Utajená temnota 11

Will oduto pozeral na dve ženy, ktoré ho pripútali o tvrdú stoličku v akejsi podzemnej kobke a uštedrili mu pár zaúch. Neustále sa pýtali na nejakú dýku, označovali ho za zlodeja a chceli z neho vymámiť umiestnenie niečoho, čomu nerozumel.

Keď prišli na to, že im nič nepovie, rozhodli sa pristúpiť k radikálnejším metódam a totiž k mučeniu.

Tretia práve odskočila po kliešte na nechty. Zalial ho studený pot. Neublíži mu to, ale tá bolesť... ešte si pamätal, ako to štípe a páli. Mučený bol mnohokrát. Čo iné sa dá čakať od polovičného Vikinga, ktorý mal záľubu v bojoch?

Ale nech sa prepadne, ak dovolí bande šialených žien premôcť ho. Stále mu nešlo do hlavy, čo sa vlastne odohralo. Spomínal si na útok a jeho hrdinskú Jasmine, ako zachránila Conora s Isobel. Za to bol rád.

„Počúvajte ma, vy chlapi s kozami,“ zavrčal na ne. Poslednú hodinu sa bavil tým, že pre ne vymýšľal rôzne prezývky.

Okamžite mu jedna z nich vrazila. Ani ich oblečenie mu nesedelo. Bolo zvláštne stredoveko moderné. Koža a brnenie. Legíny a čižmy. Ako zo zlého filmu.

„Aha, fakt, tak nie si chlap. Máš ženskú ranu,“ pokračoval.

Ďalšia facka. Trhlo mu hlavou, ale nemienil prestať.

„Mohol by som dostať aspoň tú úctu a vedieť, prečo som tu a kde to tu je?“

Takmer omdlel, keď z tieňov vyšla vysoká žena s tmavočervenými vlasmi. Krásu jej nemohol uprieť. Nádherné vlnky sa jej hadili až k prsiam a bledá tvár nemala jedinú chybičku krásy. Plné pery mala pevne zovreté a hnedé oči ho prepaľovali chladným pohľadom. Mala na sebe maskáčovú vestu a úzku sukňu s rovnakým vzorom. Na stehnách jej viseli dýky a z čižiem trčali rukoväte nožov.

Will mal čo robiť, aby mu neklesla sánka. „Byť tebou, správam sa múdrejšie,“ povedala mu po švédsky. Will jej rozumel. „Moje drahé pomocníčky majú výbornú prax v amputácii nadbytočných,“ pozrela mu do rozkroku, „výčnelkov.“ Začala ho spútaného obchádzať.

Will mierne zbledol. „Čo odo mňa chcete?“

Sucho sa zasmiala. „Osobne by som chcela dlhé roky mučenia, ale postačia mi odpovede.“

„Odpovede na čo?“ Trhol sebou.

Dvere sa rozleteli a stála v nich tá tretia aj s kliešťami. Willovi nebolo všetko jedno.

Zvyšné dve mu odviazali jednu ruku a priviazali mu ju o stojan vedľa stoličky. Všemožne sa im bránil, ale rátali s jeho upírskou silou a prekvapivo, vyrovnali sa jej.

Tá posledná prevzala kliešte a sklonila sa k jeho ruke. „Tak naposledy, pijavica – povedz mi všetko čo vieš a nemusí potiecť krv.“

Zaťal zuby.

Žena urobila jediný ťah kliešťami a Will si prial, aby mu odpadla ruka. Tá bolesť ho ochromila. Keď sa pozrel, zistil, že svoju prácu dokončila len napoly a hoci sa krv pustila, o necht ešte neprišiel. „Vy ste šialené!“

„Ja mám silný žalúdok, upír,“ varovala ho. „Mám sa osobne pozrieť na ten tvoj?“ Zase potiahla a Will zvrieskol.

„Tieto stredoveké metódy sú zakázané!“

V tej chvíli sa dvere rozleteli druhý raz a objavila sa v nich zadychčaná postava. „Okamžite prestaňte!“

Ženy ju napodiv poslúchli. Willovi išli oči vypadnúť, keď uvidel Jasmine.

