Temný vzdor 24

Kým Justin s Abby dorazili, padol súmrak a v oknách rozľahlého starobylého paláca sa svietilo. Prešli cez predné záhrady, pozdravili stráže a vošli.

Justin hneď vycítil, že niečo nie je v poriadku. Všade vládlo akési napätie.

Chcel sa opýtať sestry, čo to má znamenať, ale to sa už v hale objavili Nero, Kathrine, Dario, Alec a Drew a nekompromisne ho prepaľovali pohľadmi.

„Prepáč mi to, Justin,“ ospravedlňovala sa Abby. „Urobila som to pre teba.“

„A čo také? Rozhodli ste sa ma zase deportovať na opustený ostrov?“ zasyčal. „Smiem si tentoraz vybrať aspoň destináciu?“

„Žiadame len pár minút, Justin, a nemusíš s nami prehodiť ani slovo,“ povedal Drew vážne.

„Nie?“

„Nie. Choď do salóna na prvom poschodí a pochopíš. Potom nás môžeš nenávidieť do konca života a my už nikdy nezasiahneme.“

Podozrievavo si ich premeral. Čo je v salóne, trojhlavý drak? Nepriateľsky na nich zazrel a pomaly vyšiel po schodoch. Napoly očakával, že ho vnútri čaká celé komando, ktoré ho zviaže, oslepí a zavrie do kontajnera smerujúceho na ďaleký ostrov. Asi nemal včera pozerať ten Madagascar.

Zhlboka sa nadýchol a otvoril dvere do salóna. Sprvu nič nevidel, potom zbadal pred oknom stáť postavu chrbtom k nemu.

Len čo sa otočila, musel sa zachytiť dverí, aby neskolaboval. Mina! Živá Mina! Ona je tu!

Váhavo sa usmiala. „Justin.“ Už len pri tom mene jej od bolesti zovrelo srdce.

Prebehol cez miestnosť rýchlejšie než superčastica v hadrónovom urýchľovači a vzal ju do náručia, aby zistil, či to nie je len prelud.

Nebol. Jej telo sa mäkko pritislo k tomu jeho a ona zavzdychala.

„Ako je to možné?“ Vzal jej tvár do dlaní. „Videl som predsa... umrela si.“

Po lícach jej stiekli slzy, ktoré jej perami zotrel. „Prepáč mi to, Justin. Myslela som, že ti to pomôže.... ísť ďalej.“ Jeho teplo ju obklopovalo ako ťažký mrak, z ktorého sa nikdy nechcela vyslobodiť.

Oprel ju o stenu, len aby nemala žiadnu možnosť úniku. Čelom sa dotkol toho jej. Jej vôňa doňho vliala život. „Čo mi malo pomôcť?“

„Moja... predstieraná smrť. Kvôli tvojmu postaveniu a tomu proroctvu o odlišných kráľovnách.“

Napol sa. „Ako si mohla predstierať takú smrť? Mina, tá vec ťa prepichla ako muchu!“

Privrela oči. „Vtedy som už bola premenená. Brian to urobil, keď som bola u Treya.“

Justin akoby dostal panvicou po hlave. Ona bola po celý ten čas upírka a nič si nevšimol? To mal až tak odkrvený mozog? „Ako?“ opýtal sa duto.

Povedala mu, čo sa stalo u Treya a čo jej obaja muži povedali. Tiež ho uistila, že to bolo len jej rozhodnutie a nič neurobili násilím.

Justin zatínal zuby, keď si pomyslel, že Mina bola nútená nechať sa premeniť takým bastardom ako Brian. Najviac však bolelo to, že v jej najhorších chvíľach sa o ňu staral démon a nie on.

Nečudoval sa, že to bol práve Trey, ak mu už predtým pomohla. Ten démon je divný a v tejto chvíli mu bol ukradnutý.

„A to si chcela celý život stráviť takto? Na úteku? S pomyslením, že mi vôbec nechýbaš? Že na teba niekedy zabudnem?“ Väčšiu hlúposť ešte nepočul.

