Temný vzdor 21

Mina skutočne na dno nikdy nedopadla. Zlomila prívesok od Treya a prúd mágie ju v poslednej chvíli preniesol na neznáme miesto.

Pod sebou pocítila drsný koberec.

Všade bolo svetlo.

Čerstvý vzduch.

Bolesť jej zabránila čokoľvek urobiť.

Odrazu sa nad ňou zjavila neznáma tvár mladého muža s hnedými vlasmi po plecia a ustaranými orieškovými očami. Zastonala. Rada by niečo povedala, ale necítila si jazyk.

Muž uvidel jej ranu. „Otec, poď sem!“ zakričal ponad plece.

Dupot krokov.

Objavil sa Trey. Zhrozene si ju prezrel. „Mina, čo sa ti... sakra!“ Kľakol si k nej a odhrnul krvavé tričko. „To je zlé.“ Vyhrnul si rukáv. „Amaury, priveď brata a zožeňte krv! Veľa krvi,“ prikázal synovi a priložil jej zápästie k ústam.

Šokovane vyvalila oči.

„Pi! Hneď!“ Otvoril jej ústa a akýsi inštinkt ju prinútil zahryznúť sa. Tesáky sa objavili práve včas. Takže už je to celý deň, čo si nedala elixír.

Do krku sa jej vliala sladkastá tekutina a ona pila ako blázon. Nedokázala prestať. Telo si žiadalo krv.

Trey jej podoprel hlavu a statočne trpel, pretože kvôli slabosti mu nedokázala do krvi vpraviť endorfíny. Napriek tomu jej dovolil vziať si takmer liter.

„Stačí. Mina, viac ti nemôžem dať.“ Odtrhol od nej ruku napriek jej protestom a vyzliekol si košeľu, ktorou si omotal zápästie. „Vydrž, dievčatko. Toto ti na chvíľu pomôže.“ Hlavu jej podložil vankúšom. Nemal odvahu hýbať ňou.

Mal pravdu. Sila sa jej nevrátila, ale aspoň už nemala pocit, že umiera. Krvácanie ustávalo, rana sa však nezatvorila. Nevadí. Aj to je niečo.

„Trey,“ podarilo sa jej nájsť svoj hlas. „Nevedela som... nemala som kam...“

„Šššš, to je v poriadku. Neskôr mi všetko porozprávaš. Teraz lež.“ Nepohol sa od nej ani na krok a Mina mu za to bola vďačná. Nechce umrieť. Pre Justina bude lepšie pomyslenie, že je navždy preč, ale ona ešte chce žiť. So zlomeným srdcom, ale predsa žiť.

O chvíľu sa vrátil Amaury aj s mužom navlas rovnakým ako bol on.

„Asi... vidím dvojmo,“ posťažovala sa, keď na stôl ukladali sáčky krvi.

Trey sa zasmial. „Nie, Mina, toto sú moji synovia – dvojičky Amaury a Bastien.“

Obaja jej zamávali.

„Bastien, balík,“ poprosil Trey a jeden z nich mu podal sáčok s otvorom v rohu.

Démon zase otvoril Mine ústa a nalial jej dávku do krku. Potom ešte ďalšie tri, kým neuvidel, že krvácanie úplne zastavil a začal sa proces hojenia.

Obaja bratia verne stáli pri otcovi. Priniesli vodu, uterák a prikrývky. Čo najnežnejšie ju zbavili krvavého trička, zmyli z nej krv a vyzuli ju.

Keď sa spamätala a poriadne nadýchla, Trey im kývol a spoločnými silami ju uložili na pohovku kúsok od nich. Uvedomila si, že pristála priamo v akejsi obývačke s belasým nábytkom a moderným zariadením.

„Kde to som?“ opýtala sa zachrípnuto.

„V mojej realite. V bezpečí,“ uistil ju. „Odpočívaj. O všetko sa postaráme.“ Odhrnul jej vlasy zo spoteného čela.

„Ďa... ďakujem.“

Usmial sa. „Si silná, Mina.“

Nemyslela si to. Privrela oči a zmáhala ju únava. V momente zaspala a traja muži ju s obavami pozorovali.

„To je ona? Tá, o ktorej si nám rozprával?“ opýtal sa Bastien.

Trey prikývol. „Musíme sa o ňu postarať. To dievča nikoho nemá.“

Vážne prikývli.

„Zájdem do ľudského sveta a prinesiem jej nejaké oblečenie,“ ponúkol sa Amaury.

