Temný vzdor 23

Nero dorazil do konferenčnej sály prvý. Kathrine sa ešte upravovala a jeho bratia dojedali raňajky. V šoku zastal, keď v miestnosti našiel desiatky nastúpených šľachticov na čele so Salvatorom Anglickým, ako naňho s vážnymi výrazmi čakajú.

Zavrel za sebou dvere a neisto po nich prebehol pohľadom. „Mám to chápať ako vzburu?“ hádal.

„Nie,“ povedal Salvator. „Cháp to ako nátlak. Chceme raz a navždy vyriešiť problém tvojho šibnutého brata, ktorý nám všetkým lezie na nervy.“

Poškrabal sa vzadu na hlave. „Budeš musieť byť špecifickejší. Takých bratov mám viac.“

Kráľ sa usmial. „Ide o Justina. Nepáči sa nám jeho prístup a fakt, že sa oddelil od dvora.“

Nero zavrčal. „Ty si im to vyzvonil?!“

„Vyzvonil som im všetko,“ zdôraznil.

Nero, než aby sa rozkričal, čakal na vysvetlenie.

„Takže, chceme Justina späť na tróne. Úplne. Žiadnu polomŕtvolu utápajúcu sa v smútku.“

„É, s tým asi bude problém, ako už vieš.“

„Neskončil som. Vy ignoranti ste nepostrehli malý detail. Mina nikdy neumrela. Predstierala to, aby Justin nemusel trpieť nad tým, že ich rozdiely nedovoľujú bližší vzťah. A ako vaši poddaní žiadame, aby bolo toto pravidlo zrušené. Nebudú žiadne obmedzenia pre veľkráľovský trón.“

Nero sa nadýchol, vydýchol a zažmurkal. Ako kráľ má povinnosť vyhovieť poddaným, na tom je ich systém založený a preto tak dlho aj vydržal. „A vám vôbec nebude prekážať, že vašimi vládkyňami sa stanú... akékoľvek ženy? Možno nepriateľky? Ani z rodu upírov?“ vyjednával.

„Je nám srdečne ukradnuté, či budú mimozemšťanky alebo hermafroditi. Každá ženská schopná vymlátiť z vás nejaké city je u nás na piedestáli. A chceme, aby ste to prijali ako zákon Najvyššej deklarácie upírov. Kvôli poriadku.“

Práve vtedy sa k nim pridali aj zvyšní členovia rodiny. Tiež nechápavo hľadeli na zhromaždenie a spýtavo pozreli na váhajúceho Nera. Ten im nič nevysvetlil a pokračoval v dohadovaní.

Vlastne by mohol vyriešiť veľa problémov. Bratia by nemali problém mať po boku ženu, ktorú si vyberú, bez nátlaku ľudu. Dokonca aj Salvator by mohol z Erin definitívne urobiť kráľovnú a nemusela by to byť výnimka. Otázne je, či sa tým zachová suverenita celého ich kráľovstva. Doteraz boli medzi nadprirodzenými veľké, proti sebe stojace bloky upírov, vlkolakov, démonov, lovcov, anjelov a iných bytostí.

Je možné prežiť bez tohto uzatvárania? A, krucinál, čo má znamenať tá vec s Minou?

„Nero? O čo tu ide?“ začínal sa báť Alec.

Otočil sa k nim. „Tuto naši poddaní žiadajú zmenu Deklarácie ohľadom zasadnutia na trón. Prajú si zrušiť pravidlo čistej upírskej krvi.“

Alec vyvalil na šľachticov oči. „Čo vám to napadlo?“

„Tvoj brat sa trápi úplne zbytočne a to z absurdného dôvodu, že žena, ktorej dal srdce, by nemohla stáť po jeho boku,“ zopakoval Salvator.

„Tá žena je mŕtva.“

„Nie je. Ukrýva sa, aby mu to uľahčila.“

„Čo?!“ zvolali naraz.

„Pozrite, ja vám nič vysvetľovať nemienim,“ začal Salvator. „Ale toto je želanie vašich poddaných a ide o vyše dve tretiny hlasov proti jednej tretine, ktorá sa len nezúčastnila. Takže ten zákon musíte potvrdiť.“

Bratia a Kathrine si vymenili zmätené pohľady a urobili jedno z najzávažnejších rozhodnutí novej éry.

