Utajená temnota 14

Brian popíjal čierny čaj vo svojom luxusnom byte v Montpellieri. Normálne by sa nezdržiaval tak blízko nepriateľov, ale Will a tá malá bosorka ho chceli prilákať k sebe a on sa už tri dni rozhodoval, či na výzvu odpovedať.

Vedel, o čo im ide. Chcú dýku. Určite už vedia, že valkýry zaútočia na nich a nie na neho. On je len osoba v pozadí.

Bol by vyjednával – dýka za knihu. Ibaže ten debil Conor nikomu nepovedal, že ju znovu má, teda zrejme okrem svojej drahej Isobel a obaja o tom mlčali. Kým by upíri prekonali šok z toho, že kniha nebola zničená, mal by bradu ako Gandalf.

Teraz ale uvažoval, aké by to bolo, mať k dispozícii moc bosoriek. Omnoho by to vychýlilo ručičku váh v jeho prospech. A to zúfalo potreboval. Blíži sa boj a on nemá spojencov. Jeho moc nestačí. A tí sprostí upíri majú knihu!

Zahryzol do chrumkavého croissantu a prisladil si čaj. Chýbala mu Británia s jej nemožným počasím, suchým humorom a tonami čierneho čaju. Ale on už nie je kráľ.

Možno je to tak lepšie. Králi sú príliš na očiach. Vedú ľud, ktorý k nim vzhliada. K nemu nevzhliada takmer nikto. Možno okrem malej Zoe.

Pri spomienke na ňu sa usmial. Urobil dobre, že ju poslal do Britského kráľovstva. Nielenže je skvelá špiónka, ale zdá sa, že si tam našla domov. Už teraz vedel, že príde čas, keď ho nadobro opustí. Ale dovtedy využije všetky jej zručnosti.

Na dvere sa ozvalo klopanie a dnu nakukol jeden z jeho kumpánov. „Brian, niekto ťa chce vidieť.“

Zamračil sa. „Kto?“ Odhalili nepriatelia jeho úkryt?

Muž preglgol. „Tvrdí, že sa volá Casey Eversová. A na hlave má dva červené pásy vlasov.“

Upír ustrnul uprostred pohybu. Bosorka ho poctila návštevou? A neprebila sa dnu mágiou? Odkašľal si. „Tak ju pošli.“

Dvere sa na chvíľu zavreli a potom nimi prekĺzla mladá žena. Na prvý pohľad mal Brian pocit, že je to len dievčatko. Na sebe mala voľnú minisukňu s karmínovými pančuchami, vysoké čižmy a obtiahnutú korzetovú košeľu.

Čierne rovné vlasy jej padali na plecia, obohatené o dva jasné červené pramene. Len jej jasné modré oči prezrádzali, že je to dospelá žena.

Z čižmy jej trčala rukoväť paličky, ale nenamáhala sa po nej siahnuť. Takže vyjednávanie.

Brian vstal, aby ju privítal. Bosorka si ho premerala, akoby odhadovala kam zabodnúť zbraň. Potom mu pozrela do hnedých očí a nadýchla sa. Krásne jej tým vynikli belasé prednosti.

„Ty si Brian? Bývalý kráľ Británie?“ opýtala sa angličtinou s prízvukom.

„Očividne.“ Natiahol k nej ruku. „A s kým mám tú česť?“

S očividnou nechuťou mu dlaň na sekundu stisla. „Casey Eversová,“ predstavila sa. Hlas sa jej ani raz nezatriasol strachom. Išla z nej autorita a sebavedomie. Čo len môže chcieť?

„Posaď sa, Casey,“ oslovil ju menom, lebo tušil, že ju to vyvedie z miery. „Dala by si si so mnou raňajky?“

Odmietavo pokrčila nosom. „Neprišla som na zdvorilostnú návštevu. Viem, čo za bastarda si.“

Pokrčil plecami a odpil si z čaju. Len čo si odhryzol z croissantu, Caseyin žalúdok zaškvŕkal od hladu. „Tak povedz, bosorka, čo ťa privádza k tomuto bastardovi?“

Zovrela pery. „Ukradol si dýku smrti. Valkýry ju chcú späť.“

„A prečo by ma to malo zaujímať?“ Tie ženské ju aj tak nepoužívali. Bolo to mrhanie.