„Jasmine, uteč!“ vykríkol. „Ublížia ti!“

Smutne sklopila pohľad, potom uvidela jeho krvácajúcu ruku. „Preboha, preskočilo vám?“ Prebehla cez miestnosť a vytrhla tej červenovlasej kliešte z ruky.

Jasmine bola strachom bez seba. Ony ho vážne chceli mučiť! „Odkedy sa znižujete k týmto metódam?!“

„Odkedy sme prišli o dýku smrti,“ odsekla červenovlasá.

Jasmine si prehrabla vlasy uvoľnené s čelenky. Potom povedala niečo, čo Willa nadobro odrovnalo. „Mami, prestaň  s tým, on to nebol.“

„Mami?!“ okríkol ju zhnusene. „To je tvoja matka?!“

Jasmine privrela oči. A je to tu.

„Ty ho poznáš?“ vypočúvala ju červenovlasá a ohrnula nad ním nos.

Jasmine zastonala. „Je to môj šéf.“

„Odkedy pracuješ pre pijavice?“

„Nevedela som to,“ bránila sa.

„Hej!“ prerušil ich Will. „Mohli by sme sa vrátiť k tomu, že táto šialená je tvoja matka?“

Jasmine k nemu priskočila a odviazala ho zo stoličky. „Je mi to tak ľúto,“ šepla. Odstúpil od nej, akoby mala mor.

„Will, toto je moja adoptívna matka Juniper,“ predstavila ich. „A... práve sa nachádzaš v jej domove. Vo Valhalle. U valkýr.“

Will dokázal len mrkať. Aj to mu robilo problémy. Valhalla. Domov valkýr. A Jasmine, jeho sladká, jemná Jasmine práve jednu z nich oslovila mami. Krútila sa mu z toho hlava a úplne zabudol na hojaci sa prst, z ktorého mu takmer strhli necht.

Jasmine si hrýzla peru. Nevedela, komu čo skôr vysvetľovať. Túžila odtiaľto Willa odviesť a vykašľať sa na celú Valhallu aj s ich mizernou dýkou. Avšak musia vedieť, že upíri sú v tom nevinne.

„Tvoja... matka,“ zopakoval Will neprítomne.

„Juniper ma pomáhala vychovávať, hoci tajne. Je tým najbližším k matke, čo mám.“

V hlave sa mu točili kolečká, aj keď to žiadna z nich nevidela. Roky práce špióna ho naučili niekoľkým trikom a jedným z nich bolo hrať sa na hlupáka. „Bosorky a valkýry...“

„Sú spojenkyne, to je ale novinka, čo?“ štekla Juniper.

„Mama!“ sykla Jasmine.

„Čo je? Aj tak toho vie veľa. A jeho druh...“ Svoju nenávisť voči upírom ani nedokázala vyjadriť slovami.

Ó áno, ich dávny spor. Slušne povedané. Will už vedel, že bez boja sa z tohto miesta nedostane. Nenápadne sa obzeral. V mučiarni je vcelku ľahké nájsť zbraň.

„Prosím, vypočuj ma,“ naliehala na ňu Jasmine. Otočila sa k nej a na chvíľu zabudla na Willa. „Britskí upíri majú nepriateľa – volá sa Brian a je to ich bývalý kráľ. Nedávno zaútočil a ja som... ja som zasiahla.“

„Odhalila si svoju totožnosť?!“ okríkla ju Juniper.

Jasmine zvesila plecia. „Nemohla som dovoliť, aby im ublížil. Chránili ma, mami. Chceli ísť za tetami a odviesť ich do bezpečia, ale Brian nás predbehol. Ušli pred ním. To on ma zranil. Porezal ma a vedel presne, kam mieriť. Má veľkú moc, to on ukradol dýku. Chcel vás proti sebe poštvať.“

Will nenápadne vzal z neďalekej police ostrú dýku. Začínal chápať určité súvislosti a zvyšné mu čoskoro povedia. Aj on mal svoje esá v rukáve – poznal bosorky lepšie ako Jasmine poznala sama seba.

„Brian? Brian Anglický?“ Juniper si ho hmlisto pamätala, ešte spred dôb, než sa zavreli vo Valhalle.

