Utajená temnota 22

Brianovi trvalo pár dní, kým nabral dosť nervov, aby sa vrátil na miesto, kde ho tak podlo oklamala tá mizerná bosorka.

S kamennou tvárou otvoril dvere svojho bytu v Belgicku a ani brvou nemihol pri pohľade na tú spúšť.

Čakali naňho porozbíjané lampy, zničený nábytok, povytrhávané skrinky. To všetko urobil sám. Od zúrivosti. Nedokázal pochopiť vlastnú hlúposť. Ako jej mohol tak uveriť? A nevidieť, že ním len manipuluje?

Pokojne prešiel do spálne. Na posteli bola stále obrovská škvrna od zaschnutej krvi. Jeho krvi.

Keď sa vtedy v noci zobudil a našiel na sebe sedieť bosorku, spokojne na ňu vyceril zuby. Kým neuvidel dýku v jej ruke. A potom vo svojej hrudi.

Ten pocit, ako mu kov kĺže popri rebrách a tesne míňa srdce, sa mu navždy vryl do pamäti. Tak ako jej slová.

„Zabil si mi najlepšiu kamarátku, bastard!“

Mohla by byť trochu špecifickejšia. Koho smrť to spôsobil? A aké mohla mať spojenie s Casey? Na to už asi nikdy nepríde.

Otvoril okno, aby vyhnal pach krvi a strhol z postele prikrývku. Biela poškvrnená plachta sa naňho škerila.

Zamračil sa.

Nebola tam len jedna krvavá škvrna. Na druhej polovici, tam kde on nespával, sa sotva badateľne vynímal ďalší tmavý fľak.

Prešiel po ňom prstom, kým mu docvaklo. Ustrnul. Potom nadvihol jeden kútik pier.

Takže tá malá bosorka tiež niečo obetovala...

Jasmine vedela, že Will nespí, ale ocenila náhle ticho. Schúlila sa do rohu takmer prázdnej miestnosti. Bola jej zima, no tentoraz ju ignorovala. Doľahli na ňu roky strachu, nedôvery a úteku.

Will mal v niečom pravdu. Bosorky nevedeli, že inkvizítori – lovci sú ešte aktívni, a predsa ukrývali svoje vlasy a niektoré aj zvláštne sfarbené oči. Ich paranoja bola obrovská. A došlo to až k zrade tých, ktorí ich chceli len ochrániť z hlbokej úcty k ich rase.

Netušila, koľko hodín ubehlo, ale po nejakom čase sa okolo nich zvlnila mágia a vedľa postele sa zjavilo balenie pizze, misa s ovocím, sušienky, fľaša vody a termoska s čajom.

Will to zaznamenal a vstal, aby sa uistil, že im nič nehrozí. Keď uvidel jedlo, vydýchol si a pozrel na Jasmine. Bola ešte bledšia než naposledy.

Vzal deku a chcel ju cez ňu prehodiť, ale keď sa priblížil, začala hovoriť:

„Keď sme našli Casey, mala som sedemnásť. Nemali sme čo jesť, ani kde spať. Neustále plakala. Vtedy som pre ňu ukradla trochu mlieka a nejakú kašu. Prichytili ma. Chceli mi za trest odseknúť ruku. Takmer sa im to podarilo. Krvácala som veľmi dlho, než ma tety dali do poriadku.“

„To ma mrzí,“ povedal úprimne. Prestava, ako sa sedemnásťročná Jasmine pokúša utíšiť dievčatko, ktoré za svoj osud nemohlo, ho znepokojovala.

„Mňa to nemrzelo. Kradla som pre ňu znova a znova. Veľakrát ma prichytili. Každému som povedala, prečo to robím.“ Sklopila pohľad na zem. „Ale nikto mi nepomohol. Odsúdili ma za to, že som slobodná matka. Trestali dieťatko, nie mňa!“

Will pochopil, že Jasmine zo seba potrebuje niečo dostať a tak sa posadil vedľa nej, rozhodnutý počúvať. Možno sa mu podarí pochopiť jej nedôveru.

