Utajená temnota 21

Casey sedela za stolom v jedálni upírov, podpierala si bradu a už druhú hodinu počúvala svoju drahú, milujúcu matku hádať sa s Willom vedľa v obývačke.

„Nemáš právo ma tu držať, som zdravá a pohľad na tvoj ksicht mi nerobí dobre!“

„Stále vyzeráš ako mŕtvola, nikam nejdeš! Môžeš byť rada, že som ti dovolil odísť z ošetrovne!“

„Lepšie vyzerať ako mŕtvolou byť,“ šplechla mu do tváre. Áno, štyridsaťpäťkilová bosorka si dovoľovala na minimálne stokilového upíra. Jasmine mala v pláne nabrať ešte minimálne desať kíl. Aislin jej odporúčala pätnásť vzhľadom na jej výšku.

„Stále vyzerám lepšie než ty!“

Jasmine zalapala po dychu. Takto to šlo už týždeň. Will sa stále cítil vinný, ale pomaly sa vina menila na hnev, že naňho Jasmine všetko hádzala.

„Okamžite prikáž svojim poskokom, aby ma pustili von z domu! Tu už nemám čo robiť!“

Will využíval všetky svoje právomoci na to, aby ju mal pod dohľadom. Keď nebol nablízku, nasadzoval na ňu ochranku a zabránil jej opustiť sídlo.

Jasmine najviac štvalo, že bosorky aj valkýry prijali Salvatorovu ponuku a usídlili sa v jeho paláci. Mala pocit, že ju zradili.

Casey vzdychla. Tí si už povedali toľko škaredých vecí, že ju nič neprekvapilo.

Spoza jej chrbta sa vynoril Javier a podal jej fľašu Tequilly. Vďačne si logla. Trikrát. Posunula sa, aby sa k nej upír mohol pridať. „Už padlo niekoľko návrhov, aby sme im vyrezali jazyky. Priznávam, že mám pripravené naostrené nože,“ povedal pokojne.

„A ja by som zohnala kazajky,“ ponúkla sa.

„Ty sa na Willa nehneváš?“

„Na začiatku áno. Ale videla som, ako ho jej stav zničil. Ak som si niečím istá, tak je to jeho láska k mame.“

„Nikam sa nepohneš, kým sa nezačneš správať ako mentálne zdravá osoba! Ak ešte vieš ako sa to robí!“ kričal Will.

Javier nadvihol kútiky pier.

Casey zastonala. „Romantika. To nepochopíš.“

„Och, od teba si príklad rozhodne brať nemôžem, ty maniak! Nečudujem sa, že kráľovstvo je neustále pod útokom, keď ochranke šéfuješ ty!“

To chcelo ďalšiu Tequillu. Casey sa oprela a vyložila si nohy na stôl. „Mama si tiež neprizná chybu.“

Špeh sa k nej natočil. „Chybu?“

Prikývla. „Nebudem ju obhajovať. Bože, len keby sklapli aspoň na jeden deň!“ Prehrabla si vlasy.

Javier chrúmal oriešky. „Ty nie si hlúpa, Casey. Jasmine ťa vychovala dobre.“

„Vďaka.“ Ukradla mu oriešok. „Niečo by si mal vedieť.“

Nadvihol obočie.

„Brian vie čo tu robíš. Pre koho pracuješ.“

Upír takmer nadskočil. Vyvalil oči. „Odkiaľ?!“

Mykla plecami. „Predpokladám, že od svojho špeha. A nie, nepodarilo sa mi zistiť, kto to je.“ Ani jediný raz naňho nepozrela, sledovala hádajúcu sa dvojicu. Chcela však, aby Javier vedel, že má byť na pozore. Kiež by toho zistila viac.

Javier sa niekoľkokrát pomaly nadýchol. „Povieš to Salvatorovi?“

„Neviem o ničom, čo by som mu mala hovoriť,“ uistila ho jednoducho a dopriala si ďalší dúšok alkoholu.