„Už to nie je jeho trón, ale áno. Teraz vládne Salvator.“

Juniper nemala záujem o politické zmeny. „Je mi fuk, kto si teraz hreje zadok na tróne. Upíri nám ukradli dýku a ohrozili teba.“ Odrazu sa zamračila. „A čo Casey?“

Jasmine zbledla. O nej ešte Willovi nepovedala. A práve on ju zachránil od odpovede. Zozadu okolo nej omotal ruku a druhou jej priložil dýku na krk.

Zalapala po dychu. Chcela sa mu vytrhnúť, ale bol silný. Nedovolil jej to. Dýku pritlačil silnejšie.

„A teraz dostanem pár  odpovedí ja, čo vy na to?“ V hlase mal niečo, čo nepoznala. Chlad, ktorý ju vydesil.

Juniper zasyčala a chcela naňho zaútočiť, ale ten bastard použil Jasmine ako živý štít. Narábal s ňou ako s handrovou bábikou.

„Pusti ju, upír, a možno odtiaľto odídeš živý,“ varovala ho valkýra.

Zasmial sa. „Nie. Uniesli ste ma a chceli mučiť. Kým mám Jasmine, na upírov nezaútočíte.“ Bol o tom presvedčený. A mal pravdu.

„Will...“ prosila ho Jasmine, odrazu neistá. Vždy sa v jeho náručí cítila dobre. Teraz... teraz ju koža pálila tým nepríjemným spôsobom.

„Ticho!“

Stíchla. Vyvalila oči na svoju adoptívnu matku. Tá v nich vyčítala číru hrôzu. Zaškrípala zubami. „Čo chceš vedieť, pijavica?“

Will sa uškrnul. Hnev prehlušil jeho city k Jasmine, ktorú by jakživ nevystavil podobnému nebezpečenstvu. Ale tá potvora mu nepovedala, že je súčasťou aliancie proti upírom. A určite by sa nepostavila vlastnej rodine. Po celý čas ho ťahala za nos!

„Čo je to za dýka? Tá, ktorú má údajne Brian?“

Odpovedala mu Jasmine. Hlas sa jej triasol. „Dýka smrti. Údajne ju valkýram daroval samotný Thor v dobách, keď ľudstvo zakladalo prvé mestá.“ Preglgla. Poznala moc dýky a preto vedela, že je vo veľmi zlých rukách.

„Čo spôsobuje?“

Nadýchla sa. Prenechala slovo Juniper.

„Je to jediná zbraň, ktorá zabije nesmrteľných,“ odpovedala vážne. Obvykle sa totiž z obyčajnej reznej rany vystrábi každý. Ešte aj z bodnutia do srdca. Dokonca sú príbehy o prežití upálenia. „Stačí jedno bodnutie a zranenie na správnom mieste spôsobí smrť.“

„Ako?“

„Rana sa nezahojí. Bude sa správať ako v prípade ľudí.“

„Chcete mi povedať, že Brian má jediný na svete moc zabiť akúkoľvek nesmrteľnú bytosť?“

„Áno, upír,“ zagúľala očami. „Zabiť aj zohaviť. Rany nikdy nezmiznú.“

Musí varovať Salvatora! „A prečo ste tú zbraň nikdy nepoužili?“ napadlo ho.

Juniper neodpovedala. Ani Jasmine. „Moje odpovede končia, upír. Pusti moju dcéru!“

„Will, prosím...“ fňukla Jasmine.

Odtiahol ju ešte ďalej od Juniper. „Ty pôjdeš so mnou, bosorka!“

Srdce jej takmer prestalo biť. On si ju vážne berie ako rukojemníka! Vlasy sa jej od hnevu zježili. Tak ona sa sem namáhala prísť len preto, aby ju nejaký Viking použil ako zálohu v prípade konfrontácie?! „Zabijem ťa!“ precedila pomedzi zuby.

„Ako sa dostanem von?“

Ani jedna neprehovorila.

Willov hnev dosiahol vrchol. Pritlačil dýku a Jasmine po krku stiekol pramienok krvi. Skríkla viac prekvapením ako bolesťou.

