Temný vzdor 22

„Mina, je všetko pripravené?“ pýtal sa riaditeľ hotela už asi stý raz.

S úsmevom zagúľala očami a upravila si menovku. „Personál je poučený a na svojich miestach a upratovacia čata práve ustlala izby. Všetko dopadne dobre.“

Postarší muž v obleku s rednúcimi striebornými vlasmi si vydýchol. Takúto veľkú akciu tu nemávajú často, aspoň nie za tých šesť týždňov, čo je v hoteli zamestnaná.

Všetky izby boli objednané pre akési nadnárodné jednanie a čoskoro sa mali zjaviť prví hostia. Niekoľkí už oznámili príchod vrtuľníkmi na strechu.

„Ale čo ak...“

Mina ho priateľsky chytila za plece. „Nechajte to na nás, dobre? Zájdite do kuchyne, dajte si silný čaj a uvidíte, že to zvládneme,“ radila mu a postrkovala ho preč zo scény.

O hodinu dorazili prví hostia.

Bez problémov zvládli nával a Mina ich posielala do izieb. K večeru už bola mierne vyčerpaná, ale spokojná s výkonom.

Prišlo jej niekoľko odkazov s informáciami, že zvyšní hostia dorazia zajtra. Prenechala šichtu kolegovi a odišla sa domov vyspať. Nedokázala existovať len na krvi. Spánok potrebovala viac z psychického hľadiska ako z fzyického.

Vo svojom byte sa navečerala, vypila balík krvi a ľahla si do postele. Opäť na ňu doľahol žiaľ a smútok, že pri nej nie je Justin. Myslela si, že čas vylieči všetky rany, ale nestalo sa. Bolelo to rovnako, ak nie viac.

Rozplakala sa a akosi sa preplakala do ďalšieho nepokojného spánku.

„Skutočne s nami nechceš ísť?“ presviedčal Drew Justina cez telefón, keď zvyšní bratia prestupovali v Paríži na let do Británie. „Ešte by si to stihol.“

„Nemám náladu na jednania s vlkolakmi. Niekto sa navyše musí postarať o Abby,“ povedal jeho brat chladným hlasom bez emócií.

Drewa tento nový Justin desil. Akoby prišiel o všetky city. Stala sa z neho nádoba, ale nič viac. Prežíva, nežije. Plnil si povinnosti, bol neutrálny k bratom. Riadil inštitút. Často bral Abby von. Viac nič. Žiadny spoločenský život, žiadne záujmy.

„Prospelo by ti to.“

„Cestovania mám dosť, aspoň na chvíľu. Vy to zvládnete sami. Maj sa.“ A zložil.

„Nič?“ vyzvedal Nero.

Pokrútil hlavou. „Toto už nie je môj brat.“

Všetci na seba skľúčene pozreli. Nemajú mu ako pomôcť. Sú mocní, ale nie až tak mocní. Nedokážu vzkriesiť mŕtveho.

Na druhý deň prišla Mina do práce skôr, aby zhodnotila situáciu. Jej kolega práve ubytoval skupinku rusky hovoriacich mužov a žien a prenechal jej velenie. Poďakovala mu a poslala ho domov.

„Hej, Mina, na sto trojke sú nejaké problémy, mohla by si to vybaviť?“ poprosil ju jeden zo zamestnancov. „Potiekla tam krv.“

Nadvihla obočie. Pre ich hotel žiadne krvipreliatie nie je dobré. Musí to vyriešiť diskrétne.

Zložila si z ucha komunikátor a požiadala ho, aby ju zastúpil.

Nasadila profesionálny výraz a vyviezla sa na príslušné poschodie. Slušne zaklopala na dvere.

„Kto je tam?“ štekol mužský hlas.

„Ehm, som recepčná tohto hotela, dostali sme znepokojivé správy o násilí na tejto izbe. Otvorte!“

Zazneli nadávky a dupot po podlahe. Potom sa vo dverách zjavil vysoký muž so strapatými blond vlasmi a Mine sa podlomili kolená. „Salvator,“ povedala neveriacky.

„Teba poznám. Nebola si s Justinom... čo robíš tu?“

Uf, takže nevie, že ju veľkráli považujú za mŕtvu. „Pracujem. Čo sa tu stalo?“

Salvator si prehrabol vlasy a vpustil ju dnu. „Upratovačka sem vošla, keď som bol v sprche. Práve som sa napil od Erin a trochu sme to tu... zašpinili.“ Ukázal na bledú ženu na posteli. Erin mala mierne zelený odtieň a ležala schúlená do klbka.