Casey si pod stolom prekrížila nohy. Aké roztomilé. „Pretože mám pre teba návrh.“

Aj on by pre ňu jeden mal a zahŕňal posteľ mínus oblečenie. Bosorky boli vždy dračice. Táto by sa nelíšila. „Počúvam.“ Odložil šálku a dojedol posledné sústo.

Casey sa narovnala. Srdce jej divoko búšilo, ale nevedela, že to Brian počuje a cíti jej napätie. „Jasmine je momentálne s Willom v Paríži. Conor a Isobel sa bezpečne dostali do Verony.“

„No a?“

„Vieme, teda ja a Jasmine vieme, o čo ti išlo.“

Pousmial sa. „Naozaj?“ Oprel sa a zhlboka sa nadýchol. B pozitív, starnutie zastavené v dvadsiatich dvoch rokoch. Keby ju stretol na ulici, sotva jej tipne dvadsať.

Zamračila sa. „Chceš Conorovu magickú knihu.“

Šokovane vyvalil oči. Myslel si, že nikto nevie, že magické knihy sú nezničiteľné. Prinútil sa zachovať pokoj.

Casey sa uškrnula. Lakťami sa oprela o stôl. „Aká som?“

Zaškrípal zubami. „Vidím, že chytrá. Ale to ti momentálne nedáva veľkú výhodu.“

Odfrkla si. „A čo keby som ti povedala, že som tú knihu ukradla a som ochotná ju vymeniť za dýku?“

Tentoraz mu už klesla sánka. Nie, to určite nie. Ani Zoe sa to nepodarilo. „Klameš,“ vyhlásil.

Casey siahla pod sukňu a z puzdra na stehne vytiahla mobil. Niečo v ňom hľadala, potom ho podala Brianovi. Takmer na mieste skolaboval. Tá pojašená bosorka si spravila selfie s knihou mágie v ruke. Pomyslel si, že teraz už videl všetko a môže pokojne umrieť.

Neveriacky na ňu pozrel a mobil jej vrátil. „Aká je cena? Určite mi ju nedáš len tak.“ Prebehol ju pohľadom. „Pochybujem, že sa chceš pridať na moju stranu.“ Aj keď by ju vyvážil zlatom. Jedna bosorka sa rovná celej armáde.

„Isteže nie,“ odsekla. „S vrahmi a podvodníkmi sa nespolčujem.“

Nedal najavo, že to zabolelo. Casey ale spozorovala záblesk v jeho očiach. Miatlo ju už to, že Brian je oblečený v bielom ako nejaký anjel. Mal pružné a silné telo, mierne dlhé čierne vlasy a pohľad plný chladu a krutosti.

„K veci, bosorka, čo chceš za knihu?“

Nadýchla sa. „Kniha je dobre ukrytá, tak nech ťa nenapadajú hlúposti. Dám ti ju, ak ty vrátiš Jasmine a Willovi dýku. Bez toho, aby o našom stretnutí a výmene vedeli.“

Brianovi začínalo dochádzať. S úsmevom sa tiež oprel o stôl. „Takže ty v podstate zrádzaš upírov?“

Zaškrípala zubami. „Robím, čo musím. Takže tu je môj návrh: akože zaútočíš na Willa a Jasmine. Budeš statočne bojovať, ale prídeš o dýku a zdrhneš. A ja ti za to dám knihu.“

„To znie pekne, mladá bosorka, ale kde mám záruku, že medzi mojou prehrou a predaním knihy si to nerozmyslíš a nezdúchneš?“

Casey svrbeli prsty, ako mu chcela vyškriabať oči. Zachovala však pokoj. Ide predsa o jej mamu. „Kým nesplníš svoju časť dohody, som ochotná poslúžiť ako zajatec,“ povedala s poriadnou dávkou nevôle. Radšej by čelila bande inkvizítorov, než tomuto maniakovi.

