Utajená temnota 12

Will sám neveril, že to urobil. Nasadil Jasmine, jeho sladkej Jasmine, obojok. Otrocký obojok! Ale tak ho vytočila! Desila ho jej sila a hlavne hrozba, o ktorej sa dozvedel.

Mágiu svojho ľudu nevyužil už stáročia. Vždy si vystačil so schopnosťami upíra. Avšak ona bola ojedinelý prípad. Prebúdzala v ňom nemilosrdného Vikinga, ktorým bol v minulosti. Normálne by nad ňou moc nemal, ale keď priznala, že je dcérou valkýry, formálne sa stala severankou ako on a dokázal na ňu nasmerovať mágiu. Vikingovia si otrokyne brali bežne.

Niežeby mu nebolo na vracanie pri predstave Jasmine ako bezcennej otrokyne, aj keď si ju často predstavoval s putami. Avšak mal v pláne ju priviesť do stavu, keď si ich sama nasadí, aby mu urobila radosť. A on jej.

Teraz ju však násilím podvolil svojim príkazom. Obojok ju obmedzí až do základných detailov. Och, keď toto skončí, zabije ho, o tom bol presvedčený.

Jasmine spracovávala, čo sa práve stalo. Pochopila, že obojok ju zväzuje a podriaďuje, len si nedokázala predstaviť, aká je Willova moc veľká. On nie je len upír. Tak o čo tu ide?

Prudko dýchajúc sa postavila a prepaľovala ho pohľadom. „Čo. To. Má. Znamenať?“ opýtala sa smrteľne tichým tónom.

Will si ju chvíľu premeriaval, akoby odhadoval, koľko jej potrvá zdvihnúť koleno a urobiť z neho impotenta. O krok ustúpil. „Dočasne ma budeš poslúchať,“ povedal pokojne. „Kým nevyriešime vzniknutú situáciu.“

„Ako poslúchať?!“

Preglgol. Áno, je mŕtvy muž. „Je to magický obojok.“

Toľko už pochopila. „Will, ja nebudem tvojou otrokyňou. Daj to dole!“

Zovrel pery a pokrútil hlavou. „Nie. Takto mám zaručenú tvoju lojalitu.“

Jasmine sa podarilo vydolovať posledné zvyšky trpezlivosti. „Stačilo povedať prosím. Správať sa ku mne slušne.“

„Obaja vieme, že by si ušla pri prvej príležitosti.“

„Aby som vás zachránila, ty tĺk!“ rozhodila rukami. „Ak nevrátime valkýram tú dýku, vyhlásia vojnu tvojej rase.“

„Veď práve,“ zamrmlal. „Ty a ja ju získame späť. Ale na to potrebujem viac informácií. A ty pôjdeš so mnou.“

Vyvalila oči. „A kam?“

Škodoradostne sa uškrnul. „Do Ásgardu.“

„Kam?!“

„Čo je, malá bosorka? Myslíš, že si jedná zo záhadnej a mocnej rasy? O tomto svete vieš pramálo.“ Zovrel jej lakeť a ťahal ju náhodným smerom.

Jasmine zovrela päste a chcela mu vraziť. Avšak nejaká sila zastavila jej ruku tesne pred jeho tvárou. Zaskučala a musela sa stiahnuť.

„Otrok nemôže ublížiť svojmu pánovi,“ rapotal Will, zatiaľ čo ju ťahal lesom. Jeho upírske uši rozoznali zvuky cesty a áut. Musia sa dostať do civilizácie. Vstup do Ásgardu je až v Štokholme. „Kde vôbec sme?“

Jasmine zaryto mlčala.

„Odpovedz!“ okríkol ju.

Obojok ju prinútil poslúchnuť ho. „Pri Őstersunde, vo Švédsku. Ja ťa tak nenávidím.“

Dobre, aspoň sú v požadovanej krajine. Pevne kráčal vpred a nedbal na jej protesty.