„Druhý raz sa pýtať nebudem, valkýra.“

Juniper zvesila plecia. Nikdy by neriskovala život dcéry. Prižmúrila oči. „Netušíš, čo si práve urobil, Viking. Ešte sa stretneme.“ Namierila na nich obe dlane a pohltila ich hmla.

Odrazu stáli na prázdnej čistinke a slnko pomaly zapadalo.

Jasmine zavrčala, udrela Willa lakťom do rebier a vykrútila mu zápästie s dýkou.

Upír sa nedal tak ľahko poraziť. Aj bez zbrane ju zhodil na zem. Jasmine mu podkopla nohy a vstala, kým on sa váľal na zemi.

„Ty si taký idiot, že keby to bol olympijský šport, máš všetko zlato! Vieš, čo si práve urobil?!“

Zamračil sa a vyskočil na nohy. Stáli proti sebe ako obvykle. Obaja prskali zlosťou. Ibaže tentoraz to nebol upír proti človeku, ale dve rovnocenné sily.

„Ako si mi mohla zatajiť, že spolupracuješ s valkýrami?! Že ťa vychovali?“

Odfrkla si. „Pretože som vedela, že ste nepriatelia, hlupák!“

Rozhodil rukami. „Takže si sa hrala na dvojitého agenta?! Čo si mi ešte nepovedala, hm?!“

Jasmine si prehrabla zježené vlasy. „Že čo? Napríklad to, že aliancia sa skladá z troch rás a ty si práve na všetkých upírov privolal pohromu!“

Zamrkal. „Prosím?“

Prudko dýchala. „Juniper vládne Valhalle! Ovláda všetky valkýry. Myslíš, že je nadšená tým, že si ma uniesol?! Po stovkách rokov otvorí Valhalu a pôjde po tvojej rase. A hádaj kto je naším tretím spojencom? Harpye! Veľmi rady si spravia  výlet z Grécka, aby mohli odrhnúť pár nemŕtvych hláv!“ predostrela mu situáciu. „Blahoželám, poštval si proti sebe celý náš malý triumvirát!“

Will vyvalil oči. „Blafuješ.“

Narovnala sa. „Ver si čomu chceš. Ale nečakaj, že budem čo i len raz zase zachraňovať ten tvoj namyslený vikingský zadok!“ Zvrtla sa, aby pohľadala svoj mop. Nájde tety s Casey skôr, než nastane celá tá spúšť.

Will po nej zozadu skočil a zase jej priložil dýku na zahojený krk. „Okamžite nás vráť do Valhally a zruš útok,“ prikázal jej.

„To asi ťažko.“

„Prečo?“

Zatla päste. „Prečo asi? Vedia, že ma máš ako rukojemníka. Juniper určite zakázala mágii vpustiť ma, lebo vie, že by ma k tomu mohli prinútiť. Na špeha máš dosť mizernú logiku, ak ťa to nenapadlo,“ dodala škodoradostne.

Will nad tým chvíľu uvažoval. Sakra, ako varuje upírov? A ako si udobrí valkýry? Na toto sám nestačí. „Daj mi svoj mobil,“ prikázal jej.

„Načo?“

„Musím zavolať na dvor. Pripraviť ich na boj.“

„Ó, tak to teda nie.“ Po druhý raz sa mu vyšmykla a vytiahla z vrecka svoj mobil. Mala vlastné plány. Nájde tú prekliatu dýku, odovzdá ju valkýram a zabráni vojne skôr, než sa harpye vyzbroja. Ale Willa k tomu nepotrebuje.

Skočil po nej, ale uhla mu. „Končím s upírmi.“ Hodila prístroj na zem a dupla naň nohou. Mobil bol na kusy.

Will celé štyri sekundy civel na rozbitý stroj, potom uprel pohľad na ňu. Ten pohľad dostával na kolená celé armády. Pohľad Vikinga. Vikinga, ktorý rozhodne neustúpi pri prvej prekážke.

Jasmine musela cúvnuť pred tou intenzitou. Teraz ho nasrala. A poriadne. Viac, než kedykoľvek v kancelárii, keď obaja nosili masky ľudskosti.

Will sa k nej pohol rovnomerným krokom a išiel z neho strach.