Ak niečo Brian obdivoval, bola to odvaha. Zoe jej mala kopec. Casey... Casey sa o ňu pokúšala a prekonávala vlastný strach. „Prečo mám pocit, že je tu ešte nejaké ale?“

„Odprisaháš mi krvou na vlastný život, že viac nevkročíš na územie Británie za účelom útoku.“

Na chvíľu sa zamyslel. Keby tak len to dievča poznalo pravdu... Ale nikdy by ju nepochopilo. Bude sa musieť ponížiť a prisahať, len aby mal v rukách knihu. Kľúč nie k víťazstvu, ale naopak, porážke.

Má na výber? Boj sa blíži. Ak chce mať aspoň malú šancu na víťazstvo, musí to urobiť. Znovu zo seba urobiť slabocha. „Fajn,“ precedil pomedzi zuby. „Urobíme to.“ Luskol prstami a Casey sa na zápästí objavila oceľová obruč.

Spýtavo naňho pozrela.

„Tá vec ti zabráni odísť odo mňa na viac ako dvadsať metrov vo voľnom priestore, alebo z budovy, v ktorej sa budem nachádzať,“ vysvetlil jej. „Ak sa o to pokúsiš, upadneš do bezvedomia.“

Mierne zbledla, ale nedala na seba znať paniku. Robí to pre mamu. Pre Willa. Pre celú Britániu. Prikývla.

Brian sa usmial nad jej odvahou. „A daj mi paličku. Nie som taký hlúpy, aby som nepoznal tvoju moc.“

Nespokojne mu ju podala. Niežeby nevedela čarovať bez nej, ale obmedzí ju to na maximálne jedno slovo v latinčine.

Brian sa na ňu nepríjemne usmial. „Dohodnuté, bosorka.“ Podal jej ruku.

Casey zavrčala a odtiahla sa. Upír sa rozosmial a nechal im priniesť dvojitú porciu raňajok. Nenechá predsa tú malú bosorku vyhladovať.

Jasmine po takmer týždni vstala z postele, na tvári úsmev a na tele škrabance od Willových zubov. Aj keď celé dni pátrali po Brianovi, noci patrili len im. Will jej nahrádzal toľké roky sexuálnej abstinencie a priam ju počas sexu podporoval, aby sa zmenila do svojej bosoráckej podoby.

Očakávala by, že to robí pre jej dobro, aby sa prestala vnímať ako príšeru, ale vždy keď ju uvidel celú divokú so zježenými vlasmi, hodil ju na posteľ a nešlo ho zastaviť celé hodiny.

Jasmine s ním každú chvíľu bojovala o nadvládu a kontrolu, ale upír ju vždy dokázal zvládnuť. Prestala sa strachovať, že mu ublíži.

Avšak ich čas sa krátil. Casey sa podarilo poslať jej správu, že Brian pristúpil na dohodu a nenápadne ich lákal do Montpellieru.

Jasmine na seba pozrela v zrkadle v kúpeľni. Zrádza ho. Celé kráľovstvo. Ale čo iné jej ostáva? Salvatorovi na krk dýcha špeh. Akonáhle by povedala o svojom pláne Willovi, dostalo by sa to k jeho kráľovi a tým aj k Brianovmu poskokovi.

Jej vinu to ale nezmenšilo. Na malú chvíľu, kým Casey nebude v bezpečí, musí mlčať. Až keď sa uistí, že jej dcérka je v poriadku, povie to Willovi. Pochopí ju.

Snáď.

Will zaklopal a potichu vošiel. Zozadu ju objal. Jasmine sa oňho s úľavou oprela.

„Volal Salvator,“ povedal zadumane. „Dnes ráno mu do paláca nakráčali dve valkýry a jedna harpya. Tvrdia, že obkľúčili Londýn a ak im do troch dní nevrátime dýku, zaútočia.“

Preglgla. Juniper to myslí vážne. Došiel im čas. „Vieme, kde je Brian,“ zamrmlala. „Will, musíme ísť do Montpellieru. Pritlačíme ho k stene a získame dýku.“

Krútil hlavou. „Ty nikam nepôjdeš. Čoskoro dorazia posily. Počkáš na mňa, kým nebude po všetkom.“

„To teda nie!“ vykríkla a naježila sa. Pri tom boji musí byť.