Mina si spomenula, čo jej Justin rozprával o tých záležitostiach s panenstvom a ako dopadol Salvator. Tvrdil, že ak upír pohryzie pannu, sú naveky zviazaní a on sa od nikoho iného kŕmiť nemôže. Tiež nemôže mať inú milenku a niekedy navzájom cítia bolesť toho druhého.

Ale Erin je odlišný prípad, lebo bola lovkyňa a odmieta úľavu od bolesti počas kŕmenia. A toto trvá už jedenásť rokov.

Pristúpila k nej a položila jej ruku na čelo. „Nepotrebuje pomoc?“ obávala sa.

„Dal som jej vitamíny a výživové doplnky. Nič viac sa robiť nedá.“

Erin zastonala a prikryla sa. „S-som v poriadku. Len nech nikto nevolá políciu.“

O to sa postará. Ani ona by nechcela vysvetľovať upírske chúťky ľuďom. „Uhrám to na menštruáciu a pomätenú chyžnú,“ uistila ich. „Ale nabudúce buďte opatrní.“ Prehodila cez Erin aj druhú prikrývku.

„Ďakujem, Mina,“ povedal Salvator.

„Iste. Mám to v náplni práce. Aj vy ste tu na tom zhromaždení?“

Zamračil sa. „Áno. Ty nevieš, o čo ide? Justin ti nič nepovedal?“

Otriasla sa. „Nie som s ním v kontakte,“ odvrkla.

Upír začínal mať určité podozrenie. Nevedel, čo sa s Justinom stalo, ale už si všimol jeho podráždenie. Má s tým niečo spoločné práve Mina? „Aha.“ Poradí sa o tom s ostatnými. „Nuž, je tu veľké jednanie medzi vlkolakmi a upírmi. Mali by doraziť aj Justinovi bratia.“

Krv jej zamrzla v žilách. Dorazia veľkráli? Sakra, nesmú ju tu nájsť! A za žiadnych okolností zistiť, že je upírka! Už sa naučila ukrývať svoje zuby, pretože elixír od Briana prestala používať. Oni ju však videli umrieť. Asi im nevysvetlí, že tu teraz veselo behá nezranená.

„A... kedy by to malo byť?“ opýtala sa s tlčúcim srdcom.

„O pár hodín. Je ti dobre?“

Nie, nie je jej dobre. Radšej by sa vymenila s Erin. Prinútila sa k falošnému úsmevu. „Áno. Už musím ísť. Dovidenia.“ A urýchlene odišla.

Sakra, sakra, sakra! Ako to, že si nevšimla, že má hotel plný upírov a vlkolakov? Nemala sa vracať medzi ľudí. Očividne nie je pripravená.

Prebehla v počítači zoznam mien. No jasné! Alec Stewart má rezerváciu dvoch prepojených izieb. A niekto jej napísal odkaz, že priletí vrtuľníkom o pol hodiny. Trochu si vydýchla. Hostí na streche vybavuje niekto iný, nemusia ani prejsť cez recepciu. Možno si ju nevšimnú.

Celý deň bola ako na ihlách. Držala sa mimo diania a len čo jej bolo oznámené, že už sú ubytovaní, objavovala sa medzi hosťami čoraz menej.

Večer sa s úľavou pobrala do svojho bytu, kde od nervozity vypila šesť balení krvi. Netušila, ako prežije zvyšok týždňa. Vážne, aká je šanca, že na nič neprídu?

Salvator, ako kráľ hostiteľskej krajiny, sa neoficiálne stretol s veľkráľmi ešte v ten večer.

Sedeli v obývacej izbe ich apartmánu a Nero mu podal pohár Whisky. Potom sa posadil na gauč vedľa manželky a automaticky ju objal a privinul k sebe.

Kathrine bola ako vždy nádherná a po prvý raz sa zúčastňuje väčšej akcie ako veľkráľovná. Srdečne sa so Salvatorom pozdravili a on sa jej krátko uklonil, aj keď to už zvykom nebýva.

„Tak čo, kde máte Justina?“ začal kráľ po niekoľkých zdvorilostných rečiach.

Drew na ex vypil svoj pohár. „Zostal vo Verone. Nehovorí s nami,“ priznal znechutene.

„Nuž, čo ste čakali? Obrátili ste sa proti nemu.“ Pátranie už síce odvolali, ale okolnosti veľmi nezdieľali. Nikto nevie, čo sa hovorí v proroctve a či ho Justin vôbec získal.