Mina si výnimočne priniesla do práce balík krvi. Bolo už poludnie a jej zdravý rozum visel na vlásku. Chcela si zobrať voľno, kým sa bude konať táto akcia, ale to jej nedovolili. A tak musela stáť za pultom a triasť sa, aby stihla zmiznúť skôr, než by ju niekto spoznal.

Počas krátkej obednej prestávky vyšla do bočnej uličky za hotelom a oprela sa o ošarpanú stenu. Ak toto zvládne, udelí si odmenu v podobe týždennej konzumácie švajčiarskej čokolády.

Odtrhla roh sáčku a po kúskoch upíjala lahodnú krv. Už sa naučila rozlišovať skupiny a najradšej má skupinu A.

Na ulici pred hotelom začula kroky okoloidúcich, ale nevenovala im pozornosť, kým jedinú únikovú cestu nezablokovalo päť neznámych postáv.

Odtrhla sa od takmer prázdneho balíka a pozrela ich smerom. Srdce jej zamrzlo v hrudi.

Alec, Dario, Nero, Drew a Kathrine ju práve prichytili pri kŕmení. Čumeli s otvorenými ústami. Salvator im odmietol čokoľvek povedať okrem faktu, že žije a pracuje v tomto hoteli. Jedna zo zamestnankýň im potom povedala, kam šla.

Do pekla aj s tým upírom, nemala som mu veriť! hromžila v duchu. Rýchlo vycucla aj ten zvyšok a odhodila prázdny sáčok. Uvažovala o svojich možnostiach úteku. Niežeby sa dostala ďaleko na tých vysokých podpätkoch a v obtiahnutých džínsoch.

„Mina,“ zašepkal neveriacky Alec. „Ako... ako je to možné?“

Pokúšala sa nedať najavo bolesť v srdci, ale nešlo to. Ich tváre jej pripomínali Justina. „A záleží na tom? Nechcem vám spôsobiť viac problémov,“ odsekla.

„Videli sme ťa umrieť. Justin... podarilo sa mu premeniť ťa?“

Odfrkla si. „Nie. Už som bola premenená, Veličenstvo.“ Ironicky sa uklonila. „Len som to skrývala.“

„Prečo?“

Mykla plecami. „Chcela som žiť.“ Ukázala im svoju ruku. „A s týmto tu by som nemohla. Nemusíte sa báť, nemienim zasahovať do vašich záležitostí.“

Takže im Justin ešte aj zabudol povedať o jej vzácnej schopnosti. Ale aby si nevšimol, že je nemŕtva? Kde mal mozog? V nohaviciach? Keď tak na ňu hľadeli... áno, rozhodne v nohaviciach.

„Padla si predsa do priepasti,“ uviedol ďalší argument Nero. „Ako si sa z nej dostala? A tvoje zranenie?“

Stisla pery do úzkej linky. „Prečo ste tu?“ zaútočila otázkou. „Nepobežím za Justinom, nemusíte sa báť.“ Aj keď po ničom inom netúži.

„Mina, Justin je na tom zle. Prosím, poď s nami do Verony.“

Wow, čo bolo v tej krvi? Práve sa jej zdalo, že ju najvyšší králi osobne prosia, aby šla na ich dvor. „Pardón?“

Alec vystúpil vpred a pozrel jej do očí. „Neskutočne nás mrzí, čo sa stalo, Mina. Justin je na dne a my sme bezmocní. Miliónkrát sme oľutovali naše činy.“ Urobil dva kroky vpred. „V ten deň... keď sa to stalo, odstrčila si ma. Všimol som si to. Obetovala si vlastný život.“

Klesla jej sánka a odhalila špicaté zuby.

Alec pokračoval. „Justin sa nikdy nespamätal. Je to náš brat, Mina. Chceme, aby bol šťastný. A to bez teba nebude.“

Oči sa jej zaleskli slzami. Sú toto tí istí bratia, ktorí ich surovo odviedli z lietadla a chceli jej vymyť mozog? Je to nejaká hra? „Ja sa nevrátim,“ vyhlásila.