„Jasmine...“

„Nie! Žiadne oblbovačky typu ty si krehká žienka a ja veľký Viking! Som mocnejšia než ty a budem tam, či sa ti to páči alebo nie!“

Willovi sa tá predstava vôbec nepáčila. Mračil sa na ňu a odmietal ustúpiť.

Jasmine vycerila zuby. „Tak inak. Ak ma ešte niekedy chceš vidieť vyzlečenú, vezmeš ma so sebou.“

To bol silný argument. „Fajn,“ precedil pomedzi zuby. „Ale nemám z toho vôbec radosť, aby si vedela.“

Žmurkla naňho. „Budeš mať.“

O necelé dva dni prileteli do Montpellieru. Tam ich už čakal Oliver, Jason, Javier, Zoe, Damian a Kamal.

Stretli sa v jednom hoteli, kde bývali v izbách vedľa seba.

„Ako ste odhovorili svoje ženy od tohto výletu?“ čudoval sa Will Damianovi a Kamalovi.

„Kto povedal, že sme ich odhovorili?“ uškrnul sa Kamal.

„Zamkli sme ich v mojom dome, naplnili chladničku, odpojili telefóny a internet a vzali im kľúče,“ povedal Damian bez štipky súcitu.

Will vyvalil oči. „Ujdú oknami.“

„Nie ak sú na nich magické mreže.“

Upíri sa zachechtali. Jasmine sa na nich prísne mračila.

„Uvedomujete si, že budete spať na gauči minimálne mesiac?“ upozornila ich Zoe.

Mykli plecami. Pre bezpečie svojich najdrahších by si dali aj ruku odťať. „Radšej na gauči než pri nemocničnom lôžku. Toho som si užil dosť,“ zamrmlal Kamal. Mal na Briana ťažké srdce po tom, čo smrteľne otrávil Carolinu a zranil ju v boji.

Will sa otočil k Jasmine. „Len aby si vedela, aj teba to čaká.“

Sladko sa usmiala. „Miláčik, urobíš to a premením ťa na žabu.“

Niečo v jej pohľade ho presvedčilo, že je toho viac než schopná. „Vtipné.“

„Keď myslíš.“ Oprela sa o dvere. „Tak aký je plán?“

„Briana sme lokalizovali v jednom staršom sídle mimo mesta,“ začal Damian. „Podľa všetkého je tam s ním minimum poskokov a obydlie nechránia kúzla. Nečaká, že by sme sa dostali až tak ďaleko.“

Naopak. Vydláždil im cestu. Casey musela byť sakra presvedčivá.

„V noci sa pokúsime vniknúť dnu. Pôjdu dve uzavreté skupiny a jedna v prípade núdze odvedie pozornosť. Vezmeme dýku, zastavíme vojnu a pozajtra budeme opäť v tej upršanej diere s frustrovaným upírom a jeho ufrflanou spolubývajúcou,“ zhrnul ich plány Oliver.

To by mohlo vyjsť. Nájdu dýku. Casey dá Brianovi knihu. Ten nevstúpi na Britskú pôdu s nekalými úmyslami. Pri troche šťastia sa nikto nedozvie o jej malom úskoku.

Ale Jasmine vedela, že ju to bude ťažiť. Že vždy, keď pozrie Willovi do očí, pocíti to bodnutie, že ho zradila. A on by to nepochopil.

„Tak poďme na to,“ vzdychla. „Nech sa môžeme vrátiť domov.“

„Stádo bizónov je nenápadnejšie než oni,“ sťažoval sa Brian. Stál v tieni závesu a vyzeral von z okna sídla. Na svet sa zniesla tma a nikde v dome sa nesvietilo. Jeho muži boli informovaní, aby nekládli veľký odpor.

Casey sa postavila za neho a nakukla mu cez plece. Mala na sebe čierne oblečenie a dovolil jej jeden krátky meč. Jej modré oči žiarili aj v tej tme. Niečo na tej bosorke ho desilo a znervózňovalo. Nebol si istý čo. Akoby toho vedela viac než on.