 Trhane sa nadýchla. „Justin, ty si veľkráľ. Tvoje miesto je tu, na tróne. Moje nie.“ Na posledných slovách sa jej zlomil hlas.

Justin ju prstom hladil po líci. „Tvoje miesto je po mojom boku,“ zašepkal a pobozkal ju na pootvorené pery. Bohovia, toto mu chýbalo! Obyčajný dotyk. Minin dotyk.

Vzlykla a bozk mu vášnivo opätovala. Nedokázala sa od neho dotiahnuť. Celé týždne túžila po jeho objatí. Teraz sa ho nevedela nabažiť. Ako od neho odíde? Má na to dosť sily?

„Justin,“ povedala medzi bozkami, „nemôžeme...“

„Šššš. Môžeme. Si moja, Mina. Navždy. Nikdy ti nedovolím odísť,“ šepkal sladké sľuby. On už nájde spôsob, ako to urobiť. Aj keby sa proti jeho rozhodnutiu postavil celý svet, Mina zostáva s ním.

Pomaly sa rúcali aj tie posledné bariéry okolo jej srdca. Justinovi nedokázala odolať. Jeho ruky hladili každý kúsok jej tela a to zázračne ožívalo. Uvoľnila sa. Dovolila mu vziať si jej pery aj srdce. Inak to nešlo.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal jej na opuchnuté pery. „Tak veľmi, až to bolí.“ Priložil si jej ruku na miesto, kde mu bilo srdce. „Prosím, už nikdy, nikdy neodíď. Mina, umrel by som.“ Už aj on mal na tvári slané slzy.

A ona? Bolo by to ako žiť bez polovice tela. „Kiež by to bolo také ľahké. Justin, nič by som nechcela viac ako zostať navždy s tebou.“ Pobozkala ho na krk. Jeho srdce jej pod dlaňou pevne udieralo.

„Tak zostaň. To ostatné je nepodstatné. Aj keby si sa kráľovnou nestala... ten trón zostane navždy prázdny,“ sľúbil jej.

„Nechcem byť tá, ktorá stiahne celé kráľovstvo dolu. Päť trónov, Justin. Nebudeme si klamať.“ Jedného dňa sa oňho bude musieť deliť s inou.

Pokrútil hlavou. Pritiahol si ju ešte bližšie k sebe, ale ani to mu nestačilo. „Tak nesmieš hovoriť. Nedovolím ti odísť. Či už s korunou alebo bez, ty si moja kráľovná.“

Zaborila mu nos do hrude, aby nevidel záplavu sĺz. Prečo to musí byť také komplikované? Láska by mala byť jednoduchá, nie?

Justin ju hladil po línii chrbtice a utišoval ju. „Potrebujem ťa, Mina. Tie posledné týždne boli otrasné.“

Rozplakala sa ešte nástojčivejšie. „Nikdy som na teba neprestala myslieť. Chcela som, ale... nešlo to.“

Nadvihol jej bledú tvár a nežne ju pobozkal. „No tak. Tíško, láska. Už je to v poriadku. Si so mnou.“

Ale na ako dlho? Kým sa nenájde vhodná kráľovná? Kým sa jeho bratia zase nespoja proti jeho želaniam?

„Ako si sa tu vlastne ocitla?“ vyzvedal, aby ju priviedol na iné myšlienky.

Upokojila sa dosť na to, aby mohla zase hovoriť. „To tvoji bratia. Našli ma, omráčili a prebrala som sa tu.“

Odtiahol sa a pozrel jej do tváre. „Oni ťa sem privliekli násilím?!“

Mykla plecami. „Povedali, že ak sa rozhodnem odísť, nebudú mi brániť a dajú mi všetky potrebné povolenia.“

„Dali ti na výber?“

„Nuž... áno. Oni,“ vzdychla. „Oni ma prosili, aby som sem prišla, pretože si vyčítali, čo ti spravili. Chceli, aby si bol šťastný.“

„Moji bratia?“

„Krv nie je voda, Justin. Ani nevieš, ako im na tebe záleží. Chcú, aby si sa vrátil,“ obhajovala ich.