Brian už zase niečo skúša. Najprv útok na Britániu a teraz toto. Ale akú to má spojitosť? Áno, chápal, že potrebuje tie magické knihy, aby z nich vyčítal rozkúskované kúzlo na ovládnutie sveta – stručne zhrnuté. Ale dýka na zabíjanie nesmrteľných? Nemá už dosť moci aj bez nej? Snáď sa objavil nový nepriateľ?

Nuž, zrejme to zistí, keď si príde po tú dýku. Len čo zistí viac. Len dúfal, že v Ásgarde zastihne aspoň jedného z bohov. Veľké sily sa práve dali do pohybu.

V meste, kam ju dotiahol po dlhých hodinách chôdze a štekania príkazov, zašiel do banky, aby si zo špeciálneho účtu vybral peniaze. Upírsky riaditeľ mu ochotne pomohol a nič sa nepýtal. Len zvedavo hľadel na Jasmine, ktorej Will zakázal hovoriť a vlasy jej ukryl pod hrubou čelenkou, aby nikto nevidel, že je bosorka.

Jasmine sa cítila, akoby jej vlastné telo nepatrilo. Will rozhodoval o každom jej kroku a ten obojok ju nútil poslúchať.

Len čo mali peniaze, odišli na letisko a kúpili si lístky na prvý let do Štokholmu. Samozrejme, nikto z nich nemal jediný doklad, čo sa zase muselo riešiť cez upírov, ktorí ich dostali na palubu.

Jasmine unavene driemala na sedadle. Will s ňou sotva prehovoril a nechápala, ako sa mohol tak zmeniť. Ešte aj keď bol vrcholne naštvaný, v kancelárii s ňou vždy flirtoval.

Tohto muža nepoznala.

Bol jej cudzí.

A patrila mu.

Len čo v hlavnom meste vystúpili uprostred noci, vedela, že niečo sa zmenilo. Na letisku ich čakala skupina mužov a žien v tmavom oblečení.

Will sa napol a naklonil sa k nej. „Pokojne. To je miestny kráľ upírov a jeho ochranka.“

A to ju malo upokojiť?

Will podišiel k jednému s mužov a podali si ruky. „Vaše Veličenstvo,“ pozdravil ho s miernym úklonom.

„Willahelm, drahý priateľ,“ usmial sa kráľ a naznačil mu, aby sa zdržal poklony. „Vitaj vo Švédsku.“ Pozrel mu ponad plece. Zamračil sa. Jeho modré oči sa sústredili na nápadný obojok na Jasmininom krku. Bol prvý, kto si ho vôbec všimol. Zdalo sa, že ho nikto nevidí.

Ako si tak premeriavala jeho mohutnú postavu a dlhé blond vlasy, pochopila, že je Viking ako Will. Kedysi museli byť priatelia a to sa očividne nezmenilo.

„Will, ty si ju...“

„Tu nie,“ prerušil ho. „Je to... komplikované.“ Otočil sa k nej. „Jasmine, toto je Axel, kráľ švédskych upírov. Axel, Jasmine. Žena, ktorá ma čoskoro zbaví plodnosti a možno aj života.“

Axel sa zachechtal. „Teší ma, slečna.“ Podal jej ruku a nadýchol sa. Cítil človeka.

„Nenechaj sa oklamať, Axel,“ zamrmlal Will. „Je nesmrteľná.“

Axel len kývol hlavou a odviedol ich k autám pred letiskom, ktoré ich odviezli do jeho paláca.

V pokoji jeho pracovne sa usadili do kresiel a kráľ ponúkol Willovi balík krvi. Potom sa posadil za stôl. „Tak hovor. Prečo si tej žene musel dať obojok?“ Nepriateľsky pozrel na Jasminin krk.

Will odhodil prázdny sáčok a dotkol sa jej čelenky. Trhla sebou. Pohladil ju po líci. „Pokojne, Jasmine. Axel by za teba dal aj vlastný život. My všetci.“

Presvedčená o tom nebola. Pozrela mu do očí a konečne uvidela niečo podobné mieru. Nechcel jej ubližovať. Len nepoznal inú možnosť. Pomaly vydýchla a prikývla. Nech je to akokoľvek, upíri musia vedieť, čo sa deje.