„Môj jediný milenec... ten, ktorého som takmer zabila... môj hlavný záujem oňho pramenil zo snahy zabezpečiť našej rodine príjem ako jeho milenka.“

Upír zovrel pery. Nemohol jej vyčítať snahu čo najlepšie vychovať Casey.

„Ale to nevyšlo. Veľakrát ma zbičovali, mučili. Niekedy za krádeže, inokedy kvôli podozreniu z bosoráctva. Občas po mne a Casey hádzali kamene a vyhnali nás z dedín. Slobodná matka s dcérou neboli nikde vítané.“ Zotrela si slzu. „Len jediný raz sa mi nepodarilo včas Casey ukryť. Vzali ma spolu s ňou do nejakého prašivého väzenia. Tam za mnou po troch dňoch chladu prišiel mních. Chcel nás pustiť. Mal len jedinú podmienku – nemusím ti asi vysvetľovať akú. Jedna noc s ním. V tej chvíli by som urobila čokoľvek. Ale on nechcel mňa.“ Divoko pozrela na Willa. „Chcel Casey.“

Zaškrípal zubami. Nechcel to ďalej počúvať, lebo vedel čo príde.

„Mala osem rokov!“

Áno, to predpokladal. Keby mohol, dotyčného zaškrtí vlastnými rukami.

„Poslala som ho do pekla. Deň na to ma odviedli do mučiarne a... vypočúvali ma pred jej očami. Ešte dlho po tom... mala traumu. A ja tiež.“

Nečudoval sa. Keď si pomyslí, že on mal vtedy pohodlné miestečko v Salvatorovom kráľovstve...

„Kým Casey nenadobudla odolnosť nesmrteľných, často bola chorá. Za tie roky ju odmietol vyšetriť každý, koho som prosila o pomoc – lekári, bylinkárky, vzdelanci... a útočili len čo som sa pokúsila vyliečiť ju sama odvarmi.“

Chcel si zapchať uši pred jej slovami. Po celý život bola sama.

„Moja... nedôvera má svoje opodstatnenie, Will,“ vysvetlila mu. „Ide o to, že som to vždy bola ja – my – proti svetu len preto, že nás nechápal. Každý nás chcel buď využiť alebo trápiť. Nevzbudzovali sme dôveru.“

Prikývol. Zatiaľ čo medzi upírmi bola rovnoprávnosť bežnou vecou už v prvých storočiach nášho letopočtu, ľudia tento názor nezdieľali. Tiež nemali radi... odlišnosť. Nadprirodzené bytosti ju vítali.

„Nepoznali sme iné rasy. Ja som... nemala dôvod... komukoľvek veriť.“ Vzdychla a vystrela sa. „To je môj uhol pohľadu. A teraz chcem, aby si mi znovu nasadil obojok a k niečomu ma prinútil.“

Zoe bez zaklopania vletela do Salvatorovej pracovne. Bola nazúrená a mala obrovskú chuť niekoho zmlátiť.

Kráľ vzhliadol a zaklapol počítač, aby sa jej mohol venovať.

„Ešte jeden opatrný pohľad od tvojich poddaných a budem si brať rukojemníkov!“ vyprskla a tresla dverami. Oprela sa o jeho masívny stôl.

„Prosím?“

Nadýchla sa a vydýchla. „Odkedy sme sa vrátili z tej diery, všetci sa ku mne správajú ako k obeti.“

Pokúsil sa nevystrúhať bolestivú tvár. Will mu presne popísal, čo sa stalo. A povedal mu aj o jej predošlej reakcii. Úprimne, vždy tušil, že Zoe si niečím strašným prešla, ale nikdy sa jej neopýtal a ona nebola o svojej minulosti práve zhovorčivá.

„Mala si panický záchvat, Zoe,“ pripomenul jej.