Trey mu to odsúhlasil. „Dávaj si pozor na Elowen.“

„Spoľahni sa.“ A zmizol.

Bastien podoprel otca, keď sa zatackal. „Aj ty si choď odpočinúť. Ja na ňu dohliadnem.“

„Vďaka, synu. Vzala si veľa krvi.“ Potácavo vyšiel po schodoch a nechal Bastiena s Minou.

Démon ju so zavretými očami zbavil nohavíc a len v spodnom prádle ju prikryl teplou dekou. Zatiahol závesy, aby jej neubližovalo slnečné svetlo, a stlmil aj ostatné svetlá. Pritiahol si kreslo k nej a celé hodiny dohliadal na jej spánok.

Minino upírske telo bolo také slabé, že aby ušetrilo energiu, zastavilo základné fyzické potreby. Pravidelne sa budila a vždy len vypila krv, potom upadla do liečivého spánku.

Trey, Bastien a Amaury sa pri nej striedali celé dni, kým sa jej nezavrela rana a nenapravili vnútorné orgány.

Postupne nadobúdala vedomie na čoraz dlhší čas a vracala sa jej farba do líc. Časom už pocítila aj hlad a odhodlala sa zjesť raz denne ovsené vločky alebo kukuričnú kašu.

Večer deviateho dňa jej zotavovania sa posadila a konečne ju nič nebolelo. Trey jej priniesol balík čokolády a ona po ňom chňapla ako po zlate.

Démon sa zasmial a posadil sa k nej. „Konečne si v poriadku. Bál som sa, že tvoj stav je nad moje sily.“

S plnými ústami sa usmiala. „Ďakujem, Trey. Už zase si ma zachránil. Nevieš si ani predstaviť, ako si to vážim.“

„To nestojí za reč. Ty ani len nevieš, ako si mi pomohla svojimi prekladmi. To ja som tvojím dlžníkom.“ Podal jej pohár vody. „Čo sa ti vlastne stalo? Urobil ti to Justin?“

Pri spomienke naňho sa bolesť vrátila a usídlila sa priamo v srdci. Justin. Čo je s ním. Smúti? Povedal jej predsa, že ju ľúbi. Určite je aspoň trochu rozladený. Aspoň v to málo si dovolila dúfať. „Nie, on by mi nikdy neublížil,“ povedala smutne.

„Tak teda jeho bratia?“

„Viac-menej.“ Vysvetlila mu, čím si prešli, aby sa dostali k proroctvu a ako ich nakoniec bratia dobehli.

Trey zvedavo počúval. „Ak som správne pochopil, všetci ťa majú za mŕtvu?“

„Áno.“

„Ale prečo si to urobila? Mohla si mu povedať, že si upírka a krv by ťa zachránila.“

Mina si ukryla tvár v dlaniach. „A čo by som z toho mala?“ zamrmlala zlomene. „Nie som súčasťou jeho života a podľa proroctva ani nebudem. Jedna upírska veľkráľovná už na tróne je.“ A ju by medzi seba aj tak neprijali. Nie je ani zo šľachtického rodu.

Trey ju priateľsky objal okolo pliec. „Si si istá, že to chceš takto? Pretože ak povieš áno, tvoj život sa drasticky zmení.“

Zmenu teraz potrebuje. Poriadnu. Pretrhnúť putá so starým životom a začať odznova. V ústraní.

„Chcem,“ rozhodla sa. „Čím skôr.“

Bratia s námahou preniesli Justina von k čakajúcej Kathrine a zniesli ho dolu z hory. Udržiavali ho v spánku počas celého letu do Talianska a Justin sa prebral až na ďalší deň, ležiac vo svojej izbe.

Asi minútu sa spamätával, kým sa mu vracali spomienky. Pred očami mal Minino ochabnuté telo a jej krásnu tvár skrivenú smrteľnou bolesťou.

Je preč, uvedomil si. Mina umrela. Povedala mu proroctvo a odišla z tohto sveta.

Necítil sa ako víťaz. Obetovala sa preňho a pre jeho hlúpych bratov. To on ju k tomu dohnal. Nepriamo zavinil jej smrť, vzal jej nevinný život.

Pretočil sa na bok a oči sa mu zahmlili slzami. Chce ju späť. Na inom nezáleží. Celé proroctvo aj s tými mizernými trónmi mu je ukradnuté.

V hrudi ho tupo zabolelo a tá bolesť silnela a silnela. Nedokázal ju zastaviť. Jedná osoba, ktorá by ju zahnala, je mŕtva.