Will sa váhavo usmial a stiahol jej čelenku z vlasov.

Axel zalapal po dychu a vstal. „To nie je možné!“ vykríkol.

„Uisťujem ťa, že je.“ Prehrabol Jasmine vlasy.

„Myslel som si...“ S hlbokou úctou prešiel popred ňu. Oči sa mu od dojatia leskli. „Nevymreli?“

Jasmine si odkašľala. „Ja a moje tety sme posledné na svete. Ukrývali sme sa.“

Axel neodolal a zovrel v ruke farebný prameň. „Nemôžem tomu uveriť.“

Will mu porozprával, čo sa za posledné dni odohralo a nevynechal ani udalosti vo Valhalle. Axel pozorne počúval. Čoraz viac sa mračil. Nakoniec sa vrátil za svoj stôl a oprel sa oň lakťami.

„Pokiaľ sa valkýry rozhodnú otvoriť brány Valhally, budú z toho len problémy. Už aj tak nás nemajú rady.“

„Brian to urobil zámerne. Chce, aby sme bojovali.“

„O tom nepochybujem. Práve preto by si ho mal čím skôr nájsť. A vziať mu dýku.“

„Nepôjdem proti nemu, kým nebudem presne vedieť kam až moc dýky siaha.“

„To znie rozumne. Dnes v noci by ste ale mali prespať u mňa. Jasmine vyzerá, že spánok potrebuje.“ Súcitne pozrel na zničenú bosorku.

„Ďakujeme, Axel. Zajtra ráno vyrazíme.“

Axel ich ubytoval v luxusnej izbe svojho paláca, poslal im večeru a priniesol čisté oblečenie. V Jasmine stále bublal hnev a túžbu vyškriabať Willovi oči prekonala len túžba osprchovať sa.

Urazene sa posadila na posteľ a prepaľovala ho pohľadom, kým on potichu hovoril s kráľom vo dverách. Neušla jej ich podobnosť. A zrejme aj spoločný pôvod.

Vikingovia. A nie obyčajní.

Will sa rozlúčil s priateľom a zavrel za ním dvere. Opatrne pozrel na Jasmine. Vôbec nepochyboval, že keby mohla, zabije ho. Pomaly.

„No? Asi nie som jediná, ktorá má čo vysvetľovať.“ Prísne naňho pozrela.

Asi nie. Sú veci, ktoré zatajil aj svojmu kráľovi. Nie aby nad ním nemal moc, ale nemal právo o tom hovoriť. Sľúbil to kedysi dávno. „Ehm... čo takto sprcha?“

Asi zle počula. „Sprcha? Dal si mi obojok, ktorý ma núti poslúchať ťa, ťaháš ma do Ásgardu a navrhuješ mi sprchu?“

Bol unavený. Príliš unavený. Mykol plecami. „Ako chceš. Ja idem pod teplú sprchu a len v nej som ochotný dať odpovede.“ A zmizol v kúpeľni.

Jasmine trucovala celú jednu minútu. Potom to vzdala a nenávidiac sama seba vošla za ním. Will práve nastavil vhodnú teplotu a vyzliekol si tričko.

Do pekla aj s obojkom, teraz by mu padla k nohám aj bez neho! Prinútila sa pozrieť mu do očí.

„Nechceš sa vyzliecť?“

„Nie.“ Sklopila dosku toalety a posadila sa na ňu. „Ty si vlez do sprchy a ja budem počúvať.“

Will ju mohol prinútiť poslúchnuť ho. Veľmi rád by mal v sprche nahú, mokrú bosorku, ktorá nemôže povedať nie, ale dnes už narušil jej práva dostatočne. A nech nad ním stoja všetci anjeli, ženu by k niečomu takémuto nikdy nenútil.

Prešiel k nej a vzal jej jemnú tvár do dlaní. Kľakol si, aby boli na jednej úrovni. „Jasmine, ja som ti nechcel ublížiť.“ Myslel to vážne. Vždy sa musela spoliehať sama na seba. Trpela, aby prežila. Nebude trpieť, aby prežil on a jemu podobní. Aj keby ju k tomu mal nútiť.