„To nepopieram.“ Prehrabla si blond vlnky. „Ale nie je to tak, ako si všetci myslíte. Moja trauma... má iné korene.“

„Naozaj?“ Nadvihol obočie.

Zahryzla si do pery. „Opýtaj sa ma narovinu, Salvator. Nech v tom máme jasno.“

Oprel sa v kresle. Keď k nemu Zoe pred toľkými rokmi prišla, nebola pri zmysloch. Chvíľu trvalo, než sa naučila ovládať. „Bola si znásilnená?“ vyslovil nenávidenú otázku.

Nemihla ani brvou. „Ako človek áno.“

„Hromadne?“

Zafučala. „Nie.“

To ho prekvapilo. „Nie?“

„Nie,“ zopakovala. Cez túto epizódu sa očividne preniesla.

„Ale tiež to nebolo len raz.“

„Pripúšťam. Ale to nie je otázka, ktorá trápi tvoju korunovanú hlavičku.“ Sklonila sa na jeho úroveň. „Nemôžeš sa mi čudovať, že občas mám obranné reflexy.“

Salvator preglgol. Zoe konečne povedala niečo o svojom živote pred premenou. „Tak prečo si spanikárila?“

Odvážne mu pozrela do očí. „Niekto si odo mňa vzal to, čo som nedala dobrovoľne. To bolo hromadné. Viac vedieť nemusíš.“ Vystrela sa a zvrtla sa na odchod. „Odkáž láskavo svojim upírom, že nie som bábika z porcelánu, áno? Než niekoho zabijem.“ A znovu pri odchode tresla dverami.

Will váhavo klesol na kolená pred Jasmine, ktorá s nasadeným obojkom sedela na posteli. Nevyzerala vydesene ani nahnevane. Ani nemohla, veď to bol jej nápad.

„Si si tým istá?“ opýtal sa jej.

Prikývla. „Je načase všetkému porozumieť. Ja sama... potrebujem porozumieť.“

A on tiež. „Tak dobre.“ Vzal jej chladné dlane do svojich. „Jasmine, prikazujem ti, aby si mi odpovedala len čistú pravdu, bez vytáčok a klamstiev, až kým ti obojok nezložím.“

Zovrela jeho ruky. Čerpala z neho silu. „Môžeme.“

Will jej pozrel do očí, ktoré ho pre toľkými rokmi upútali. „Prečo si mi neverila? Prečo si ma radšej zradila, než aby si sa so mnou poradila?“

Než odpovedala, zachvela sa. „Bála som sa dôverovať,“ vyšlo z nej. Videl na jej tvári, aká je vlastnými slovami prekvapená. Ale obojok ju nútil k pravde. „Bála som sa zveriť svoj život do rúk niekoho iného. Bála som sa, že chcete len využiť moju moc. Nedokázala som si predstaviť, že by niekomu na mne a mojej rodine skutočne záležalo.“ Po líci jej stiekla slza.

Will jej ju zotrel. Ešte neskončili. „Mala si o mne pochybnosti?“

„Áno. Obrovské. Chránil si ma, lebo si zistil, že som bosorka, ohrozený druh, a za to som ti chcela pomôcť.“

„Pochybovala si teda... či som schopný ťa ochrániť?“

„Ja som vedela, že si schopný ma ochrániť. Práve preto som ti chcela vrátiť láskavosť. Vám všetkým.“

„Ale prečo, Jasmine, prečo si mi nič nepovedala? Musela si vedieť, že ja nie som Brianov špión.“

Vzlykla. Slová z nej šli proti jej vôli. „Chcela som ťa zachrániť. Tak veľmi som to chcela, že mi na vlastnom živote nezáležalo. Ľúbim ťa. Už... už štyri roky. A mojím najväčším strachom bolo, že necítiš to isté a za moju šialenú snahu ma vysmeješ. Vedela som, že ma znenávidíš, ale zároveň som vedela, že budem žiť s tým, že som zachránila jediného muža, ktorý pre mňa znamenal všetko. Keď by si ma znenávidel... aspoň by som nemusela odísť s tým, že si ma odmietol.“ Prudko sa nadýchla, pretože prišla o všetok vzduch v pľúcach. Pustila ho, aby si zakryla tvár dlaňami, šokovaná tým, čo povedala.