„Prečo? O všetko sa postaráme. Môžeš bývať v paláci s nami, pri Justinovi. Odsťahoval sa od nás a my ho chceme späť. Vráť nám brata, prosím.“

Nezabránila dvom zradným slzám. Nahnevane si ich zotrela. „Dobre viem, že v paláci by som bola ako päsť na oko. Ja tak žiť nebudem. Nie ako jeho tieň.“ Chcela okolo nich prejsť, ale akoby narazila do steny.

„Budeš žiť ako plnohodnotný člen dvora. Počula si predsa Justina, ľúbi ťa. A aj ty jeho.“

Vydral sa z nej zradný vzlyk. „No a čo? Vo vašich kruhoch to nič neznamená! Justin je kráľ a musí mať kráľovnú odlišného druhu, spomínate? Čo som ja? Len premenený človek, ktorý sa mu priplietol do cesty. Nechcem, aby mi to bolo každý deň pripomínané. O lásku sa deliť nebudem!“

„O to ťa ani nežiadame. Už raz sme naše záujmy uprednostnili pred šťastím vlastného brata a pozri, ako to dopadlo. Radšej nech padne kráľovstvo, než aby žil ďalej takto. On aj ty.“

Tie slová zneli pridobre. Nemôžu byť skutočné. Ľúbi Justina, ale ak má mať zase zlomené srdce, keď pôjde o kráľovstvo, to sa radšej naozaj zabije. Toľkú bolesť odmietla podstúpiť. Pokrútila hlavou. „Nie. Nemôžem,“ povedala a pera sa jej pri tom triasla. „Ja medzi vás nepatrím.“

„To si nikto z nás nemyslí,“ ozval sa Dario. „Si súčasťou Justinovho života. Ja viem, ako trpí. Stalo sa mi to isté. Myslíš, že mu zamlčíme, že žiješ? Tušíš, akú bolesť bude zažívať potom?“

„A prečo myslíte, že som zahrala vlastnú smrť?!“ vykríkla a rozhodila rukami. „Aby mohol ísť ďalej. Aby raz v živote našiel šťastie bez výčitiek, že niekde tu stále žijem a oddeľuje nás spoločenské postavenie.“

Teraz videli, ako ich hlúpe pravidlá ničia osudy ich vlastných. Salvator mal pravdu. Mina sa možno narodila ako človek, ale je silnejšia a obetavejšia než väčšina upírov. Už chápali, prečo sa Justinovi zapáčila. Má v sebe tichú silu podobnú Kathrininej. Dokonalý protiklad k ich výbušnému bratovi.

„Nedovolíme ti len tak odísť, Mina,“ zaťal sa Drew. „Ak nič iné, Justin si zaslúži vysvetlenie a rozlúčku.“

„Nie. K tomu ma nemôžete nútiť. Veď vám robím láskavosť! Držím sa mimo.“ Dochádzali jej slová a argumenty. Len čo ju pustia, odsťahuje sa na opačný koniec sveta!

„My však chceme, aby si sa vrátila k Justinovi. Sme jeho bratia. Vieme, že máš o nás tú najhoršiu mienku, ale rodina je pre nás posvätná. Justinovi sme ublížili a to nás naučilo, že sme boli pokrytci. Dali by sme čokoľvek, aby bol zase šťastný.“

Pritisla si ruku na ústa, aby sa nerozplakala ako malé decko. Nezvládala to. Podliehala. Ešte chvíľu a presvedčia ju. To nesmie dovoliť! Umrela by od žiaľu. „Nie! Nechajte ma!“ Prešmykla sa popri Nerovi a chcela utiecť.

Veľkráľ konal rýchlo. Vyriekol niekoľko slov a Mina upadla do bezvedomia. Včas ju zachytil a zdvihol do náručia.

Bratia a manželka naňho kriticky pozerali. „No čo? Zúfalé časy, zúfalé činy. Je to môj brat a ja druhý raz ho nesklamem,“ obhajoval svoj čin.