Odfrkla si. „Iste.“

Posunul sa ešte bližšie a vpil sa do jej nádherných fialových očí. „Viem, čo by si urobila. Šla za Brianom. Po dýku. To nedovolím. Je to vrah. Ide po nás. Kvôli upírom teraz o tebe vie.“

Ach nie, tie jeho psie oči... „Will...“

„Nie. Ochránim ťa. Už nemusíš utekať, Jasmine. Upíri za teba nasadia život. Nie naopak. Len mi, prosím, ver.“

Ťažko sa jej verilo, že by jej niekto pomáhal. Že by sa jej zastal. „Valkýry vám ublížia. Tebe.“ Oči sa jej zaplnili slzami.

„Nie, ak ich zastavíme. Spolu.“ Palcom ju hladil po líci. Cítil jej vyčerpanie. Nie to fyzické, ale duševné. Vždy sa starala o seba a o rodinu. O ich utajenie. Nemohla žiť slobodne. Chcel jej dať ten pocit voľnosti, ktorý pramení z bezpečia. Aj keď si zvolil zvláštnu metódu.

Jasmine sa dotkla čelom Willovho. Triasla sa. „Bojím sa, Will.“

„Pokojne.“ Krátko ju pobozkal. „Napravíme to.“ Vstal a podal jej ruku. Keď ju stisla, prešiel ňou záblesk mágie a obojok zmizol.

Pochopila to ako bielu vlajku. Usmiala sa. „Chceš ísť do sprchy s bosorkou?“

Oči mu potemneli. „Áno. S nahou bosorkou,“ upresnil a pritiahol si ju k sebe.

Zneistela. „Dobre.“ Vyzliekla si tričko. „Ale budeš rozprávať, Willahelm. Nech ti nič iné nebehá po rozume.“

Trucovito odul peru.

Jasmine sa zazubila a zhodila zo seba všetko okrem spodného prádla. „No poďme, Viking, čas na reči.“ Postavila sa pod teplý prúd.

Will sa ani len nesnažil skrývať erekciu. Jasmine v spodnom prádle vyzerala na zahryznutie. Krajkovom spodnom prádle. Bola hebká a nevidel jej pod kožou kosti, za čo bol vďačný. Prsia jej napínali podprsenku a potichu ho prosili, aby ich vyslobodil. Predsavzal si, že to urobí.

Vyzliekol sa úplne donaha a pridal sa k nej. Okamžite ho obklopila para a teplo. Jasmine veľavýznamne pozrela na jeho vztýčenú mužnosť. „Tak preto sa o Vikingoch hovorí, že sú veľkí a statní?“

Spokojne sa vystrel. „Možno. A máme aj veľkú výdrž, vieš o tom?“

Zahryzla si do pery. S Willom sa... nebála. Seba. Svojich schopností.  Impulzívne ho vzala do ruky a nadskočila pri tom pocite.

Will zasyčal a zaklonil hlavu. „Mýlil som sa, máme nulovú výdrž, tak prestaň!“

Pritisla sa k nemu mokrým, klzkým telom. „Čo? Si? Zač?“

Tak on má všetku krv z mozgu preč a ona chce rozoberať jeho pôvod? „Jasmine...“

Pustila ho a našla fľaštičku s mydlom. „Urobíme to po mojom. Ty mi povieš, čo chcem vedieť a ja... namydlím svojho mocného bojovníka.“

Tomu už hovoril vyjednávanie. „Beriem. Ale vyzlečieš sa.“

Ustúpila. Potom sa uškrnula. „Iba ak bude odpoveď uspokojujúca. Tak sa snaž, Viking.“

Bohovia, teraz by jej povedal aj to, čo nevie. Prinútil pár krviniek vrátiť sa mu do mozgu. „Môj otec bol Viking a jedna z jeho germánskych otrokýň mu porodila mňa. Nezostal som veľmi verný svojmu dedičstvu. Spolu so skupinou mužov som sa vydal na cesty. Priplietli sme sa do mnohých bojov. Stali sa z nás žoldnieri.“ Oči sa mu zahmlili pri tých spomienkach. „Môj otec ma nemal práve rád. Poslal ma do výchovy preč a... no, pre takých ako ja to bolo o prežití.“

„Prečo?“

Preglgol. „Neustále boje. Tvrdý tréning. Spánok bol luxusom. Stal som sa niečím... niečím, čo nebolo celkom ľudské.“

Jasmine sebou trhla. Čím si jej bláznivý Viking prešiel?