„Nemôžu vedieť, že si sa pripravil. Keby o tom boli informovaní, ani si ich nevšimneš.“ Lenivo prešla k pohodlnému kreslu a usadila sa doň. Ani jediný raz nezakopla, nezaváhala.

„Nejako im veríš. Stále máš pocit, že sú silnejší než ja?“

Casey ľahostajne mykla plecami. „Sila nie je v tom, čo ovládaš, ale kto za tebou stojí. A ty máš mizerné štatistiky.“

„Och, to bolelo.“ Falošne sa chytil za srdce.

„Asi ťažko, keď v hrudi nič nemáš,“ odvrkla. „Povedz, zaplakal by si vôbec, keby pred tvojimi očami zabili nevinnú ženu s dieťaťom v náručí?“ Prenikavo naňho pozrela.

Brian potlačil zachvenie. Vážne ho znervózňovala. Akoby len čakala na moment, kedy ho bodne od chrbta. Ale to jej vystupovanie... videl potenciál. Možnosť manipulácie. „Prečo by som mal? Ak ju nepoznám, je len jedna z mnohých, ktoré denne postretne rovnaký osud.“

Casey zatla zuby. Jedného krásneho dňa toho bastarda zabije. Pomaly. Bolestivo. Ani vlastnej matke nepovedala, čo ju s ním spája. Nedokázala to. „Myslela som si.“

Uškrnul sa a odhalil tesáky. „Chcela by si vo mne nájsť kúsok citu, drahá Casey?“

„Ani omylom. Viem veľmi presne, v koľkej krvi sa kúpeš. Čo si urobil so strážcami, ktorých knihy už máš?“

Poklepkal prstami po stene. „Čo som musel,“ odvetil neurčito. Sám ešte neveril tomu, čo urobil. Kam až zašiel. A ako to dopadlo. A rozhodne to tej bosorke neprezradí. Až tak jej zase neveril.

„Iste. Za sebou nechávaš buď spojencov alebo mŕtvoly.“

„Za to sa ti nebudem spovedať.“

Tie modré oči ho prepaľovali. Už nech je po všetkom a zbaví sa jej. „Nuž, a ja ťa nemienim súdiť. To zvládneš aj sám.“

Ó áno. Súdený aj odsúdený a teraz musí pykať. „Až ma to zahrialo pri srdci. Moment, žiadne nemám. Takže nič.“

Casey z neho bolo fyzicky zle. Bol plný chladnej vypočítavosti a hnevu. Nezostalo v ňom nič svetlé a pozitívne. Vôbec nebude ľutovať, keď ho nakoniec zabije.

„Už idú,“ šepol a klesol na pohovku, kde sa chystal predstierať spánok.

Casey sa ukryla do tajnej dutiny v stene za knižnicou. Nikto ju tu nesmie vidieť.

Upíri vnikli nenápadne, jedna skupinka cez vchod pre služobníctvo, druhá hlavnými dvermi. Našľapovali opatrne. Na spodnom poschodí ich Brianovi muži nechali prejsť až k schodisku a jednu skupinku napadli.

Strhol sa boj, zaznelo rinčanie zbraní a výkriky. Brian siahol po zbrani presne vo chvíli, keď do salóna vleteli Will, Jasmine, Javier  a Kamal.

Iste, nik lepší sa mu nemohol prihodiť. Will, šéf ochranky jeho nepriateľa, Javier, dvojitý špión v Salvatorovom kráľovstve, Kamal, ktorý nestrávil, že mu pred pár mesiacmi otrávil a takmer zabil ženu, a nakoniec Jasmine, bosorácke zlatíčko, ktoré túto akciu tajne zorganizovalo. A on nesmie zabiť ani jedného z nich.

Pustili sa do bitky. Ako prví sa naňho vrhli Kamal s Javierom, zatiaľ čo Jasmine s Willom sa mu pokúšali dostať za chrbát. Očakával to.