Alec v zúfalstve zaklonil hlavu. „Nejde o to, Salvator. Ublížili sme mu. Nikdy sme mu nemali tajiť proroctvo. Teraz to už vieme.“

To znie vážne. „Čo v ňom bolo, ak sa smiem spýtať?“

Dario sa pomrvil v kresle. „Niečo o mieri. A páde kráľovstva. To je jedno.“

„Takže sa k nemu Justin dostal. Nastala nová éra,“ spájal si súvislosti.

„Tak nejako,“ prikývol Alec. „Myslím, že udalosti novej éry máme stále v rukách my. Je na našej slobodnej vôli, čo urobíme. Na to sme predtým nepomysleli. Báli sme sa zmien a podľahli sme strachu.“

„Páni,“ čudoval sa. „Musí to byť vážne zlé, keď si sypete popol na hlavu. Ale Justin sa skutočne veľmi zmenil. Niekoľkokrát som s ním bol v kontakte a... nuž, neberte to osobne, ale mŕtvola vie byť príjemnejšia než on.“ A všimli si to viacerí. Už sa o tom rozprával s Waleským a Škótskym vojvodom a pred pár hodinami aj s francúzskym kráľom a portugalskou kráľovnou.

„Justin už nie je ako predtým,“ povedal smutne Drew. „Niečo v ňom umrelo. A je to naša vina.“

„Prečo? Tvárite sa, akoby ste niekoho zabili.“

Ich zmučené pohľady hovorili za všetko.

Salvator šokovane klesol hlbšie do kresla. „Vy ste niekoho zabili.“

Alec si dolial poriadnu dávku alkoholu. S nikým iným by takéto veci nepreberal, ale Salvator je medzi nimi stále považovaný za najváženejšieho a najvernejšieho kráľa. Napriek nepríjemnostiam s Erin. A padlo im dobre vyrozprávať sa aj niekomu inému, mimo ich rodinného kruhu.

„Nie celkom zabili, ale... ach, čo si budeme klamať. Zabili.“

Salvator sa plesol po čele. „Tak hovorte!“

„Bola s ním žena, Vilhelmina,“ začal Nero. „Ľudská odborníčka na mŕtve jazyky. Pomáhala mu s lúštením odkazov.“

To už vedel, ale musel zahrať nevediaceho, aby neprišli na to, že neuposlúchol ich priamy rozkaz. „A?“ Minu predsa stretol, je živá a zdravá. Je len trochu divné, že pracuje ako recepčná.

„Nuž, v Nepále sme ich chytili a chceli sme jej vymazať pamäť. Nejako sa nám to nepodarilo a oni ušli.“

„Počkaj, počkaj, nielenže neprišla o spomienky, ešte vyslobodila Justina a... zdrhli? Vám pod nosom?“

Nero očervenel a povedal mu elektrickej pasci a pokazených autách. Salvator sa uškrnul. Takže ich dobehol jeden malý človiečik. Podarené.

„No dobre, takže ušli. Čo s tým zabitím?“

„Dohonili sme ich v jaskyni s proroctvom,“ pokračoval Alec. „Došlo k boju. Chcel som spacifikovať Minu, ale...“ Pretrel si oči. „V stenách boli nástražné pasce. Odstrčila ma, asi o nich vedela, ibaže sama nestihla uniknúť. Prebodla ju čepeľ. Justin sa ju pokúsil premeniť, ale nepomohlo to.“

Salvatorove obočie vyletelo až k nebesiam. „Vy ste zabili Minu?“ uisťoval sa, či správne pochopil.

„Áno,“ priznal Nero. „Umierala Justinovi v náručí. On plakal, Salvator. Náš brat plakal. Netušili sme... nemohli sme to vedieť.“

„Čo ste nemohli vedieť?“

„Že sa do nej zaľúbil. Ale keď sme ich tam videli... bol to ten najhorší pohľad na svete. A my sme boli úplne bezmocní.“

Čo je to za popletený výmysel? „Neprežila?“

Pokrútili hlavami. „Spadla do priepasti v jaskyni. Mali sme čo robiť, aby Justin neskočil za ňou. Zlomilo ho to.“

Dobre, prešiel snáď do inej reality? Mina predsa žije. A Justin sa zaľúbil? Tá osemtisícročná mŕtvola? Pozná ho už dosť dlho a nikdy nezažil, že by Justin prechovával nejaké city k žene. Ale veľkráľ a smrteľníčka? Ako by na to reagoval dvor?

„Aha. Tak preto je taký nepríjemný.“

„Nielen to. On... on už nežije. Pracuje, plní si povinnosti, ale... už to nie je ten Justin, ktorého sme poznali. Ani len na nás nekričal, nechcel sa pomstiť. Vzdal sa. Kiež by sme mu mohli pomôcť.“

„Alec, keby Mina žila, čo by sa zmenilo? On je veľkráľ,“ taktizoval mladší upír.