„Moji bratia?“ zopakoval neveriacky.

Zmierlivo mu pozrela do očí. „Tvoje miesto je na tróne.“

„Nie bez teba.“

Chcela sa hádať, ale dvere sa rozleteli a jeho rodina ich poctila návštevou. „Dobre, berieme,“ povedal Nero víťazne a v ruke zvieral niečo oválne, podobné obalu na vysokoškolský diplom.

Justin sa obrátil k nim a Minu objímal okolo pása. „Počúvali ste za dverami?“

„Jasné, že áno. A máme riešenie vášho malého problému.“ Hodil mu obal.

Justin ho hladko zachytil a nadvihol obočie. „Čo to je?“

„Drobnosť, ku ktorej nás prinútili naši poddaní. Rieši to tvoj problém. Pozri sa.“

Justin opatrne odkrútil hornú časť a vytiahol zrolovaný papier husto popísaný ozdobným písmom. Na jeho konci boli desiatky podpisov. Očami hltal každé slovo a prebúdzala sa v ňom nádej. „Nový zákon?“

„Skôr nové právo, ktoré bude v Deklarácii. Už žiadne obmedzenia pre tróny. Na žiadosť väčšiny poddaných.“

Mina vyvalila oči a prečítala si zložitú formuláciu ponad Justinovo plece. „Prečo?“

„Nuž, sú to Salvatorove slová, ale vraj každá žena, ktorá z nás dokáže vymlátiť nejaké city, si ten trón zaslúži. Takže, Mina, týmto je len na tvojom rozhodnutí, či zostaneš po Justinovom boku.“

Ohromene ustrnuli a pozreli na seba, potom na bratov.

„A-a čo proroctvo?“ napadlo Mine. „Jedna upírka...“

„Áno, aj to sme už prebrali,“ prerušil ju Alec. „Možno si upírka, ale hovorí sa tam o odlišných rodoch. Kathrine sa ako upírka narodila, ty si z rodu ľudí. Vidíš? Žiadna prekážka.“

Takže sa nebude o Justina musieť s nikým deliť? Nikdy? Šťastne sa k nemu obrátila a jemu v očiach horela rovnaká radosť. A triumf. Práve prekonali tisícročia staré tradície.

Justin vzal jej ruku do svojej. „A čo vy?“ opýtal sa bratov. „Prijmete Minu za kráľovnú?“

Namiesto odpovede k nej jeden po druhom pristúpili a pobozkali ju na čelo, čím vyjadrili gesto hlbokej úcty. Mina ho nepoznala, ale cítila, že to veľa znamená.

„Ja mám ale jednu podmienku,“ ozval sa Dario.

Všetky pohľady sa otočili k nemu.

„Už sa viac nebude hrať s elektrinou.“

Justin vyprskol do smiechu prvý, potom sa pridala Mina.

„Máš moje slovo,“ sľúbila mu a napriek tomu, že mierne bránil, ho objala.

Justin odložil nový zákon a zmierlivo podal bratom ruku. Prijali ju.

Rodina sa zjednotila. Padli ospravedlnenia a sľuby – tentoraz skutočné.

Nakoniec Mina skočila Justinovi do náručia a pobozkala ho.

„Moja kráľovná,“ zašepkal, keď ju odnášal po chodbách do svojich komnát, kde si obaja mienili vykompenzovať dlhé odlúčenie.

Evie si víťazne tľapla s Lukasom a potom s Carys. Štrngli si šampanským.

„Na novú éru,“ povedala Evie.

„V skutku,“ zasmiala sa Carys. „A teraz sa na chvíľu stiahnem. Nechcem mať s tou egyptskou záležitosťou nič spoločné.“

„Kam pôjdeš?“ zaujímalo Lukasa.

„Neviem. Asi sa skočím pozrieť na vlkov. Aj s nimi to čoskoro začne, chcem byť pripravená.“

„To je dobrý nápad. Brian neušetrí nikoho. Pokiaľ prežije tú záležitosť v Egypte,“ dodala Evie.

Anjeli na seba pozreli. Ich práca ešte len začala...