„Ak sme chceli jesť a mať si čo obliecť, museli sme bojovať. Niekedy kradnúť. Poslúchať tých, čo platili. Bol som len o niečo viac než otrokom.“

Ten osud Jasmine dobre poznala. Žiť zo dňa na deň. Cítiť únavu pri každom pohybe. Pri každom nádychu.

Will rozprával ďalej. „Raz sme boli nútení ísť do boja o pôdu. Obyčajná šarvátka medzi dvoma nenažranými vládcami.“

„Tam si padol?“

Pokrútil hlavou. „Bojovalo sa celý deň. Boli sme v oslabení, nepriateľ mal veľkú presilu. Chceli sme sa stiahnuť, ale ten, čo si nás najal, nám to zakázal. Povedal, že koho uvidí mimo bojové pole, zabije ho. Mal na to pripravených niekoľkých mužov. Vlastných. Tých do boja neposlal.“

Jasmine si prikryla rukou pery. „To je strašné!“

Bolo. Kedysi. Will to už videl len ako vyblednutú spomienku. „Do jedného sme... padli vyčerpaním. Doslova. Ubojovali sme sa na smrť.“

Nedokázala si ani len predstaviť to vypätie. Bojovať a vyhrať alebo umrieť. Nič medzi tým. Doslova ho uštvali. „Ale prežil si...“

Opäť krútil hlavou. „Ódin. Videl to. V poslednej chvíli zasiahol. Boli sme vážne zranení, ale mal so sebou niekoľkých upírov. Premenili nás. Potom nás vzal do Ásgardu. Tam nám prezradil, že nás sleduje celý život. Označil si nás ešte pred narodením, pretože naším osudom bolo stať sa bojovníkmi. Pravými Vikingami. Na výmenu nechcel nič, len sľub vernosti.“

„Takže si niečo ako jeho poddaný?“

„Nie, som Salvatorov poddaný. Ódin vždy upírom pomáhal, aj keď sa už na to zabudlo. Chcel, aby sme sa stali ochrancami. Presným opakom toho, čím sme boli. Mali sme udržiavať mier. Mať vplyv v každom kúte, a v prípade vojny by sme v jeho mene ochraňovali nevinných.“

Jasmine konečne docvaklo. „Preto si veliteľom špiónov. Ty chrániš Britániu!“

Usmial sa a pritiahol ju k sebe. Nebránila sa. „Správne. A ak by ju ktokoľvek napadol, všetci z mojej družiny sa spojíme a obránime ho.“

„Axel? Aj on...“

„Áno, aj Axel bol so mnou. Sme ako bratia. Preto chcem ísť do Ásgardu. Tam nájdeme riešenie. Nedovolím Brianovi rozpútať vojnu medzi valkýrami, Vikingami a Britániou.“

Jasmine sa mu lícom oprela o plece. „My to vyriešime.“ Odstúpila, v očiach veselé ohníčky. „A keďže si bol taký dobrý... dostaneš odmenu.“ Rozopla si podprsenku a odhodila ju na podlahu. Nohavičky šli hneď za ňou.

Willovi vyschlo v krku. Vedel, že Jasmine je rozkošná, ale vidieť ju úplne nahú bola ako príjemná rana do žalúdka.

„Dosť bolo rečí,“ vyhlásil a stiahol ju k sebe, aby sa ich telá čo najviac dotýkali. Jasmine sa zachvela a vlasy sa jej zježili. Zbožňoval to na nej.

