Prekliata temnota 19

V tme si obliekla elastické tmavé oblečenie, na chodbu si pripravila ťažké topánky a opäť zapla klasickú hudbu. Robila to každú noc, takže Kamala by vôbec nemala prekvapiť.

Po špičkách vošla do kúpeľne, ale svetlo nezapla. Svietila si len malou baterkou.

Zopla si vlasy do chvosta, nasadila rukavice a potichu, centimeter po centimetri, odklápala veko nádržky. Baterku mala v zuboch.

Ťažké veko tichučko spustila na koberček vedľa toalety. Chvíľu sa vydýchavala. Len čo sa jej vrátila istota do rúk, ponorila jednu do chladnej vody a hmatkala po vlákne. Našla jeho smer a zistila, že smeruje nadol a zrejme do steny cez odtok.

Keby som nebola tak vytočená, ocenila by som ich originalitu, pomyslela si. Pretože ani za milión rokov by hajzel neskontrolovala.

Malými nožničkami vlákno odstrihla a hneď ho pridržala. Tri centimetre. A už odhadla, že ním pohla o jeden.

V takmer nemožných podmienkach na ňom urobila slučku. Zahákla do nej náhradný železný háčik na uteráky, ku ktorému predtým priviazala ďalšiu šnúru.

Tú udržiavala napnutú a vyviedla ju von z nádržky. Omotala šnúru o najbližší pevný bod – držiak na toaletný papier.

Až keď urobila posledný uzol a nespustil sa poplach, dovolila si vydýchnuť.

„Primitívne systémy sú tie najhoršie,“ šepla sama pre seba.

Vytiahla zabalenú tabuľku, čo jej trvalo celú minútu, aby sčerená a kvapkajúca voda nevydali zvuk.

Vysušila obal uterákom a celý ho rozstrihla.

Hneď spoznala originál – skutočné stopy času, nedokonalý ale silný materiál, vyblednuté písmo.

Od radosti poskočila. Konečne! Toľko týždňov a má ju v rukách! Ekrem bude môcť oslobodiť svoj panteón a získa dosť moci, aby sa už nemusel báť hrozby zo strany upírov.

Úctivo zabalila tabuľku do kusu látky a napchala ju do plochého batohu.

Na chodbe si obliekla koženú bundu, obula topánky, prehodila batoh cez plecia a potešene sa plížila domom ku vchodovým dverám.

Bola už takmer pri nich, keď ju zo schodov zastavil sestrin ospalý hlas. „Rose? Nemôžeš spať?“

Zastavila sa. Dobre. Asi tento dom neopustí celkom nepozorovane. Alebo v mieri.

„Vráť sa do postele, Lina,“ povedala v snahe predísť konfrontácii, po ktorej tak túžila.

„Ty niekam ideš?“ Zišla do predsiene.

Rose sa k nej otočila čelom. A vtedy Carolina prvý raz uvidela ženu, ktorú nazývala sestrou. Niesla sa sebavedome, oči mala plné ostražitosti a sebavedomia, tvár vyrovnanú a bez náznaku strachu a hrôzy, ktoré na nej posledné dni videla.

Vyťahané oblečenie už viac neskrývalo jej vyšportovanú postavu a pohyby sa viac podobali bojovníčke, ktorá vie čo robí, než nejakej zmanipulovanej slečinke.

„Odchádzam, Carolina, a mala by si mi to dovoliť.“

„Čo? Prečo? Rose, ešte je skoro a ty nie si...“ Niečo v očiach jej sestry ju zamrazilo až do špiku kostí.

„Nie som čo, Lina?“ Rose sa kruto usmiala. „Nie som obeť, ako si dúfala? Bábka v hre celej našej rodiny?“ Konečne dovolila krutosti vmiesiť sa jej aj do hlasu.

Carolina šiestym zmyslom vycítila, že niečo nie je v poriadku. Niečo veľké. „O čom to hovoríš? Rose, povedz mi, čo sa deje?“

Odpoveď prišla zhora, odkiaľ sa prihrnul polonahý Kamal aj so zbraňou v ruke a mieril ňou na Rose. „Vzala tabuľku. Musela to plánovať dlhšie.“ Prišiel k manželke a chladne zazrel na Rose.