„Na tom už nezáleží. Možno už naše bratstvo nie je ako predtým, ale vidieť svojho brata trpieť tak veľmi ničí aj nás. Nejako by sme si poradili. Dvor by ju musel prijať.“

Znelo to čoraz podivnejšie a podivnejšie. Mina prežila smrteľné zranenie a aj pád do priepasti? Ako sa dostala von? Prečo nemá ani náznak zranenia? A prečo je tu?

Mal sto chutí povedať im, že ju stretol, alebo vyletieť z izby a konfrontovať ju. Zvolil si však pomalý postup a radšej si vypočul všetko, čo majú veľkráli na srdci.

Odchádzal zmätený. Nič nedávalo zmysel. Musí dostať odpovede.

Zišiel na recepciu, ibaže Mina tam už nebola. Rozhodol sa podrobiť ju výsluchu až ráno.

Mina prišla do práce zadným vchodom a vypila dva balíky krvi. Žalúdok mala na vode z rizika odhalenia. Túžila prosiť veľkráľov na kolenách, len aby jej povedali niečo o Justinovi. A pochybovala, že by jej želanie splnili.

Sotva sa postavila za pult, prihrnul sa k nej Salvator. A nevyzeral nadšene. „Ahoj Mina,“ povedal temne a odtiahol ju do rohu. „Porozprávame sa.“

Takto skoro ráno nebolo nikde ani živej duše. Nikto jej nepríde na pomoc.

Salvator sa postavil pred ňu, aby nemohla ujsť, a premeral si ju od hlavy po päty. „Veľkráli mi včera oznámili, že si umrela Justinovi v náručí. Aké bolo moje prekvapenie, keď som ťa pár hodín predtým videl vo svojej izbe? Čo si urobila?“

Preglgla. Ako sa z tohto vymotá? Vystrela sa. Najlepšia obrana je útok. „Tebe sa nezodpovedám!“ A chcela okolo neho prejsť.

Zdrapol ju za lakeť a vrátil späť do rohu. „Otvor ústa, Mina,“ prikázal jej autoritatívne.

Zovrela pery.

Salvator jej prstom zatlačil na spodnú peru a odhalil špičky ostrých zubov. Vydýchol zadržiavaný vzduch. „Bola si premenená,“ šepkal. „Ako je to možné?“

Vytrhla sa mu. „Do toho ťa nič nie je! Justin ma má za mŕtvu a tak je to lepšie.“

Od šoku sa mu rozšírili oči. Mina predstierala smrť, aby on nemal problémy. „Urobila si to kvôli tomu, že je veľkráľ?“

Sklopila pohľad. „Nie som mu rovná, Salvator. Prosím, neprezraď ma.“ Do očí sa jej tisli slzy.

Odstúpil od nej. Keby tak Justin a jeho bratia vedeli... „Neprezradím, ale musíš mi povedať celú pravdu. Pretože práve porušuješ asi tucet našich zákonov.“

Bola si toho vedomá. „Nebude sa ti to páčiť.“

„Na to som už prišiel. Poďme, vysyp to,“ pobádal ju. „Kto a kedy ťa premenil a prečo na to nikto neprišiel?“

Hrýzla si peru. Salvatora jej slová nepotešia. „Bol to Brian,“ priznala.

Kráľ zbledol ako stena. „Ten bastard!“

„Urobil to, aby nepadlo kráľovstvo. Viem, že zločinec, ale ani on nechce, aby sa bratstvo rozpadlo,“ povedala rýchlo. „Premenil ma, lebo som umierala.“ Ukázala mu svoju stále označenú ruku. „Už chápeš?“

Chápal. On Briana pozná a už dokáže odhadnúť jeho myšlienkové pochody. „A predpokladám, že ti dal nejakú látku, ktorá potlačila tvoje upírske znaky,“ tipol si.

Prikývla.

Zaškrípal zubami. Bolo v Brianovom záujme, aby sa to stalo. „Prečo predpokladal, že tým, že budeš s Justinom, kráľovstvo nepadne?“

Povedala mu o svojej vízii a Salvator viac nepotreboval. Všetko dávalo zmysel. Poďakoval jej a sľúbil, že nepobeží za svojimi nadriadenými.

Sľub dodržal, nešiel za nimi. Namiesto toho zvolal tajnú schôdzu všetkých zúčastnených šľachticov. Tento problém musia vziať do vlastných rúk.