Pochopil. Uľavilo sa mu. „Ako si ho vôbec dokázala tak oklamať? Aby ti veril? Nepoistil sa?“

Stále naňho nepozrela. „Zo začiatku ma k sebe pripútal, ale to prestalo keď dostal knihu,“ prezradila. „Hrala som naivnú slečinku, ktorú zaujímajú jeho ciele.“

„A on tomu uveril?“

Oči sa jej zahmlili. Vrátila sa o pár týždňov späť, spomínala na svoju nebezpečnú hru. Možno urobila pár hlúpostí. „Uveril. Lebo chcel.“

„Pôjde po tebe, uvedomuješ si to? Z pomsty.“

Casey naňho divoko pozrela a v jej očiach sa zračila nehorázna krvilačnosť. „V to úprimne dúfam.“

Salvator si trel spánky. „Ešte jeden deň tých hádok a pôjdem na dovolenku na blízky východ. Je tam pokojnejšie.“

V jeho pracovni sa zišlo množstvo upírov na bojovú poradu, spolu s bosorkami a Juniper. Kdesi v dome sa zatiaľ Will s Jasmine zase hádali.

„Čo sa stalo s plánom vyrezať im jazyky?“ opýtala sa Juniper.

„Je to zakázané deklaráciou,“ frflal Salvator. „Veľkráli by zavreli všetkých zúčastnených.“

„Takže plán B?“ zaujímala sa Casey. „Povedzte mi, že nejaký máte.“

Nastalo ticho.

„Ty, Salvator,“ napadlo Annie. „Nemáš nejaký väčší uzamykateľný priestor, ktorý by ti na dobu neurčitú nechýbal?“

„Prečo sa pý... nie, to nemôžeme,“ uškrnul sa.

Mladá upírka si zahryzla do pery. „Prečo by nie? Oni si vyriešia čo potrebujú a ty budeš mať konečne ticho v paláci.“

Už aj ostatní upíri pochopili. Vo svetle zapadajúceho slnka sa zaleskli tesáky, ako sa usmiali.

Bolo rozhodnuté.

Will mal pocit, že má mozog o päť čísel väčší než lebku. Zvláštne, nespomínal si, že by sa opil. Vlastne si ani nespomínal, že by šiel spať.

Prudko sa posadil. Niečo nie je v poriadku. Čo to robil naposledy? Spomínal si, ako šiel na obhliadku okolo hraníc pozemku, potom šiel vydať rozkazy Oliverovi, Javierovi, Jasonovi a Zoe.

Zoe. Niečo mala v ruke.

Injekciu.

Keď sa otočil, pichla ho do zadku.

Potvora!

Potom omdlel.

Vedľa neho sa ozval ston. Otočil sa. Jasmine! Ležala vedľa neho na posteli. A tá posteľ bola jediným nábytkom v miestnosti bez okien s hrubými stenami a bez dverí. Čo to má znamenať?

„Jasmine,“ zatriasol ňou. „Jasmine, preber sa.“

„Daj mi pokoj,“ zamrmlala.

„Jasmine, sme v pasci!“

Otvorila oči. „Čo?“

Ukázal okolo nich. Posadila sa a vykríkla. „Kde to sme? Kto nám to...“ Chytila sa za hlavu. „Aislin. Niečo mi pichla.“

Vstal a zistil, že má na sebe len trenírky. A Jasmine niekto obliekol do ladiaceho spodného prádla. Krajkového. „Mňa omámila Zoe.“

„Ale prečo?“ nechápala Jasmine.

Odrazu sa na stene odsunul panel a odhalil plochú obrazovku. Na nej sa zjavil Salvator usadený vo svojom kresle a okolo neho stáli Conor, Isobel, Oliver, Kamal, Damian, Annie, Zoe, Javier, Jason, Nikias, Casey a Jasminine tety a ešte aj Juniper. Sotva sa toľkí do záberu vošli.

„Chcel by som si zahrať hru,“ začal Salvator s úškrnom. „S vami v hlavnej úlohe.“

Will privrel oči. „Nemal som ti ten horor púšťať.“

„Och, ale krásne ma inšpiroval. Nás všetkých.“

„Nie si vtipný, Salvator. Pusti nás. Kde to vôbec sme?“

Kráľ si vyložil nohy na stôl. „V atómovom kryte pod tvojou firmou. Trochu sme ho upravili.“

„Upravili na čo? O čo ti ide?“

„O môj zdravý rozum. Teda to, čo z neho zostalo. Ahoj, Jasmine,“ zamával.