Začal cúvať, aby ho nasledovali a nechal sa zatlačiť do kúta. Používal dva dlhšie nože a aj keď sa snažil nikoho nezabiť, Kamala aj Willa poriadne dorezal. Javier mu zase hodil do boku vrhací nôž a Jasmine sa snažila nedať najavo, že s ním nechce bojovať.

Doprial im dve minúty a pár deci svojej preliatej krvi, než zasiahla Casey. Ticho ako myška vyšla spoza knižnice a rozsvietila svetlo.

Ten šok oslepil troch upírov a Brianovi sa podarilo udrieť Willa po hlave dosť na to, aby upadol do bezvedomia. O zvyšných sa postarala Casey jednoslovným kúzlom.

Upíri padli na zem ako podťatí. Dolu pod nimi sa stále bojovalo. Nemali veľa času.

Casey krátko objala Jasmine. „V poriadku?“ opýtala sa.

„Áno.“ Jasmine nepriateľsky zazrela na Briana. „Dýku.“

„A čarovné slovíčko?“ podpichol ju.

Zavrčala. „Choď do pekla ty mizerný vrah!“ Chcela po ňom skočiť, ale Casey ju zastavila. „Tak veľmi chceš vojnu?!“

„Jasmine, pokojne. Len pokojne,“ tíšila ju Casey. Bolo zvláštne nehovoriť jej mama.

Brian si obe premeral. Jedna horšia ako druhá. Chcel sa ich zbaviť. Vytiahol dýku s pošvou z opaska a podal jej ju. Nerád sa s ňou lúčil. Zúfalo ju potreboval, ale knihy mali prioritu. Však on si ju znova nájde. Musí.

Jasmine si ju s výdychom vzala. „Casey ťa zavedie ku knihe. A už ťa viac nechcem ani cítiť.“

„Podobne, bosorka.“ Dvakrát dupol nohou, čo bolo znamenie pre jeho mužov, aby pomaly začali ustupovať nahor k nemu. Casey si nasadila kuklu a zostala stáť po jeho boku. Potom sa trpiteľsky otočil k Jasmine. „Tak do toho. Rýchlo.“

Jasmine nemala veľké výčitky, keď ho bodla do brucha a pleca. Zreval a takmer neudržal rovnováhu. „Mám to! Mám dýku!“ vykríkla.

Oliver, Jason, Zoe a Damian dobehli hore a za nimi šprintovali Brianovi muži, zranení a slabí.

„Ústup,“ zavrčal Brian bolestivo, predral sa k svojim a otvoril portál. Postrčil doň najprv Casey, potom ostatných. „Ešte sme neskončili,“ povedal upírom a zmizol. Portál sa uzavrel.

Will otvoril oči a v hlave mu hučalo. Zbystril zmysly. Pach krvi. Ticho. Svetlo.

Prudko sa posadil.

„Pokojne,“ zašepkala Jasmine. „Je po všetkom, Will. Vyhrali sme.“

Obzrel sa. Zoe pomáhala Kamalovi na nohy a Javier už čulo pobehoval po miestnosti. „Čo sa stalo?“

„Bodla som ho. Vzala som mu dýku, ale ušiel,“ povedala zvláštnym tónom. „Mrzí ma to.“

Will ju na mieste pobozkal. „Nemá ťa čo mrzieť. Získala si dýku.“ Usmial sa. „A si nažive. Na ničom inom nezáleží.“

Spokojne vzlykla. „Tak veľmi som sa bála.“ Objala ho.

Will nemotorne vstal, hlava sa mu krútila. „Poďme domov.“ Pobozkal ju do vlasov. „Svoju úlohu sme splnili.“

A tak sa skupinka spokojných, mierne doráňaných upírov vydala preč zo zdemolovaného sídla. Len Javier zostal, aby zaistil dôkazy a možno získal nejaké informácie o Brianových plánoch.

Jasmine to bolo jedno. Ochránila Salvatorovo kráľovstvo. Možno za vysokú cenu, ale ochránila. A jedného dňa Willovi povie, prečo tak konala. Ale teraz nie. Teraz sa s ním chcela niekam zašiť na niekoľko týždňov a celý ten čas stráviť v posteli.