Willovi klesla sánka. Hĺbka Jasmininho strachu sa mu zaryla do srdca ako nôž. Život na úteku z nej vysal nádej. A kvôli tomu ju takmer stratil.

„Bohovia moji,“ fňukla Jasmine a schúlila sa do klbka. Sama netušila, aké pohnútky ju viedli. Teraz si priala, aby to tak zostalo.

Will jej nedoprial pokoj. „Jasmine, pozri sa na mňa!“ prikázal rázne.

Uprela naňho uplakané očká.

„Ľúbiš ma?“

„Viac než čokoľvek na svete,“ vyhabkala plačlivo. Okamžite si prikryla ústa rukou.

„Napriek tomu, čo si kvôli mne musela pretrpieť?“ vyzvedal ďalej, odmietajúc pustiť ju zo svojej moci.

„Nedôverovala som ti. Ako si mohol ty mne? Sama si za to môžem.“

Vydýchol si. Nič viac nežiadal. Naveky si bude vyčítať, čo jej urobil, ale aspoň vie, že zvážila aj jeho uhol pohľadu. „A už mi dôveruješ?“

„Áno.“

„A veríš, že ochránim celú tvoju rodinu? Aj Casey?“

„Áno,“ vyletelo z nej.

Usmial sa. Nežne ju pohladil po líci. „Pobozkaj ma, Jasmine.“

Poslúchla. Pritisla svoje roztrasené pery na jeho a napätie z jej svalov zmizlo. Will odčaroval jej obojok a prstami jej masíroval šiju.

Jasmine sa po stovkách rokov skutočne uľavilo. Všetko zúfalstvo, strach a obavy ju opustili. Jej dcéra je v bezpečí. Tety tiež. Chráni ich najmocnejší upírsky kráľ. Celá banda upírov sa vydala do pevnosti nepriateľa, len aby ju zachránila.

Od  radosti stiahla Willa na posteľ a prevalila sa naňho. Ak dokázal on odpustiť jej, urobí to isté. Prenikla jazykom pomedzi jeho zuby a zastonala. Čo je na upírskych tesákoch také vzrušujúce?

„Jasmine,“ vzdychol. „Už nie si pod mocou obojka.“

„Och, ja viem.“ Hravo mu zahryzla do krku. „Ale je mi zima. Zahreješ ma?“

Uškrnul sa a pretočil ju pod seba s rukami nad hlavou. „Až keď si vyjasníme poslednú vec. Už nikdy, nikdy viac nepochybuj o tom, že ťa ľúbim, jasné? Štyri roky ma mátala tvár, ktorá bola pre upíra nedosiahnuteľná. Štyri roky ma pri živote držali naše večere raz za týždeň.“

Jasmine sa s nádejou usmiala. „Naozaj?“

„Áno, miláčik. Si moja a nikdy viac ťa nenechám odísť. Ani tvoju rodinu.“

„Aj keď je šialená?“

Odfrkol si. „Sme zavretí v atómovom kryte s požehnaním môjho kráľa. Chceš sa baviť o šialenstve?“

Mykla plecami. „Aspoň zapadneme.“ Obmotala okolo neho svoje dlhé nohy a vytvorila dokonalú kolísku pre jeho prebúdzajúce sa telo. „Tak čo, pripravený na udobrovací sex?“

Dráždivo sa proti nej pohol. „Čo myslíš?“

„Myslím, že chvíľu potrvá, než z tejto miestnosti odídeme.“

Salvator si trel spánky, keď počúval zvuky z mikrofónu. Kamery už radšej nezapínali. Conor oproti nemu sa pobavene usmieval. Juniper sa zamyslene mračila.