„Mina,“ povedal s posvätnou úctou. Zostali mu len spomienky. Ale tie nestačia. Chce ju mať pri sebe, počuť jej hlas plný irónie, keď ju naštve, a láskavé slová, ktoré dokážu roztopiť jeho srdce.

Nespomínal si, kedy naposledy plakal. Ani najhoršie zranenia ho nedohnali k slzám. Ibaže ani najhoršie zranenia neboleli ako Minina strata. Prijal by tisícky takých výmenou za jej život.

Preležal deň aj noc bez jediného pohybu. Nemal chuť čokoľvek robiť. Stratil silu hnevať sa na bratov a vyprchala z neho aj túžba po pomste.

Mina mu pripomenula, čo sa naučil z východných filozofií. Vojna nič nerieši. Nenávisť ničí toho, kto nenávidí. Ak sa pomstíš, musíš vykopať dva hroby.

Rozhodol sa nesúdiť nikoho. Vedel, že Mina by ho o tom presviedčala. Aspoň takto si uctí jej pamiatku.

Na tretí deň mal niekto tú drzosť zaklopať mu na dvere.

„Vypadnite, nechcem vás vidieť!“ zakričal.

Votrelec napriek tomu otvoril dvere. „Justin?“

Otočil sa za nežným hláskom svojej sestry. „Abby,“ povedal s citom. Na ňu sa hnevať nedokázal. Nič neurobila. A vedel, že svojich bratov má nadovšetko rada.

„Smiem vojsť?“ pípla.

„Ty áno.“ Natiahol k nej ruku, aby pristúpila bližšie.

Biele šaty okolo nej zaviali a nervózne si uhladila čierne vlasy. Bola tak nadpozemsky krásna. Pristúpila k jeho posteli a chcela si k nemu kľaknúť, ale zadržal ju. Ľahla si teda k nemu a objala ho.

Justin vdýchol vôňu jej vlasov a čo najjemnejšie si ju k sebe privinul. Bola jedinou útechou, ktorá mu zostala.

„Ty si ju ľúbil, však?“ opýtala sa smutne a pohladila ho po bledom líci.

Vzdychol. „Veľmi. Tak ako teba, Abby, ale predsa inak,“ priznal.

Usmiala sa nad jeho slovami a objala ho pevnejšie. „Je mi to tak ľúto.“

„Mne tiež.“ Pobozkal ju do vlasov.

„Hneváš sa na nich?“

Zaťal zuby. „Nero by asi tiež nebol nadšený, keby kvôli mne Kathrine umrela. Som smutný, Abby. Chýba mi Mina.“

Zaborila mu nos do hrude. „Porozprávaj mi o nej. Aká bola?“

Usmial sa. „Bláznivá. Nezlomná. Trochu šialená. Vždy ma podpichovala a nezľakla sa ani samotného Nikolaia. To dievča malo poriadnu guráž.“

Abby mu pozrela do tváre. „Hovor ďalej,“ povzbudila ho.

A tak jej Justin dlhé hodiny rozprával o ich dobrodružstvách a jej výstrelkoch. Mnohokrát opisoval jej tvár pri odlišných reakciách.

Abigail pozorne počúvala a smútila kvôli nemu. Z jeho slov vyrozumela, že Mina sa preňho stala všetkým. Jeho druhou polovičkou. Bez nej nikdy nebude rovnaký. Ku koncu jej vyhŕkli slzy, ktoré jej opatrne zotrel.

„Och, Justin, kiež by som ti vedela pomôcť. Bratia sú otrasení, ale netušia, že pre teba znamenala až tak veľa.“

„Znamenala ešte viac. Určite by sa ti páčila. Mala v sebe toľko energie. Chcela ťa spoznať lepšie.“

„Ty si jej o mne rozprával?“

„Jasné, že áno. Musel som jej dokázať, že nie celá moja rodina má o koliesko naviac.“

Zasmiala sa. „Je zúfalé, keď ja som tá najnormálnejšia.“

„Nuž, ešte je tu Kathrine, ale keďže ju Nero mení na sexuálneho maniaka...“

Abby ho plesla po ramene. „Chlapi!“

Justin sa pri nej uvoľnil a nakoniec ho prehovorila, aby si dal trochu krvi a sprchu. Spomienky na Minu stále boleli, ale teraz, keď sa o ne podelil, mal pocit, že urobil aspoň niečo pre jej pamiatku. Už nie je jediný, kto na ňu bude s úctou spomínať.