Jasmine sa zvrtla a rozbehla. Náhlila sa do temnoty lesa, kľučkovala medzi stromami, ale upírovi ujsť nedokázala. Dobehol ju do minúty a pritlačil ju tvárou k stromu. Zastonala, avšak jej kyprá hruď zmiernila úder.

„Takže na čej strane vlastne si, bosorka?“ prskol jej do ucha, ani nebol zadychčaný. Prečo len nechodila do fitka, kým mohla?

Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale márne. „Pusti ma, Will!“

„Ani za milión! Si moja jediná poistka.“ Otočil ju k sebe a ruky jej držal pozdĺž bokov, aby ju nenapadali hlúposti.

Jasmine mu vzdorovito pozrela do tváre. „Ty jeden namyslený egoista! Myslíš, že mi môžeš rozkazovať len pre to, že si silnejší?“

Ironicky sa usmial. „Očividne to tak je.“ Pretože momentálne mal situáciu v rukách on.

Trhla sebou, vlasy jej divoko zaviali. Mala čo robiť, aby jej zuby a nechty zostali v normále. „Použil si ma ako štít!“

„A čo som mal robiť? Tvoja matka ma chcela vykuchať!“

„A divíš sa jej? Tvoja rasa valkýram len ubližuje.“

„Ale ty nie si valkýra!“ Kričal tak veľmi, že celý les stíchol. Zatriasol ňou.

„To, že k nejakej rase nepatrím neznamená, že sa k nej obrátim chrbtom,“ povedala s ľadovým pokojom.

Will jej ruky stisol tak pevne, že človek by mal modriny. Ona nie. Je silnejšia. A práve otvorila tému upírsko-valkýrskej nenávisti. „Vrátime sa do civilizácie. Nájdeme Briana. A ešte si rozmyslím, či tvojej bláznivej akože matke vrátim tú prekliatu dýku!“

Odfrkla si. „Do toho. K Brianovi ste sa doteraz nedokázali ani len priblížiť. Na toto nemáte.“ Škodoradostne sa naňho usmiala. Možno mu klamala a hovorila polopravdy, ale on ju, sakra, použil ako živý štít!

Will vedel, že ho chce vyprovokovať do nepríčetnosti a darilo sa jej to. Už videl pred očami červené bodky. „Tak my na to nemáme,“ zašepkal hrozivo. „My na to nemáme.“

To, že prekročila hranicu si uvedomila už keď rozbila mobil. Tak prečo sa pred smrťou, ktorá bude zrejme pomalá a bolestivá, nepobaviť? „Pochopil si, Viking? Toto kolo nezvládneš.“

Pri tom oslovení sa mu čosi blyslo v jeho búrkových očiach. A to niečo ňou vyslalo chlad až do špiku kostí. Nie, on ešte nevytiahol všetky esá.

„Takže ty si dcérou valkýry. Aj keď nie pokrvnou,“ zopakoval známy fakt.

„Áno,“ odpovedala jednoducho, aby si konečne uvedomil, že toto siaha za jeho hranice.

Nadvihol jeden kútik úst. „Si dcérou bytosti z mojej mytológie.“ Slovo mojej nepekne zdôraznil. „A podľa magických zákonov si teda severanka.“

„Will?“ Teraz sa už začínala báť.

Odstúpil od nej a natiahol obe ruky k nebu. Nad nimi sa zablyslo. Jednu ruku spustil a namieril ju na ňu. Prešiel ním blesk a zasiahol Jasmine.

Zalapala po dychu a klesla na kolená. Hrdlo sa jej bolestivo stiahlo a chvíľu nedokázala dýchať, len kašľala. Will čosi mrmlal v starovekom jazyku, ale nerozumela tomu.

Keď sa jej do pľúc konečne dostal vzduch, s úľavou si prešla po krku. A ustrnula. Niečo na ňom mala. Niečo, čo až desivo pripomínalo...

„Ó áno, drahá Jasmine. Mágie je na svete veľa,“ potvrdil jej predtuchu a postavil sa pred ňu. „A ja som nikdy nevravel, že som len obyčajný Viking.“

Vzhliadla k nemu. Neustále si prehmatávala krk. Nie, tá vec sa nedala dať preč.

Ten upír jej normálne nasadil obojok!