„Tá vypení, keď sa preberie,“ odhadoval Alec.

„Tak by sme sa mali postarať, aby sa prebrala na tom správnom mieste.“

Abby bola práve u Justina, keď dostala esemesku, aby sa vytratila a zavolala bratom. A tak sa zavrela v kúpeľni a vypočula si, čo majú na srdci.

„Čo?!“ vykríkla neveriacky. „Počkaj, zopakuj mi to.“

Dario jej zopakoval svoje slová.

„A Evie vás preniesla až do Verony? Vedela, že unášate obeť v bezvedomí?“

Dario jej niečo odvrkol. „Dobre, chápem. Pokúsim sa, ale... si si istý, že je to dobrý nápad? Teda...“

Dario jej skočil do reči ďalším súborom frflania.

„K čomu vás prinútili? A to len tak? A Justin... aha. Už rozumiem. Urobím, čo bude v mojich silách,“ prisľúbila a zložila.

V zrkadle sa upravila a vrátila sa do obývačky, kde na ňu čakal Justin. Vždy vyzeral veselšie, keď ho navštívila, ale smútok z jeho tváre nezmizol nikdy.

„Justin, nechcel by si ísť dnes so mnou do paláca? Bratia sú preč a ja nechcem byť sama,“ navrhla mu mimovoľne.

„Ak si to želáš, pôjdem.“ Jej by nikdy nič neodmietol a navyše, ak sú všetci preč...

„Veľmi. Dáme si večeru a mohli by sme si pozrieť aj nejaký film, čo ty na to?“

Usmial sa a pohladil ju po čiernych vlasoch. „Pre teba čokoľvek, sestrička.“

Potajme si vydýchla. Nemohla ho poháňať, aby nenadobudol podozrenie, že ním manipuluje, preto sa ešte dve hodiny zdržali uňho a potom nasadli na jeho motorku a zamierili k palácu.

Mina pomaly otvorila oči a snažila sa prísť na to, kde je. Nespoznávala belasé steny a béžový nábytok.

Posadila sa. Ležala na pohodlnom gauči v príjemnej izbe s jednoduchými dekoráciami a hrubým, perzským kobercom.

Do čela jej padli mahagónové pramene a zmätene si ich odhrnula dozadu. Kde to je?

Potom si spomenula na vyčerpávajúcu scénku pri hoteli a roztriasli sa jej kolená. Čo s ňou veľkráli urobili?

Prebehla k oknu a v diaľke spoznala Veronu. Oni ju omráčili a priviedli priamo... na dvor, uvedomila si zhrozene.

Chcela ujsť, ale odrazu sa otvorili dvere a vošiel Dario. Oprel sa o ne a premeral si ju.

„Čo tu robím?“ prskla.

„Si tu hosť,“ odpovedal vecne. „Čoskoro príde Justin a porozprávate sa. Nič iné nežiadame. Len jeden rozhovor.“

Rozhovor. To by mohla zvládnuť. „A potom?“ Chcela v tom mať jasno.

„Potom, ak sa rozhodneš odísť, ti poskytneme prostriedky na pokojný život a dostaneš všetky povolenia o pobyte, ktoré potrebuješ. Nebudeš začlenená do žiadneho kráľovstva, ktorého pravidlá by ťa obmedzovali.“

Prečo tam bolo to ak? On si vážne myslí, že zostane? „Môžete na nich začať pracovať, nezostanem tu.“ Už aj tak je jej srdce rozbité na márne kúsky.

„Uvidíme. Prosím, neutekaj, a tie okná sú aj tak zabezpečené. O chvíľu je tu Justin.“ A odišiel.

Mina klesla späť na gauč. Justin. Uvidí Justina! Už len pri tom pomyslení ju ovládla nezmyselná nádej. Mohla by mu dať poriadne zbohom. Bozk na rozlúčku. Poslednú spomienku, ktorá bude mať pre ňu cenu zlata.

Tichučko sa rozplakala nad svojou neveselou situáciou. Bála sa, že toto posledné stretnutie ju zabije. Druhý raz od neho odísť bude horšie než čokoľvek, čo doteraz zažila.