„Ako dlho to už...“

„Šesť hodín,“ odpovedal Salvator. „Už sme im poslali ďalšie jedlo.“

„Daj im ešte aspoň deň,“ poradil mu Conor.

Kráľ vypol mikrofóny. „No, kráľovstvo sa rozrastá. Veľkráľom som ešte neoznámil... nové okolnosti. A Justin pomlčal.“

„Hrozba je zažehnaná, Salvator,“ upokojila situáciu Juniper. „Dopraj si čas.“

Čas bola presne tá jedna vec, ktorú Salvator nemal. Slučka okolo jeho krku sa uťahovala. Pochyboval, že takto o rok tu ešte bude sedieť.

„Obávam sa, že hrozba len zbiera sily,“ prorokoval. „Už to nie je len Brian, kto má svoje plány, ale aj Julius. A o ňom vieme veľmi málo.“

Valkýra sa k nemu naklonila. „Poradíme si. Už viac nie sme v boji sami. Ani vy, ani my. Bude to dobré.“ Poplácala ho po pleci a odišla.

Conor bol chvíľu ticho. Videl, aký je jeho kráľ zase bledý a nemalo to nič spoločné s ich rozhovorom. Už zase bol hladný a slabý.

„Ako dlho jej to ešte chceš tajiť?“ šepol. „Už nie je dieťa.“

„Nezačínaj. Trpí už dosť. Nikdy nesmie zistiť ako mi ubližuje.“

Stále to isté dookola. Chrániť Erin pred zákonitosťami ich sveta. Pred pravdou. „Ty vieš, že keby to zistila, chcela by to zmeniť.“

„A o to mi ide, sakra! Vzal som jej možnosť voľby, beriem si jej krv, trápim ju bolesťou, po ktorej odpadáva a Aislin jej ani nesmie dať lieky!“ Zúfalo privrel oči. „Ak je toto môj trest, prijmem ho.“

Conor len krútil hlavou. „Nie je to trest. Ani ju nechrániš.“ Vstal z kresla. „Začínam mať pocit, že ťa desí predstava Erin ako kráľovnej a upírky.“

Salvator otvori ústa, aby sa hádal, ale akosi to nešlo. Erin si predstavoval všelijako – ako bojovníčku, ochotnú lekárku a k jeho hrôze aj ako milenku. Ale nikdy ju nedokázal vidieť ovešanú šperkami, ako zasadá na trón. Nemá na to silu. Je len človek. A ako premenená by stále musela žiť s tým, prečo sa stala jeho kráľovnou. Lebo musela.

Upíri, ktorí premieňali panny, to robili s vedomím, že sa vzdávajú veľkej časti svojho života. Nešlo len o to, že ani jeden z partnerov nikdy viac nebude mať iného milenca. Kým Salvator pil od Erin, ich spojenie bolo jednostranné, pretože ona sa kŕmiť nemusela.

Ak by ju premenil, aj ona by musela piť len z jeho žily a on od nej. Mágia spájajúca ich krv by stvorila niečo, čo sa považovalo za veľké požehnanie.

Zväzok života.

Nekonečný zdroj krvi.

Ak by sa od nej napil ako od upírky, neprišla by ani o molekulu krvi, pretože by ju mágia okamžite vytvárala nanovo. A uňho to isté.

Netušil, aký je to pocit, ale staré záznamy hovorili v superlatívoch. Nikdy viac žiadna slabosť. Nikdy viac nedostatok potravy.

A práve to je niečo, čoho Erin nikdy nebude schopná. Toho spojenia. A pred tým ju chránil.

Prstami poklopkal po doske stola. Ešte stále je kráľ. Dovtedy je Erin v bezpečí. Ibaže potom...

Potom ich čaká neznáma budúcnosť.