„Mami, čo sa deje?“ dožadovala sa bosorka odpovede. „Prečo sme tu?“

Valkýra si zložila ruky na prsiach. „Lebo sme z vás chytali žalúdočné vredy!“

„Hádali ste sa ako dva psy, miláčik,“ povedala teta Agnes. „A to sa nerobí. Musíte si to vyriešiť. Ste predsa pre seba stvorení.“

Jasmine zatla päste. „To nie je vaša vec!“

„Ale je,“ hádal sa Conor. „Buďte radi, že ste dopadli takto. Pôvodne sme vám chceli ublížiť, len aby ste sklapli. Toto je... veselšie.“

„Nesnažte sa uniknúť,“ varoval ich Kamal. „Jasmine nemá paličku a na iné kúzla je slabá. A otvor v strope je zaťažený sejfom plným zlatých tehličiek. Ste tam uväznení.“

Obaja na seba šokovane pozreli. „Čo je to za blbosť?!“ okríkol ich Will.

„Je to celkom jednoduché,“ upresnila Zoe. „Poznáte ten horor. My vám dáme podmienky a vy nemáte celkom na výber.“

„Ste v uzavretej miestnosti,“ prevzal slovo Javier. „Podmienkou pre oslobodenie je, že sa udobríte. Tá posteľ je malý bonus.“

„Vy ste blázni!“ zvolala Jasmine.

„Áno, o tom sa hádať nebudeme,“ pritakal Javier. „Späť k veci. Ste tam len vy a v spodnom prádle. Tiež malý bonus,“ mrkol na nich.

„Salvator, snáď to nedovolíš,“ prehováral ho Will.

„Nedovolím? Ja som ten kryt osobne pripravil! Takže počúvajte – láskavo hoďte reč a vyriešte si to. Času máte dosť, ste nesmrteľní a naša drahá Agnes na vás zoslala kúzlo, po ktorom nepocítite hlad, smäd ani potrebu ísť na toaletu.“

Will neveril vlastným ušiam. „Salvator,“ začal rozumne. „Prekračuješ hranice. Pusti nás.“

Kráľ len mávol rukou. „Aj tak mi už veľa času nezostáva. Nepresvedčíš ma, tak sa o to ani nepokúšaj.“

Will bol kúsok od výbuchu. Toto sa nedeje. Nemôže. Ibaže výraz v tvárach jeho domnelých priateľov bol smrteľne vážny.

„Och, a ešte jedna vec,“ dodal jeho kráľ. „Momentálne je v miestnosti dvadsaťdva stupňov Celzia. Každých dvanásť hodín teplotu znížim. Takže nakoniec predsa skončíte v posteli a vedľa seba. Prajem príjemne strávené chvíle.“

Obrazovka sa vypla a šokovaná dvojica na ňu ešte minútu neveriacky civela.

„To neurobil. Ani Salvator nie je tak vyšinutý,“ nádejala sa Jasmine.

Will to tak nevidel. Jeho kráľ je na hlavu. Klesol na posteľ. „Videla si tých okolo neho? Ak nie on, tak hentí vyšinutí sú. Dosť na to, aby nás sem dostali.“

„Čo urobíme?“

„Uvažujem, že ho zaškrtíme alebo možno natiahneme na ten jeho slávny škripec!“

„Áno? Predtým, alebo po tom, čo sa dostaneme z krytu zaťaženého zlatými tehličkami?!“ zavrčala.

„Nepomáhaš mi.“

Rozhodila rukami. „Tak prepáč, že nie som nadšená keď ma tvoji kamaráti zavreli ako psa do nejakej kobky!“

„Tvoje tety sa zúčastnili tiež, pokiaľ som videl.“

Spražila ho pohľadom. „Určite ich zmanipulovali,“ teoretizovala.

Will zagúľal očami. „Iste, vy ste vždy tie nevinné, chúďatká moje!“

Jasmine to nevydržala a strčila doňho. Spadol na posteľ. Chvíľu mu trvalo pochopiť, že to urobila jeho krehká Jasmine.

„Nič o nás nevieš. Neopováž sa nás súdiť!“

Vstal a čelil jej. „Budem vás súdiť! Čo si myslíš, že ste jediné, kto počas inkvizície trpel? Len čo som sa vyhrabal z toho bahna, do ktorého som sa narodil, šli po mne obyčajní ľudia, bál som sa jesť, aby ma neodhalili. Nás všetkých!“

„Mal si okolo seba celé kráľovstvo upírov! To ti nestačí? Ja som vychovávala dieťa, ktoré deň čo deň plakalo od hladu! A chceš niečo vedieť?! Aj ja som plakala hladom, keď som jej dala všetko jedlo, ktoré sa mi podarilo zohnať! Za mňa sa nikto nepostavil! Nás nikto nechránil!“

Ďaleko od hašteriacej sa dvojice sa Casey prudko vystrela pri tých bolestivých slovách. Počuli všetko, čo sa v kryte odohrávalo.

