla do temnej priepasti pod sebou.

„Nie! Mina!“ Justin vrieskal ako šialený a chcel skočiť za ňou.

Dario ho zadržal. „Justin, nerob to! Nepomôžeš jej.“

„Pusti ma! Bez nej nechcem žiť!“ Pokúšal sa mu vytrhnúť. „Mina!“

Na pomoc priskočili aj ostatní bratia a násilím ho odtiahli od priepasti.

Justin sa zmietal a volal meno svojej milovanej. Tvár mu zmáčali slzy a k bratom pocítil hlbokú nenávisť. Vzali mu to najcennejšie. Vzali mu Minu. Chcel skočiť za ňou. Možno by sa ešte niekde uvideli. Toľko jej toho chcel povedať.

Nero nevydržal ten zmučený výraz a vyslal k Justinovi slabé kúzlo, ktoré ho uspalo. Upír sa zviezol na zem s bolesťou v tvári.

Alec klesol na kolená. „Ona ma odstrčila,“ povedal šeptom. „Chránila ma.“ Nemohol tomu uveriť.

Štyria bratia sa naklonili nad puklinu. Náraz tela nikdy nezačuli, ale v úcte sklonili hlavy nad vyhasnutým životom.