Ako dni plynuli, uvedomil si, že v paláci nemá čo robiť. Nechce byť v prítomnosti všetkého toho pokrytectva a falošných tvárí. Bratia od neho chceli len jedno – aby zostal na tróne.

To urobiť mohol. Zostali mu jeho právomoci a povinnosti, ibaže sa už nevyskytoval v paláci tak často.

Nasťahoval sa do bytu vedľa inštitútu a prevzal administratívu kráľovstva. Riešil všetky menšie problémy, ktoré si nevyžadovali priamy zásah, a udržiaval kontakt s kráľmi ostatných krajín. Jedine Abby ho často navštevovala a pomáhala mu so sťahovaním.

Justin si tajne z hradu prepašoval to najcennejšie, čo mu ešte zostalo – rodinnú fotku. Boli na nej všetci piati bratia spolu s Abby a výnimočne sa usmievali. V tom čase oslavovali jej dvadsiate narodeniny a všetci sa zišli vo Verone. Abby si tú fotografiu vyžiadala a Justin sa jej neskôr vkradol do izby a skopíroval si ju.

Toto usporiadanie, zdá sa, bolo výhodné pre všetkých. Vyhli sa hádkam a nezhodám a nemuseli čeliť proroctvu, ktoré nad nimi viselo ako Damoklov meč.

Justin o ňom často uvažoval. Je vcelku jasné. Päť veľkráľov. Päť veľkráľovien. Každá iná. Kto to asi bude? Ako to prijme ľud? Skutočne to zabráni vojne? A jeho bratia? Dokážu mať po boku kráľovnú, ktorá zrejme nebude upírka?

Mal pocit, že odpovede dostanú čoskoro. Nová éra začala...

Mina sa plne zotavila a prišiel čas ísť ďalej. Nechcela Treyovi prekážať, aj keď ju presviedčal, že to tak nie je. On však má vlastné problémy a ona musí čeliť životu bez barličiek v podobe jeho rodiny.

A tak jej pomohol previesť peniaze na tajný a nevystopovateľný účet a úrady ju vyhlásil za mŕtvu. Obrad bol iba symbolický, jej rodina si s ničím nedala veľkú námahu.

Po niekoľkodňovom váhaní, či sa vrátiť do vlasti, túto možnosť zavrhla. Trey jej dal falošné doklady s Britským občianstvom, preto sa nakoniec odsťahovala do Edinburghu. Tam bude mať zaručenú anonymitu a splynie s davom.

Trey jej dal číslo na niekoľko dodávateľov krvi a ona sa naučila používať svoju schopnosť vymazať obeti spomienky na uhryznutie.

S výberom nového zamestnania to nemala ľahké. Nechcela sa vrátiť priamo do oboru. Mala dosť prekladov a sedenia nad šiframi. Navyše chcela byť konečne medzi ľuďmi – teraz, keď už človekom nie je.

Vo Švédsku mala zabezpečený slušný luxus, ale ani ten ju viac nelákal. Vystačila si s malým bytom nad čínskou reštauráciou a aspoň sa nemusela učiť variť.

Po niekoľkých dňoch si nakoniec našla prácu ako recepčná v luxusnom hoteli v centre. Celkom jej vyhovovalo robiť niečo užitočné a riešiť vzniknuté problémy.

Každý deň vstávala s istým pokojom, že sa vymanila z toho bludného kruhu svojho predošlého života. Len tá tupá bolesť v srdci neprestávala. Žila s ňou neustále a večer, keď sama zaspávala v chladnej posteli, ju dohnala k slzám.

Často sa pristihla, že myslí na Justina, čo asi robí, ako sa má a či sa udobril s bratmi. Dúfala, že áno. Z jeho rozprávania vyrozumela, že rodinu má rád. No a čo, že sa hádajú? Aspoň o sebe vedia. Jej rodine bol ukradnutý aj jej vlastný pohreb. Dokonca sa dozvedela, že sa pobili o jej majetok, dokonca si na to najali právnikov. Našťastie Trey včas previedol jej peniaze na bezpečný účet a môžu sa biť maximálne tak o miesto, kde bývala, hnuteľný majetok a ešte nesplatené auto.

Neustále sa bála, že ju niekto odhalí. Keď však ani po niekoľkých týždňoch nenarazila na upírov a iné bytosti, upokojila sa. Možno sa jej nakoniec podarí stratiť v dave...