„Will...“ zastonala, keď jej jazykom prešiel po krivke krku. Nedovolil jej odtiahnuť sa, keď sa jej nechty zmenili na pazúry.

„Štyri roky, Jasmine,“ povedal chrapľavo. „Nečakám už ani minútu.“ Oprel ju o chladnú stenu.

V Jasmine sa budil strach. Ublíži mu. Určite mu ublíži! „Nie!“

Will to slovo po prvý raz v živote u ženy ignoroval. Prstom jej obkrúžil bradavky a potešene sledoval, ako zaklonila hlavu. Ako dlho nemala sex? Museli to byť dekády.

„Čo si urobila tomu mužovi?“ opýtal sa.

Neisto naňho pozrela. Odkiaľ to vie?

Will ju zdvihol do náručia. „Viem, že počas sexu sa niekedy nekontrolujete.“

Naprázdno preglgla, keď ju položil na posteľ. Musí mu to povedať. „Bolo to koncom devätnásteho storočia. On bol šľachtic a stretávali sme sa. Vedela som, že nikdy nebudeme spolu, ale zmierila som sa s tým, že budem len jeho milenkou.“

Willom prešiel hnev nad tým, že niekomu nebola dosť dobrá na plnohodnotný vzťah. Že zneužil jej postavenie vo svoj prospech.

Jasmine privrela oči a pokračovala. „Bola som panna a nebudeme si klamať, že to nebolí. Nebol práve citlivý a ja som ani nebola poriadne vzrušená. Prosila som ho, aby prestal, spomalil.“ Striasla sa. „A on mi zapchal ústa a povedal, že som žena a je mojím údelom trpieť pre jeho dobro.“

Upír zasyčal. Keby tam bol, sám ho uškrtí.

„Rozzúrilo ma to. Premenila som sa a pazúrmi ho doškriabala tak veľmi, že skoro vykrvácal. Šla som za tetami a tie ho pomohli vyliečiť. Ušli sme z krajiny a viac som o ňom nepočula. Odvtedy sa bojím... veď vieš.“

Nečudoval sa. Ale Jasmine si musí uvedomiť, že on je upír a sotva vykrváca. A navyše, uškrnul sa, rozhodne sa postará o to, aby ho prosila nech do nej vstúpi.

Pohladil Jasmine po líci. „Zaslúžil si to.“

Otvorila svoje podmanivé oči a smutne sa usmiala. „My dvaja si proste nie sme súdení.“ Čo ju priam fyzicky bolelo.

Will sa spokojne uškrnul. „Ale áno, miláčik. Sme.“ Vstal a zhodil z postele nepotrebné množstvo vankúšov. „Sme pre seba ako stvorení.“ Vyceril na ňu zuby.

Jasmine pred ním začala na posteli cúvať. „Will...“

Chytil ju za členok a stiahol späť. Ležala natiahnutá na posteli ako hviezda. Hrozivý upír vyliezol k nej ako tiger a opatrne jej zahryzol do pery.

Zastonala. Dlhé roky odmietané telo chcelo svoje. A ona už nemala silu mu to odoprieť. „Ak... ak ti ublížim,“ vzdychala, keď jeho pery postupovali cez krk k stuhnutým bradavkám. „Bude to tvoja vina. Ach!“

Jeho zuby nežne skúšali pevnosť drobného výčnelku. „Beriem na vedomie,“ zamrmlal. Privrel oči. Chutila ešte lepšie, než si predstavoval. A on si predstavoval často.

Keď bol spokojný so svojím mučením, presúval sa cez hebké bruško stále nižšie. Jasmine, tak ako väčšina nesmrteľných, nemala na tele nežiaduce ochlpenie. Doteraz si myslel, že to platí len pre upírov a možno anjelov.

Nuž, aj on sa učí celý život. Zovrel jej stehná a zaútočil na jej citlivé miestečko jazykom.

Jasmine sa s výkrikom prehla do oblúka, keď ju zaliala nepoznaná slasť. Pokúsila sa ho odstrčiť, ale ľahko ju premohol. Držal jej stehná v takom uhle, že sa nemohla hýbať, len kričať a prosiť.