„Čo?“ Cari sa zhrozila. „Prečo by si niečo také robila? Rose, Ekrem ti ublížil! Ublíži nám všetkým!“

Ani sa nepohla, keď hľadela do hlavne pištole. „Och, moja naivná sestrička. Keby si sa len niekedy pozrela hlbšie a nehľadala pravdu iba na povrchu. Naozaj si si myslela, že len ty máš gule na to, aby si šla vlastnou cestou?“

„Ako to myslíš? Rose, prosím, buď rozumná. Ja neviem, čo ti narozprával ale-“

„Ušetri ma toho krváku, Lina,“ zarazila ju. „Už som si vybrala stranu. Je len smiešne, že si bola taká posadnutá myšlienkou, že ty si tá silnejšia, lepšia, informovanejšia a vplyvnejšia, že ti úplne unikla jedna vec.“ Zasmiala sa. „Že Interpol po mne išiel právom.“

„Právom? Vieš ty vôbec, z čoho si obvinená?“

„Poväčšine vlámania, pár krádeží a pašovanie. A uisťujem ťa, že všetky tie veci som urobila a k tomu pár, ktoré ešte neodhalili.“ Zazubila sa. „Kto podľa teba okradol políciu?“

Kamal sa neveriacky zamračil. „To s ním spolupracuješ po celú tú dobu?“

„Ó áno,“ prikývla nadšene.

„Predsa ťa znásilnil,“ fňukla Carolina.

„Uisťujem ťa, že ten sex bol dobrovoľný a obaja sme si ho užili. To divadlo s výmenou bol vlastne môj nápad. Úprimne, nečakala som, že radšej riskneš môj život než aby si mu dala túto sprostú tabuľku.“

Carolina len neveriacky krútila hlavou. „Nespoznávam ťa, Rose.“

„Nikdy si ma nepoznala. A myslím, že ani ja teba.“

„S tou tabuľkou z tohto domu neodídeš, Rose,“ vložil sa do ich rozhovoru Kamal. „Takže mi ju vráť a porozprávame sa.“

Odfrkla si. „Nemáme sa o čom. Tabuľka patrí Ekremovi. Aj moc v nej.“

Cynicky skrivil pery. „A čo krásne ti narozprával, že s ňou urobí? Spasí svet? Urobí z teba svoju kráľovnú? Povedz, čím ti zamútil mozog.“

Zaškrípala zubami. „Pravdou, Kamal. Možno by si ju tiež mohol občas použiť.“

„Zabil tisíce ľudí, Rose. Vyvraždil celé mestá. Ja som to videl. Ako mu môžeš pomáhať? V tom chlapovi nie je štipka ľudskosti.“

Zúrila nad tým, ako ho obviňuje. Ale Ekrem sa zrejme naučil to, na čo sama prichádzala. Nemá cenu presviedčať ich o inej pravde než tej, v ktorú chcú veriť. „Všetko mi povedal. Skutočne nie je nič, čím by si ma prekvapil. Viem o jeho milenke aj možnom dieťati.“

„Tak čo na ňom vidíš?“ Carolina už otvorene plakala. „Je to monštrum!“

„Nie, Lina. Monštrum by ma nezachránilo pred znásilnením. Monštrum by ma zabilo, keď som ho prenasledovala po tom, čo ukradol tabuľku. Monštrum by ma nechránilo pred démonmi.“

„Manipuluje tebou!“ okríkla ju. „Čo to nevidíš?“

Smutne pokrútila hlavou. Naozaj to nemá cenu. „O nič viac než ty. Vieš čo to je, dozvedieť sa od neho, že moja sestra je nesmrteľná? A rodičia o tom vedia?“ rypla si konečne.

„Len som ťa chránila.“

„Nie, nechránila. Zavrela si ma do klietky. Mňa, Nočnú Moru, zlodejku!“ Rozhodila rukami. „Tá výstava v múzeu? Každý jeden kúsok je moja práca. A ten detektív Interpolu? Vie o mne viac ako vy všetci dohromady.“

„Kedy? Kedy sa z teba stihlo stať... toto?“

„Keď si sa nepozerala,“ prskla. „Keď sa nikto nepozeral.“ Bohovia, aký dobrý pocit to je, všetko zo seba dostať! „Mám luxusný byt v centre. Jazdím na Porsche. Mám tonu účtov v zahraničných bankách. Postrelili ma asi desaťkrát. V niekoľkých krajinách na mňa čaká trest smrti.“

Každá veta bola pre Carolinu ako nôž do srdca. „Rose... nechoď, prosím. On ti nakoniec ublíži. Viem to.“

„Vieš to? Vieš to?!“ Vzbúrila sa v nej krv. „Čo ty vôbec vieš o tom mužovi, hm?“

„Viem, že je to zlá bytosť!“ kričala.