Oči sa jej zaliali slzami. Nikdy si nespomínala, že by mama plakala. Ale často z ničoho nič... zmizla. Na pár hodín. Vrátila sa s červenými očami, ale Casey to vtedy nechápala.

Teta Agnes ju chlácholivo objala. Pre všetky to boli nepríjemné časy.

Salvator na ne ľútostivo pozrel. Jasmine mala pravdu. Upíri mali kráľovstvá už veľmi dlho, navzájom si pomáhali. Bosoriek sa sotva niekto zastal.

Juniper odviedla uslzenú vnučku preč z miestnosti. Niektoré veci by nemala počuť. Ona dobre vedela, čo všetko bosorky obetovali pri jej výchove.

Will chladne pozeral na Jasmine. Stále mu nesmierne vadilo, že jej vidí rebrá. Len pre to sa ešte držal na uzde.

„A čia je to vina, hm? Nikomu ste neverili! Ani teraz, storočia po inkvizícii, nie ste schopné spoľahnúť sa na niekoho iného než na seba! Namiesto obyčajnej prosby o pomoc, ste predstierali vlastné vyhynutie, pre boha!“

Jasmine zovrela pery. Udrel na citlivú strunu. Nemala protiargument.

Upír bol rozhodnutý všetko jej vytknúť. Ak je on vinný za jej utrpenie za posledné týždne, ona si za to predošlé môže sama. „Chránil som ťa, lebo som si myslel, že si človek,“ pokračoval o niečo tichšie, ale o to hrozivejšie. „Ani len vtedy si sa mi nepriznala, čo si. Pre všetko živé na svete, zatajila si mi, že si matka!“ rozhodil rukami. „Aj keď nie vo všetkých smeroch.“

Pokrútila hlavou. „Nemohla som vedieť, ako na to všetko zareagujete.“

Odfrkol si. „Bojovali sme o vás proti armáde. Videla si, ako sa správame k iným rasám. Nedali sme ti jediný dôvod neveriť nám. Ja som ti nedal jediný dôvod mi neveriť.“

Jasmine jeho slová boleli. O krok ustúpila. Krútila hlavou. Nie je to jej chyba! Nemôže byť... „Chránila som svoju rodinu.“

„Nie, Jasmine.“ Prehrabol si vlasy. „Tvoja paranoja spôsobila, že si sa radšej rozhodla trpieť než niekomu veriť.“

„Máte medzi sebou špióna!“ bránila sa vyčerpane. „Nemohla som vám povedať o svojom pláne!“

„Mne si o ňom povedať mohla! Boli sme sami niekoľkokrát,“ pripomenul jej. „Alebo si mi neverila ani vtedy, keď sme spolu boli v posteli? Jeden vedľa druhého? Bez zábran?“

To obvinenie jej stiahlo hrdlo. V tej chvíli si uvedomila, že Will má pravdu. Poslala vlastnú dcéru k nepriateľovi namiesto toho, aby sa s ním poradila. A najhoršie bolo to sklamanie vo Willovej unavenej tvári.

On pri nej stál vždy. Až kým si nevybrala zradu. Dobrovoľne. Strážil ju, keď sa zotavovala. Bohovia, veď po ňu šiel do Juliusovej pevnosti!

Naprázdno otvárala a zatvárala ústa.

Will ju nechcel trápiť odpoveďou a ľahostajne mávol rukou. „Nenamáhaj sa. Stačilo mi hádok.“ Ľahol si na posteľ a prikryl si oči predlaktím. Po rokoch zatúžil po spánku len pre to, aby na chvíľu unikol realite, v ktorej už nechcel žiť.

Jasmine roztrasene sledovala jeho mohutné telo. Búrili sa v nej všetky možné emócie, ale boli tak surové, že sa jej nezježili vlasy ani sa nezačala meniť na bosorku.

Pretože aj bosorka bola v tej chvíli porazená.