Bosorka vyvádzala ako šialená. Nechty mala zahrotené a ani nechcela vedieť, ako je na tom jej tvár. Ale pri tých všetkých pocitoch... necítila paniku ako kedysi.

Tá zvláštna zraniteľnosť ju... vzrušovala. Hlboko vnútri vedela, že Will jej neublíži. Že ho nevydesí jej bosorácka časť. Že sa jej silou vyrovná.

Usmiala sa a zabudla dýchať, keď urobil jazykom akýsi zázračný pohyb a ponoril do nej dva prsty.

Nezvládla to. Vybuchla a zmietala sa pod ním, neustále sa pokúšala vykrútiť z jeho dosahu, zatiaľ čo on sa naďalej veselo hral s jej odrazu príliš citlivým telom.

Will počkal, kým sa prestala chvieť, potom sa víťazne odtiahol a pozrel jej do lesknúcich sa očí. „Ešte nejaké výhrady k tvojim úbohým skúsenostiam?“

Pokrútila hlavou, neschopná slov.

Zasmial sa a trochu necitlivo ju pretočil na brucho.

„Hej, čo to...“

S vycerenými zubami ju pohladil po mäkkom pozadí, ktoré mu štyri roky nedalo spávať. „Keď toto všetko skončí, vyhodíme všetky tvoje nohavičky. Niečo takéto chutnučké nebudeš zakrývať.“

Usmiala sa a otočila sa k nemu tvárou. „Ani keď ti poviem, že som si práve kúpila čierne čipkované prádielko?“

Zastonal a penis mu ešte viac stvrdol. „Bosorka. Mizerná bosorka.“ Ľahol si na bok a pritiahol si ju chrbtom k sebe. Jemne jej nadvihol nohu a bez varovania do nej vnikol.

Jasmine si zahryzla do pery a zovrela okraj postele. Počula, ako jej upír zastonal a rukou nahmatal jej vztýčenú bradavku. Vzdychla. Ten bastard dokázal pár opatrnými pohybmi nájsť uhol, pod ktorým jej celé telo zoslablo a prahlo len po jedinom.

Will si vychutnával každú jednu sekundu. Jej vnútro ho tesne obklopilo, vtiahlo a odmenilo nepatrnými sťahmi. Pobozkal Jasmine na miesto, kde jej na krku pulzovala žila, a opatrne zahryzol. Nemal ešte odvahu napiť sa jej krvi.

Chabo vykríkla. Takmer umrela, keď sa v nej pohol. „Will...“

Zrýchlil tempo. Dlho to nevydrží, ale ak sa nemýlil, aj ona melie z posledného. Rukou našiel miesto, kde boli spojení, a začal ju hladiť.

Roztriasla sa. Prispôsobila sa jeho výpadom. Pokožka jej žiarila, ako ich zalial pot, a medzi vzdychmi vyslovovala jeho meno.

To ho dostalo cez okraj. Prinútil ju pootočiť k nemu tvár a naposledy tvrdo prirazil. Jej výkrik utlmil ohnivým bozkom.

Jasmine videla pred očami hviezdičky a jediné, čo ju držalo pri živote, bol Willov bozk. Zatla nechty do jeho pokožky a nechala sa unášať vlnami sladkej bolesti.

Trvalo nesmierne dlho, kým sa obaja spamätali dosť na to, aby sa pohli. Will z nej vystúpil a pritiahol si ju k sebe. Jasmine sa pokojne uložila na jeho hrudi. Tešilo ju, že jeho srdce bije rovnako divoko ako to jej.

Pohladil ju po vlasoch. Prstami sa pohrával s dvoma farebnými prúžkami.

„Will?“

„Hmmm?“

Pobozkala ho na vypracovanú hruď. „Vďaka za pochopenie.“

Zovrel ju pevnejšie. „Vďaka za dôveru.“

Áno, dôvera. Niečo, čo sa v jej živote často nevyskytovalo. Položila dlaň na jeho srdce. Preplietol im prsty. Viac slov v tej chvíli nepotrebovali.