Rose ustúpila k dverám a Kamal odistil zbraň. „Prestaň na mňa mieriť. Je neskoro. Ja idem a tým to končí. Nikdy viac sa neuvidíme.“

Ruka sa mu ani len nezatriasla. „Nechcem ti ublížiť, Rose, ale nemám problém vystreliť,“ varoval ju.

„O tom nepochybujem.“

„Kamal, prosím, nie,“ pípla Cari.

„Už to nie je Rose, ktorú si poznala. Vymyl jej mozog. Nemôžem dovoliť, aby sa dostal k tabuľke.“ Urobil krok vpred.

„Tak strieľaj, Kamal,“ vyzvala ho pokojne. „Nech je to za nami.“

„Posledná šanca, Rose. Zamysli sa nad klamstvami, ktoré ti povedal. My ti môžeme pomôcť. Dáme všetko do poriadku. Len mi daj... tú tabuľku.“

Zasmiala sa. „Ty dáš všetko do poriadku? To sa radšej spoľahnem na ruskú mafiu.“

„Dobre vieš, že ti nepovedal celú pravdu. Si rozumný človek, Rose. Niečo ti musel zatajiť,“ pokúšal sa ju zneistiť.

„Naozaj? Dobre, porozprávajme sa o tajomstvách. Povedal si ty všetky svojej žene?“ Prekrížila si ruky na hrudi. „Všetky špinavé, potlačené a odporné tajomstvá svojho života?“

Carolina prestala plakať, keď okamžite neodpovedal a podišla k nemu. „Kamal?“

Zbledol, ale tú prekliatu zbraň nepustil! „To nič, Cari. Vymýšľa si.“

„Tak ja si vymýšľam? To si až taký zbabelec, Kamal? Myslím, že tvoja žena má právo vedieť, že za rodinu nebojuješ. Že radšej predstieraš, že neexistuje. Čo urobíš so svojimi deťmi, ak s tebou nebudú súhlasiť? Ak ti hneď všetko nevysvetlia?“

„Rose, mlč!“

„Sakra nebudem!“ Udrela do steny vedľa seba. „Tak ako, Kamal? Tiež ich pochováš zaživa, tak ako si to urobil svojmu bratovi?!“

Cari zhíkla a postavila sa pred neho. „Brat? Ekrem je tvoj brat?!“ Kopla ho do kolena.

Rose otvorila dvere a v tej chvíli Kamal od zúrivosti vystrelil. Guľka sa jej zaryla do pleca, kúsok nad cenným vakom s tabuľkou.

Zalapala po dychu.

Carolina vytrhla Kamalovi pištoľ z ruky. „Je to moja sestra, ty kretén!“ A sama ho postrelila do nohy, aby mu nenapadlo na Rose zaútočiť.

Rose prekonala bolesť a vybehla na tichú ulicu. Po pár metroch behu ju osvetlili reflektory auta, z ktorého vybehol Ekrem a ona mu hneď skočila do náručia.

„Rose,“ vydýchol si a zaštítil ju pred Carolinou nahnevane vychádzajúcou z domu.

„Poďme odtiaľto.“

„Ty si zase postrelená?“

Prehltla nadávku. „Nepriestrelná vesta. Ale bolí to nenormálne.“

Ekrem nevraživo zazrel na svoju dávnu nepriateľku. Namierila naňho ruku pripravená vypáliť svetelný lúč, ale nedovolila si to, keď je Rose tak blízko.

Počas toho krátkeho zaváhania ju stihol postrčiť do auta a Levent za volantom okamžite vyštartoval preč.

Rose sa ani jediný raz neobzrela, len zaborila tvár do Ekremovej hrude a rozplakala sa.

Carolina by od zlosti najradšej niekomu zlámala kosti. A niežeby kandidátov nebolo dosť. Vrátila sa do domu, kde sa Kamal zvíjal na zemi, ale rana v kolene sa mu hojila.

Zhrabla mobil a vytočila Salvatorovo číslo.

Kráľ nebol nadšený, že ho ruší. „Čo je?“

„Rose ukradla tabuľku a dala ju Ekremovi,“ povedala stručne. „Pošli sem agentov a balíky krvi. Strelila som si do manžela, ktorý strávi veľa chladných nocí na gauči.“